Kedy sestričkám narástli krídla

, 31.01.2016 08:00

S úsmevom, bez rečí, za pár dní vylieči, spievajú elánisti o krásavici v modrobielom z Kramárov v známom hite z roku 1990. Dnes však sestričky nemlčia, úsmev sa vytratil z ich tvárí a svojimi hromadnými výpoveďami môžu narušiť normálny chod viacerých štátnych nemocníc. Nie sú spokojné s platmi a vôbec s pracovnými podmienkami. Radšej odídu a nechajú lekárov i pacientov v štichu? Čo sa to stalo s ošetrovateľskou profesiou za ostatných pár desaťročí? Alebo zmeny dozrievali dlhšie?

Ešte pred 80 rokmi prevládali v ošetrovateľskom...
Ešte pred 80 rokmi prevládali v ošetrovateľskom personáli slovenských nemocní rádové sestry.

„Teda, za mojich mladých čias by nám čosi také ani nenapadlo,“ hovorí pani Helena Kollárová, ktorá sa stala sestričkou pred polstoročím, po maturite na Strednej zdravotníckej škole v Skalici. Ešte platil systém umiesteniek, nemohla si vyberať, musela nastúpiť tam, kde jej určili – na 2. chirurgickú kliniku Fakultnej nemocnice v Bratislave. Dodnes si presne pamätá svoj nástupný plat: 684 korún hrubého. Čo sa dalo v roku 1965 kúpiť za tie peniaze? „Keby som si chcela kúpiť nový kabát, nezostane mi z výplaty skoro nič a čižmy stáli 280 korún,“ odpovedá. "Ale najprv som musela odrátať 60 korún na slobodáreň a niečo aj na stravu.“

Pamätá si aj na plat čerstvého absolventa medicíny. Spolu s ňou totiž v ten istý deň nastúpil na kliniku Stanislav Čársky, syn slávneho slovenského chirurga, a sestričke sa zdôveril, že dostane 1 260 korún mesačne. Na porovnanie, priemerná mzda v národnom hospodárstve ČSSR nepresiahla vtedy 1 500 korún. Hrubého zaiste. Platila „uravnilovka“- rovnostárstvo v odmeňovaní.

Väčšinu času trávila mladá sestra v práci. Z jej zmluvy vyplývalo, že musí byť poruke „podľa potrieb oddelenia“. Zaradili ju na anesteziologicko-resuscitačné oddelenie (ARO), kam privážali najťažšie prípady a kde mávala aj nočné služby. „Bývalo, že na celé oddelenie som bola sama,“ spomína, „nuž takúto službu som musela absolvovať doslova v pokluse.“ Situácia sa zhoršila najmä po tom, čo z bývalej Evanjelickej nemocnice na Partizánskej ulici odišli posledné rádové sestry. V 50. rokoch ich internovali, v polovici „zlatých šesťdesiatych“ na žiadosť lekárov vrátili do niektorých zdravotníckych zariadení s intenzívnou starostlivosťou a na začiatku normalizácie zase poslali kamsi preč na dožitie.

„Bol nedostatok civilných sestier v lôžkovej časti i v ambulanciách, pričom sme často museli zastúpiť aj lekárov, ktorých predsa nebolo možné odvolať z operačnej sály,“ rozpráva pani Helena. Stávalo sa, že o siedmej ráno skončila nočnú službu, ale na spánok nebolo ani pomyslenia, lebo musela robiť odbery. O pol jedenástej jej hlavná sestra oznámila, že si môže ísť pospať, ale nie nadlho, lebo o jednej popoludní ju budú znovu na čosi potrebovať. Až po roku 1970 zdravotníckemu personálu stanovili pracovný čas a nadčasy. Pani Helena však odpracovala mesačne aj 80 hodín nadčasov, pričom zaplatiť jej mohli iba 20. V tom istom roku jej prvýkrát zvýšili plat, ale ako? Ani nie o 80 Kčs, na 762 korún hrubého! Jej priateľka, takisto so stredoškolským vzdelaním, ktorá sa zamestnala ako úradníčka v cestovnej kancelárii, si zarobila mesačne o 450 korún viac.

„Napriek tomu sme robili rady a zriedkakedy nadávali,“ tvrdí pani Helena. „Myslím si, že do značnej miery za to mohli rádové sestry, ony nastavili latku pracovnej morálky a disciplíny tak vysoko. Bola to takmer mníšska morálka, plná odriekania, ktorú sme od nich prevzali my civilné sestry. Navyše, v kolektíve vládlo čosi ako rodinné ovzdušie – pomáhali sme si navzájom, lekári nás považovali za rovnocenné partnerky, nemohli sme ich podviesť.“

Predvlani sa vedenie Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek ohradilo proti výrokom vtedajšieho dekana Lekárskej fakulty UK v Bratislave Petra Labaša, podľa ktorého sestričky boli, sú aj budú len pomocníčkami lekára. Lebo zodpovednosť za diagnostiku i liečbu pacienta nesie naďalej lekár. To platilo v minulom storočí, namietla šéfka komory, dnes ide o zavádzajúcu a dehonestujúcu charakteristiku úlohy ošetrovateľstva v systéme zdravotníckej starostlivosti.

„Áno, boli sme pomocníčky, ale to neznižovalo naše postavenie, lekár považoval sestru za svoju pravú ruku, a tak sa voči nej aj správal,“ prízvukuje pani Helena. "Mali sme svoju stavovskú česť a tešili sa úcte aj u lekárov. Vrchná inštrumentárka Eva Homerová si mohla dovoliť dokonca dupnúť na sekundára, ak niečo neurobil tak, ako mal. V tomto kolektíve-rodine bola akoby matkou.“

Zrejme len takéto kolektívy, pod vedením profesorov Karola Šišku (za chirurgov) a Vladimíra Haviara (za internistov) sa mohli v júli 1968 podujať na prvú transplantáciu srdca nielen v Československu, ale v celej strednej a východnej Európe.

Pokorné dámy s lampičkou

Namietnete: v totalitnom režime sa ani nedalo verejne protestovať proti nízkym platom a zlým pracovným podmienkam. Dobre teda, poďme hlbšie do minulosti, do čias prvej ČSR. Demonštrácia nespokojnosti s finančným ohodnotením práce patrila, ako vieme, medzi legitímne javy masarykovskej demokracie.

Prvé civilné zdravotné sestry a ošetrovateľky sa objavili v našich nemocniciach už v 20. rokoch minulého storočia, krátko po vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Zväčša však absolvovali len rôzne niekoľkomesačné kurzy a zastávali pozície pomocných ošetrovateliek. Sestričky s diplomom prichádzali na Slovensko z Čiech, lebo prvé absolventky 2-ročnej krajinskej ošetrovateľskej školy v Martine nastúpili do praxe až v roku 1935. Väčšinu ošetrovateľského personálu aj potom tvorili rádové sestry, pre ktoré vznikli rehoľné zdravotnícke školy pri dvoch štátnych nemocniciach.

Odmeňovanie práce ošetrovateľského personálu bolo v prvom povojnovom období doslova mizerné. Sestričky buď nedostávali zaplatené nič a pracovali iba za ubytovanie a stravu, alebo v lepších nemocniciach dostávali mesačne 80 až 100 korún (pripomeňme, že lacné Baťove topánky stáli 99 korún). Väčšia platová úprava prišla až v máji 1927. Podľa nej mali sestry dostávať mesačne 500 až 600 korún, čo bola vtedy priemerná mzda robotníka alebo polovica platu úradníka (ale muža!). Na porovnanie: lekári od roku 1928 brali za najbežnejšie úkony 10 až 100 korún, honoráre odborných lekárov boli dvojnásobné.

A ešte niečo: rozdiel v platoch kvalifikovanej a nekvalifikovanej sestry bol iba 20-korunový. To rozhorčilo diplomované sestry, ktoré si založili spolok (mal postupne okolo 450 členiek) a bojovali za zlepšenie spoločenskej prestíže i hmotného ocenenia profesie. Všetky údaje preberáme zo štúdií českých historičiek ošetrovateľstva Vlastimily Kafkovej a Jany Kutnohorskej a ich slovenskej kolegyne Dany Farkašovej.

Záujem o povolanie sestričky znižoval aj zákaz vydaja, ktorý mal korene v celibáte rehoľných sestier. Ak sa civilná sestra vydala, musela zamestnanie opustiť a odpadol jej nárok na dôchodok. Reforma v roku 1927 toto obmedzenie iba zmiernila uzákonením výnimiek z prísneho pravidla, ktoré mohlo povoliť ministerstvo verejného zdravotníctva.

V tejto situácii boli sestry odkázané na rôzne odmeny (často v naturáliách) od pacientov alebo ich príbuzných. Pre pôrodné asistentky s 5-mesačným (neskôr 10-mesačným) kurzom, a najmä pre menej kvalifikované tabuľové „baby“ (ako ich vtedy volali) s 2-mesačným zácvikom, sa však ponúkal vedľajší zárobok pri nelegálnych potratoch. Niektoré tomuto pokušeniu neodolali. Téme sa venuje Anna Falisová z Historického ústavu SAV. Z jej výskumu vyplýva, že v roku 1928 riešil Krajský súd v Bratislave 21 prípadov zločinu „odohnania plodu“ a že o tri roky neskôr ich počet stúpol už na 78 prípadov. Súdy však prišli do styku len so zlomkom tejto kriminality. Babica dostala za nedovolený zákrok až 250 korún, nelegálne aborty sa však nezriedka končili tragicky.

U rehoľných sestier sa nízka pláca akoby vopred predpokladala. Podľa zistení Zuzany Karabovej z Trnavskej univerzity, ktorá skúmala pôsobenie alžbetínok v bratislavských nemocniciach, sestra mala v 30. rokoch minulého storočia nárok na 310 korún odmeny mesačne, táto suma sa však vyplácala vrchnej sestre predstavenej. Na Vianoce mala každá sestra dostať 100 korún na ošetrovateľské plášte.

„Normy počtu pacientov boli stavané na rádové sestry, ktoré doma nečakala rodina, nemuseli na materské dovolenky a mohli sa vzájomne zastúpiť bez problémov, civilné sestry tomu jednoducho nemohli stačiť,“ spomínal po rokoch náš významný dietológ Imrich Sečanský.

Medzi rehoľnými sestrami sa našli veľké osobnosti ošetrovateľstva. Profesor Konštantín Čársky v memoároch spomína najmä na inštrumentárku Honoratu, ktorá v rokoch 1920 – 1940 pomáhala jeho učiteľovi profesorovi Stanislavovi Kostlivému na Chirurgickej klinike LF UK v Bratislave: „On voľnomyšlienkar, ona rádová sestra. Spája ich práca, presná práca. Spája ich život a smrť. Je to vrchná sestra. Prísna na ostatné a láskavá k všetkým, ktorí si robia poctivo svoju prácu. Strážkyňa lekárskej etiky.“

Ale aj po dvoch desaťročiach existencie ČSR, krátko pred druhou svetovou vojnou bolo platové zaradenie všetkých sestier a ošetrovateliek v poslednej IV. tarifnej triede zhodné s platmi zriadencov alebo slúžok a práčok. Napriek tomu „dámy s lampičkou“ – ako ich prezývali podľa kahančeka na odznaku diplomovanej sestry – niesli pokorne svoj kríž. Ani jeden štrajk, žiadne verejné protesty…

Magisterky nesúce pre prax

Kedy sa to všetko začalo meniť ? Podľa pani Heleny už niekedy koncom 70. a začiatkom 80 rokov, keď bola na materskej. Platy mali sestry naďalej nízke, ona po štrnástich rokoch praxe v roku 1978 dostávala 1 120 korún mesačne (pri priemernej mzde v republike 2 530 Kčs)… Zároveň rástli nároky na prácu zdravotníckeho personálu, objavila sa zložitejšia technika, pribúdalo pacientov a – zvyšovala sa nespokojnosť najmä mladých sestričiek.

Zmena sa prejavila spočiatku len v najväčších a najnovších nemocniciach, v tzv. fabrikách na zdravie s novou štruktúrou a organizáciou práce. Profesor Čársky v pamätiach, ktoré vyšli krátko po jeho smrti v roku 1987, ich prirovnal k veľkým stavbám v poľnohospodár­stve. Nepáčilo sa mu, že v nich vyšetrenie prebieha tak rýchlo, „skoro ako na bežiacom páse“. V týchto nemocniciach gigantoch sa akosi strácal pacient, ale ochladli aj vzťahy vnútri zdravotníckeho personálu. Už to nebola jedna rodina.

Príčiny však ležali asi hlbšie a súviseli s emancipáciou žien, so zmenou spôsobu života a narastajúcim konzumenstvom. Postavenie a imidž zdravotnej sestry sa totiž menil nielen u nás a v krajinách sovietskeho bloku, ale aj na Západe. Ako zistili v rozsiahlom výskume Beatrice a Philip Kalischovci z Michiganskej univerzity (USA), kým v prvej polovici 20. storočia prevládal v amerických médiách obraz ošetrovateľky – hrdinky a matky, stelesnenia obetavosti a milosrdenstva, po roku 1966 sestrička vystupuje čoraz častejšie ako sexuálny objekt, chladná, povrchná, zlomyseľná až despotická osobnosť. Sociológovia radili sestrám zaujímať sa „menej o zábavu, viac o svoj profesionálny ras­t“.

A sestry akoby to vypočuli – dostali krídla, začali si zvyšovať kvalifikáciu. V našich končinách sa prejavili podobné trendy. Pani Helena absolvovala 2-ročné nadstavbové štúdium, aby mohla pracovať ako geriatrická terénna sestra pre seniorov. „Robotu na zmeny v nemocnici by som pri malých deťoch nezvládla, keďže na zmeny pracoval aj manžel,“ vysvetľuje. V roku 1993 však túto činnosť ministerstvo zdravotníctva zrušilo, a tak Helena Kollárova nastúpila na infekčné oddelenie v nemocnici na Kramároch, kde to ťahala až do odchodu do dôchodku.

Zažila teda všetky peripetie nepodarenej reformy verejného zdravotníctva zblízka. Napriek varovaniam odborníkov zo Západu, ktorí pri návštevách Slovenska krátko po prevrate neskrývali obdiv nad viacerými prednosťami tunajšieho systému starostlivosti o pacienta, revoluční „reformátori“ vyliali s vaničkou aj dieťa. Nezastavili sa ani pred dôkladným „preoraním“ zdravotníckeho školstva. Stredné školy vychovávajú už nie zdravotné sestry, ale asistentky, ktoré podľa mienky lekárov sú väčšinou nepoužiteľné v praxi. Ošetrovateľské postupy a techniky (napríklad preväzovanie alebo prebaľovanie pacientov či intravenózne podávanie liekov) sú v týchto školách kdesi na okraji vzdelávacích programov.

„Z ošetrovateľskej techniky som mala na maturite predviesť kúpeľ pacienta v posteli,“ spomína pani Helena. "Skúšalo sa v nemocnici a predseda komisie mi dal dvojku. Dostali by ste jednotku, povedal predseda, keby ste viac komunikovali s pacientom.“

Načo by to však bolo dnešným absolventkám stredných zdravotníckych škôl, keď aj tak väčšinou pokračujú v štúdiu na rôznych fakultách ošetrovateľstva a sociálnej práce, ktoré sú už v každom kraji? Až polovica sestričiek na Slovensku má dnes vysokoškolské vzdelanie, buď bakalárske, alebo dokonca magisterské (v Bratislavskom kraji sú magisterky medzi sestričkami zastúpené až 40 percentami!). Ako píše na svojom blogu gastroenterológ Jozef Klucho, tieto školy sa na Slovensku množia asi klonovaním, ale o ich úrovni už pochybujú samotné absolventky, ktoré si nevedia nájsť prácu… Taká asistentka s diplomom magisterky si prirodzene nárokuje pozíciu vrchnej alebo hlavnej sestry, prácu v manažmente s adekvátnym platom, ale koľko ich asi potrebujú naše nemocnice? A tak sa búria, hoci plat sestričky už dnes prevyšuje priemernú mzdu v štáte.

Je východiskom odchod do zahraničia? V takom Nemecku alebo vo Francúzsku je magisterské štúdium sestry zamerané výlučne na jej budúcu vedeckú alebo pedagogickú činnosť. Od normálnej, tzv. registrovanej sestričky sa vyžaduje skončená 10-ročná povinná školská dochádzka a po nej absolvovanie trojročnej zdravotníckej školy. Našej „prevzdelanej“ a zároveň nedovzdelanej sestre nezostáva iné, ako uchádzať sa o prácu mimo svojho odboru, najčastejšie o miesto opatrovateľky, ktoré však v západnej Európe vynáša viac ako u nás.

Medzitým odchádzajú do penzie ďalšie a ďalšie sestričky, ktoré vychodili na Slovensku ešte „klasické“ stredné zdravotnícke školy. Kto bude po nich ošetrovať pacientov? Migrantky z Východu?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#história #zdravotná sestra
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku