November 1989? Stále polojasno

, 17.11.2015 07:00
Plzeň 1989, november 1989, revolúcia
,,Aj keby boli tieto udalosti skutočne riadené, tak to, čo nasledovalo v ďalších dňoch, už riadené nebolo,“ tvrdí historik Padraic Kenney. Na snímke Plzeň 27. novembra 1989. Autor:

Revolúcia? Prevrat? Ľudové povstanie? Sprisahanie? Problémy sú už aj s pomenovaním udalostí z novembra 1989. A čím viac sa od nich vzďaľujeme, tým sú ich príčiny, pozadie a okolnosti akoby zahmlenejšie, nejasnejšie, záhadnejšie.

Známy český režisér Petr Zelenka odmieta nakrútiť film o Novembri (on sám ho nazýva "novembrovým prevratom“) dovtedy, kým o týchto historických udalostiach neprebehne zásadná celospoločenská diskusia. "Slovu revolúcia sme vzali jeho význam, keď sme predeň postavili zamat, teda termín, ktorý evokuje pohladenie,“ povedal v nedávnom rozhovore pre týždenník Reflex. „Revolučné pohladenie – čo je to za nezmysel?“

Asi podobné je to s nehou a revolúciou. Priam neriešiteľným rébusom pre historikov je však stále prvý týždeň udalostí, počínajúc 17. novembrom – od piatka do piatka. Od toho sa však všetko odvíja, a tak nie je veľmi s čím pracovať, o čo sa oprieť. Zahraničné archívy, najmä tie ich fondy, ktoré by mohli vrhnúť nové svetlo na vtedajšie hektické dianie, sú zatiaľ pre bádateľov nedostupné alebo sa ich materiály zverejňujú útržkovite. Čaká sa na ich odtajnenie, čo môže trvať v závislosti od legislatívy toho-ktorého štátu ešte aj niekoľko desaťročí.

Už len preto bolo iluzórne očakávať od vlaňajšieho okrúhleho 25. výročia, že sa dozvieme viac pravdy. Objavilo sa zväčša len viac špekulácií, teórií, domnienok.

Kauza Zifčák na pokračovanie

Českému rozhlasu sa podarilo pred rokom dostať pred mikrofón nielen bývalého náčelníka ŠtB ČSSR Alojza Lorenca, ale aj bývalého agenta ŠtB poručíka Ludvíka Zifčáka, alias agenta Růžičku, ktorého svetové médiá prezentovali ako obeť policajnej brutality – "mŕtveho“ študenta Martina Šmída.

Zifčák, ktorý dnes prevádzkuje malý hotel v Karlovej Studánke pri Bruntáli, zopakoval to, čo už bolo známe z jeho predchádzajúcich výpovedí. Tajná polícia ho vraj aj s ďalšími agentmi nasadila do študentského hnutia, podieľali sa na organizovaní pamätnej manifestácie, viedli sprievod podľa pokynov "zhora“ tak, aby zišiel z povolenej trasy a namieril si to smerom na Václavák. Na Národnej triede im však cestu prehradili policajti (medzi nimi aj ďalší nasadení eštebáci). V príhodnej chvíli po zrážke s nimi sa Růžička-Zifčák zrútil na dlažbu, prišla poňho sanitka z ministerstva vnútra a odviezla ho do nemocnice. "A tam už bol náš lekár, ktorý sa presvedčil, že mi nič nie je,“ rozpráva bývalý agent. "Vstal som z nosidiel a odišiel, neostala po mne ani stopa.“

Nasledovalo to, čo je už tiež dobre známe, že istá Drahomíra Dražská, vrátnička z vysokoškolského internátu v Prahe-Tróji, prišla za disidentmi Annou Šabatovou a Petrom Uhlom s tvrdením, že videla, ako z Národnej triedy odvážajú v inkriminovanom čase zabitého študenta Martina Šmída (čiže Růžičku-Zifčáka). Prostredníctvom ich Východoeurópskej informačnej agentúry sa táto dezinformácia dostala ako overená správa najprv do Rádia Slobodná Európa a potom ďalej do svetových médií.

Dražská neskôr vyhlásila, že si fámu vymyslela. Žifčák to však dnes popiera: "Mám k dispozícii záväzok mlčanlivosti, ktorý vtedy podpísala, zatiaľ ho ukázať nemôžem, ale o niekoľko rokov áno.“ Ďalej tvrdí, že ešte pred akciou vyfasoval od svojich riadiacich orgánov cestovný pas, ruble a letenku do Moskvy. Tam sa už oňho mali postarať kolegovia z KGB. "Mal som tam žiť pod iným menom,“ približuje Zifčák, „musel by som však doma zanechať rodinu, blízkych ľudí a pravdepodobnosť návratu sa rovnala nule, preto som príkaz odletieť nesplnil.“

Ibaže ako upozornil už dávnejšie český historik tajných služieb Pavel Žáček, Ludvík Zifčák stále prichádza s novými verziami, veľa si pritom navymýšľa, až si sám začína protirečiť.

Raz mala tajná operácia ŠtB destabilizovať situáciu v krajine kvôli tomu, aby umožnila nástup "tvrdého jadra“ KSČ a fakticky vyhlásenie výnimočného stavu s armádou v uliciach a internovaním predstaviteľov opozície. "Myslelo sa tým niečo podobné, čo sa udialo v Poľsku koncom roku 1981,“ uviedol v rozhovore pre amerického publicistu českého pôvodu Roberta Buchara, ktorý o zákulisí Novembra vydal pred šiestimi rokmi knihu.

V zahraničnom vysielaní Českého rozhlasu však Zifčák tvrdí niečo celkom iné. "Chceli sme vytvoriť také ovzdušie a také podmienky, aby Charta 77 prišla k moci a aby my sme sa na tejto moci podieľali.“ Inými slovami: November ’89 sa odohral podľa scenára "liberálneho“ krídla v KSČ a časti ŠtB.

Ktorá z dvoch Zifčákových verzií teda platí? Generál Lorenc je oveľa uvážlivejší a aj dôslednejší vo svojich výpovediach. V Českom rozhlase sa odmietol vyjadriť k prípadu „mŕtveho“ študenta, ktorého zahral príslušník vtedy ním riadnej spravodajskej služby. Tvrdil, že s bezpečnostnými opatreniami pripravenými na 17. november 1989 nemal nič spoločné. Zároveň však priznal, že vedel o infiltrácii agentov do nezávislých občianskych zoskupení, ale nezaujímal sa o "detaily“, a že ŠtB vedela o hnutí disidentov "všetko“. Len akoby mimochodom sa zmienil aj o ovplyvňovaní Václava Havla krátko pred Novembrom agentmi v jeho bezprostrednom okolí. "On sám sa aktívne zapojil do utlmenia (protestnej) akcie 21. augusta 1989,“ povedal, "prispel k tomu, že akcia sa skončila prakticky fiaskom.“

Havlov bývalý poradca Alexandr Vondra na Lorencovo vyhlásenie zareagovať slovami: "Klame, neverím mu ani nos medzi ušami.“ Obe tvrdenia sa však nedajú zatiaľ overiť, lebo spisy, ktoré ŠtB viedla svojho času na vodcov opozície v tzv. Fonde Z, sa krátko po Novembri zapečatili a zmizli nevedno kam.

Podľa Lorenca však ŠtB sledovala v kritickom období našich dejín jediný cieľ: "aby sa tá zmena skončila s najmenšími stratami“ a "prechodom do iného systému“. Niečo podobné, hoci vo väčších náznakoch, povedal generál aj pred parlamentnou vyšetrovacou komisiu začiatkom roku 1990: "Bolo mi jasné, že čím ďalej bude trvať napätie v spoločnosti, tým to bude horšie a prial som si, aby sa to, čo sa stať musí, už stalo.“

A ono sa aj stalo. Hoci kdečo prebehlo "trocha“ ináč, ako predpisoval scenár. Ale to už predsa tak býva – vo filme i v reálnom živote.

Efekt mŕtveho študenta

V súvislosti so 17. novembrom platil strohý zákaz z najvyšších politických miest akokoľvek policajne zasahovať proti manifestácii. Kto vydal pokyn na tvrdý zákrok, je stále záhadou. Efekt mŕtveho študenta bol však ohromný. "Ľudí bolo treba trocha nabudiť,“ vyjadril sa raz Petr Pithart, jeden z elity českého disentu. Veď občan sa za reálneho socializmu mal vcelku dobre, najmä čo sa týka životnej úrovne (v porovnaní s inými socialistickými krajinami).

Aj Slovensko si voľkalo v relatívnom blahobyte a "nabudila“ ho až správa o smrti Martina Šmída. Dala však najprv do pohybu tunajšie ostrovčeky "pozitívnej deviácie“, nepočetnej slovenskej opozície. Umožnila jej vystúpiť z polotmy do plného svetla… Predpoludním 19. novembra sa desiati či jedenásti bratislavskí umelci streli v byte Cipárovcov a naformulovali prvé protestné vyhlásenie. Obvolali ďalších známych a večer sa v Umeleckej besede zišlo už okolo 500 ľudí – základ budúcej VPN.

Nič na tom, že pravdivosť správy o mŕtvom študentovi sa medzitým nepotvrdila (kriminálka už vedela, že obom Martinom Šmídom, ktorí vtedy študovali v Prahe, sa nič nestalo), fáma si ďalej žila svojím životom: znásobovala davy na námestiach a dávala do pohybu sily, ktoré čoskoro zmietli starý režim.

Dodnes je však nejasné, prečo na novú situáciu v spoločnosti tak pomaly reagovalo jej vtedajšie politické vedenie. V Prahe štrajkovali divadlá už v sobotu a protestné akcie sa šírili rýchlosťou blesku aj vysokoškolskými internátmi. Predsedníctvo ÚV KSČ, takzvané politbyro, sa však zišlo – aj to v obmedzenom počte – až v nedeľu večer, federálna vláda – v pondelok ráno.

Ludvík Zifčák (žltá šípka) na Národnej triede...
Ludvík Zifčák (žltá šípka) na Národnej triede 17. novembra. Žeby za všetkým bol Zdeněk Mlynář? Autor: USTRCV.CZ A ARCHIV

Je to ťažko pochopiteľné aj vzhľadom na medzinárodné okolnosti. Veď vlády jednej strany už medzitým padli v niekoľkých susedných štátoch a 9. novembra padol aj Berlínsky múr. Bolo zrejmé, že relatívny pokoj v ČSSR môže byť len tichom pred blížiacou sa búrkou. Iste, bol víkend, mnohí stranícki tajomníci a ministri sa zdržiavali na chatách alebo doma v rôznych kútoch Československa. To však ešte veľa nevysvetľuje. Je veľmi pravdepodobné, že najvyšší predstavitelia štátu alebo aspoň tí, čo tvorili ono konzervatívne „tvrdé“ jadro v KSČ, boli informačne "blokovaní“ alebo ich kompetentní o skutočnej situácii informovali zámerne skreslene.

Generálnemu tajomníkovi strany Milošovi Jakešovi, ktorý bol fakticky najsilnejším mužom v štáte (Gustáv Husák bol už „len“ prezidentom) sa údajne nedalo dovolať do rekreačného zariadenia KSČ na Orlíku, kde cez víkend oddychoval. Správu o živom "mŕtvom“ študentovi dostal až v nedeľu 19. novembra predpoludním.

Ivan Knotek, ktorý mal v ústredí KSČ ako tajomník na starosti ekonomiku a osudný víkend trávil doma v Galante, sa to dozvedel v sobotu predpoludním od syna. "Upozornil ma na správu, ktorú vysielal rakúsky rozhlas,“ spomína Knotek, "povedal som si, že zase ide o nejakú provokáciu.“ Napriek tomu zavolal politickej službe na ÚV KSČ v Prahe. Dostal odpoveď, že v hlavnom meste federácie sa nič zvláštne nedeje a že od ministerstva vnútra neprišli žiadne informácie tohto druhu.

Sám minister vnútra František Kincl sa neskôr vyhováral na to, že trávil víkend s rodinou v Ostrave, ale prečo sa vrátil do Prahy až v pondelok? Zastupoval ho síce Lorenc, lenže aj ten odcestoval v sobotu ráno do Bratislavy.

Skrátka, nikto nič takmer dva dni nevedel, čo len nahráva prívržencom teórie, že aspoň úvod novembrových udalostí prebiehal v réžii časti ŠtB, KGB, určitej frakcie v aparáte ÚV KSČ a federálnej vlády, pod tlakom Kremľa i Bieleho domu. Išlo teda o dobre pripravené sprisahanie? Alebo má pravdu americký historik Padraic Kenney, ktorý tvrdí "aj keby boli tieto udalosti skutočne riadené, tak to, čo nasledovalo v ďalších dňoch, už riadené nebolo…“ ?

Za čo mohli Gorby a Mlynář

Keďže archívy mlčia a profesionálni historici sa nemajú veľmi čoho chytiť – žijúci aktéri udalostí ich vykresľujú tak, aby sami v hanbe nezostali, a skôr všetko zahmlievajú – témy sa ujímajú politológovia, historizujúci publicisti alebo prosto milovníci histórie.

Český publicista Vladimír Čermák vydal pred tromi rokmi na základe vlastného bádania objemnú knihu o Novembri. Podľa neho v celej "operácii“ zohral kľúčovú úlohu Zdeněk Mlynář, bývalý spolužiak Michaila Gorbačova z moskovských štúdií práva, v čase Pražskej jari tajomník dubčekovského ÚV KSČ, neskôr vylúčený „pravicový oportunista“, chartista a exulant, pôsobiaci ako profesor politológie v Innsbrucku. Čermák preskúmal Mlynářovu pozostalosť (zomrel v roku 1997 vo Viedni) a dospel k nasledujúcemu záveru: Podľa pôvodných predstáv Gorbačova mala skupina okolo Mlynářa prevziať moc v Československu a pokúsiť sa o "reformno-socialistický“ variant vývoja spoločnosti. Ale nevyšlo to. A nielen preto, že Mlynář sa nemohol zhostiť svojej misie zo zdravotných dôvodov (ťažká arytmia srdca).

Potom sa údajne začal realizovať náhradný scenár so "sporiadaným“ odovzdaním moci vybraným predstaviteľom opozície. Aj tu mal byť iniciátorom Gorbačov a hlavným poradcom jeho starý priateľ Mlynář. Na proces mala v Prahe dozerať skupina Gorbačovovi blízkych ľudí a početný výsadok dôstojníkov KGB. V pondelok 20. novembra mala dostať sovietska ambasáda v Prahe list z Moskvy, s obsahom ktorého pracovníci veľvyslanectva ústne oboznamovali pozvaných československých občanov. Toľko Čermák.

Pred rokom túto hypotézu akoby potvrdil Jan Šolta, vtedy vysokoškolský pedagóg, v diskusii, ktorú zorganizoval Európsky dom v Prahe. Podľa neho išlo o list vlády ZSSR, ktorý mu prečítal radca ambasády. "Z listu vyplynulo, že sovietska vláda nebude podporovať súčasné československé vedenie vzhľadom na to, že neplní skôr dohodnuté záväzky,“ uviedol Šolta. "Menovite išlo o Jakeša, Husáka, ale aj Adamca.“

Aké záväzky? Podľa niektorých zdrojov už 7. novembra odkázal Gorbačov Jakešovi po československom veľvyslancovi v Moskve, aby odstúpil z funkcie. Jakeš dodnes tvrdí, že takýto odkaz sa k nemu nikdy nedostal, o liste, ktorý čítali pozvaným na sovietskej ambasáde 20. novembra, sa však dozvedel, aj keď pomerne neskoro – už po svojom odstúpení.

Z ruskej strany zatiaľ určitú intervenciu v prospech zmeny priznal jedine Valerij Musatov, vtedy zástupca vedúceho medzinárodného oddelenia ÚV KSSZ. Vie sa, že 24. novembra 1998 bol Musatov v Prahe ako emisár Alexandra Jakovleva, vtedy druhého muža v Kremli.

„Kremeľský aparát na pokyn Gorbačova pripravoval výmenu konzervatívnych vodcov v spojeneckých krajinách už od jari 1987,“ uvádza Musatov vo svojich spomienkach. "Hovorili sme tomu – dostať k moci malých Gorbačovov.“ V onen piatok 24. novembra, týždeň po policajnom zásahu na Národnej triede, sa na naliehanie viacerých členov zišiel v Prahe Ústredný výbor KSČ. Je zaujímavé po toľkých rokoch čítať vtedy utajený stenografický záznam z tohto rokovania. V ten deň to už vrelo na Letnej v Prahe (300-tisíc demonštrantov) aj na námestí SNP v Bratislave (100-tisíc). Kým jedni členovia najvyššieho organu štátostrany rezignovane konštatovali, že všetko je už prehrané (Antonín Kapek), Vasil Biľak radil nasledovať príklad de Gaulla, ktorý sa nerozpakoval nasadiť tanky proti študentom, keď obsadili Parížsku operu…

Tieto a podobné návrhy mimoriadnych opatrení mala uskutočniť podľa straníckych "jastrabov“ federálna vláda. Lenže vládu viedol Ladislav Adamec, ktorý už vyjednával s opozíciou a mal celkom iné predstavy o riešení situácie.

Vtedy 21-ročný študent Václav Bartuška sa po Novembri stal členom prvej parlamentnej komisie, ktorá mala zistiť skutočných vinníkov zrážky s demonštrantami 17. novembra. Viedol si denníkové záznamy a tie potom vydal knižne pod názvom Polojasno. "Boli sme nevedomými pešiakmi vo veľkej hre, ktorú hrali cudzie ruky ďaleko odtiaľ,“ zaznamenal si koncom januára 1990. "Začínam mať nepríjemný dojem, že táto dráma mala aj vopred napísaný scenár.“

Aký scenár a kým napísaný? Skrátka, polojasno naďalej trvá.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#17. november 1989 #revolúcia #november
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku