Pozor, fašizmus dokáže meniť farbu

, 16.03.2016 07:00
ĽSNS, Kotleba, Slovenský štát
2012: Stúpenci Kotlebovej strany oslavujú v Bratislave výročie vzniku Slovenského štátu. Autor: ,

Fašisti mieria do slovenského parlamentu! hlásajú titulky svetových médií. Úspech Kotlebovej strany zaskočil mnohých. No už pred dvoma desaťročiami sa našli experti, ktorí takýto vývoj predpovedali.

„Je možné očakávať, že sa vo zvýšenej miere začnú organizovať aj polofašistické alebo fašistické či skinheadske hnutia v jemnejšej i tvrdšej forme,“ tvrdil pred takmer osemnástimi rokmi Dušan Ondrušek z Centra prevencie a riešenia konfliktov v Bratislave. "Možno dokonca očakávať, že niektoré nacionalisticky ladené politické strany vymenia svoju agendu a namiesto protimaďarskej karty začnú používať protirómsku kartu,“ predvídal analytik.

Tento predpokladaný vývoj sa mal napĺňať v rokoch 2010 – 2020. Sám autor ho síce označil za menej pravdepodobný ako ďalšie možné scenáre, ale, ako vidíme, práve on sa stal skutočnosťou. Prognóza spoločenských konfliktov vznikla v čase, keď sa na Slovensku množili útoky proti Rómom. Ondrušek predpovedal, že akcia vyvolá reakciu: vzniknú rómske gangy, ktoré sa pokúsia odpovedať násilným spôsobom na nájazdy skínov do ich osád. A nevylúčil možnosť, že majoritná verejnosť začne žiadať zavedenie tvrdých opatrení proti Rómom.

Antirómizmus má v našich končinách hlboké korene. Výraz „cigánski paraziti“ nevynašiel predsa Marian Kotleba. Objavil sa už v slovníku ľudáckych politikov a publicistov, a to ešte pred vznikom vojnového Slovenského štátu. V rôznych obmenách sa znovu začal používať už niekoľko mesiacov po prevrate 1989 na zrazoch skínov. "Cigánski príživníci!“ „Cigáni do plynu!“ "Dobrý Cigán – mŕtvy Cigán“.

Nie sú však skíni ako skíni. "Na Slovensku vznikalo skinheadske hnutie na nacionalistickej vlne, s odkazom na vojnový štát a s otvorenými neonacistickými prejavmi,“ konštatuje odborník na politický extrémizmus Miroslav Mareš z Masarykovej univerzity v Brne. Na čelo týchto skupín sa často dostali svalovci, ktorí si mohli vybíjať agresivitu na komkoľvek, koho označili za nepriateľa. "Stačilo, že vyzeral z ich pohľadu cigánsky alebo židovsky a stával sa terčom útoku,“ dodáva Mareš.

Slovenské médiá začiatkom 90. rokov ešte nevenovali rasizmu a xenofóbii väčšiu pozornosť. Vedelo sa, že skinheadske hnutie sem preniká cez Česko z Nemecka. Málokto však rozlišoval neonacistické "holé lebky“ od tých ostatných, takmer nik nemal predstavu, čím všetkým sa líšia slovenskí skíni od českých.

Spočiatku ich volali „pankáči“. Medzi Dunajom a Tatrami v tom čase totiž kolovala nahrávka pesničky Cigánsky problém v podaní punkovej kapely Zóna A. Spieva sa v nej: "…dôchodok invalidný poberajú za to, že tak hlúpo vyzerajú / tebe strhnú hrubé dane, cigán sa smeje a kradne / žije z detských prídavkov, dosť bolo štátnych výdavkov.“

Povedomé, však? Súčasný banskobystrický župan mal v čase vzniku pesničky (1990) iba 13 rokov, ale vyrástol zrejme na podobných textoch. Napokon, nemal od nich ďaleko ani o 15 rokov neskôr na stretnutiach s voličmi svojej prvej strany – Slovenskej pospolitosti, kde opakoval, že "cigánski paraziti žijú z našich daní“ a varoval pred tým, "aby sa zo Slovenska nestal rozkradnutý cigánsky štát“.

Na vlnách národného hnutia

Slovenský fašizmus vstával pred štvrťstoročím z popola v zakamuflovanej podobe. Silu naberal z dvoch ideových prúdov. Jedným boli neonacistické hnutia v západnej Európe, ktoré tiež využili pád železnej opony a veselo prenikali smerom na východ. Druhý životodarný prameň poskytoval novým bojovníkom za nastolenie „poriadku a spravodlivosti“ ľudácky exil, ktorý živil myšlienku „odtrhnutia sa“ od Čechov a budovania vlastného „silného štátu“.

Samozrejme, že predstavitelia vo vojne porazeného ľudáctva sa pri návrate do starej vlasti neodvolávali na nacizmus ani na fašizmus. Prvá slovenská republika, ako ju nazývali, predsa nebola fašistickým štátom, pojem „klérofašizmus“ bol podľa nich výmyslom komunistov. „My sme len stavali na národných, kresťanských, sociálnych princípoch,“ opakovali. Tisovo Slovensko malo podľa nich vlastnú ideológiu slovenského národného socializmu. A približovali mladým nadšencom učenie „veľkého filozofa a teológa“ Štefana Polakoviča. „Zabudli“ však dodať, že 14 bodov programu tohto „špecificky slovenského“ národného socializmu koncipoval v januári 1941 nemecký poradca pre propagandu pri slovenskej vláde Anton Endrös. A koncipoval ho, prirodzene, podľa nacistického vzoru.

Kotleba mal teda svojich predchodcov, ktorí sa medzi nami objavili a dvíhali hlavy už v porevolučnej eufórii pred prvými slobodnými voľbami. Vtedy sme im však nevenovali pozornosť alebo sme ich považovali za smiešnych krikľúňov a relikty dávno odpísanej minulosti. Podobné úškľabky zrejme vyvolávalo v „lepšej spoločnosti“ o šesť desaťročí skôr pokrikovanie ľudáckych radikálov na čele s Ferdinandom Ďurčanským. Zoskupení okolo časopisu Nástup neskrývane sympatizovali s hitlerizmom.

Politologička z Univerzity Komenského Darina Malová prišla pred časom s analýzou národného hnutia v rokoch 1990 – 1992. Tvorili ho okrem tradičných organizácií, ako bola Matica slovenská, aj novovznikajúce, medzi ktorými sa našli menej i viac radikálne. Za takú možno označiť napríklad Slovenskú národnú jednotu, vedenú Stanislavom Pánisom. Historik Jan Rychlík z Karlovej univerzity v Prahe ju zaradil medzi „krajne nacionalistické fašizujúce subjekty“.

Títo radikáli preberali dokonca rétoriku, symboly a ďalšie vonkajšie atribúty niekdajšej ľudovej strany i jej gardy. Už vtedy, pred 25 rokmi sa v uliciach našich miest znovu objavili odznaky, vlajky, plagáty a transparenty so štátnym znakom Slovenského štátu, s heslom „Za Boha, Za Národ“ a s gardistickým pozdravom „Na stráž!“ Členovia týchto organizácií mali svoje periodiká, napríklad denník Nový Slovák. Ten s nákladom vyše 20-tisíc výtlačkov nekriticky propagoval vojnový Slovenský štát. Jeho prezidenta Jozefa Tisa označoval za mučeníka, žiadal rehabilitáciu " prvej našej hlavy po Svätoplukovi".

Po vzniku demokratickej Slovenskej republiky sa vodcovia umiernenejších skupín národného hnutia stiahli z verejného života alebo zakotvili v „pronárodných“ politických stranách. To však nemožno povedať o radikáloch, ktorí mali iné predstavy o vnútornom usporiadaní samostatného Slovenska a neprestali zaň bojovať. Pod zástavami svojich organizácií združovali najmä mladých ľudí, nespokojných so svojou sociálnou a ekonomickou situáciu. Po rozdelení spoločného štátu sa už nedalo dlho brojiť proti Čechom, ktorí „nám rozkradli Slovensko“, ani proti federalistom „zapredaným Prahe“. Hľadal sa nový vnútorný nepriateľ a „cigánski paraziti“ boli – popri Maďaroch – prví na rane.

Olej do ohňa prilievali politici

V dôsledku „šokovej terapie“ ekonomiky sa väčšina obyvateľov rómskych osád na strednom i východnom Slovensku ocitla medzi dlhodobo nezamestnanými. Rozpadli sa roľnícke družstvá s ich pridruženými výrobami, ktoré poskytovali prácu aj nekvalifikovaným Rómom. Po zániku federácie mnohí prišli o zárobky aj na veľkých stavbách v Česku. Vracali sa odtiaľ s rodinami do beztak už preľudnených rómskych get v mestách a segregovaných osád za dedinami „gadžov“.

Práce vtedy nebolo dosť pre „bielych“, prečo by mali mať prednosť pri hľadaní „čierni“? Desaťtisíce práceschopných mužov zostávali žiť na podpore v nezamestnanosti a neskôr na sociálnych dávkach. Postupne strácali pracovné návyky a zvykali si na životný štýl ničnerobenia v uzavretej komunite.

To bolo tŕňom v oku majoritnej spoločnosti, ktorá tiež zápasila s problémami ekonomickej transformácie, ale bez takejto štátnej pomoci. Už sociologický prieskum na začiatku roku 1994 poukázal na zhoršené vzťahy medzi Rómami a Nerómami. Zároveň signalizoval, že rast rómskej chudoby a jeho dôsledky vedú k skrytému rasizmu v celej spoločnosti. Až 92 percent oslovených v tomto prieskume sa vyjadrilo, že by nechceli mať za suseda Róma. "Verejná mienka je naladená protirómsky,“ konštatovali sociológovia.

Olej do ohňa prilievali aj politici. Najprv Čech Miroslav Sládek, ktorý sa v júni 1992 dostal za Združenie pre republiku – Republikánsku stranu Československa až do federálneho parlamentu. Už v tom čase šokoval výrokom: "Cigáni by mali byť trestne zodpovední od narodenia, lebo to je ich najväčší zločin.“ Ján Slota z vtedajšej SNS nasledoval neskôr Sládka vyhlásením, že "Cigáni“ potrebujú "malý dvor a dlhý bič“, lebo vraj až 70 percent z nich patrí medzi kriminálne živly.

Niektoré miestne samosprávy začali brať zákon do vlastných rúk. Mestské zastupiteľstvo v Spišskom Podhradí už v júli 1993 prijalo všeobecné záväzné nariadenie o "zákaze vychádzania pre občanov rómskeho pôvodu a iné podozrivé osoby v čase od 23. hodiny do 4.30“. Dôvod? Krádeže zemiakov a inej zeleniny v nočných hodinách. Vyhláška mala veľký ohlas, Národná rada však nariadenie zrušila ako protiústavné, porušujúce základné ľudské práva a slobody, ešte pred nadobudnutím účinnosti. Rómovia neskrývali, že sa občas uchyľujú k drobným krádežiam, jedným dychom však dodávali: "A čo máme robiť, keď sme prišli o prácu a deťom nemáme dať čo jesť?“

Slovenské vlády sa striedali, každá prichádzala s nejakým programom pre povznesenie rómskej menšiny, ale zostávalo zväčša iba pri pekných deklaráciách. Financie od zahraničných donorov i z nášho štátneho rozpočtu, napríklad na zvýšenie vzdelanostnej úrovne Rómov, sa strácali kdesi na polceste do osád, akoby v piesku, bez náležitého efektu.

V tejto situácii získavali čoraz väčšiu podporu rýchle a nadmieru jednoduché riešenia „cigánskeho“ problému od novodobých extrémistov. V polovici 90. rokov prepuklo rasové násilie na viacerých miestach Slovenska. Najznámejší bol prípad mladistvého Mária Gorala, ktorý sa 21. júla 1995 stal obeťou smrtiaceho útoku skupiny skínov v Žiari nad Hronom. Nasledovala rasovo motivovaná vražda ďalšieho Róma v okrese Prievidza a v roku 1996 vražda prvého skína.

Gardisti v roku 1941 pochodujú Slavošovcami....
Gardisti v roku 1941 pochodujú Slavošovcami. Kotlebovci sa už pred dvanástimi rokmi objavili na verejnosti v rovnošatách, ktoré pripomínali uniformy Hlinkovej gardy. Autor: GEMER.VUCKE.SK

Vzájomné konflikty sa potom vyskytovali aj v ďalších regiónoch. "Pozabíjame vás, vy gumy čierne!“ revali traja muži, ktorí vtrhli do domu Rómky Anastázie Balážovej v Žiline. Ju i jej dve dcéry, ktoré v tom čase už spali, napadli bejzbalovými palicami. Matka o dva dni zomrela, dcéry napriek ťažkým zraneniam prežili. To sa už písal rok 2000. Po tomto útoku sa ministerstvo vnútra rozhodlo zriadiť komisiu pre boj proti extrémizmu.

O rok neskôr zasiahla slovenská polícia prvýkrát proti medzinárodnému neonacistickému koncertu v Papradne (okres Považská Bystrica). Začalo sa vyšetrovanie kapely Juden Mord (Vražda Židov). Začiatkom apríla 2001 táto hudobná skupina vystúpila aj na koncerte kapiel propagujúcich fašizmus v obci Senohraby pri Prahe. Občiansky aktivista Ondřej Cakl, ktorý v Česku monitoroval extrémistické hnutia, ju označil za „veľmi radikálnu“.

Slovenskí „náckovia“ začali vo veľkom využívať internet. Na istej ich webovej stránke sa v polovici roku 2001 objavila nepotvrdená správa o výcviku a vyzbrojovaní malých bojových skupín, namierených proti Židom, Rómom, homosexuálom atď. „Hrozí nám intoxikácia hnedým hnusom,“ varovala iniciatíva Ľudia proti rasizmu.

Za Boha a za národ

Týmto krátkym exkurzom do minulosti sme chceli ukázať, že Kotlebova organizácia nevznikala na pustom mieste či na zelenej lúke. Medzitým tu ožilo niečo zdanlivo odumreté, na čo sa naštepilo niečo nové, prevzaté zvonku. A zároveň sa nám žiada pripomenúť, že vznik podobných organizácií býva odpoveďou na volanie verejnosti po riešení zrelých problémov, ktoré si vlády odovzdávajú ako horúce gaštany. Kotlebovci ponúkli veľmi jednoduché, a nereálne riešenia, ktorým však značná časť slovenských voličov, ako sme sa nedávno presvedčili, uverila.

Vodcom Slovenskej pospolitosti sa stal Kotleba v roku 2003 (to už učil informatiku na Športovom gymnáziu v Banskej Bystrici). Jej členovia sa vzápätí začali objavovať na verejnosti v rovnošatách pripomínajúcich uniformy príslušníkov Hlinkovej gardy, čím hneď vyvolali pozornosť médií aj orgánov činných v trestnom konaní. Na svojich mítingoch vystupovali najmä proti „cigánskym príživníkom“. V roku 2004 sa východným Slovenskom prevalila vlna rómskych nepokojov a rabovačiek, pri ich potláčaní museli policajtom pomáhať aj vojaci. V tom istom roku odvysielala STV prvý väčší šot o Pospolitosti. Kotleba sa netajil plánmi premeniť dovtedy nenápadné občianske združenie na politickú stranu. Politológ Grigorij Mesežnikov sa vyjadril v tom zmysle, že extrémistická strana nemá u nás šancu na úspech.

O tri mesiace zaregistrovalo ministerstvo vnútra Pospolitosť ako politickú stranu. Vo svojich programových dokumentoch si predsavzala vystúpenie Slovenskej republiky z NATO, Medzinárodného menového fondu a „iných organizácií, ktoré ničia slovenský národ a štát“. Naopak, presadzovala „úzku spoluprácu so slovanskými štátmi“ a „vyhlásenie vojenskej neutrality“.

Strana sa zviditeľnila mítingami, na ktorých jej vodca odsudzoval SNP ako „protislovenský boľševický puč“, útočil na „židovskú loby“ a kritizoval parlamentnú demokraciu. Pred dvoma týždňami uplynulo 10 rokov od zákazu SP-NS Najvyšším súdom SR. Stalo sa tak 1. marca 2006 a bol to vlastne historický prvý prípad, keď Najvyšší súd rozpustil politickú stranu. Dôvod? V rozhodnutí súdu sa uvádza, že jej činnosť bola v rozpore s Ústavou SR.

Päť mesiacov predtým sa stala Bratislava miestom vraždy študenta Daniela Tupého, z ktorej podozrievali extrémistov a kde sa predpokladalo konanie motivované myšlienkami rasovej a názorovej neznášanlivosti. V Trestnom zákone sa prvýkrát objavili pojmy súvisiace s protiprávnou extrémistickou činnosťou. Ministerstvo vnútra zaznamenalo predtým rast trestných činov s extrémistickým motívom. Len v rokoch 2003 – 2005 ich zaevidovalo 307 (z toho 206 bolo objasnených). Vek väčšiny páchateľov sa pohyboval od 16 do 26 rokov. Počet slovenských „náckov“ odhadovali jedni odborníci na niekoľko stovák, ďalší až na 3-tisíc.

Pred desiatimi rokmi sa na internete objavil zoznam 300 údajných slovenských neonacistov aj s fotografiami a osobnými údajmi. Anonymný zdroj označil 80 z nich za „známe tváre“. Medzi nimi boli dvaja policajti, jeden zamestnanec ministerstva, niekoľko športovcov atď. Sociológ Roman Džambazovič z Univerzity Komenského označil zoznam za príklad nevhodného boja proti pravicovým extrémistom. „Ich aktivity predsa monitoruje polícia a rôzne špeciálne útvary,“ dôvodil, „sledovať týchto ľudí na vlastnú päsť a ešte zverejňovať svoje zistenia, to môže mať skôr negatívne dôsledky.“

Podobne ako v celej Európe aj u nás vtedy prebiehali diskusie o tom, či jedinou zbraňou na potláčanie akéhokoľvek extrémizmu je tvrdšia represia. „Najdôležitejšia je prevencia v rodine i škole, viac represie vedie obyčajne iba k väčšej zakonšpirovanosti týchto skupín,“ upozorňoval už vtedy profesor Mareš.

Politická prax zároveň potvrdila ich obrovskú flexibilitu, manévrovateľnosť, schopnosť „meniť farbu“. Po zákaze strany začala Slovenská pospolitosť znovu pôsobiť ako občianske združenie. V roku 2007 Kotleba dokonca prestal byť jej vodcom (prenechal líderstvo, ako sa vyjadril, „mladšej generácii slovenských národovcov“). Ministerstvo vnútra napriek tomu Pospolitosť o rok neskôr rozpustilo. „Združenie vyvíjaním činnosti roznecuje nenávisť a neznášanlivosť z národnostných, rasových, náboženských a politických dôvodov,“ stálo v zdôvodnení rozhodnutia.

Kotleba však pokračoval vo svojej činnosti. Už v auguste 2009 spôsobil rozruch organizovaním prvého protirómskeho pochodu do Šarišských Michalian. On sám ho nazval „protestom proti cigánskemu teroru“. V tom istom roku prvýkrát kandidoval vo voľbách banskobystrického župana. Získal viac ako 10 percent. Prevzal niekdajšiu Stranu priateľov vína (premenovanú medzitým na Ľudovú stranu sociálnej solidarity) a zmenil ju na ĽS-Naše Slovensko. V roku 2010 jej síce dalo hlas len o niečo viac ako 1 percento voličov, ale v absolútnych číslach to bolo takmer 33-tisíc občanov. Volili ho najmä ľudia v lokalitách s koncentráciou rómskeho obyvateľstva. O tri roky sa Kotleba stal županom. Zhodil uniformu, dal si oblek, nasadil milý úsmev, trocha učesal slovník, ale zo svojej politiky nezľavil. To však už máme v živej pamäti.

Starý príbeh v novom šate

Dnes si politici a politológovia lámu hlavy, kde sa stala chyba. Len málokomu však napadne hľadať poučenie v minulosti. Pritom nejde ani zďaleka o nový príbeh. Dejiny sa niekedy skutočne opakujú, aj keď vo viac-menej obmenenej podobe. Po každej vojne, revolúcii, prevrate, v období vlečúcich sa hospodárskych, politických a iných kríz sa objavujú podobní mesiáši, bojovníci za nastolenie „poriadku a spravodlivosti“, ponúkajúci lacné recepty na všetko. A nachádzajú podporu u značnej časti verejnosti, najmä medzi jednoduchými ľuďmi, ktorí majú radi jednoduché riešenia a túžia po pokojnejšom a pohodlnejšom živote. Ba čo viac, v stave núdze získavajú títo majstri demagógie ochrancov a sponzorov aj vo vyšších kruhoch, medzi finančníkmi a priemyselníkmi, ktorí už majú po krk chaosu a úpadku.

Čítankovým príkladom je predsa príbeh Adolfa Hitlera a 30. roky minulého storočia, keď sa svetová kríza podpísala pod vznik autoritatívnych a totalitných režimov a viedla k druhej svetovej vojne. Povedané slovami Ľudovíta Hallona z Historického ústavu SAV, vtedajšia situácia „prinášala sklamanie z demokracie a vháňala ľudí do náručia radikálnych politických hnutí“.

Otázne je, či a ako sa dá opakovaniu týchto situácií zabrániť. Určite nie je východiskom nadbiehanie extrémistickým stranám a ich vodcom, kompromisné dohody s nimi, ale ani ich úplné ignorovanie, tvrdá represia či zakazovanie. Práve policajné zásahy, väznenie, zákazy ich strán robia z novodobých mesiášov priam národných hrdinov. Demokracia by sa mala brániť i ubrániť predovšetkým diskusiou, silou argumentov, a nie „argumentom“ sily.

Kto však bol ochotný pred desiatimi rokmi, ale aj pred poslednými parlamentnými voľbami „znížiť“ sa na úroveň Kotlebu (vlastne jeho voličov) a rozdať si to s ním vo verejnej diskusii? Ukázať, že jeho požiadavky sú nepodložené, nereálne a názory – scestné, nezmyselné? Dokonca Andrej Danko zo SNS sa odmieta s Kotlebom baviť „len“ preto, lebo, ako povedal, jeho xenofóbna politika patrí do minulého storočia. A návrh zamestnať desaťtisíce Rómov s lopatami a krompáčmi pri výstavbe diaľnic? Ten vari patrí do nášho storočia? A Kotlebovo chápanie národného štátu? Alebo volanie po znárodnení strategických podnikov? V slovenskej vládnej koalícii sme už raz – pred 20 rokmi – mali extrémistu, ibaže z krajnej ľavice, ktorý programovo presadzoval znárodňovanie. A ako dopadol? Ako skončila celá táto podarená koalícia?

Ďalšie otázky: Čo by znamenalo vystúpenie Slovenska z MMF, z EÚ a NATO? Aké by to malo pre Slovensko dôsledky? Namietnete, že to je predsa každému jasné. Vyše 210-tisíc voličom Kotlebovej strany asi nie je. „Neochota či neschopnosť politického mainstreamu diskutovať otvorene o európskom projekte prenecháva priestor extrémnym, väčšinou eurofóbnym stranám,“ upozorňoval už pred ôsmimi rokmi politický analytik Radovan Geist.

Seriózne médiá kotlebovcov zväčša ignorovali, bulvár striehol na nejaký ten ich ďalší škandál. Kotleba si z toho ťažkú hlavu nerobil. V dobe internetu si našiel početných čitateľov, divákov a poslucháčov na sociálnych sieťach. Kto sa mu tam postavil? Výsledok je tu. Alebo je to len začiatok?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Rómovia #fašizmus #extrémizmus
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku