Teroristi samovrahovia mali predchodcov

26.11.2015 07:00
68502429
Samovražedné komando Hizballáhu defiluje v roku 1996 v libanonskej Nabatíji. Autor:

Kde sa vzali džihádisti s "rajskými“ pásmi plnými výbušnín, umierajúci v mene proroka? Na čo a na koho nadväzujú? Majú vôbec nejakých predchodcov? Parížska tragédia z čierneho piatka 13. novembra znovu vyvoláva otázky o koreňoch a príčinách súčasného samovražedného terorizmu.

Chronológie, ktoré dnes uverejňujú rôzne médiá, sa spravidla začínajú útokmi na dvojičky v New Yorku a na Pentagon pred 14 rokmi. Dejiny "živých náloží“ či "ľudských bômb“, a vôbec sebaobetovania teroristov však siahajú do hlbšej minulosti.

Bola sobota 15. decembra 1981. Do areálu irackého veľvyslanectva v Bejrúte sa vrútila dodávka, prerazila závory a hneď za vrátnicou explodovala. Vtedajšia Pravda priniesla správu ČTK v pondelok. "Z trosiek budovy stále vyslobodzujú obete atentátu,“ informoval spravodajca tlačovej agentúry. "Zatiaľ našli 23 mŕtvych a do nemocníc v meste rozviezli vyše 100 zranených, medzi nimi aj irackého veľvyslanca. Najpravdepodob­nejšou príčinou výbuchu bola trhavina umiestnená v aute.“

Nakoniec tých zavraždených bolo až 61. Podľa viacerých zdrojov použil atentátnik z niektorej šiitskej proiránskej organizácie (Irán vtedy viedol vojnu proti Iraku) prvýkrát v histórii aj tzv. pás do raja (pás s výbušninami, ktoré odpálil na svojom tele). Bol to začiatok modernej taktiky šahídov, islamských mučeníkov, ktorí majú mať vyhradené miesto v raji.

„Hrdinstvo libanonských bojovníkov“

Podľa Ariela Merariho, izraelského odborníka na terorizmus, islamisti začali útoky autami naložených bombami systematickejšie používať až o dva roky neskôr. V roku 1983 to bol najprv útok na ambasádu USA (18. apríla) a potom dvojútok na ústredie amerického vojenského námorníctva a zároveň na ústredie francúzskych výsadkárov (23. októbra) – v oboch prípadoch sídliacich v Bejrúte.

Libanon sa stal kolískou novodobého samovražedného terorizmu nie náhodou. V krajine prebiehala občianska vojna, krátke prímeria sa striedali s bojmi, na ktorých sa zúčastňovali nielen libanonské vládne vojská, ale aj príslušníci Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP), v krajine rozmiestnené medzinárodné sily a organizácia Hizballáh, založená šiitskými radikálnymi duchovnými. Práve jej odnože (napríklad skupina Amal) a ich príslušníci siahli ako prví k samovražedným útokom nového typu.

Pred 32 rokmi bol svet rozdelený studenou vojnou na východný a západný blok, bývalé socialistické Československo stranilo pod taktovkou Kremľa Palestínčanom a vystupovalo proti Izraelu a Spojeným štátom. V čase atentátu 18. októbra 1983, ktorý spôsobil smrť 40 ľudí a vyše sto ďalších zranil, bol v ČSSR na oficiálnej návšteve predseda Výkonného výboru OOP Jásir Arafat.

Prijali ho najvyšší predstavitelia KSČ Gustáv Husák i Vasil Biľak. "Obe strany ostro odsúdili agresiu Izraela proti Libanonu,“ stálo v spoločnom komuniké, "a teror, ktorý rozpútal Izrael na okupovanom palestínskom území a v ďalších arabských krajinách.“ Na tlačovej konferencii po rokovaniach Arafat vyzdvihol "hrdinstvo libanonských bojovníkov“.

Samovražedný terorizmus sa potom rozvinul počas prvej intifády, boja Palestínčanov proti Izraelu v rokoch 1987 až 1993, ale ešte viac inšpiroval "tamilských tigrov“, čiže hnutie za oslobodenie Tamilského Ílamu, bojujúce od roku 1983 proti vládnym vojskám na severe a východe Srí Lanky. Vyše 40 percent z celkového počtu 187 samovražedných atentátov v období rokov 1980 – 2001 spáchali práve príslušníci tohto hnutia.

Tigre začali so samovražednými útokmi v roku 1987, zabili stovky civilistov, vojakov a podarili sa im aj dva atentáty na vodcov svojich nepriateľov – v roku 1991 na indického premiéra Rádžíva Gándhího a o dva roky neskôr na srílanského prezidenta Ranasingha Premadasu. Treba azda zdôrazniť, že v tamilskej oblasti tohto ostrovného štátu žijú prevažne hinduisti, nie moslimovia. Napokon, ani Arafatova OOP nebola spočiatku výlučne moslimským zoskupením. Ako uvádza nemecký historik Michael Krupp, spočiatku tvorili kresťania vo vedení tejto organizácie až štvrtinu členov, hoci v Palestíne vtedy žilo sotva 2,5 percenta kresťanov. A mnohí z nich sa zapojili aj do intifády…

Asasínovia, križiaci a zelóti

Poďme však ku koreňom. Vari niet príručky alebo historickej štúdie venovanej terorizmu, ktorá by sa nezmieňovala o asasínoch, stredovekej moslimskej sekte. Pôsobila od 11. do 13. storočia v Iráne a neskôr v Sýrii, jej zakladateľom bol istý Hassan-i Sabbah, ktorý spolu so svojimi vernými skupoval od miestnych obyvateľov nechcené deti, aby z nich potom vychoval bojovníkov podľa svojich predstav.

Mladíkov mali s pomocou hašiša privádzať do stavu drogového opojenia, vďaka čomu sa ocitli v komnatách plných jedla a pitia, ba čo viac, polonahé dievčiny im šepkali do uší: "Tu si v raji, keď umrieš v poslušnosti svojmu pánovi, čaká ťa takýto posmrtný život.“ Podobným spôsobom vraj školia samovražedných teroristov vo svojich výcvikových táboroch dnešní džihádisti. Profesor Karol Sorby z Ústavu orientalistiky SAV však upozorňuje, že asasínovia v žiadnom prípade nespáchali pri útoku samovraždu: "Zomreli rukou tých, ktorí ich chytili.“

A od novodobých teroristov sa príslušníci tejto extrémistickej sekty líšili aj všeličím iným. Napríklad svoje obete zásadne vyhľadávali medzi politickými, vojenskými a náboženskými vodcami ako pôvodcami zla. "Ich úsilie nebolo namierené ani tak proti križiakom, ako skôr proti moslimským vládcom, ktorých považovali za uzurpátorov,“ spresňuje Sorby. A zabíjali ich výlučne dýkou. Je však pravda, že neočakávali prežitie svojho činu. Akoby po živote na tomto svete ani netúžili…

Keď sme už spomenuli križiakov, treba hádam dodať, že tí teda nepohrdli ani zabíjaním obyčajných smrteľníkov, ktorí im náhodou prišli do cesty . "Spoločne prechádzali ulicami s mečmi a kopijami v rukách a každého, koho stretli, na mieste zabili – mužov, ženy i deti.“ Takto opísal vstup križiakov do Jeruzalema v roku 1099 kronikár William z Tyru (dnešný Súr). "Bolo preliatej toľko krvi, že tiekla vo všetkých priekopách a jarkoch a všetky ulice mesta boli pokryté mŕtvymi telami.“

Ale práve v období prvých križiackych výprav vznikol podľa amerického religionistu Roberta Spencera mýtus o fanatickej neznášanlivosti islamu a stal sa na Západe jednou z najviac prijímaných predstáv o tomto náboženstve. Ale aj medzi križiakmi sa našlo mnoho takých, čo fanaticky verili, že za obranu Božieho hrobu sa dočkajú odmeny v raji, ochotných zomrieť za "svätú vec“, pravda, nie vlastnou rukou.

Niektorí autori tvrdia, že techniku samovražedného terorizmu používala už na začiatku nášho letopočtu židovská sekta zelótov, presnejšie jej militantná vetva zvaná sikarióni, proti Rimanom v úsilí vyhnať ich z Judey. Príbeh o činnosti sikariónov zaznamenala aj Joan Comayová, autorka knihy Kto je kto v židovskej histórii. Podľa nej sa rozhodli pre kolektívnu samovraždu ešte pred záverečným útokom Rimanov v roku 73 n. l., aby sa nestali ich otrokmi. Keď tí na druhý deň vtrhli do pevnosti Masada, našli tam už len okolo tisícky jej mŕtvych obrancov…

Francúzske kaviarne v plameňoch

Urobme teraz veľký prestrih a prenesme sa až na koniec 19. storočia. Na vznik novodobého terorizmu mal vplyv vynález dynamitu, a vôbec technický pokrok. "Zašlo to tak ďaleko, že dieťa si môže zhotoviť nálož z obyčajnej plechovky a farmaceutických preparátov,“ písala francúzska tlač. Tamojší anarchisti nechávali vybuchovať bomby v parížskych kaviarňach, kde sa podľa nich schádzalo "buržoázne obecenstvo“.

Zvlášť nepokojný bol v tomto ohľade začiatok roku 1892. Anarchisti chystali pomstu za brutálne rozohnanie robotníckej prvomájovej manifestácie v predchádzajúcom roku. Celý marec sa niesol v znamení výbuchov. S týždňovými intervalmi explodovali v Paríži bomby v domoch právnikov, ktorí sa podieľali na procesoch proti demonštrantom.

Ravachol.
Ravachol.

"Preslávil“ sa pritom François Claudius Koenigstein, viac známy pod menom Ravachol. Podľa historikov patril medzi prvých teroristov, ktorí si uvedomovali význam publicity, preto sa ani neusiloval o konšpiráciu. Ravachola zatkli v parížskej kaviarni, ktorá sa, mimochodom, o týždeň nato stala dejiskom ďalšieho bombového útoku. Sám Ravachol skončil v decembri 1892 s hlavou pod gilotínou.

Takmer presne o rok nato iný anarchista Auguste Vaillant (zovňajškom podobný Leninovi v jeho poslednom ťažení) hodil bombu medzi poslancov francúzskeho Národného zhromaždenia. Vaillant bol typický smoliar, nikoho nezabil, atentát spôsobil iba niekoľko zranení (iróniou osudu najviac utrpel jeden radikálny poslanec) a samotného teroristu už o niekoľko mesiacov popravili. Viac sa darilo ďalšiemu francúzskemu anarchistovi Émilovi Henrymu, ktorý týždeň po "gilotínovaní“ Vaillanta odpálil bombu v kaviarni na parížskom predmestí Saint-Lazare.

Zabil jedného a vážne zranil dvadsiatich návštevníkov, všetko náhodných hostí. Na súde Henry tvrdil, že chcel pomstiť smrť Vaillanta, na otázku prokurátora, aký vzťah mali k Vaillantovi nevinní návštevníci kaviarne, obžalovaný odpovedal: "Nevinní buržujovia neexistujú a my sme vyhlásili nemilosrdnú vojnu všetkej buržoázii.“ Aj Henry skončil na popravisku.

Francúzski anarchisti predbehli džihádistov v tom, že nešetrili civilistov, sotva však išlo o samovražedných teroristov. Veď tak Ravachol, ako aj Vaillant a Henry podali žiadosť o milosť vtedajšiemu prezidentovi Marie François Sadi Carnotovi. Koncom júna 1894 ho zavraždil na zhromaždení v Lyone jednou ranou noža do hrude 20-ročný taliansky prisťahovalec Sante Geronimo Caserio. "Smelšie, súdruhovia!“ zvolal tento anarchista na popravisku.

Nie, teroristi z radov anarchistov nechceli zomierať pri atentátoch, snažili sa vyhnúť aj väzeniu, lebo vedeli, čo ich čaká na súde, preto sa stávalo, že pred zatknutím volili radšej guľku do hlavy z vlastného revolvera.

Teror ako propaganda činom

Prechádzame k ruským teroristom. Bolo by čudné, keby vo vlasti ideových otcov anarchizmu Michaila Bakunina a Piotra Kropotkina ich žiaci nedostali terorizmus na vyšší stupeň. S terajšími atentátnikmi mali spoločné azda to, že pochádzali zo vzdelanejších vrstiev a snažili sa vyvolávať v spoločnosti nespokojnosť s politickým zriadením, morálkou a vládou.

Viera Zasuličová.
Viera Zasuličová.

Začalo sa to "teroristickou päťročnicou“, ako obdobie rokov 1878 – 1882 nazýva súčasný ruský historik Oleg Bednickij. Vtedy sa objavili aj prvé ženy teroristky. Viera Zasuličová, ináč dcéra dôstojníka cárskej armády, v januári 1878 postrelila peterburského starostu Fiodora Trepova.

Päťročie vyvrcholilo vraždou cára Alexandra II. v marci 1881 po vojenskej prehliadke na moste cez Nevu. Páchateľmi boli študenti, členovia organizácie Sloboda ľudu (pre zaujímavosť, v jej vedení bolo z 29 osôb až 10 žien).

Skutočná vlna terorizmu sa však v Rusku zdvihla až začiatkom nasledujúceho storočia. To už mal svet za sebou vynález bezdrôtového telegrafu a vzdialenosti skracovali aj masové médiá. Správy o teroristických útokoch sa mohli šíriť rýchlejšie, čo vyhovovalo ich strojcom, keďže atentát mal byť podľa nich predovšetkým "propagandou činom“.

Tvrdili to aj zakladatelia strany sociálnych revolucionárov, známych eserov, ktorá vznikla v roku 1901 a považovala sa za následníčku Slobody ľudu. Na terorizmus však vyčlenili tzv. Bojovú organizáciu so značnou autonómiou. Viedli ju Jevno Azef a Boris Savinkov a už v roku 1902 sa ohlásili úspešným atentátom na ministra vnútra Dmitrija Sipiagina. O dva roky neskôr nasledovala vražda ďalšieho šéfa vnútra Viačeslava Pleveho a o rok nato teroristi z Bojovej organizácie skrátili život veľkokniežaťu Sergejovi Alexandrovičovi.

Len v revolučných rokoch 1905 – 1907 uskutočnili eseri 233 atentátov. A tak to pokračovalo spoločným úsilím eserov, anarchistov a boľševikov, pričom často hlava-nehlava, lebo obeťami atentátov sa stávali popri potentátoch aj obyčajní ľudia. Budúci minister v sovietskej vláde Leonid Krasin viedol v tom čase "bojovú technickú skupinu“ pri vedení boľševickej strany. Lenin predsa v rámci revolučnej taktiky priam vyzýval k teroru, len trval na tom, aby ho strana spájala s masovým hnutím.

Podľa oficiálnych štatistík sa v Rusku v rokoch 1907 až 1911 (do atentátu na predsedu vlády Piotra Stolypina) uskutočnilo takmer 20-tisíc teroristických útokov s bilanciou 732 mŕtvych štátnych úradníkov a 3 051 civilistov. Pripomeňme si, že o tri roky vlna terorizmu dosiahla aj hranice Rakúsko-Uhorska, keď skupina šiestich srbských atentátnikov zavraždila v Sarajeve následníka trónu, čo viedlo dokonca k svetovej vojne.

Americká bádateľka Amy Knightová, ktorá sa zaoberá ruským terorizmom, vo svojej staršej štúdii vyslovila predpoklad, že najmä u mnohých žien atentátničiek „bol sklon k samovražde súčasťou ich teroristickej mentality a samotný teroristický útok bol často aktom samovraždy“.

Žalobca v procese s Annou Rasputinovou, matkou dvoch detí, ktorá v roku 1908 viedla skupinu eserov pri atentáte na ministra spravodlivosti, uviedol, že "týmto ľuďom chýba inštinkt života, a preto si necenia život iných“. Historik Bednickij to považuje za otvorený problém, podľa neho si vyžaduje dôkladnejšiu analýzu.

Nájde sa protizbraň?

A predsa, bol to iný typ terorizmu, než je ten, ktorý v Rusku prepukol v predminulom desaťročí po vojne v Čečensku a na Blízkom východe pred tromi desaťročiami a začiatkom tohto storočia, najmä zásluhou Al-Kaídy. "Je namierený predovšetkým proti civilistom,“ pripomína americká odborníčka z Harvardovej univerzity Jessica Sternová, "a využíva násilie so zámerom vyvolať v cieľovej skupine strach, čo je často dôležitejšie ako fyzické následky.“

Hlavným adresátom je totiž verejná mienka, ktorá má moc pôsobiť na vlády, ovplyvniť politiku štátu. Organizátorom týchto útokov už bohatá skúsenosť napovedá, že samovražedným terorizmom možno dosiahnuť značné ústupky a často aj požadované ciele, čo nesmierne zvyšuje jeho efektívnosť.

Nájdu vlády účinnú protizbraň? Kedy a za akú cenu?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#teroristi #tragédia #džihádisti
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku