Posledný snem VPN. Dávny politický rozkol stále doznieva

, 02.03.2016 07:00
17. NOVEMBER 1989, štrajk, protest
Necelé dva roky uplynuli od novembra 1989 a námestia sa od VPN odvrátili. Autor: ,

Preč s ČSFR! Vládnime si sami! Letáky a plagátiky s týmito heslami zaplavili pred 25 rokmi Topoľčany. Rozširovali a vylepovali ich aktivisti neznámeho Hnutia za oslobodenie Slovenska. V meste však práve snemovalo iné, vládnuce hnutie - Verejnosti proti násiliu (VPN). Nik nemohol tušiť, že to bude jeho posledný riadny snem. V nasledujúcich dňoch nastal v hnutí rozkol, ktorý viedol k jeho rozpadu a vyvolal celú reťazovú reakciu dramatických udalosti. Na jej konci bol zánik spoločného štátu.

Snem VPN sa konal v dňoch 23. a 24. februára 1991. „Atmosféra bola dusná,“ píše vo svojich nedávno vydaných memoároch Ivan Laluha, prvý predseda Zahraničného výboru Slovenskej národnej rady za VPN. „Vedenie nemalo dobrú náladu, z mnohých miestnych pobočiek sa ozývali hlasy, aby sa predsedom hnutia stal Vladimír Mečiar.“

Od samého začiatku to vyzeralo na súboj medzi Fedorom Gálom, predsedom Koordinačného výboru VPN, a Mečiarom, predsedom slovenskej vlády. Necelých osem mesiacov po prvých slobodných voľbách, v ktorých toto hnutie zvíťazilo, si obaja prestali rozumieť natoľko, že už ani nemohli normálne komunikovať, nanajvýš si posielali faxy. Podľa Vladimíra Ondruša, ktorý bol podpredsedom vlády, ten konflikt musel vzniknúť a bol neriešiteľný už len preto, že Mečiar, nominovaný na čelo vládneho kabinetu týmto hnutím, nebol členom jeho užšieho vedenia: „Cítil sa byť mimo.“

Zhoršovanie vzťahov medzi Mečiarom a Koordinačným centrom VPN sa stupňovalo od novembra 1990, keď prepukli spory o vymedzenie kompetencií medzi národnými vládami a „federálom“ a o tzv. štátnu zmluvu medzi oboma republikami. Mečiar sa síce naďalej tváril ako federalista, ale čoraz razantnejšie presadzoval zásadu, že o rozsahu právomocí orgánov federácie na území Slovenska má rozhodovať Bratislava, a nie Praha.

Rozkol vo VPN zasiahol najmä vyššie vrstvy – politickú, kultúrnu a duchovnú elitu.

Aj teraz, na topoľčianskom sneme, v sále takzvanej čiapkarne to Mečiar zopakoval hromovým hlasom: „Základom štátoprávneho usporiadania sú republiky, ony rozhodnú, čo postúpia federácii. Federálna svokra nebude rozhodovať, čo sa mladomanželom dovolí a čo nie!“ Ďalšie česko-slovenské spolužitie si v tom čase predstavoval ako „zväzok, ktorý nám dáva bezpečnosť, pocit spolupráce a vzájomného úžitku“.

Mečiarove slová na sneme boli však len slabým odvarom požiadaviek, ktoré vtedy predkladali viaceré, rýchlo silu naberajúce organizácie a hnutia za vznik slovenskej štátnosti. Medzi národne orientovanými intelektuálmi už koloval Návrh deklarácie o štátnej suverenite Slovenskej republiky. Bol datovaný 14. februárom 1991, svetlo sveta však uzrel 1. marca najprv v Literárnom týždenníku a o tri dni nato ho uverejnila aj Pravda. Prvých signatárov bolo 36 (neskôr sa k nim pridávali ďalší), medzi nimi traja poslanci Národnej rady. Jedným z nich bol spisovateľ Anton Hykisch, vtedy ešte poslanec za KDH (spolu s Antonom Hrnkom za SNS a nezávislým Petrom Brňákom). „Napriek čiastočným výhradám návrh jasnozrivo predznamenal všetky zásadné požiadavky,“ spomína Hykisch, „formuloval argumenty a stal sa osou ďalšieho ťaženia za suverenitu…“

Návrh deklarácie rátal so zriadením národnej banky, s vytvorením vlastných ozbrojených síl a podporil úsilie Slovenska smerom „k vlastnej neutralite“. Najmä tieto ustanovenia vyvolali búrlivú reakciu v tábore federalistov, kam patrilo aj vedenie VPN na čele s Gálom. Signatári však už v úvode deklarácie uviedli, že ju chápu len ako „inšpiráciu do diskusie o konečnej podobe Ústavy SR“, o ktorej vtedy rokovali politické reprezentácie oboch častí federácie.

Mečiar sa k signatárom deklarácie pripojil až neskôr, niet však pochýb o tom, že viaceré jej ustanovenia mu konvenovali už vo februári 1991. Hykischovi posunul jej text spisovateľ Milan Ferko, ten bol už iniciátorom výzvy „61 krokov k slovenskej identite – Zvrchované Slovensko“ z konca októbra predchádzajúceho roku. Výzva už v samom úvode požadovala „vyhlásiť zvrchovanosť zákonov Slovenskej národnej rady nad zákonmi Federálneho zhromaždenia“.

Nebolo ťažké uhádnuť, kde a čím sa inšpirovali autori oboch dokumentov. V gorbačovovskom Sovietskom zväze sa začalo oddeľovanie národných republík od Moskvy už koncom roku 1988 práve deklaráciami o ich zvrchovanosti. Prvé bolo Estónsko, o pol roka ho nasledovala Litva a už o dva mesiace nato aj Lotyšsko. Pobaltské republiky hrali prím aj vo vyhlasovaní nezávislosti od ZSSR. V čase konania snemu VPN – po predchádzajúcom referende – to urobil Vilnius, o dva týždne ho nasledovali Tallinn a Riga. Odstredivé procesy potom vrcholili aj v ďalších zväzových republikách a koncom roku sa zavŕšili rozpadom sovietskej ríše.

A vari sa agónia bývalej Juhoslávie nezačala v roku 1990 pokusmi presadiť namiesto federácie voľnejší zväzok republík? A keď to nevyšlo, zorganizovala Ľubľana o rok neskôr – pod heslom práva na sebaurčenie – referendum o zotrvaní v JSFR a po ňom nasledovalo vyhlásenie nezávislosti Slovinska tamojším parlamentom. Proti odčleneniu ďalších republík sa postavila juhoslovanská armáda a bola z toho bratovražedná vojna. Praha preto neskrývala obavy, či aj z deklarácie o zvrchovanosti Slovenska nevyklíči podobné semeno s rovnakou úrodou a nebodaj i s krvavou žatvou.

Keď ešte boli jedna partia: Ján Budaj, Milan...
Keď ešte boli jedna partia: Ján Budaj, Milan Kňažko a Fedor Gál. Autor: FEDORGAL.SK

Tým skôr, že výbor Matice slovenskej, ktorý vtedy udával tón v národnom hnutí, vydal už 26. februára 1991 podporné vyhlásenie k návrhu deklarácie s výrazným významovým posunom jej kľúčového ustanovenia. Jozef Markuš a spol. chápali pripravovanú Ústavu SR už nielen ako východisko pre štátnu zmluvu s Českou republikou, ale ako základný zákon, ktorý umožní Slovensku uzatvorenie zväzku s ktorýmkoľvek štátom. To by však znamenalo úplnú samostatnosť.

Stúpenci spoločného štátu, demokratickej či autentickej federácie, reagovali petičnou akciou. „Návrh deklarácie spochybňuje najzákladnejšie princípy spoločného štátu Čechov a Slovákov,“ uvádzalo sa vo vyhlásení Hnutia československého porozumenia.

Vo VPN predstavovalo federalistov gálovské krídlo. Mečiarovci ho na topoľčianskom sneme kritizovali, že ignoruje „národný pilier“ programu hnutia, nazvaného Šanca pre Slovensko. Gál vo svojom prejave pripomenul, že program VPN má päť pilierov a vytrhnúť z nich jeden, napríklad národný, znamená hrubú deformáciu. Odmietol aj „uľahčovanie riešenia“ spoločenských problémov „konštrukciou nepriateľa: raz je to federál, raz Maďari“. Nikoho nemenoval, svoje slová adresoval „mnohým z čelných reprezentantov“, bolo však jasné, koho má na mysli.

Karty boli rozdané, teraz išlo o to, ktorý smer v hnutí získa prevahu.

Mečiar zvolil vlastnú cestu

Médiá, ktoré nemali prístup na kľúčové rokovania snemu, referovali o jeho relatívne pokojnom priebehu. Podľa Laluhu tam však vládla „nervozita, zákulisné nahováračky“, a to najmä vtedy, keď sa malo rozhodnúť, kto bude voliť nového predsedu: Republikový snem, čiže všetci jeho účastníci, alebo len Slovenská rada, to znamená širšie vedenie VPN? V prvom prípade by údajne bol kandidoval aj Mečiar a mal zrejme šancu uspieť. Plénum však väčšinou hlasov (160:100, 30 sa zdržalo) ponechalo túto právomoc rade, kde mal Gál naďalej najviac stúpencov. A rada ho vo funkcii potvrdila. „Ešte pred hlasovaním v našom krátkom rozhovore Mečiar poznamenal: Ak to pôjde takto ďalej, budeme musieť asi pokračovať každý sám,“ spomína Laluha.

Na sólo tlačovke sa tým budúci predseda HZDS netajil ani pred novinármi. „Snem potvrdil, že diferenciácia pokračuje,“ povedal. „VPN sa bude profilovať na niekoľko politických strán. Pôvodne som si myslel, že na dve, po dnešnej diskusii si myslím, že na tri. Ja sám sa zaraďujem do stredu a tam by som chcel aj zostať.“

Gál na rozdiel od Mečiara aj po skončení snemu tvrdil, že VPN zostáva „širokým občianskym hnutím“. Ale na ako dlho? Súboj Gál – Mečiar sa predsa neskončil a o skutočnom pomere síl veľa napovedali rebríčky obľúbenosti. Podľa februárového zisťovania Inštitútu pre výskum verejnej mienky bol Mečiar najpopulárnejším slovenským politikom s 89 percentami. Gál nedostal od respondentov ani 10 percent…

Odchod nejakej frakcie z takéhoto hnutia by nebol ničím novým na vtedajšej česko-slovenskej politickej scéne. V západnej časti federácie sa práve štiepilo Občianske fórum, český pendant VPN. Kým však OF sa pokojne rozdelilo na pravicovú časť (nastávajúcu ODS) a na budúce stredoľavicové Občianske hnutie, rozkol VPN sa nezaobišiel bez drám a škandálov.

Prvý prepukol už týždeň po sneme, v nedeľu 3. marca 1991. Večer mal Mečiar vystúpiť s pravidelným príhovorom v Slovenskej televízii. Príhovor sa nahrával už popoludní, premiér to však odmietol urobiť, lebo sa dozvedel, že riaditeľ STV má nahrávku hneď odovzdať Koordinačnému centru VPN, aby ju cenzurovalo. Namiesto Mečiara vystúpil Kňažko, ktorý to prirovnal k praktikám za bývalého režimu. „Do politiky znovu začína zasahovať novodobé politbyro,“ vyhlásil minister.

Predstavitelia KC VPN sa v pondelok ohradili voči obvineniam z cenzúry, boli vraj len zvedaví, čo chce Mečiar televíznym divákom povedať, lebo v posledných dňoch už toho natáral až-až. Mečiar sa potom v rozhovore pre ČTK pýtal, „akú má vlastne predseda vlády moc, keď ho predseda VPN môže nechať kontrolovať“.

Rozuzlenie konfliktu však priniesol už nasledujúci deň. V utorok 5. marca zasadala v Bratislave Rada VPN. Neskoro večer opustila jej rokovanie skupina vedená Mečiarom a Kňažkom, aby ešte v nočných hodinách založila platformu nazvanú Za demokratické Slovensko (ZDS). To už bol rozkol v hnutí. Predstavitelia platformy, ku ktorej sa na začiatku hlásilo 20 okresných rád VPN, v tlačovom vyhlásení oznámili, že ich cieľom je „vrátiť zmysel a obsah pôvodným myšlienkam hnutia“ z novembra 1989. Podporujú vládu a nechcú rozbiť VPN. Sú za suverénnu Slovenskú republiku, ale v rámci federácie.

Ešte v utorok pred 16. hodinou poslal z Prahy Alexander Dubček, predseda Federálneho zhromaždenia, fax vedeniu VPN. Varoval pred vážnou destabilizáciou politickej situácie, ktorú môžu vyvolať opatrenia proti Mečiarovi. Špičky VPN totiž uvažovali o jeho odvolaní z funkcie premiéra. Dubček mal údajne pri inej príležitosti vysloviť obavu, že „potom Mečiar rozbije štát“. Koordinačné centrum zoznámilo členov Rady VPN s obsahom faxu až okolo 23. hodiny. Gál navrhol analyzovať výroky Mečiara i Kňažka a až potom zvážiť ich prípadnú abdikáciu. Mečiar reagoval na druhý deň pred novinármi: „Keby odišiel Kňažko, idem s ním.“

V stredu 6. marca sa konal v Bratislave 10-tisícový míting na podporu Mečiarovej platformy. O čosi menšie zhromaždenie sa konalo aj v Košiciach. Medzitým v Prahe, v hradnej reštaurácii Vikárka, sa uskutočnilo ďalšie rokovanie politických reprezentácií oboch národných republík s „federálom“. A opäť sa zhodli iba v tom, že vzájomnú dohodu treba ďalej hľadať. Prezident Václav Havel predložil svoj pracovný návrh federálnej ústavy, František Mikloško ako predseda SNR odovzdal návrh Ústavy¤SR, Ján Čarnogurský prišiel s hotovým návrhom štátnej zmluvy medzi SR a ČR a s myšlienkou konfederácie. Česká strana tvrdila, že prijatie slovenskej ústavy v tejto podobe by znamenalo vystúpenie Slovenska z federácie. Odmietla aj predstavu voľnejšieho zväzku.

Ako sa vraví: kosa narazila na kameň…

Dobový Mečiar v podaní imidžmejkrov.
Dobový Mečiar v podaní imidžmejkrov. Autor: PERSONS-INFO.COM

Za všetkým sú vraj agentúrne siete

V piatok 8. marca sa Mečiar stretol s Havlom v Prahe. Počas tlačovky upokojoval slovenský premiér českých novinárov, že na Slovensku „nie sú odstredivé tendencie o nič väčšie, ako boli pred rokom“. Je to len skupinka ľudí, dodal. A čo sa týka „diferenciácie“ vo VPN? To je predsa vnútorná záležitosť hnutia, odpovedal.

V sobotu zasadala opäť Rada VPN. Priznala rozkol v hnutí a platforme ZDS vyčítala, že „nacionalizuje“ ekonomické problémy a dáva sociálne sľuby, ktoré nie je možné splniť. Mečiar z mítingu ZDS vo Vranove nad Topľou odkázal Rade VPN, že ju prestáva považovať sa legitímny orgán hnutia, lebo sa odklonila od jeho programu, ale iba za „orgán platformy Fedora Gála“.

Udalosti nabrali hektické tempo, a už tu bol 14. marec. V Bratislave sa konali dve manifestácie. Jedna pred sochou s levom pred Slovenským národným múzeom – za česko-slovenský štát. Druhá na Námestí SNP – za slovenský štát. Napriek varovaniam priateľov a poradcov sa prezident, bývalý disident, išiel poprechádzať popri dave rozvášnených pánisovcov. Televízia v hlavnom spravodajstve informovala, že Havla ľudia urážali, ba aj fyzicky napádali. Ukázala však aj skupinku jeho stúpencov, ako pred Bratislavským hradom volajú: „Odpusť! Odpusť!“ Niektorí čitatelia Pravdy vyčítali prezidentovi nerozvážnosť, iní to označili za provokáciu bývalého disidenta.

V každom prípade obe strany konfliktu stále prilievali olej do ohňa. Rozklad VPN pokračoval a obchádzal ho strašiak tajných služieb. Gál vtedy napísal (v epilógu ku knihe Z prvej ruky), že za „tým všetkým sú aj agentúrne siete bývalej ŠtB“. Mečiar zase obviňoval menovite zo spolupráce s ňou aj niekoľkých členov svojho koaličného kabinetu! O mesiac ho Predsedníctvo SNR odvolalo z postu premiéra a s ním ďalších sedem členov vlády. Novým premiérom sa stal Ján Čarnogurský.

V máji 1991 pokračovali rokovania národných reprezentácií ďalšou schôdzkou o usporiadaní federácie, konala sa pre zmenu v Lánoch. Česká strana už súhlasila so štátnou zmluvou medzi ČR a SR, predložila však jej vlastný návrh, ktorý slovenská strana neprijala. Medzitým vyšlo najavo (prerieknutím sa hovorcu českého premiéra), že skupina expertov v Prahe už intenzívne pracuje na katastrofickom scenári „pre prípad odtrhnutia sa Slovenska“.

V júni sa dostal návrh Deklarácie o zvrchovanosti SR prvýkrát na rokovanie Národnej rady. Neprešiel, ale hlasovali zaň už aj viacerí poslanci z platformy ZDS, čiže budúceho HZDS (deklaráciu schválil až nový slovenský parlament po voľbách v júni 1992). Do zániku spoločného štátu už neostávalo veľa času.

V júli 1991 Mečiar prvýkrát verejne priznal, že federáciu nepovažuje za najvhodnejšiu formu štátoprávneho usporiadania. Postupne preberal aj agendu organizácií národného hnutia za zvrchovanosť Slovenska a za vlastný štát. Spôsob odstavenia z funkcie urobil z expremiéra národného hrdinu. Časť verejnosti ho začala priam zbožňovať, ďalšia zatracovať. Rozkol vo VPN rozčesol celú spoločnosť, ale zasiahol najmä jej vyššie vrstvy – politickú, kultúrnu a duchovnú elitu. A podnes celkom nedoznel. Mnohí Slováci sa vtedy rozišli nadlho či dokonca znepriatelili sa na celý život.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#VPN #ČSFR
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku