Najstarší si ešte pamätajú – a mladší vedia z rozprávania – akú hrôzu dokázali vyvolať v prvých rokoch po vojne takzvaní banderovci, ináč príslušníci Ukrajinskej povstaleckej armády, ktorí k nám prenikali z poľskej strany. Práve uplynulo 70 rokov od tragických udalostí v Kolbasove a v ďalších obciach Sninského okresu.
Kolbasov je dedinka obývaná zväčša Rusínmi, leží asi 25 kilometrov severovýchodne od Sniny. V súčasnosti patrí medzi najmenšie a rýchlo sa vyľudňuje. Kým pred tridsiatimi piatimi rokmi tu žilo takmer štyristo ľudí, dnes už len 84. Do Novej Sedlice, najvýchodnejšej obce Slovenska, je odtiaľ menej ako 20 kilometrov. A o kúsok ďalej je už Stužica, pohraničný prales…
Foto: VK.COM
Nehľadiac na okrúhle výročie sa v Kolbasove tentoraz nekonala žiadna pietna spomienka. „Poslední dvaja pamätníci tragédie sú v pokročilom veku a žijú v sninskom domove dôchodcov,“ vysvetľuje starostka Jana Sidorová. „Inokedy sa pri takých výročiach ohlásili z Bratislavy alebo z Košíc, teraz nikto neprešiel.“ Starostka myslí zrejme na predstaviteľov židovských náboženských obcí. Pred devätnástimi rokmi sa totiž zúčastnil odhalenia pamätnej tabule predseda. Stále visí na priečelí budovy obecného domu s textom v troch jazykoch (v slovenčine, hebrejčine a ukrajinčine): „Na večnú pamiatku našich židovských martýrov, brutálne zavraždených príslušníkmi ozbrojeného komanda 6. decembra 1945.“
Čo sa vtedy vlastne stalo? Bola už noc, posledná noc židovského sviatku Chanuka, čiže Sviatku svetiel alebo Sviatku zasvätenia, kedy sa zapaľujú sviečky na deväťramennom svietniku, každý deň o jednu sviečku viac. Dom 39-ročného krajčíra Samuela Polláka, v ktorom sa nachádzal aj malý obchod a hostinec, zostal zázrakom stáť ako jeden z mála po ničivom prechode frontu touto dolinou. A tak sa pod jeho strechou zišli na zapálenie poslednej sviečky dvanásti Židia z celého okolia. Tí, ktorým sa podarilo prežiť nacistické koncentráky či iné represálie. Najstarší Jozef Lieber z Uble mal 43 rokov, najmladšia Helena Jakubovičová z Kolbasova nemala ani 17. Hodinu pred polnocou vošli do zasneženej dediny na saniach ťahaných koňmi neznámi ozbrojenci. Išli naisto, pred Pollákovým domom rozostavili hliadku, vtrhli dnu, prítomných zmasakrovali a dom vyrabovali.
Vyľakaní susedia sa odvážili vojsť do domu až ráno. Naskytol sa im strašný obraz. Mužov našli zastrelených s vyvrátenými hlavami za stolom, jeden bol prebodnutý bodákom. Zavraždené ženy ležali na skrvavených posteliach. Krvi vraj bolo v miestnosti toľko, že tiekla cez prah na ulicu. Zdalo sa, že útok teroristov nikto neprežil. Ale nie! Ako vyplýva zo záznamov, „pod perinami bolo spratané pološialené a ošedivené dievča“. Helena Jakubovičová. Spočiatku sa nezmohla ani na slovo, neskôr rozprávala, že votrelci si najprv pýtali niečo zjesť a vypiť, potom už len znásilňovali a strieľali. Jej sa zrejme podarilo ešte predtým skĺznuť za posteľ a ostala ukrytá pod rozhádzanými perinami…
Mŕtvych, medzi nimi aj o šesť rokov staršiu Heleninu sestru Ester, pochovali na miestnom židovskom cintoríne. Po nejakom čase ich telesné ostatky exhumovali a previezli buď na sninský, alebo humenský cintorín. Helenu si údajne vzal k sebe príbuzný z Humenného, o jej ďalšom osude však nebolo nič známe. Vraj odcestovala do Spojených štátov a tam žije, ale všetky pokusy Ústredného zväzu Židovských náboženských obcí, slovenských historikov a novinárov skontaktovať sa s ňou nemali úspech.
Približne pred týždňom sa nám podarilo objaviť krátky nekrológ v amerických lokálnych novinách Scranton Times. Vyplýva z neho, že Helen Robinson, rodená Jakubovič, zomrela 9. januára 2015 vo veku 87 rokov v meste Scranton na severovýchode Pensylvánie (USA). Všetky životopisné údaje uvedené v nekrológu sa zhodujú s údajmi „našej“ Heleny Jakubovičovej. Narodila sa a žila v Kolbasove, prežila deportácie i koncentrák, rodičov, jednu sestru a brata zabili nacisti v Osvienčime. Ona s druhou sestrou sa síce vrátili z tábora v Neuengamme-Salzwedel, ale smrteľné nebezpečenstvo na ne číhalo doma, zo strany nacistických kolaborantov. Päť rokov po skončení vojny sa Helena Jakubovičová vydala za Arnolda Robinsona a žili spolu, kým nezomrel v roku 2009. Mali syna a dve dcéry, pani Helena zanechala okrem nich deväť vnúčat a 16 pravnúčat. Nekrológ sa končí slovami: „Jej životný príbeh je svedectvom o sile vôle žiť a jej milujúca rozvetvená rodina – dôkazom triumfu nad zlom.“
Židov a komunistov čakala smrť
Kolbasovská tragédia nebola vtedy ojedinelá, bola však najstrašnejšia. Veď niečo také sa udialo iba pol roka po skončení svetovej vojny, krátko po tom, čo sa svet začal dozvedať pravdu o genocíde židovského obyvateľstva Európy.
Podľa správy Elemíra Polka, náčelníka štábu 4. vojenskej oblasti v Bratislave, banderovci prešli v okrese Snina koncom novembra 1945 od „lúpežného rekvirovania potravín a šatstva k zvýšenej aktivite, ba aj k politickým vraždám“. Masaker v Kolbasove označil Polk na základe predbežného vyšetrenia takisto za výsledok „činnosti skupiny banderovcov“. Ako vyplýva ďalej zo správy, už 23. novembra prepadli obec Zboj a zastrelili tam dvoch občanov, o deň nato ďalších dvoch v obci Nová Sedlica. Väčšiu akciu podnikli 6. decembra večer v Uliči, niekoľko hodín pred prepadnutím Kolbasova, kde vystrieľali štvorčlennú rodinu a vyrabovali potravinové družstvo.
Prečo Polk píše o politických vraždách? Banditi vyhľadávali a vraždili členov komunistickej strany a Židov. Tak v Zboji, ako aj v Novej Sedlici najprv obsadili stanice finančnej (pohraničnej) stráže a jej príslušníkov prinútili vzdať sa. Už predtým alebo potom si zistili od miestnych ľudí adresy komunistov a Židov. V Zboji zavraždili o polnoci člena KSS Ivana Šiškaniča. Zanechali pri ňom lístok s textom v ukrajinčine: „Zahynul za Stalina. Takýchto komunistov čaká smrť v Slovenskom štáte. Ukrajinská armáda.“
V Novej Sedlici zavraždili predsedu miestnej organizácie KSS Mikuláša Kireša a zanechali pri ňom podobný lístok. V Uliči sa stal obeťou banderovcov 42-ročný Alexander Stein, lesný robotník a radový člen KSS, jeho manželka Ružena a ďalšie dve ženy z príbuzenstva. Banditi zvesili zo steny obraz Stalina, rozbili ho Steinovi o hlavu a položili mu ho na prsia. V Kolbasove mali byť spomedzi 11 zavraždených podľa Polkovej správy dvaja komunisti, podľa iných zdrojov iba jeden. Čiže boli to rasovo a politicky motivované vraždy.
Tí, čo páchateľov videli, neskôr vypovedali, že hovorili po ukrajinsky s prímesou poľských, rusínskych a slovenských, prípadne českých slov. Mali na sebe uniformy od výmyslu sveta – ruské, maďarské, poľské a nemecké. Niektorých historikov to dodnes zvádza k pochybnostiam, či išlo vôbec o komandá Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), ako sa oficiálne nazvala. Napríklad Marek Syrný z Múzea Slovenského národného povstania v štúdii spred desiatich rokov vyslovuje domnienku, či vraždy nevykonali poľské lupičské bandy, ktoré v tom čase operovali v prihraničných oblastiach s ČSR, alebo ukrajinské kriminálne skupiny, ktoré vraždili takpovediac na objednávku miestnych obyvateľov. Tí si tak mohli vybavovať osobné účty.
Michal Šmigeľ z Univerzity Mateja Bela, ktorý venoval kolbasovskej tragédii osobitný výskum, vyslovuje na základe podobných indícií predpoklad, že hromadné vraždy v Sninskom okrese mali najskôr nie politické či rasové, ale ekonomické dôvody. Nevylúčil však ani možnosť, že vraždy vykonali „pseudobanderovci“, ktorí sa len vydávali za oddiel UPA. Údajne mohlo ísť o špeciálny oddiel NKVD a jeho prepadové akcie. Vraj by to malo „svoj zmysel a logiku“, lebo provokácie a vôbec pôsobenie takéhoto sovietskeho oddielu „zbavilo by UPA sympatií a zázemia na Slovensku“, myslí si Šmigeľ a odvoláva sa na zistenia ukrajinského historika Volodymyra Viatroviča. A Viatrovič sa zasa odvoláva na kanadského historika Leva Šankovského priam ako na najvyššiu inštanciu.
Foto: UKROP-UA.NET
Kto je však Šankovskyj? Z dostupných databáz sa dozvedáme, že zomrel síce pred dvadsiatimi rokmi v Kanade, ale počas druhej svetovej vojny bol príslušníkom neslávne známej SS divízie Galícia a na sklonku vojny – jedným z nie bezvýznamných predstaviteľov Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) a UPA. Na súčasnej Ukrajine ho považujú za popredného historika „povstaleckého boja“. Predložil však vo svojich početných publikáciách aj nejaké dôkazy o existencii „agentúrno-provokačnej jednotky NKVD“? Nie, „doposiaľ sa nenašli žiadne záznamy“, konštatuje Šmigeľ.
Mimochodom, Viatrovič, ktorý už dlhšie patrí medzi najväčších glorifikátorov UPA i jej povojnových „rejdov“ na území Slovenska, sa v niektorých svojich publikáciách zase rád odvoláva na Šmigeľove zistenia. Slovenský historik podľa neho dokázal, že vraždy v Uliči a Kolbasove boli „záležitosťou miestnych dedinčanov“, čo nie je pravda, prinajmenšom Šmigeľ to tak nikde neuvádza.
Viatrovič sa ako historik už predtým skompromitoval v očiach uznávaných poľských kolegov, keď začal popierať, že tzv. volynský masaker v júli 1943, pri ktorom zahynulo najmenej 20-tisíc príslušníkov poľskej menšiny, zorganizovali OUN a UPA. Naopak, vraždenie sa tam vraj začalo živelným vystúpením volynských Ukrajincov, tvrdí Viatrovič. Vraj poľské dokumenty potvrdzujúce túto skutočnosť sú nespoľahlivé, lebo nemajú oporu v dokumentoch OUN! Samozrejme, že banderovci si nearchivovali písomnosti, ktoré by svedčili o tom, ako pozabíjali stovky poľských žien a detí počas bohoslužieb v tamojších kostoloch. Historikovi Grzegorzovi Motykovi sa však napriek tomu podarilo v Letopise UPA nájsť záznam o tom, ako jednotka pozostávajúca z 30 mužov „eliminovala“ za jediný deň v obci Byskupczyn 2 000 poľských obyvateľov. „Na našej strane neboli žiadne straty,“ uvádzalo sa na záver správy „z vojnových zákopov“. Nie je ťažké si domyslieť, kto bol v tomto „boji“ napádajúci a kto – popravovaný. Aj na Slovensku známy americký historik Timothy Snyder a jeho britský kolega Keith Lowe píšu o vyčíňaní UPA v Nemcami okupovanej Volyni ako o etnickej čistke.
Keď sa zabíjanie stalo zvykom
Bývalý starosta Kolbasova Ján Danko vie o sporoch a pochybnostiach historikov, naďalej je však presvedčený, že v ich dedine vraždili pred 70 rokmi banderovci. „Hovorili predsa po ukrajinsky,“ dodáva, „a keby to neboli oni, uspokoja sa s rabovaním, zoberú si a odvezú, čo potrebujú, ale nezabíjajú pre nič za nič nevinných ľudí.“
Napokon o banderovcoch ako o páchateľoch masakru v Kolbasove informovala aj Polkova správa zo začiatku januára 1946. Správa ministerstva vnútra pre predsedníctvo vlády ČSR o dodatočnom vyšetrovaní prípadu z decembra 1947 už použila aj oficiálny názov – UPA. Vyšetrovateľov nepomýlilo oblečenie teroristov. Skupiny UPA prenikajúce na naše územie predtým i potom sa obliekali takto, nosili rovnošaty SS i Červenej armády, nešlo predsa o regulárnu armádu. Akurát na čapiciach mávali znak trojzubca, ktorý si ľudia v ohrození nemuseli ani všimnúť.
Čo však najviac odlišovalo banderovcov od iných lúpežných skupín, ktoré sa vtedy vyskytovali v pohraničí, bol „rukopis“ hromadného vraždenia. Počas vojny zabíjali hlava-nehlava „Ľachov“ (Poliakov), „Moskaľov“ (Rusov), Židov a boľševikov (členov komunistickej strany). Po skončení vojny vedenie UPA muselo zmeniť taktiku, jednotky Červenej armády vytlačili banderovcov na územie juhovýchodného Poľska, preto sa zamerali na boj s novou štátnou mocou. Naďalej však mali šíriť nenávisť proti komunizmu. S touto úlohou podnikali aj svoje prvé „rejdy“ na Slovensko. Podľa Snydera bola UPA „najrozhodnejším protivníkom komunizmu“, až takým rozhodným, že komunistov nielen na rodnej Ukrajine, ale aj v zahraničí chcela zniesť zo zeme za každú cenu (ako si pritom nespomenúť na známy aforizmus poľského publicistu Adama Michnika „horší ako komunizmus je už len antikomunizmus“?).
Súčasní obhajcovia ukrajinských ultranacionalistov tvrdia, že UPA sa koncom roku 1945 nemohla dopustiť hromadných vrážd Židov a komunistov, lebo jej oddiely mali vtedy už iné pokyny. Ale veď hrdlorezov, ktorí čoby ukrajinskí policajti pomáhali v priebehu vojny esesákom zabíjať bezbranných civilistov a čoskoro dokonca prekonali svojich učiteľov v tomto „umení“, ťažko preinačíš z mesiaca na mesiac. Zabíjanie sa pre nich stalo zvykom. Navyše, ako upozorňuje poľský historik Motyka, vraždy komunistov a Židov v Sninskom okrese mohol vykonať jeden z oddielov vnútornej služby bezpečnosti, ktoré nespadali pod veliteľstvo UPA.
Keď sa ľudia v severovýchodnom cípe Slovenska pred piatimi rokmi dozvedeli, že prezident Viktor Juščenko vyhlásil Stepana Banderu, vodcu OUN a neskôr i UPA, za Hrdinu Ukrajiny in memoriam, len nechápavo krútili hlavami. A keď vlani počuli, že v Kyjeve sa nasledovníci banderovcov derú k moci, pocítili aj obavy. S oddielmi UPA, prenikajúcimi cez naše územie na západ, mali svoje skúsenosti až do roku 1947, keď proti nim museli zasiahnuť jednotky regulárnej armády v známej akcii¤B. Šmigeľ upozorňuje, že v minulosti sa mnohé fakty v slovenskej historiografii prekrúcali alebo zamlčovali, napríklad, že v prvých povojnových boli príslušníci UPA vlastne štvanci bez domova. To do istej miery vysvetľuje ich konanie, ale vari aj ospravedlňuje?
Nedá sa však nič robiť, kým Slovenská republika po osamostatnení v roku 1993 odmietla nadväzovať na svoju predchodkyňu z rokov 1939 – 1945, odsúdila jej fašizujúcu štátostranu i polovojenskú gardu a kolaboráciu s nacistami, v samostatnej Ukrajine pokladajú OUN a UPA za základné zložky národnooslobodzovacieho boja.
„Dúfam, že naše hranice s Ukrajinou sú dobre zabezpečené a že v prípade nevyhnutnosti budú ešte lepšie,“ hovorí bývalý starosta Danko. V Poľsku sa nacionalistická Falanga nespolieha na uistenia vlády a v lete tohto roku začala na hranice s Ukrajinou posielať vlastné hliadky…