Názorne si to môžeme ukázať na veľkých štúrovských jubileách. Pravda, prvá storočnica jeho narodenia pripadla na vojnové časy, na október 1915, čo ju aj výrazne poznačilo. Verejné zhromaždenia a oslavy boli v celej habsburskej monarchii úradne zakázané. V Čechách a na Morave sa preto nemohli konať ani manifestácie na pamiatku 500. výročia upálenia majstra Jana Husa. Slovenskí vzdelanci – a najmä evanjelici – sa však s obrovským predstihom pripravovali na obe jubileá.
Banskobystrický rodák Jaroslav Vlček, vtedy už profesor literatúry na Karlovej univerzite v Prahe, písal o Štúrovi ako o "tvorcovi nového duševného života slovenského“. V hodnotiacom článku, ktorý Slovenské pohľady uverejnili už v roku 1911, poukázal najmä na pretrvávajúce podlžnosti voči jeho dielu.
Tvrdil napríklad, že Štúrova Nauka reči slovenskej, taká vychytená po knižnom vyjdení v roku 1846, medzitým "hlboko klesla v cene“. Pravdepodobne v dôsledku hodžovsko-hattalovskej jazykovej reformy, ktorá o päť rokov neskôr zmenila pravopis, aby zmierila bernolákovcov so štúrovcami. Vlček však upozornil, že Štúrov spis nestráca na význame, ak ho posudzujeme optikou vtedajšej jazykovedy. "Podoberie sa niekto u nás na rozbor diela z tohto stanoviska?“ pýtal sa autor state. Ešte menej boli vtedy preskúmané a zhodnotené Štúrove práce filozofické a politologické, prachom zapadla jeho revolučná publicistika. Ťažiskové dielo Slovanstvo a svet budúcnosti, napísané v nemčine v roku 1852, vyšlo najprv o pätnásť rokov po rusky (1867) a takmer o osem desaťročí v pôvodnom znení, teda po nemecky. V slovenčine ho vydali až v roku 1993!
"Ostáva nám otvorený Štúr filológ, Štúr folklorista, Štúr teoretik politický,“ bilancoval profesor Vlček. A sám si tým odpovedal – štyri roky pred storočnicou – na úvodnú otázku: Sme už na ňu pripravení?
Ale nedostatočne prebádaný bol v tom čase, 55 rokov po jeho smrti, aj Štúrov život. Obsiahly životopis z pera Jozefa Miloslava Hurbana, publikovaný na pokračovanie v Slovenských pohľadoch v rokoch 1881–1884, charakterizuje Vlček opatrne ako "obšírne, spoľahlivé dielo“. Jedným dychom však dodáva, že ho bude treba "dopĺňať“ a "tu i tam v drobnostiach napraviť“. Alexander Matuška o 55 rokov po Vlčkovi bol voči životopiscovi – Štúrovmu blízkemu priateľovi – menej zhovievavý, keď napísal, že "Hurban ho (Štúra) v podstate len chváli“.
Rozdielne už vtedy vnímali Štúra i jeho diela konzervatívci a liberáli, rusofili a prozápadne orientovaní ľudia. V časopise Prúdy (,,revue mladého Slovenska“) vyšla v októbri 1913 recenzia knihy práve vydanej v Paríži od vari prvej Slovenky-absolventky Sorbonny Heleny Turcerovej pod názvom Ľudovít Štúr a idea slovenskej nezávislosti. Autor recenzie píšuci pod značkou "šk“ tvrdil, že až táto kniha mu otvorila oči "na nášho bývalého vodcu, ku ktorému sa musíme dodnes chovať nekriticky“. Vyčíta Štúrovi opovrhovanie Západom, demokratizmom a jeho neobmedzenú lásku k ruskému cárizmu. "Z takéhoto prameňa čerpali dosiaľ naši svoje politické krédo?!“ zvolal recenzent.
Štúr takmer zabudnutý
Pred 100 rokmi sa u nás nerobili sociologické prieskumy, preto nevieme ani zhruba odhadnúť, nakoľko bol vtedy Štúr známy medzi Slovákmi a koľko ich ovládalo spisovnú slovenčinu. Niečo sa dá vydedukovať zo sčítaní ľudí. Posledné pred prvou svetovou vojnou sa uskutočnilo v roku 1910, na vrchole maďarizácie. V platnosti boli Apponyiho zákony, ktoré predpisovali používať maďarčinu ako vyučovací jazyk aj v nemaďarských oblastiach Uhorska. Po maďarsky sa tam muselo vyučovať dokonca i náboženstvo…
Jediné tri slovenské gymnáziá úrady zavreli v roku 1874. Aj tým možno vysvetliť, že v roku 1910 sa k slovenčine ako materinskému jazyku prihlásilo iba 1946 osôb so stredoškolským vzdelaním. "Stredná škola je ako veľký stroj, do ktorého na jednom konci hádžeme stovky mladých Slovákov a na druhom konci vychádzajú Maďari,“ chválil sa v úzkom kruhu Béla Grünwald, minister školstva v niekoľkých uhorských vládach.
Zo 6185 štátnych zamestnancov Horného Uhorska (zhruba dnešné územie Slovenska) si v sčítaní roku 1910 len 154 (dve a pol percentá?) uviedlo slovenčinu ako materinskú reč. V tom čase pracovalo v slovenských župách 20 595 osôb považovaných za vzdelancov. Z nich sa k slovenčine prihlásilo len 2715. Pomaďarčovanie Slovače postupovalo míľovými krokmi. V Slovenskom týždenníku vydávanom Milanom Hodžom nabádali čitateľov, aby dávali deti študovať do českých škôl na Morave, ktoré sú otvorené aj pre Slovákov.
Najmä na slovenskom vidieku vtedy asi málokto vedel niečo o Štúrovi a dôkladnejšie poznal spisovnú slovenčinu. Tých niekoľko slovenských periodík zápasilo s nepredstaviteľnými finančnými ťažkosťami a redakcie pravidelne vyzývali čitateľov, aby prispeli na ich vydávanie, lebo ináč zaniknú. Český slovakofil – boli vtedy aj takí – Karel Kálal dával v roku 1906 Slovákom na výber: buď počeštenie alebo pomaďarčenie. On sám ešte aj vtedy zazlieval Štúrovi nápad so spisovnou slovenčinou. Súčasný historik a slovakista z Karlovej univerzity Michal Stehlík tvrdí, že až do konca 19. storočia sa Štúrova slovenčina niesla na českej strane v duchu negatívneho (a emotívneho) povzdychu: "Prečo ste sa odtrhli?“
Nebyť vojny, tak slovenskí evanjelici si určite pripomenú Štúrovu storočnicu veľkolepým spôsobom. A slovenskí katolíci? Pre nich naďalej zostával prvým kodifikátorom spisovného jazyka Anton Bernolák a aj keď prijali štúrovskú, neskôr upravenú jazykovú normu, mali proti nej stále výhrady. Ba považovali tento jazyk tak trocha za neprirodzený, až umelý. Britský historik Robert W. Seton-Watson (známejší ako Scotus Viator) upozorňoval, že to tak vyzerá iba na prvý pohľad. V spise Národnostná otázka v Uhorsku (1908) prízvukoval: "Štúra k tomuto kroku viedol správny inštinkt. V prípade Slovákov bol vlastný osobitý jazyk takmer jedinou obrannou zbraňou proti národnému zániku.“
Nacionalista? Kontrarevolucionár?
Ani po vojne a po vzniku Československej republiky v roku 1918 spory o Štúra a jeho odkaz neutíchali, hlavná bojová línia však prebiehala medzi tzv. čechoslovakistami a autonomistami. Zdá sa, že aj Tomáš G. Masaryk si vyššie cenil Jána Kollára ako Ľudovíta Štúra. "Nie Štúr, ale Kollár!“ zvolal pri jednej príležitosti vtedy ešte len budúci prezident osloboditeľ. Aj neskôr sa odvolával na niektoré myšlienky autora Slávy dcery ako na jeden z ideových zdrojov vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov, ale Kollára už nestaval proti Štúrovi, postarali sa o to iní.
Nezabúdajme, že v minulom storočí bolo niekoľko ďalších jubilejných výročí Ľudovíta Štúra: bola storočnica výletu na Devín (1936), storočnica uzákonenia spisovnej slovenčiny (1943), storočnica jeho historickej reči v uhorskom sneme (1947) a, napokon, i sté výročie jeho smrti (1956). Pri všetkých týchto príležitostiach sa vytrhávali z kontextu Štúrových statí a prejavov rôzne výroky – čo sa komu hodilo. A predovšetkým to, čo vyhovovalo v momentálnej situácii straníckym lídrom či aktivistom. Na týchto citátoch sa potom stavali legendy i mýty, vytváral sa tzv. Štúrov odkaz pre dnešok.
Ľudáci pod vedením Jozefa Tisa (vtedy ešte podpredsedu HSĽS) zorganizovali v auguste 1936 celoslovenské oslavy s odhalením pamätníka Štúrovi v Bánovciach nad Bebravou. Tiso pri tejto príležitosti názorne predviedol, ako možno oslávenca „uzemniť“, keď "upravil“ klasické trojhviezdie národného obrodenia Hodža – Hurban – Štúr (všetko evanjelici) do novej podoby: Bernolák – Hollý – Štúr. Tak tam dostal až dvoch katolíckych kňazov. A čo sa týka politických teórií, Štúr si vraj takto spolužitie s Čechmi nepredstavoval. Áno, chcel s nimi jednotu, ale "nie takú, ktorá predpokladá smrť jedného národa“. Skrátka, Štúr bol prvý autonomista. Situácia sa zopakovala pri storočnici uzákonenia slovenčiny, len ideológovia slovákštátu ešte viac popustili uzdu fantázii a Štúra prezentovali ako nacionalistu a div nie čechobijca. "Aby sa mu mohli pritrieť, bolo im načim falšovať ho,“ poznamenal s odstupom času Matuška. Treba však priznať, že v onom vojnovom roku 1943 sa urobilo aj niečo pre uchovanie Štúrovej pamiatky a diela. Prvýkrát vyšla súborne Štúrova publicistika (kniha Hlas k rodákom), znovu vyšlo Nárečie slovenské a bývalú Barossovu ulicu v Bratislave premenovali na Štúrovu.
So Štúrom však mali značné problémy, pravda, iného druhu, aj slovenskí komunisti, a to už v medzivojnovom období. V práci Slovanstvo a svet budúcnosti sa predsa píše: "Nech by sa akokoľvek komunizmus namáhal a predstieral, že chce ľuďom dopomôcť k ich právam, nič nevie o ľudstve, žalostne ho ponižuje, a keďže lipne na ustanovizniach, ktoré sú nepraktické a neuskutočniteľné, patrí k najdivším výplodom, aké vzišli z ľudského mozgu.“ Nečudo, že toto kľúčové Štúrovo dielo mohlo v slovenčine vyjsť až po 140 rokoch od svojho vzniku.
Ale bolo tu ešte niečo iné, možno dokonca závažnejšie, lebo sa to nedalo zatajiť: kritika predstaviteľov "nezrelých“ slovanských národov (teda aj Slovákov) za ich reakčný postoj v revolučných v rokoch 1848–1949. Kritika od koho? Od nikoho menšieho, ako boli klasici komunistického učenia, Karl Marx a Fridrich Engels. "V čase, keď Francúzi, Nemci, Taliani a Maďari vztýčili prápor revolúcie, Slovania vystupovali ako jeden muž pod práporom kontrarevolúcie,“ pohoršoval sa mladý Marx. A mal zrejme na mysli aj obrat štúrovcov k Viedni v nádeji, že cisár vyhovie Žiadostiam slovenského národa, ktoré tak spupne odmietla Pešť. Cisár neodmietol, čosi dokonca sľúbil, ale hneď na to aj zabudol.
Táto kritika potom sprevádzala Štúra ako "zradcu revolúcie“ a "spiatočníka“ ešte veľmi dlho.
Čo si z neho zobrať
V roku 1956 sa pripomínalo 100 rokov od úmrtia Štúra. V Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry vyšli prvé zväzky súborného diela Ľudovíta Štúra. A vtedajšia Pravda uverejnila 12. januára nepodpísaný úvodník Bohatstvo štúrovskej tradície.
Úvodníky v straníckej tlači sa v tom čase vnímali ako "smernica k činnosti“. Táto smernica nabádala striktne rozlišovať, čo je v Štúrovom odkaze pokrokové a čo reakčné. Pokrokové bolo uzákonenie spisovnej slovenčiny a zdôrazňovanie Štúrom "bratstva Čechov a Slovákov, jednoty ich záujmov“. A reakčné? "Podpora Viedne proti maďarskej revolúcii.“ Čo znamená nadväzovať na pokrokovú štúrovskú tradíciu dnes? pýtal sa neznámy úvodnikár. A hneď si aj odpovedal: "Kliesniť cestu technickému a spoločenskému pokroku.“ Štúr ako technik, to tu ešte nebolo.
V tom istom čísle priniesla Pravda záverečné slovo vtedajšieho riaditeľa Historického ústavu SAV Ľudovíta Holotíka na konferencii venovanej Štúrovej storočnici. Holotík označil Štúra za "maloburžoázneho demokrata, ktorý sa v niektorých názoroch približoval k utopickým socialistom“. Čiže na tie totalitné časy dosť pochybný element, ale zase nie až tak veľmi – kritizoval predsa kapitalistické zriadenie a bol by sa v tej kritike možno dostal aj ďalej, keby bol poznal Manifest komunistickej strany. A čomu sa treba učiť od Štúra? "Jeho elánu pri prekonávaní ťažkostí, ktorý dnes môže pomáhať znásobovať socialistické uvedomenie,“ rezultoval Holotík. Ergo: Štúr ako socialistický vlastenec.
Píše sa už síce rok 1956, Nikita Chruščov onedlho odhalí v Kremli zločiny stalinizmu, ale československým komunistom ešte nejaký čas potrvá, kým z toho vyvodia závery. Vo väzniciach si stále odpykávajú nespravodlivé tresty tzv. buržoázni nacionalisti a na Štúra kde-kto vo vládnucej Prahe naďalej nazerá ako na "maloburžoázneho nacionalistu“.
O necelé desaťročia však už aj u nás bolo cítiť politický odmäk, čo sa nemohlo neprejaviť na oslavách 150. výročia narodenia Štúra. V budove SND v Bratislave sa 29. októbra 1965 konalo slávnostne zasadnutie, z Prahy naň pricestoval prezident Antonín Novotný, hlavný prejav mal Alexander Dubček, vtedy ešte prvý tajomník ÚV KSS. Pokúsil sa zmeniť pokrivený obraz Štúra, údajného kontrarevolucionára. Poukázal na to, že revolta slovenských poddaných pod vedením štúrovcov v meruôsmych rokoch bola zároveň revoltou proti ich maďarským utlačovateľom. Na nasledujúci deň vystúpil Dubček aj v rodnom Uhrovci a tentoraz zašiel ešte ďalej, keď povedal, že aj v socializme má opodstatnenie národná hrdosť. Dôsledným leninistom-internacionalistom muselo niečo také znieť až kacírsky. V ten deň otvorili v Štúrovom rodnom dome (v ktorom sa, mimochodom, o 106 rokov po Štúrovi narodil aj samotný Dubček) prvú expozíciu venovanú jeho životu a dielu.
A vôbec, toto okrúhle výročie bolo v plejáde štúrovských jubileí prelomové. Ľudovít Štúr si začal nachádzať v našich dejinách miesto, ktoré mu skutočne patrí. V roku 1965 otvorili v Modre Múzeum Ľudovíta Štúra (už rok predtým odhalili pamätník na jeho hrobe), konali sa vedecké konferencie, vyšli objavné monografie a eseje. Pre nedostatok miesta spomeňme aspoň nezabudnuteľnú Mináčovu Tu žije národ, ktorú uverejnil týždenník Kultúrny život. A z nej si odcitujme na záver niekoľko úvodných viet:
"Na počiatku bolo slovo. A to slovo bolo u Štúra. Naše národné dejiny nie sú najmä dejinami veľkých historických pohybov, vojenských, sociálnych a politických zmien. Sú v prvom rade dejinami písaného slova.“