Kto bol Alexander Doman? Príbeh lovca vojnových zločincov

Volal sa Alexander Doman. Prívrženci Jozefa Tisa a vojnového Slovenského štátu však nezabúdajú zdôrazniť, že predtým sa menoval Deutelbaum, Dautenbaum či dokonca Deutelmann a že bol židovského pôvodu. Akoby práve to malo vysvetľovať všetky Domanove činy vrátane toho podľa nich najhoršieho - eskortovania sputnaného Tisa a členov jeho vlády z amerického zajatia do Bratislavy pred 70 rokmi.

, 02.12.2015 07:00
debata (51)

„Deutelbaum sa činil, aby všetko išlo tak, ako to noviny potrebujú,“ píše Alexander Mach, bývalý minister vnútra a hlavný veliteľ Hlinkovej gardy v autobiografii Z ďalekých ciest. A čo noviny potrebujú? Predsa divadlo. To vraj Doman navrhol „ceremóniu“ s fotografovaním, filmovaním a rozhlasovým vysielaním „naživo" pri prílete väzňov na vajnorské letisko v Bratislave. Ešte šťastie, že všetko skrátil šéf eskorty plukovník Anton Rašla, ktorý podľa Macha „bol dobrý psychológ“ a správne vycítil, že prizerajúci sa Vajnorčania sú zhrození z toho, ako s väzňami nakladajú ich väznitelia.

Niektorí exiloví autori mali v minulosti sklony pripisovať Domanovi dokonca aj nápad so sputnaním rúk eskortovaných väzňov retiazkami. Rašla vo svojich spomienkach vyvádza všetkých z omylu, keď píše, že s eskortovaním Tisa a spol. z Prahy do Bratislavy nemal nič spoločné, podobne ako ani Doman. „Eskortu vykonávali traja príslušníci pražskej polície,“ napísal. On, Rašla, a Doman tvorili „sprievod“. Ostatne, možno si to overiť aj na dobových fotografiách.

„Ceremóniu“ s novinármi a filmovým štábom pri odovzdávaní uväznených slovenským justičným orgánom si podľa Rašlu vyžiadal ešte v Prahe deň pred odletom 28. októbra 1945 generál Bohuslav Ečer, vedúci československého tímu pri Komisii Spojených národov pre vyšetrovanie vojnových zločinov. Ečer zrejme trval aj na nasadení pút uväzneným, dostali ich na Pankráci pred odchodom na letisko.

Rašla sa však nazdával, že generál musel mať na to súhlas od niekoho vyššie postaveného. Ešte vyššie, ako stál vtedajší minister obrany generál Ludvík Svoboda, lebo ani on nepovažoval sputnanie Tisa za „vhodné“ opatrenie.

Je však pravda, že Doman osobne eskortoval bývalého prezidenta a členov jeho vlády z amerického zajateckého tábora v Garmisch-Partenkirchene cez Norimberg a Plzeň do Prahy. Ani on, ani dôstojník US Army však vtedy nikoho nesputnali. A Doman mal podľa zistení historikov Jana Peška z Historického ústavu SAV a Václava Vondráška z Univerzity obrany v Brne „významný podiel na vypátraní Jozefa Tisa“. Zrejme hlavne to mu Tisovi stúpenci dodnes nevedia odpustiť.

Poďme však po poriadku.

Medzi bojovníkmi proti fašizmu

Najpodrobnejší Domanov životopis uverejnil Miloslav Čaplovič pred dvomi rokmi v kolektívnej monografii Vojenské osobnosti dejín Slovenska (1939–1945), ktorý pred dvomi rokmi vydal Vojenský historický ústav v Bratislave.

Vzhľadom na charakter publikácie sa autor venoval predovšetkým Domanovej kariére vojaka. Ďalšie dôležité životopisné údaje, napríklad o jeho rodinnom zázemí, nám poskytla o manželovi vdova Ailsa Domanová.

Alexandrov otec Jozef Deutelbaum bol remeselníkom v Novom Meste nad Váhom a dvakrát ovdovel. Syna Šaňa mal v roku 1914 so svojou druhou ženou Ester Spitzerovou, prvá mu priviedla na svet dve deti – Elenu a Eugena. Ester takisto predčasne zomrela, keď mal Alexander iba štyri roky a na svete už bol i jeho o tri roky mladší brat Dezider. „Otec sa potom oženil s Esterinou sestrou, o také malé deti by sa sám nevedel postarať,“ dodáva pani Ailsa.

Rodina sa presťahovala do Zvolena, Šaňo tam vychodil ľudovú školu a v rokoch 1925 – 1934 reformované reálne gymnázium. Podľa zistení Miloslava Čaploviča po maturite odišiel študovať medicínu na Karlovu univerzitu v Prahe, ale už v roku 1935 musel štúdium prerušiť z finančných dôvodov. Dva roky potom pracoval ako úradník na Okresnom úrade v Šali.

Od októbra 1937 nastúpil Alexander Deutelbaum-Doman základnú vojenskú službu v Banskej Bystrici a neskôr v Šahách, v jej rámci absolvoval aj spravodajský kurz. Už ako čatár ašpirant pokračoval v prezenčnej službe po vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939. V nasle­dujúcich mesiacoch však začali vychádzať vládne nariadenia týkajúce sa Židov vrátane úpravy ich vojenskej povinnosti. V júni 1939 Alexandra degradovali z poddôstojníka na vojaka a pridelili do Pracovného tábora na Oremov Laz – Lešť.

Už predtým sa Alexander spolu s mladším nevlastným bratom Arnoldom zapojil do ilegálnej činnosti. Najprv to bola kuriérna služba a neskôr i prevádzanie ohrozených osôb z Čiech do Maďarska a ďalej na Balkán. V januári 1940 aj on sám odišiel cez Maďarsko a Juhosláviu do Francúzska. Krátko predtým mu zomrel po ťažkej chorobe otec.

V marci 1940 vstúpil 26-ročný Alexander do československého zahraničného vojska. Ako zástupca veliteľa roty sa zúčastnil bojov proti Wehrmachtu na Seine a Loire. Utrpel zranenie, evakuovali ho do Veľkej Británie a po vyliečení zaradili do formujúcich sa československých vojenských jednotiek. V priebehu ďalších dvoch rokov absolvoval niekoľko špeciálnych kurzov. Potom pôsobil už ako poručík pechoty v 61. divízii britskej armády a v marci 1944 sa vrátil k československej samostatnej brigáde v Chalkwell. O niečo neskôr sa zoznámil s vtedy len 17-ročnou Ailsou Cousinsovou, dcérou úradníka na ministerstve letectva.

„Študovala som farmáciu a vo voľnom čase pracovala ako dobrovoľníčka Červeného kríža – každý víkend osem hodín v nemocnici,“ spomína vdova. „Alexander sa mi páčil, bol vzdelaný, ovládal šesť jazykov, odvážny, krásne spieval, mal rád hudbu, výborný športovec. Takých mužov už dnes nestretnete. O jeho židovskom pôvode sme sa takmer nerozprávali, bol pokrstený evanjelik, a v našej rodine sa nehodnotilo, či je niekto takého alebo onakého vierovyznania, hlavné bolo kritérium – aby to bol dobrý človek.“

V polovici júla 1944 ho s ďalšími českými dôstojníkmi poslali z Anglicka na posilnenie 2. československej paradesantnej brigády v ZSSR, teda na východný front. O dva mesiace ustanovili poručíka Deutelbauma za veliteľa roty a brigádu nasadili do bojov v rámci karpatsko-duklianskej operácie. Z Anglicka ich odišlo 97 a krvavý kúpeľ na Dukle prežili len trinásti. Aj Alexander bol zranený pri poľskom Kroscienku a len zázrakom prežil. Po vyliečení sa ešte stihol zúčastniť obranných ústupových bojov parabrigády pri Podbrezovej. Po ústupe povstalcov do hôr absolvoval známy pochod smrti cez Chabenec a pokračoval so svojou jednotkou v boji partizánskym spôsobom až do polovice februára 1945, keď sa spojil s predvojom postupujúcej Červenej armády.

„Jeho život zrejme aj vtedy visel na vlásku,“ myslí si pani Ailsa, „lebo sa zaprisahal, že do tých hôr už nikdy v živote nevkročí. Raz som ho predsa len vylákala na lyžovačku, vybrali sme sa na Donovaly, v noci však zle spal, každú chvíľu sa strhával zo spánku. Potom som to už neskúšala.“

Ďurčanského už mal v ruke

Vráťme sa na oslobodené územie. V apríli 1945 ho povýšili na kapitána pechoty, stal sa prednostom 2. spravodajského oddelenia armádneho zboru v Banskej Bystrici a podľa zistení historika Čaploviča práve si vtedy zmenil priezvisko na Doman. Ako vyplýva z výskumov Jany Šišjakovej, historičky z Univerzity Mateja Bela, v tom čase nešlo o nič ojedinelé. Napríklad len do 18. júna 1945 dostali úrady na Slovensku 594 žiadostí o zmenu priezviska (a niekedy aj mena) a veľká väčšina bola vybavená priaznivo.

Dôvody zmeny bývali rôzne, ale prečo sa dal premenovať budúci vyhľadávač vojnových zločincov? „Po trpkých skúsenostiach z vojny nechcel mať nemecky znejúce priezvisko,“ tvrdí Ailsa Domanová. Vieme, že holokaust ho pripravil takmer o všetkých blízkych – 23 príbuzných skončilo v nacistických táboroch smrti (meno brata Dezidera je v Knihe mŕtvych osvienčimského tábora) alebo zomrelo násilnou smrťou niekde inde. Nevlastného brata Arnolda, zvolenského inštalatéra, ktorého mal Alexander veľmi rád, zavraždili nacistickí okupanti v novembri 1944 na tamojšom židovskom cintoríne s ďalšími 127 zaistencami – všetci sú tam pochovaní v spoločnom hrobe. Veliteľom popravnej čaty bol SS-unterscharführer Robert Wich, známy ako Zvolenský kat.

Vojnu prežil iba nevlastný brat Eugen, zvolenský klampiar, jeden bratranec a jeden strýko – obaja lekári. V polovici júla 1945 už bol Doman v pátracej skupine tzv. repatriačných dôstojníkov, určených pre službu v zahraničí pri vojenskej kontrarozviedke, ktorú riadil Rašla.

„Išlo takmer výlučne o ľudí, ktoré mali všetky osobné dôvody byť nezmieriteľnými odporcami slovenského aj nemeckého fašizmu, napríklad v koncentračných táboroch im zahynuli blízki,“ priznával na sklonku života Rašla. „To preto, aby sme sa vyhli nebezpečenstvu, že by sa mohli nejako dať dohromady s kolaborantskými utečencami.“

O mesiac neskôr Doman prvýkrát vkročil do budovy komisie Spojených národov vo Wiesbadene (Hesensko). Vo vyšetrovacom tíme mal na starosti slovenské záležitosti s tým, že sa sústredí na pátranie po pohlavároch Tisovho režimu. Tímu sa postupne podarilo zistiť úkryty a miesta internovania nielen Tisa a členov jeho vlády, ale napríklad aj posledného náčelníka Hlinkovej gardy Otomara Kubalu, šéfa Úradu propagandy Tida J. Gašpara a ďalších.

Doman bol na stope Ferdinanda Ďurčanského, prvého ministra zahraničia a vnútra, ktorý sa významne podieľal na vzniku protižidovského zákonodarstva. Historici Pešek s Vondráškom dokázali, že Ďurčanský skutočne bol na listine vojnových zločincov, aj keď ho tam komisia Spojených národov zapísala až v septembri 1946. Medzitým však niekoľkokrát zmenil identitu a ukrýval sa pravdepodobne v talianskych kláštoroch.

Podľa Vondráška by Doman zrejme Ďurčanského úkryt vypátral, „mal ho už takmer v ruke“, ako sa bol vyjadril jeden z repatriačných dôstojníkov, nečakane ho však odvolali z Wiesbadenu, a teda aj z vyšetrovaci­eho tímu.

Dôvody? Niekto z vtedajšieho predsedníctva Slovenskej národnej rady usúdil, že exprezidenta Tisa nechal sputnať retiazkou práve Doman, čo vraj vyvolalo „pobúrenie“ v Bratislave. Vedenie Národnej rady požiadalo ministerstvo zahraničia, aby kapitána odvolalo z komisie Spojených národov. To však bolo vo výlučnej kompetencii ministerstva národnej obrany. V snahe odolať nátlakom a čiastočne vyhovieť požiadavkám slovenskej strany Praha hľadala kompromis. Nemohla predsa hodiť cez palubu generála Ečera, a tak si to „odniesol“ kapitán Doman. Svobodovo ministerstvo rozhodlo o jeho zaradení na veľvyslanectvo vo Veľkej Británii, kde zastupoval vojenského atašé. Stalo sa tak koncom januára 1946.

Malo to jednu výhodu. Alexander sa mohol častejšie vídať s Ailsou (prvýkrát po vojne sa stretli nakrátko pri jeho služobnej ceste do Londýna v lete 1945). Zasnúbili sa, naplánovali si svadbu. „Po Domanovom odvolaní z pátracieho tímu však nastal útlm v riešení slovenských záležitostí,“ konštatujú Pešek a Vondrášek. Povereníctvo vnútra žiadalo jeho návrat z Londýna a opätovné začlenenie medzi „lovcov“ vojnových zločincov. To sa síce nestalo, ale Ečerov úrad poveril Domana, aby cestoval z Londýna do Ríma a do Bernu a angažoval sa vo veci vydania Ďurčanského a Jozefa Kirschbauma, bývalého generálneho tajomníka HSĽS a neskôr slovenského vyslanca vo Švajčiarsku. „Kvôli tomu sme museli odložiť svadbu o niekoľko mesiacov,“ spomenula si pani Ailsa.

Spolupráca s talianskymi úradmi však viazla a švajčiarske ju úplne odmietli. Neutrálny štát sa necítil byť viazaný dohodami Spojencov. Navyše, komplikovali sa aj vzťahy medzi samotnými partnermi z antihitlerovskej koalície. Horúcu vojnu postupne vystriedala studená…

Nádej nikdy nezomiera

V apríli 1947 sa Doman vrátil z diplomatickej misie do vlasti. Priviedol si sem anglickú manželku, bol povýšený do hodnosti majora a pôsobil opäť v hlavnom štábe ministerstva národnej obrany. Po februárovom prevrate v roku 1948 však nastali pre Domanovcov zlé časy.

„Najprv mu ponúkli štúdium v Rusku, potom vstup do komunistickej strany,“ rozpráva pani Ailsa. „Manžel odmietol a oni v tom uvideli môj zlý vplyv. Tak mu poradili rozviesť sa s Angličankou. „Za nič na svete," odpovedal. To sa však už mal narodiť náš prvý syn. Chcela som rodiť v Anglicku. Vylúčené, povedali. Pasca sklapla.“

V máji 1948 ho prevelili ako náčelníka štábu k pešiemu práporu v Banskej Bystrici, v septembri 1949 nasledovalo premiestnenie k vojenskému útvaru v Nitre. O mesiac nato musel odísť na nútenú dovolenku a potom do výslužby. Prácu si napokon našiel v Remeselníckych potrebách vo Zvolene.

„Z vojenského bytu nás vyhodili do snehu na Mikuláša roku 1949 a vysťahovali do núdzového pavlačového,“ spomína vdova, ktorej rodina v Anglicku patrila do hornej strednej triedy. „Špinavé plienky som zrazu musela prať v drevenom koryte, aké som jakživ nevidela. Ale zvykla som si. V peci, kde sa kúrilo drevom, som začala piecť z prídelovej múky biely chlieb. Vo Zvolene sa vtedy dal zohnať iba čierny.“

Nikdy však nedala najavo, že nemajú čo jesť, a boli časy, keď skutočne nebolo čo do úst. Ani do Anglicka príbuzným o tom nepísala. „Keď je človek mladý, myslí si, že to nemôže trvať nekonečne, musí sa to raz skončiť,“ hovorí. „Tá nádej mi dávala silu pokračovať.“

Dva razy do roka podávala žiadosť o vycestovanie do Anglicka, zakaždým to úrady zamietli. V roku 1953 jej zomrela stará matka, pýtala sa na pohreb. „Veď ju pochovajú aj bez vás," smiali sa jej do očí tajní na polícii. Matku znovu uvidela až o dva roky neskôr, keď sa jej s jednou cestovkou podarilo prísť na spartakiádu do Prahy.

V tom istom roku umožnili Domanovi pracovať na krajskej správe spojov vo Zvolene, finančná situácia rodiny sa trocha zlepšila. Onedlho nastal určitý politický odmäk, pani Ailse dovolili raz za tri roky vycestovať na návštevu rodiny v Anglicku, ale vždy len s jedným synom.

V roku 1969 Domana rehabilitovali a povýšili do hodnosti podplukovníka. V roku 1994 dostal ešte jednu hviezdičku a o dva roky nato zomrel. Vo Zvolene je po ňom pomenovaný jeden park. Za priaznivejších vnútropolitických a medzinárodných okolnosti mohol byť z Domana azda aj slovenský Wiesenthal. Možno by práve on dokázal vypátrať Zvolenského kata Wicha, a pri troche šťastie aj veliteľa koncentračného tábora v Seredi Aloisa Brunnera, nazývaného väzňami Krvavý pes (obaja unikli trestu). Ktovie…?

© Autorské práva vyhradené

51 debata chyba
Viac na túto tému: #Jozef Tiso #Alexander Doman #lovec vojnových zločincov
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy