Ako sa zo zbožňovaného Stalina stal zločinec

, 18.02.2016 07:00
Stalin
Sochy a pomníky generalissima Stalina stávali do prelomového XX. zjazdu KSSZ na všetkých námestiach v Sovietskom zväze a jeho satelitoch. Autor:

Bolo to, ako keď sčista-jasna vybuchne niekde blízko bomba. Tak spomínajú na predjarie roku 1956 pamätníci. V Moskve na tajnom zasadnutí odsúdili zločiny bývalého sovietskeho vládcu Josifa Stalina.

Ťažko si predstaviť väčší šok v krajine, kde na námestiach stáli pomníky „veľkého učiteľa národov“ a „vodcu osloboditeľa“ generalissima Stalina. V krajine, kde najvyšší horský končiar – Gerlach – premenovali na Stalinov štít a jednu z najväčších nových fabrík v Martine na Stalinove závody. Keď pred tromi rokmi zomrel, celá krajina sa zahalila do čierneho flóru. Chlapi stali so sklonenými hlavami, ženy sa pustili do plaču. Kto neverí, nech si nájde na YouTube dobové filmové týždenníky a pozrie smútočné zhromaždenia v Bratislave alebo v Prahe.

"Zomrel nám otec – drahý, milovaný, zbožňovaný otec,“ napísal v oných marcových dňoch roku 1953 básnik Fraňo Kráľ, národný umelec. "Zomrel najväčší, najušľachtilejší človek súčasných pokolení. Niet pod slnkom bytosti hodnej mena človeka, ktorú by dnes neprenikol hlboký žiaľ.“ Stalin sa stával bohom a stalinizmus – novým náboženstvom. A zrazu: vraj to bol zločinec, dopustil sa masových zločinov! Tentoraz to však netvrdili len západní imperialisti, ale aj Sovieti, ba ich komunistický vodca, blízky Stalinov spolupracovník a jeho nástupca v Kremli – Nikita Chruščov…

Bratislavčan Štefan Pevný pracoval vo februári 1956 vo zväze mládeže. „Spočiatku sme tomu nemohli uveriť, pre nás mladších to bolo nesmierne prekvapenie, mnohým starším sa však vtedy zrútil svet,“ spomína.

Dnes 90-ročný Pavel Chrapčiak bol v časoch Slovenského národného povstania príslušníkom partizánskej skupiny Stalin. Udalosti roku 1956 ho zastihli na politickom školení v Prahe. „Dlho sme nechápali, o čo tu ide,“ priznáva. „Veď sovietski vojaci, červenoarmejci aj partizáni nastupovali do útoku a zomierali s výkrikmi Za vlasť, za Stalina! Čo tým nové sovietske vedenie vlastne sleduje? pýtali sme sa.“

Ak takéto prekvapenie a rozpaky vyvolala kritika kultu osobnosti Stalina – ako to oficiálne nazvali – v spoločnom štáte Čechov a Slovákov, čo asi musela spôsobiť pred 60 rokmi v ruskej spoločnosti a v celej vtedajšej sovietskej ríši?

„Treba prejaviť odvahu“

Z neskorších výkladov vznikal dojem, že Chruščov zosnoval vystúpenie proti Stalinovi na 20. zjazde sám, proti všetkým a akoby v poslednej chvíli, až počas tohto vrcholného straníckeho snemovania. Novšie historické výskumy to popierajú.

Nikita Chruščov
Nikita Chruščov Autor: wikipedia

Iniciátorom nebol iba Chruščov, ale veľmi pravdepodobne aj Anastas Mikojan, vtedy člen užšieho vedenia strany a prvý vicepremiér. Obaja sa rovnako báli ísť s pravdou von, lebo mali svoj podiel na stalinistických represáliách. „Ak povieme delegátom zjazdu pravdu, prepáčia nám našu mieru zodpovednosti,“ presviedčal Mikojan Chruščova medzi štyrmi očami. „Len my poznáme podmienky, v akých sme (so Stalinom) pracovali, uznajú, že my sme s tým nezačali, (delegáti) ocenia, že sme im to všetko ozrejmili a že už tri roky sa žiadne politické represálie (v krajine) nekonajú.“

Úryvok je z Mikojanových zápiskov, ktoré vyšli knižne až po jeho smrti v roku 1999. Možno im veriť alebo nie. Chruščov Mikojanovu iniciatívu vo svojich pamätiach zamlčuje a, naopak, tvrdí, že Mikojan chcel zostať bokom, akoby s represáliami nemal nič spoločné. Opäť – verme alebo nie. Chruščov svoje spomienky diktoval spamäti a v čase, keď bol už v politickom dôchodku. Nie je známe, že by pritom pracoval s dokumentmi.

Ale nejaké archiválie sa predsa len zachovali a predovšetkým záznamy z rokovaní užšieho vedenia strany (predsedníctva ÚV KSSZ), ktoré si robil Vladimir Malin, vedúci všeobecného oddelenia v jej ústrednom aparáte. Tie nám približujú, ako dlho, ťažko a kolektívne sa presadzovala myšlienka aspoň čiastočne odhaliť (a aspoň straníckej verejnosti) skutočnú tvár Stalina diktátora. V dlho utajovanom archíve sa našli aj všetky pracovné verzie referátu o „kulte osobnosti“.

Ako upozorňuje profesor Vladimir Naumov, jeden z prvých ruských historikov, ktorí mali možnosť preskúmať Malinove záznamy, otázka "čo so Stalinom a Stalinovým dedičstvom, vznikla zanedlho po jeho smrti. Začali sa vzbury v najväčších táboroch gulagu, prepukli nepokoje vo východnom Berlíne, ktorý sa medzitým stal hlavným mestom Sovietmi kontrolovanej NDR. Kremeľ dostával stovky sťažností a žiadostí od politických väzňov alebo od pozostalých obetí Stalinovho teroru o ich rehabilitáciu.

Už v lete 1953 začali z gulagu prepúšťať politicky odsúdených. A koncom toho istého roku vyhlásil Kremeľ, v úsilí uvoľniť spoločenské napätie, „nový kurz“ v ekonomike, zameraný na zvyšovanie životnej úrovne obyvateľstva. Nespochybniteľnou zásluhou Chruščova je fakt, že ako stranícky šéf dal generálnej prokuratúre podnet prešetriť všetky kauzy Veľkého teroru z rokov 1936 – 1939. Začiatkom jesene 1955 potom vznikla stranícka komisia vedená tajomníkom ÚV KSSZ Piotrom Pospelovom, ktorá mala zistiť príčiny masových represálií proti boľševickým činiteľom. A koncom roku bolo rozhodnuté, že na zjazde strany vo februári nasledujúceho roku odznie referát o „kulte osobnosti“.

Politbyro niekoľkokrát zvažovalo jeho obsah a súdiac podľa dochovaných záznamov, boli to búrlivé diskusie. „Stará garda“, dlhoroční blízki Stalinovi spolupracovníci Viačeslav Molotov, Kliment Vorošilov a Lazar Kaganovič trvali na tom, aby sa okrem chýb a omylov vodcu referát venoval i jeho zásluhám o rozvoj sovietskej spoločnosti a víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne.

Ale Chruščov, Mikojan, Dmitrij Šepilov, Georgij Malenkov a niektorí ďalší boli proti podobnej „vyváženosti“. Diskusiu uzavrel Chruščov 1. februára 1956 týmito slovami: „Stalin bol oddaný veci socializmu, ale všetko robil barbarským spôsobom. Zničil stranu. Všetko podriadil svojim náladám.“ Zároveň však súhlasil s návrhom, že v referáte sa netreba „rozširovať“ o likvidácii opozície v strane, o terore a sústrediť sa na „kult osobnosti“.

Ale o týždeň si politbyro vypočulo z úst Pospelova zistenia straníckej komisie. „Uvádzal také hrôzostrašné fakty, že sa mu triasol hlas,“ spomínal Mikojan. „Boli sme zhrození, ukázalo sa, že ani my sme veľa nevedeli.“ Chruščov potom urobil záver: „Treba prejaviť odvahu a povedať zjazdu pravdu. Zvážiť, kto má povedať, kedy a ako, že kult osobnosti spôsobila koncentrácia moci v rukách jedného nečestného človeka.“

„Nielen Chruščova, ale všetkých členov predsedníctva znepokojovala možná reakcia delegátov zjazdu na odhalenia komisie,“ vysvetľuje Naumov. „Ako dopadne hlasovanie po tom, čo si delegáti vypočujú pravdu o zločinoch stalinizmu? Čo ak ich, členov predsedníctva, už nezvolia do riadiacich orgánov strany? Preto bolo rozhodnuté predniesť správu (komisie) až po voľbách na neverejnom zasadnutí a diskusiu k nej vôbec neotvárať.“

Politbyro informovalo ústredný výbor, čiže členov širšieho vedenia strany o zámere predložiť zjazdu referát s kritikou „kultu osobnosti“, ktorý prednesie Chruščov až deň pred otvorením zjazdu, 13. februára 1956. Text referátu sa dopĺňal a upravoval aj v priebehu zjazdu. Konečnú verziu schválilo politbyro až 23. februára 1956, deň pred skončením snemovania. Zjazdoví delegáti zatiaľ o ničom nevedeli.

Odmäk prichádza z Kremľa

Zjazd sa začal ráno 14. februára vo Veľkom kremeľskom paláci v Moskve. Za Komunistickú stranu Československa sa na zjazde zúčastnili prezident Antonín Zápotocký, prvý tajomník ÚV KSČ Antonín Novotný i predseda vlády ČSR Viliam Široký. Ako sa neskôr ukázalo, o chystanom odhalení „kultu osobnosti“ nemali pred odchodom do Moskvy ani tušenia.

Zjazdové snemovanie bolo rozvrhnuté až na desať dní a prebiehalo v zaužívaných koľajách. V úvodnom prejave sa Chruščov venoval najmä ekonomike a medzinárodnej situácii. V zahraničnej politike ohlásil doktrínu mierového spolužitia štátov s rozdielnym spoločenským zriadením. S jej pomocou chcela Moskva znížiť neúnosné výdavky na zbrojenie, podporiť finančne poľnohospodárstvo a sociálnu sféru.

Chruščov sa v prejave iba zmienil o probléme „kultu osobnosti“, hovoril o tom všeobecne, nikoho nemenoval. Až na tretí deň zjazdu sa téma objavila v diskusnom príspevku Mikojana. Bol už konkrétnejší, hoci nezachádzal do podrobností: Stalina kritizoval za to, že ignoroval princíp kolektívnosti vedenia a napadol aj niektoré jeho teoretické práce. Nasledovali výkriky nesúhlasu v rokovacej sále. Nebolo ťažké odhadnúť, čo s poslucháčmi asi urobí Chruščovov referát. Preto ho politbyro takmer do poslednej chvíle upravovalo, niektoré formulácie zmäkčovalo, iné celkom vynechalo. Napríklad tú o úlohe Stalina v druhej svetovej vojne a o miliónoch nezmyselných obetí v dôsledku zle pripravených vojenských operácií.

Napriek tomu text referátu vyvolal na neverejnom zasadnutí zjazdu, na ktorom sa už nezúčastnili zahraničné delegácie, efekt bomby. Takmer tri hodiny Chruščov emotívne, často gestikulujúc so zaťatými päsťami, hovoril o hrubých porušeniach zákonnosti, o kvótach uväznených v každom kraji, o hromadných popravách politických väzňov, ktoré osobne nariaďoval Stalin a vykonávali Berijove (predtým Ježovove) „gorily“. Nezriedka po mučení neprávom obvinených, po ich vynútených priznaniach, po bleskových zinscenovaných „súdnych“ procesoch…

Delegáti sa nachádzali v šoku a zrejme by sa boli vzbúrili, nebyť záverečných slov rečníka: „Tieto záležitosti musia zostať medzi nami, v strane, nesmú sa dostať do tlače… Treba poznať mieru, neposkytnúť potravu nepriateľom, neobnažovať pred nimi naše rany.“ Po prejave sa nielenže nezačala diskusia, ale delegáti nemohli klásť ani otázky. O to viac všetkých prekvapilo, keď už osem dní po skončení zjazdu, 5. marca 1956 (presne na 3. výročie úmrtia Stalina), politbyro rozhodlo o distribúcii brožúr s referátom Chruščova všetkým okresným výborom strany. Pôvodne sa mali vytlačiť s poznámkou „prísne tajné“, nakoniec ju však nahradilo označenie „nie pre tlač“.

Referát potom čítali na schôdzach nielen vo všetkých základných organizáciách KSSZ, ale aj Komsomolu. Vypočulo si ho okolo 18 miliónov ľudí. Okrem toho politbyro rozhodlo zoznámiť s referátom najvyšších predstaviteľov vládnucich komunistických strán v štátoch sovietskeho bloku. Prvý tajomník ÚV KSČ Novotný sa preto zdržal v Moskve o deň dlhšie ako ostatní členovia československej delegácie. Užšiemu vedeniu strany v Prahe prečítal 1. marca 1956 iba vybrané časti Chruščovovho referátu o „kulte osobnosti“.

V tom čase sa však informácie o odhalení Stalinových zločinov na 20. zjazde KSSZ začali objavovať vo vysielaní Hlasu Ameriky a Slobodnej Európy. Podľa neoverenej správy istý západný novinár kúpil výtlačok brožúry s Chruščovovým referátom na varšavskom trhovisku za 300 dolárov. Aj ľudia na Slovensku chceli vedieť, čo je na správach „štvavých“ vysielačov pravdy. Podľa dochovaných archívnych záznamov, ktoré spracoval český historik Karel Kaplan, väčšina vtedajšieho politického vedenia ČSR bola proti informovaniu dokonca straníckej verejnosti. „Načo sovietske vedenie vôbec vyšlo s takýmto vyhlásením?“ pýtal sa premiér, Bratislavčan Viliam Široký.

Tlak zdola sa však zvyšoval, a tak koncom marca 1956 vedenie KSČ rozhodlo oboznámiť s obsahom tajného referátu Chruščova najprv krajský a okresný funkcionársky aktív KSČ a potom i základné organizácie. V priebehu apríla dostávalo ústredie strany písomné hlásenia o priebehu schôdzí.

„Diskutujúci sa najčastejšie pýtajú, prečo sovietske vedenie vystúpilo s kritikou Stalina až teraz, po jeho smrti a prečo na zjazde neodznela aj sebakritika,“ uvádzalo sa v správe z Nitry. „Rozmach kritiky je nebývalý,“ hlásil okresný výbor v Žiline. „Je však vidieť, že mnohí členovia si netrúfajú otvorene hovoriť v obave, že voči kritizujúcim sa vyvodia nespravodlivé závery, ako sa to stávalo v minulosti.“ V Novákoch sa však niektorým diskutérom rozviazal jazyk natoľko, že sa pýtali, čo bude teraz so Stalinovými sochami, obrazmi a bustami a či sa bude ešte používať heslo So Sovietskym zväzom na večné časy.

„Vo vzduchu bolo cítiť odmäk,“ približuje atmosféru tých čias Štefan Pevný. „Bolo to doslova uvoľnenie v myslení a odmäk v srdciach.“ Vojnový veterán Chrapčiak si zase spomína, ako informácie o zločinoch stalinizmu primäli našinca zamyslieť sa nad podobným porušením zákonnosti u nás: „Veď v živej pamäti ešte boli popravy Slánskeho, Clementisa a ďalších tzv. protištátnych sprisahancov a len pred dvoma rokmi odsúdili na doživotie tzv. slovenských buržoáznych nacionalistov. Vyvstala otázka nápravy krívd.“

…a opäť prituhlo

Uvedomovali si Chruščov, Mikojan a ďalší v sovietskom vedení, že otvárajú Pandorinu skrinku? Podľa známeho ruského historika, profesora Rudolfa Pichoju, všetky dôsledky nemohli predvídať. Išlo im predovšetkým o to, „skoncovať s represáliami vo vnútrostraníckom boji, poskytnúť záruky tým, čo prežili stalinistický teror a zbaviť ich zodpovednosti“. Inými slovami: ak všetka vina padne na Stalina a Beriju, nebudú volať na zodpovednosť ostatných ich spolupracovníkov, vrátane Chruščova, ktorý predsa ako stranícky šéf niesol v rokoch 1936 – 1937 veľký podiel zodpovednosti za teror v Moskve a Moskovskej oblasti a po ďalšie tri roky na sovietskej Ukrajine.

Odmäk však trval krátko. Medzitým prepukli masové protesty v Tbilisi, ktoré vyvolali zrejme tamojší stalinisti rozširovaním fámy, že Stalina nespravodlivo obvinili pre jeho gruzínsky pôvod. Proti demonštrantom nasadili armádu. Nasledovali nepokoje v Poľsku a povstanie v Maďarsku s intervenciou sovietskych vojsk. Po zjazde spisovateľov v apríli 1956 a májových študentských protestoch v Prahe i Bratislave opäť prituhlo aj v spoločnom štáte Čechov a Slovákov. Ich organizátori sa nechceli zmieriť s tým, že kritika stalinizmu ešte neznamená prechod k liberálnej demokracii. Politický režim s monopolným postavením komunistickej strany sa zachoval.

Ale džin už bol z fľaše vonku. Úplný návrat k niekdajším pomerom sa stával nemožným.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Stalin #Nikita Chruščov #kult osobnosti
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku