Hoci ozbrojené konflikty sa mali pôvodne skončiť do vianočných sviatkov 1914, stámilióny ľudí museli prežiť aj druhé nepokojné Vianoce. Príprava na ne sa obišla bez nákupnej horúčky. Nebolo veľmi čo kupovať, a najmä – za čo? A tak sa postilo aj z donútenia a oveľa dlhšie ako štyri týždne. Front sa síce vzdialil od hraníc Uhorska, ale svetovému požiaru stále nebolo vidieť konca kraja a z bojísk prichádzali denne aj do slovenských miest a dedín úmrtné oznámenia. Alebo listy od synov, manželov či snúbencov zo zajateckých táborov, rozptýlených po nekonečných priestoroch ďalekej Sibíri.
Siahodlhé menné zoznamy padlých, ranených a zajatých uverejňovali denne na pokračovanie Slovenské noviny, vychádzajúce v Pešti. Mŕtveho označovali krížikom, zajatého písmenom Z, raneného pomenovali bez značky (aby menej bolelo?). Za každým menom číslo jednotky. Napríklad 12. decembra 1915 tento denník informoval o bojových stratách 72. spoločného pešieho prešporského pluku. Vari dvesto mien za sebou, z nich tri desiatky s krížikom. Koľko z nich bolo Slovákov, len podľa mien dnes ťažko možno zistiť. Presnú evidenciu mužstva i dôstojníckeho zboru podľa národnosti rakúsko-uhorská armáda neviedla. Existujú odhady historikov za niektoré bojové jednotky.
„Vieme, že v trenčianskom a nitrianskom pluku bolo 70 až 80 percent mužstva slovenskej národnosti,“ hovorí Gabriela Dudeková z Historického ústavu SAV. „To boli útvary s najvyšším podielom Slovákov. Zo zhruba 400-tisíc vojakov narukovaných z územia dnešného Slovenska sa počet padlých odhaduje na zhruba 70-tisíc, ďalších vyše 70-tisíc bolo ranených a zmrzačených.“
Čiže dovedna takmer každý tretí narukovaný sa z vojny buď nevrátil, alebo aj vrátil, ale ako invalid alebo ináč zdravotne postihnutý. Písal sa 73. týždeň vojny a na Slovensku pribúdalo vdov a sirôt.
Školský rok v obci Podhorie pri Banskej Štiavnici sa v roku 1915 začal až 1. októbra, ale deti do školy neprišli. „Ľudia hovoria, keď otcovia a bratia bojujú, nemôžu deti do školy chodiť, lebo kto bude doma pomáhať,“ zapísal si miestny učiteľ do školskej kroniky.
Bojiská na východe, juhu, severe i na západe Európy si však žiadali ďalšiu „potravu pre delá“. V predvečer Štedrého dňa priniesli noviny „potešujúcu“ správu: „Povolanie 43– až 50-ročných brancov c. k. armády zatiaľ odročené na neskorší čas.“ Ministerstvo vojny medzitým pýtalo ďalšie delá, ale priemysel ich nemal z čoho vyrobiť. A tak prišlo i na „rekvirovanie posvätných vecí – zvonov“, ako si zapísal kronikár v obci Kurima pri Bardejove, ktorú predtým dvakrát (v novembri 1914 a v marci 1915) obsadilo ruské vojsko. „Za veľkého plaču obyvateľstva boli z veže kostola zhodené a odvlečené štyri kurimské zvony,“ pokračoval, „aby sa z nich odliali kanóny.“
Všetkého bolo nedostatok
Cisárska Viedeň si ani v tejto situácii neodpustila tradičnú predvianočnú módnu prehliadku. Jej organizátori však vynechali slávnostne večerné a plesové šaty. „Nie je na to doba, a tým menej nálada,“ napísali pražské Národní listy. V Rakúsku i v Čechách a na Morave išli hore ceny piva i vína. Na opačnom konci monarchie zase zdražela pálenka. Pilo sa však ďalej, hoci to bola otrava. V Marmarošskej župe (dnes je tento kraj súčasťou Rumunska) za niekoľko dní zomrelo na otravu metylalkoholom 68 ľudí.
Čoraz nedostupnejšími sa stávali základné potraviny. Uhorská vláda zakázala pred Vianocami pekárom piecť „žemle, rožky a iné drobné pečivo z pšeničnej, ražnej a jačmennej múky“. Na domácnosti sa toto nariadenie nevzťahovalo, ale kde vziať múku? V Pešti museli na ňu zaviesť potravinové lístky, lebo sa veľmi míňala.
Tu treba vari poznamenať, že rok 1915 sa v Uhorsku začal tuhými mrazmi a pokračoval na jar i v lete veľkým suchom. Úroda sa nevydarila, a tak úrady zaberali roľníkom pre potreby armády, a vôbec štátu najprv obilie a v decembri prišla na rad aj kukurica. Kto svoje zásoby neprihlásil, zatajil, hrozili mu tresty – až dva mesiace väzenia a 600 korún pokuty. Vtedajšie pomery na stredoslovenskej dedine priblížil kronikár Dolnej Mičinej (okres Banská Bystrica): „V roku 1915 sa rekvirovalo a súčasne sa múka dovážala z mesta. Dolná Mičiná dostávala iba jedno vrece múky týždenne, tieto prídely však trvali len do zimy 1916.“
Vyhliadky na budúcu úrodu pritom neboli ružové. V polovici decembra 1915 to s počasím vyzeralo priam ako teraz, denné teploty v Prešporku (premenovanom po vojne na Bratislavu) sa pohybovali okolo plus 10 stupňov, na väčšine územia pršalo. Oteplenie prišlo po tuhých mrazoch, na Morave pomrzlo veľa zemiakov i cukrovej repy. Na slovenskej strane sa začali vylievať korytá riek, veľká voda spôsobila značné škody. Navyše, v karpatských revíroch sa premnožili zajace, bažanty i diviaky a ničili oziminy v blízkosti lesov. V tom čase bolo málokomu do žartov, redaktor martinských Národných novín však asi osvedčil zmysel pre humor, keď na záver tejto správy poznamenal: „Ešte príde na to, že vojsko bude musieť poľovať.“
A možno, že to ani nebolo vtipné. Vojsko v tyle frontu totiž vyvíjalo aj rôzne nevojenské aktivity v prospech ekonomiky. Napríklad celé leto zbieralo žihľavu pre potreby textilných závodov. Lebo prišlo sa na to, že práve žihľava môže nahradiť nedostatkovú bavlnu.
„Po roku 1914 vznikol celý priemysel náhradných surovín,“ upozorňuje Dudeková, „a začali sa masovo používať pri výrobe potravín. Napríklad margarín, cigória namiesto kávy, umelý med a ďalšie umelé sladidlá namiesto cukru. Zároveň sa rozmohlo falšovanie potravín, napríklad riedenie mlieka.“
O tom nájdeme množstvo príkladov aj v dobovej periodickej tlači. Ľudové noviny, vychádzajúce vtedy v Prešporku, priniesli napríklad 12. decembra 1915 správu o istej vdove z Tajova, ktorá predávala v Banskej Bystrici na trhu riedené mlieko. Vyfasovala za to 14 dní väzenia a 100 korún pokuty.
Tak v Rakúsku, ako aj v Uhorsku prudko obmedzili domáce zabíjačky. Žiadal sa súhlas úradov. Bravčové či hovädzie mäso sa stalo na spotrebnom trhu nedostatkovým tovarom. Pocítili to aj veľké mestá. „Vysmážaný vianočný kapor vyjde v Prahe ešte drahšie ako iné mäso,“ upozorňovali Národní listy. A príčiny? Lebo zdraželi nielen ryby, ale aj maslo, bravčová masť i vajíčka.
Ale niečo sa predsa len na lepšie obracalo. Epidémii cholery, ktorú ešte pred rokom zavlieklo na územie Slovenska rakúsko-uhorské vojsko, ustupujúce z Haliče pred Rusmi, zdá sa, definitívne odzvonilo. V prvom decembrovom týždni 1915 ochoreli na túto pliagu v celom Uhorsku už len štyria ľudia. Krátko predtým priniesli správu o vyznamenaní liptovského rodáka Ivana Stodolu, vojenského lekára a budúceho dramatika, „za jeho hrdinské držanie sa pred nepriateľom“ Rakúskym zlatým záslužným krížom s korunou. Záslužné kríže s korunou znamenali vyššiu formu vyznamenania, pravda, do vojny sa razili väčšinou zo zlata a v priebehu vojny ich vyrábali z pozláteného striebra, ba dokonca z náhradných žltých kovov.
Aj Stodolovo hrdinstvo súviselo so spomínanou epidémiou. Istý čas slúžil v takzvanom cholerovom vlaku, ktorý premával medzi Miškovcom a Medzilaborcami. V železničnom sklade vraj videl obrazy, ktoré nenájdeme ani v Danteho pekle… Cholera síce pominula, ale v druhom a treťom roku, najmä v zimných mesiacoch, sa na ruskom fronte rozšírila ďalšia pliaga – škvrnivka, škvrnitý týfus zvaný aj flektýfus…
Foto: AH.MILUA.ORG
Vojnou k väčšej hospodárnosti
Bola vojna, vlčí čas, ľudia však túžili obdarovať svojich blízkych aspoň na Štedrý deň. „Utrácajte rozumne, vojna je vynikajúcou školou hospodárnosti a účelnosti,“ utešovali čitateľov Národní listy. A Národné noviny rovno poradili, na čo minúť peniaze: „Preč s tretkami-pletkami na Vianoce! Kniha je cenná vec. Čím staršia, tým cennejšia. Budú z nej mať radosť aj po rokoch.“
Všetky noviny zároveň nezabudli pripomenúť, kto je v najväčšej núdzi a komu treba pomôcť v prvom rade – vojnovým vdovám a sirotám. Ale aj vojaci v zákopoch a v zajatí čakali na darčeky z domova. Úrady vyzývali obyvateľstvo už začiatkom decembra, aby nezaťažovalo poštu „občianskymi“ balíčkami, lebo musí prednostne doručiť zásielky na front.
Advokát z Bánoviec nad Bebravou, známejší ako básnik Janko Jesenský, narukoval k svojmu trenčianskemu pluku hneď po vyhlásení vojny. Ako „nebezpečného pansláva“ ho poslali v hodnosti čatára na východný front, kde v júli 1915 prebehol na ruskú stranu. Ako spomínal, Rusi s ním zaobchádzali síce dobre, poslali ho však cez Kyjev a Tambov do tábora kdesi v Irkutskej oblasti. Sibír si cestou predstavoval ako bielu mátohu. „Triaslo ma nielen od chladu, ale aj od pomyslenia na túto mátohu,“ napísal neskôr. Mohol však skončiť oveľa horšie, keby ho boli nechali v Krasnojarsku, kde zostali trčať rakúski a nemeckí zajatci.
„Rusi delia zajatcov podľa národností, nadržujú pritom Slovanom,“ písali 23. decembra 1915 nemecké noviny Streffleurs Militärblatt. „Uľahčujú im potom vzájomný styk, styk s príbuznými doma i samotný pobyt v táboroch.“ Potvrdzujú to aj zistenia súčasného ruského historika Nikolaja Grekova. Väčšinu zajatcov slovanského pôvodu rozmiestňovali ruské úrady nie v barakových táboroch uprostred tajgy, ale v sibírskych dedinách a usadlostiach, kde mali relatívnu voľnosť pohybu. Týkalo sa to, samozrejme, aj Slovákov a Čechov.
Ruské zajatie za prvej svetovej vojny sa nedá ani zďaleka porovnať so stalinskými tábormi gulagu o štvrťstoročie neskôr, v ktorých skončili aj mnohí Slováci. Platili ešte haagske dohody prijaté cárskym Ruskom v roku 1907. Stačí si prečítať Jesenského listy žene a jeho spomienky. Rodina sa prostredníctvom Červeného kríža čoskoro dozvedela, že žije a kde sa nachádza. Z Berezovky mohol posielať domov telegramy, dostavať balíčky a prostredníctvom banky i peniaze. Pravda, na Vianoce 1915 žiadne „groše“ neprišli, ale hneď po Novom roku áno.
Jesenský mohol v zajatí prekladať správy z nemeckých novín a ústne šíriť tieto svoje preklady medzi ostatnými zajatcami. Za utŕžené kopejky si „naprával košt“ a zadovážil lepšie oblečenie. Ináč by bol živoril. „Na Štedrý večer sme mali extraguláš za 15 kopejok,“ spomínal Jesenský. „Rusko nás poctilo slanou vodou s jedným zemiakom v plechovom lavóre pre desiatich. Noc bola zlá: triasli sme sa od zimy a spali oblečení…“ Už o tri mesiace sa však jeho trápenia na Sibíri skončili, Rusi umožnili českým a slovenským zajatcom vstupovať do zahraničného vojska, vznikali česko-slovenské légie.
Bratanie za koňak a cigarety
Medzitým v Amerike podpísali predstavitelia tamojších Čechov a Slovákov Clevelandskú dohodu, v ktorej sa prvýkrát hovorilo o budúcom štáte, federatívnom Česko-Slovensku. „V samotných Čechách žije 6 500 000 Čechov a k nim sa pridruží 2 500 000 Slovákov,“ vysvetľoval 23. decembra 1915 čitateľom novín Chicago Daily News parížsky spravodajca René Arcos. „Ich situácia je dnes práve taká krutá, ako Alsasanov a Lotrinčanov. Očakávajú uskutočnenie svojich nádejí.“
Arcos získal informácie pre svoj článok od Edvarda Beneša a Milana R. Štefánika, ktorí v Paríži spolu s Tomášom G. Masarykom (ten žil v londýnskom exile) viedli česko-slovenský zahraničný odboj. Štefánika v predvečer vianočných sviatkov prijal francúzsky premiér Aristid Briand, aby sa takpovediac z prvých rúk oboznámil s projektom spoločného štátu Čechov a Slovákov – mal vzniknúť na troskách habsburskej monarchie, ktorá práve bojovala aj proti krajine galského kohúta.
Ako sa dostal poručík Štefánik k šéfovi francúzskeho kabinetu? Schôdzku rodákovi z Košarísk sprostredkovala šľachtičná Claire Boas de Jouvenel, Štefánik bol pravidelným návštevníkom jej salónu a šľachtičná sa do slovenského vojenského letca jednoducho zamilovala.
Pár dní pred Vianocami sa na západnom fronte schyľovalo k ďalšej bitke pri belgickom mestečku Ypres (v tej prvej koncom apríla 1915 Nemci podnikli prvý chemický útok v dejinách – použili chlór), vrcholili boje o Dardanely, na južnom fronte sa bojovalo v Čiernej Hore a na východnom – po prehratej bitke pri Gorliciach v júni 1915 Rusi sa naďalej uspokojovali s pozičnou vojnou.
Vo vzduchu visela otázka, či sa zopakuje situácia z Vianoc 1914, keď znepriatelené strany na výzvu Benedikta XV. dohodli na niekoľkých bojiskách sviatočné prímerie. Pápež ich vyzval, aby ukázali, "či môžu zbrane mlčať v deň, keď anjeli spievajú“. Traduje sa, že prímerie zavládlo na prvý vianočný sviatok iba pozdĺž nemecko-britskej línie frontu, a zvlášť dojemné scény sa odohrali na jej 50-kilometrovom úseku práve okolo mestečka Ypres.
"Vojak Mockel z mojej jednotky, ktorý žil mnoho rokov v Anglicku, zavolal na Britov po anglicky a čoskoro sa medzi nami rozprúdil živý rozhovor,“ zaznamenal si dôstojník Kurt Zehmische, ktorého denník sa náhodou našiel v roku 1999 v podkroví domu neďaleko Lipska. "Potom vyliezli zo zákopov na oboch stranách dvaja vojaci, podali si na území nikoho ruky a popriali si vzájomne veselé Vianoce. Dohodli sa, že v ten deň nebudú strieľať.“ Na niektorých miestach si vraj potom protivníci pripíjali šampanským a na jednom sa dokonca zúčastnili na spoločnej omši!
Tentoraz sa nič také nedialo. Britské velenie zistilo, že Nemci využili vlaňajšie bratanie na dôkladnú špionáž a prísne ho zakázalo. Niekoľko prípadov vianočného zbližovania sa pre zmenu odohralo len medzi ruskými a nemeckými vojakmi. Súčasný ruský historik Alexandr Astašov uvádza ako príklad úsek severného frontu pri Západnej Dvine na území dnešného Lotyšska. Nemci tam obdarovali Rusov koňakom, cigaretami a liekmi za prísľub, že počas sviatkov nebudú po sebe strieľať a vymenia si zajatcov.
Masové bratanie s nepriateľom sa v ruskej armáde rozšírilo o rok neskôr. To už pod vplyvom boľševickej protivojnovej propagandy…