Bratislava sa chvíľami tvári, akoby si vystačila aj bez vidieka, žije vlastnými problémami a máva sklony si namýšľať, že sú to problémy celého Slovenska. Jej záujmy obhajuje v celoštátnom parlamente – viete koľko? – 59 poslancov, ktorí tu majú trvalý pobyt. A to je viac ako tretina zákonodarného zboru krajiny.
Ak berieme do úvahy aj tých, čo žijú v priľahlých obciach a v satelitných mestečkách Bratislavy, tak ide dokonca – ak som dobre počítal – až o 71 poslancov naprieč politickým spektrom z novozvolenej 150-člennej Národnej rady. Ešte jedny voľby a Bratislavský kraj v nej bude mať väčšinu, hoci je najmenší…
Pritom Bratislava má 450-tisíc obyvateľov (celý Bratislavský kraj 625-tisíc), a Slovensko – takmer 12-krát viac. Isteže, možno až každý druhý Bratislavčan je rodom odinakiaľ, prípadne nemá v tomto meste svoje korene, ale ako často sa dostane na rodné Kysuce, Liptov alebo Zemplín? Raz, dvakrát do roka? A, v každom prípade, bližšia je mu košeľa ako kabát. Na srdci mu leží v prvom rade blaho detí a vnukov, ktorí sa už cítia byť stopercentnými Bratislavčanmi. A porovnávajú sa s európskymi metropolami, nie s Banskou Bystricou alebo s Prešovom, ale s Londýnom, Bruselom, Hamburgom, Viedňou. Veď hlavné mesto Slovenska patrí medzi šesť najrozvinutejších regiónov Európskej únie. Podľa údajov Eurostatu tu na jedného človeka pripadá ročne 33-tisíc eur hrubého domáceho produktu. Trikrát viac ako na strednom a takmer štyrikrát viac ako na východnom Slovensku. Nuž a bohatý chudobnému neverí, tvrdí ľudová múdrosť.
Kedy sa to u nás vlastne začalo, že v parlamente sedí toľko Bratislavčanov, a vôbec poslancov, ktorí súčasný život v iných častiach krajiny poznajú len z počutia, z rôznych hlásení, takpovediac z „rýchlika“ alebo zo sporadických výjazdov na predvolebné mítingy? Odborníci hovoria o roku 1998 ako o medzníkovom, ale pri pátraní po hlbších príčinách bude treba putovať do dávnejšej minulosti.
„Víťaz berie všetko“
Pred osudovými parlamentnými voľbami v roku 1998 zmenila vtedajšia vládna koalícia HZDS-SNS-ZRS volebný zákon tak, že namiesto štyroch volebných obvodov bol tu zrazu jeden jediný – celé územie Slovenska. Všade platili tie isté 150-členné kandidačné listiny politických strán s tými istými volebnými lídrami. Predpokladá sa, že Vladimír Mečiar chcel týmto spôsobom posilniť svoje hnutie i vlastnú pozíciu v politickej súťaži.
Zákon však nemotivoval strany a ich sekretariáty k tomu, aby hľadali v každom regióne vhodných kandidátov s autoritou a dobrou povesťou. Prvé a vôbec zvoliteľné miesta na kandidátkach obsadzovali stranícke centrály ľuďmi z vedenia, zástupcami sponzorov, kamarátmi a známymi, na ktorých bolo spoľahnutie a boli vždy poruke. Ostatní sa síce mohli prekrúžkovať dopredu, ale koľkým sa to podarilo?
Odborníci tomu hovoria volebná geometria. Ide o vytváranie volebných obvodov a vytyčovanie ich hraníc, s čím sa dá, mimochodom, doslova čarovať. Vhodným kreslením hraníc obvodov možno napríklad spájať alebo rozdeľovať skupiny sympatizantov jednotlivých strán a vďaka tomu získať pre niektorú z nich určité výhody. Podľa politológa Reina Taageperu z Kalifornskej univerzity je veľkosť volebného obvodu najvýznamnejším zo všetkých prvkov, ktoré ovplyvňujú celkový charakter a vlastnosti volebných systémov.
Isté prednosti vykazuje aj jediný volebný obvod na území celého štátu, ale má aj veľkú nevýhodu – chýba mu akékoľvek prepojenie na regióny. Bratislavu de facto zastupuje v Národnej rade takmer 60 poslancov, ale mnohé okresy – najmä na východnom Slovensku alebo na juhu stredného Slovenská – tam nemajú ani jedného zástupcu. Preto je jeden volebný obvod vo svete taký zriedkavý. Dnes okrem Slovenska existuje už iba v Holandsku a v Izraeli.
Viac obvodov majú najmä väčšinové alebo kombinované či zmiešané volebné systémy, náš je pomerný, nazýva sa ešte proporcionálny. Pri väčšinovom systéme sa v každom obvode volí iba jeden poslanec spôsobom „víťaz berie všetko“. V pomernom systéme voliči volia predovšetkým politické strany, rozhodujú o straníckom zložení parlamentu.
Za habsburskej monarchie platil v Uhorsku väčšinový volebný systém. Krátko po vzniku Československej republiky ho jej zakladatelia odmietli ako vonkoncom neprijateľný najmä pre národnostné menšiny v demokratickom štáte a nezodpovedajúci skutočnému pomeru politických strán. Volebný zákon rozdelil ČSR na 23 volebných viacmandátových krajov. Známy český publicista Ferdinand Peroutka však vo svojej knihe Budovanie štátu upozornil aj na ďalší dôvod – voľby podľa princípu pomerného zastúpenia mali oslabiť „prevahu radikálne socialistických síl“. A už prvé voľby v roku 1920 akoby potvrdili tento predpoklad. Vyhrala ich totiž sociálnodemokratická strana. V podmienkach väčšinového systému by jej víťazstvo bolo jednoznačné, tvrdil Peroutka.
Historici sa už dnes viac-menej zhodujú v názore, že na pochovaní prvej ČSR mal výrazný podiel i jej stranícky a volebný systém. Umožnil prejsť do parlamentu aj extrémistickým stranám založeným na národnostnom princípe. Tie najmä po nástupe fašizmu v Európe využívali svoje postavenie na oslabovanie a v konečnom dôsledku na rozbitie štátnych štruktúr.
Napriek tomu princíp pomerného zastúpenia prevzala s istými obmenami po vojne obnovená ČSR (s 28 volebnými viacmandátovými krajmi) a po spoločenskej zmene v novembri 1989 aj Česká a Slovenská Federatívna Republika. A aký volebný systém tu platil v predchádzajúcich štyroch desaťročiach? Až do roku 1954 sa volilo podľa zásady pomerného zastúpenia, pravda, od roku 1948 už len s jedinou kandidátkou Národného frontu. V roku 1954 sa prešlo podľa sovietskeho vzoru na absolútne väčšinový systém, ale už v jednomandátových obvodoch. Kandidáti Národného frontu mohli byť zvolení absolútnou väčšinou hlasov.
Viac sedliackeho rozumu do NR SR
Vzniká otázka, prečo sa pre prvé pluralitné voľby v júni 1990 znovu zvolil pomerný systém. Zrejme tu zavážili podobné dôvody ako v roku 1920. „V podmienkach, keď sa formovala politická scéna, bol výhodný práve pomerný volebný systém, ktorý pre transformujúce sa krajiny odporúčala i medzinárodná odborná verejnosť,“ konštatuje Dušan Nikodým z Ústavu štátu a práva SAV.
Systém možno zabránil tomu, aby komunisti dosiahli výraznejšie výsledky – vo voľbách do federálneho parlamentu skončili so značným odstupom na druhom mieste, vo voľbách do SNR – až na štvrtom. O 26 rokov neskôr však nezastavil tento systém zjavne extrémistickú Kotlebovu stranu pred bránami parlamentu.
Samostatné Slovensko si totiž po zániku federácie ponechalo voľby podľa princípu pomerného zastúpenia. Podobne aj Česká republika, tam však v roku 2000 aspoň rozšírili počet volebných obvodov na 35 z pôvodných 8. Na Slovensku, naopak, ako sme si už povedali, dva roky predtým sa štyri obvody zredukovali na jeden.
Treba však dodať, že od polovice 90. rokoch sa u nás opakovane viedli odborné i politické diskusie o potrebných zmenách volebného systému. Začal s nimi už Mečiar a pokračovali za Dzurindových i Ficových vlád. V hre bol väčšinový, ale predovšetkým zmiešaný systém v rozmanitých podobách. Buď podobný nemeckému, alebo povedzme taký, aký je od roku 2011 aj v Maďarsku. Voliči u našich južných susedov majú vlastne po dva hlasy. Jeden odovzdávajú svojmu kandidátovi vo volebnom obvode a druhý politickej strane. To znamená, že takmer polovicu maďarského parlamentu volia tamojší občania priamo v jednomandátových obvodoch a takmer každý okres v Maďarsku má svojho poslanca. Je tam priame spojenie voliča s jeho zástupcom v zákonodarnom zbore.
S podobným návrhom prišiel pred desiatimi rokmi Smer-SD. Polovica poslancov Národnej rady by sa volila kombinovaným spôsobom, druhá polovica – pomerným. Vzniklo by 75 jednomandátových obvodov a osem volebných krajov, v ktorých by 75 poslancov vyberali voliči na základe kandidátok politických strán.
Politológ Radoslav Štefančík, ktorý pôsobí na Ekonomickej univerzite v Bratislave, už dávnejšie vyslovil názor, že prepojiť regióny možno i jednoduchším spôsobom: „Stačí vytvoriť niekoľko viacmandátových volebných obvodov a ešte viac posilniť váhu prednostných hlasov.“ Prihovára sa za osem obvodov, ktoré by kopírovali regionálne členenie Slovenska.
Ako však ukazujú najnovšie výskumy, na Slovensku sa prehlbujú rozdiely nielen medzi regiónmi, ale aj vnútri niektorých regiónov. „Ak ideme dovnútra regiónov, tak čím ďalej zo západu Slovenska na východ, tým väčšie nerovnosti v príjmoch pozorovať medzi okresmi toho-ktorého kraja,“ upozorňuje Iveta Pauhoufová z Ekonomického ústavu SAV. Bratislava neverí slzám Košického kraja a Košice zase, povedzme, sťažnostiam Sobraniec, ktorých sa v slovenskom parlamente nemá kto zastať.
Čo by sa stalo, keby mal každý okres v Národnej rade svojho poslanca? Ťažko povedať, ale Bratislava by ich tam mala možno už len 13 alebo 14. A v rozhodnutiach parlamentu by sa možno prejavilo aj o čosi viac sedliackeho rozumu. Takmer každá nová slovenská vláda si zvyčajne predsavzala zmenu volebného systému, nakoniec však všetko zostalo po starom…
Dosť bolo bratislavocentrizmu
Ale nejde len o volebný systém, tobôž o volebnú geometriu. Kedysi bol vidiek v parlamente zastúpený stranami, ktoré vznikali na presadzovanie jeho špecifických záujmov. Za prvej ČSR to bola aj na Slovensku agrárna strana, presnejšie Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu. Jedným z jej popredných predstaviteľov bol Milan Hodža v v 20. a 30. rokoch minulého storočia patrila medzi vedúce politické subjekty, vyhrávala voľby, tvorila vládne koalície. Hodža bol jedno obdobie dokonca československým premiérom.
To však boli celkom iné časy. V poľnohospodárstve vtedy pracovali dve tretiny slovenského obyvateľstva. Ako píše vo svojej monografii Matej Hanula z Historického ústavu SAV, aj pre slovenských agrárnikov bol príznačný konzervativizmus, ktorý „vychádzal zo života na vidieku, riadiaceho sa nemennými zákonmi, predovšetkým zákonom pôdy“. Podľa ďalšieho predstaviteľa slovenského agrárneho hnutia, sociológa Antona Štefánka agrarizmus videl ideál „v čistom a pracovitom živote roľníka, ktorý nezná fanatizmu stavovského, náboženského, nacionalistického, ale verí v pozvoľný pokrok“.
Agrárnici boli stúpencami súkromného vlastníctva pôdy, stavali sa proti radikálnym prejavom socializmu, ale aj za odstránenie najkrikľavejších nedostatkov kapitalizmu. Nakoniec však prehrali boj o slovenskú dedinu s ľudákmi. Po roku 1989 bolo niekoľko pokusov obrodiť tradície politického agrarizmu. Ale či už Hnutie poľnohospodárov SR alebo Roľnícka strana Slovenska zaznamenali volebný úspech v roku 1994 len v blokoch s väčšími stranami (s HZDS a Spoločnou voľbou). Ich nasledovníčky, napríklad Agrárna strana vidieka založená v roku 2003, však utrpeli úplne fiasko.
Na našom vidieku sa postupne etablovali väčšie, spravidla širokospektrálne strany (najprv HZDS, potom Smer-SD), potom také ako KDH či SNS, ktoré sa hlásia k niektorým tradičným hodnotám vidieka, alebo maďarské koalície, ktoré na národnostne zmiešanom území nachádzajú svoj prirodzený elektorát. Vo svojej politickej agende majú zastúpené – každá strana v rozdielnej miere – aj riešenie problémov vidieka. Dokonca sa objavuje aj medzi ich prioritami, ale vládne strany zvyknú mať toľko priorít, až sa stráca pôvodný význam tohto pojmu. KDH možno aj preto teraz vo voľbách prepadlo, zato je tu Kotlebova strana, ktorá do svojej výbavy prevzala aj ľudácke dedičstvo, páčivé radikálne heslá a, ako vidíme, u časti vidiečanov zabodovala.
Svet sa zmenil, zmenil sa aj vidiek, dominujú v ňom iné funkcie. Aj na Slovensku sa poľnohospodárstvom živí už len 5 percent obyvateľstva. To však neznamená, že vidiek prestal existovať a že nemá osobitné potreby a záujmy.
Isteže, otázne je, čo ešte je a čo už nie je vidiek. Väčších miest s viac ako 40-tisíc obyvateľmi tu máme pätnásť, ostatné sa inde považujú za mestečká, malomestá. A obce? Máme ich viac ako 2 900. Na mape je Slovensko malé, ale zväčšujú ho úzke doliny, parafrázujeme spisovateľa Rudolfa Slobodu. V každej sú osady a dediny a takmer každá dolina je preto iná…
Čo je však dôležitejšie, tzv. urbánno-rurálny konflikt a odpor vidieka proti „bratislavocentrizmu“, alebo prinajmenšom výrazné napätie medzi mestom a vidiekom na Slovensku trvá. Prejavuje sa aj vo volebnom správaní ľudí. Čím menšie sídlo, tým spravidla väčšia účasť voličov, ktorí vyznávajú „trocha“ iné hodnoty ako priemerný Bratislavčan. Potvrdzujú to výskumy Vladimíra Krivého zo Sociologického ústavu SAV i odborníka na geografiu volieb Martina Pleviščáka z Univerzity Komenského v Bratislave. Jedine vo voľbách 1998 sa mestá natoľko zmobilizovali, že aj účasťou predstihli vidiek. To však bola výnimočná situácia.
Čo nás čaká, ak sa problém nebude riešiť? Vidiek, najmä ten odľahlejší s hladovými dolinami a dlhodobou nezamestnanosťou, prejaví asi ešte viac pochopenia pre združenia podobné Pospolitosti či strany typu tej Kotlebovej a prepadne radikálnejším náladám. Znovu sa nastolí na rôznych fórach otázka hlavného mesta – nevýhodnej excentrickej polohy Bratislavy vo vzťahu k ostatnému slovenskému územiu, najmä k slovenskému východu. Čo ak práve preto myslí predovšetkým na seba? Ktovie, možno až potom sa politické elity odhodlajú k činu…?