Machiavelliho žiakom na slovách veľmi nezáleží

Zrada! Podviedli voličov! Spolčili sa so zlodejmi! Celý čas klamali! Týmito a podobnými výkrikmi častovali po nedávnych voľbách niektorí slovenskí politici (a spriaznení novinári) politikov z ďalších dvoch pravicových strán, ktorí sa pridali k Smeru-SD a SNS. Už sa videli byť členmi novej vlády, na čele úradov, už rozdávali priateľom rôzne sinekúry, a zrazu toto. Začali teda vynášať morálne súdy. Lenže politika sa od nepamäti riadi inými príkazmi.

04.04.2016 14:00
Niccolò Machiavelli Foto:
Niccolò Machiavelli (1469 - 1527) bol súčasníkom Leonarda da Vinciho a Michelangela Buonarottiho. Súčasné encyklopédie ho uvádzajú ako významného filozofa, politológa, diplomata, historika a vojenského teoretika.
debata (13)

Podľa morálneho desatora by si chlap mal vždy stáť za slovom. Raz vyhlásil, že nepôjde s Ficom, tak s ním ani nepôjde. Ibaže zakladateľ politickej vedy Niccolò Machiavelli už pred piatimi storočiami učil, že prezieravý štátnik „nemôže a ani nesmie dodržiavať svoje slovo, ak sa vernosť obracia proti nemu a ak pominuli príčiny, prečo slovo dával“. O Ferdinandovi Aragónskom dokonca napísal, že „keby plnil sľuby, tak už by niekoľkokrát prišiel o trón“.

Nemusíme sa však utiekať až do feudálneho stredoveku. Budúci americký prezident John F. Kennedy napísal ešte ako senátor za štát Massachusetts knihu Profily odvahy. Obsahuje osem príbehov politikov USA, ktorí našli v sebe odvahu postaviť sa proti verejnej mienke a tlaku médií: záujem Spojených štátov nadradili súkromným záujmom. Pričom Kennedy považoval za súkromný záujem aj záujem jednotlivého federálneho štátu. Tvrdil, že volený zástupca nie je závislý od svojich voličov, ale iba od svojho svedomia, ak ide o záujmy celých Spojených štátov.

„Nech to znamená akúkoľvek obeť – stratu priateľov, majetku, spokojnosti, ba i úcty našich spoločníkov,“ dodal JFK, „musíme sa, načúvajúc hlasu svojho svedomia, každý sám rozhodnúť, ktorou cestou sa vydáme.“

Od čias Machiavelliho sú tu dve koncepcie politiky – idealistická (moralistická) a realistická. Prvá chápe politiku v pojmoch abstraktných morálnych princípov, kým pre druhú sa politická scéna javí ako nekonečný boj o záujmy a moc. Z tohto pohľadu, vysvetľuje profesor Ľubomír Belás z Prešovskej univerzity, nie je možné, aby sa človek v „špinavom poli politiky“ mohol správať morálne a korektne. Podľa prehnaných „moralistov“ by zase politik mal oplývať kresťanskými cnosťami (alebo ich aspoň predstierať).

Zástancom moralistickej koncepcie dal svojho času pádnu odpoveď jeden z najvýznamnejších nemeckých politikov, dlhoročný kancelár NSR (1949 – 1963) a prvý predseda CDU Konrad Adenauer: „Politika nie je príliš počestným remeslom pre veriaceho kresťana.“

V novších dejinách bývalého Československa bol typickým moralistom Václav Havel. Ako porevolučný prezident začínal s predstavou „nepolitickej politiky“, postavenej na hodnotách „pravdy a lásky“ proti „lži a nenávisti“. V konečnom dôsledku aj pričinením tejto havlovskej koncepcie sa podľa známeho českého politológa Bohumila Doležala čoskoro presadil až „cynický realizmus a pragmatizmus“ iného Václava: Klausa. „Apolitické blúznenie bolo voči tejto politike vždy fatálne bezbranné,“ dodáva Doležal.

Realistom, či už cynickým alebo „bežným“, dávnejšie prischla nelichotivá (a nezaslúžená) nálepka machiavelistov. Ako však upozornil v jednom rozhovore Ján Čarnogurský, ten istý politik sa raz môže správať ako machiavelista a inokedy vôbec nie. Lebo dosahovanie niektorých politických cieľov si vyžaduje – ako sa vyjadril – určitú razanciu. „Bol machiavelistom prezident Truman, keď nariadil použitie atómových bômb v Hirošime a Nagasaki, aby tak rýchlejšie porazil Japonsko a ukončil vojnu?“ pýtal sa Čarnogurský.

Je také ťažké predstaviť si, že tí, ktorí tak prísne z moralistických pozícií vyčítajú „zradu“ Bélovi Bugárovi, Lucii Žitňanskej alebo Radoslavovi Procházkovi, by v inej situácii, a najmä pod ťarchou štátnickej zodpovednosti konali ako (cynickí) realisti?

Machiavelliho Vladár (po taliansky Il Principe)... Foto: VK.RU
Machiavelli, Vladár Machiavelliho Vladár (po taliansky Il Principe) mal zložité osudy. Vyšiel päť rokov po autorov smrti a o 27 rokov neskôr ho katolícka cirkev zaradila na Index zakázaných kníh. Bol na ňom až do konca 19. storočia. Vraj patrila medzi "najnemravnejšie spisy literárne".

Zlodeji kričia – chyťte zlodejov

Nielen z klamstiev, ale aj z podvodov a rozkrádania vo veľkom obviňuje dlhodobo Roberta Fica i jeho okolie šéf OĽaNO. V rozhovore pre HN televíziu vyčítal „zlodejčinu“ dokonca celej strane. „Smer, to sú zlodeji, ktorí tu vládnu, a treba ich vykynožiť do jedného.“ (!) V duchu tejto logiky „zlodejčine“ zrejme prepadli aj strany Most-Híd a Sieť, keďže sa spolčili so Smerom-SD. Už len sa odvolať na prezidenta Tomáša G. Masaryka a jeho údajný odkaz všetkým politikom: „neklamať a nekradnúť“.

Mimochodom, TGM to tak nikdy nepovedal, a už vôbec nie ako prezident ČSR. Jeho heslo znelo „nebáť sa a nekradnúť“. Nebáť sa verejne vysloviť svoje názory a hospodárne nakladať so zverenými financiami. Český publicista Petr Andrle si pred časom dal tú námahu a zistil, že Masaryk takto vyzýval členov politického klubu Národnej strany pokrokovej ešte začiatkom apríla 1913 v Prahe. A narážal najmä na hospodárenie pražskej radnice, kde podľa jeho poznatkov malo byť „asi desať zlodejov, ktorých treba odstrániť“. Čo na to pražský magistrát? Áno, podal na rečníka trestné oznámenie.

Vtedy ešte TGM nemohol ani len tušiť, že raz bude prezidentom nejakej Československej republiky. Heslo však bolo na svete a žilo si a dodnes si žije svojím životom. „Len sa nám to po rokoch trocha poplietlo,“ dodáva Andrle, „dnes kradnú predovšetkým tí, čo sa neboja.“

Zároveň vznikol mýtus, podľa ktorého sa za prvej republiky kradlo menej a vtedajší politici až tak nepodvádzali svojich voličov. Chyba lávky! Už krátko po vzniku ČSR prispievali do čiernych fondov strán banky a veľké podniky, ktoré od zvolených politikov očakávali protislužby v podobe štátnych objednávok alebo "žiaducich“ právnych úprav. Darilo sa aj ďalším formám klientelizmu a korupcie. Noviny písali o tučných úplatkoch pri získavaní rôznych koncesií. "Kto chce zarobiť 100-tisíc, musí aspoň 20-tisíc reskírovať na dary,“ tvrdil publicista Peter Kompiš v roku 1927. O niečo skôr prišla s podobným odhalením skupina poslancov v parlamente (Národnom zhromaždení). Za udelenie dovozných povolení pracovníci Úradu pre zahraničný obchod mali brať "províziu“ vo výške 15 až 20 percent z hodnoty transakcie…

Po krachu nadnárodnej poisťovne Phönix (slovenská odbočka niesla názov Domov a Slovákia) sa v roku 1936 našiel v trezore jej viedenského ústredia zoznam 110 vplyvných osobností ČSR. Jedni boli na čiernej výplatnej listine poisťovne, ďalší zobrali jednorazové úplatky v značných sumách, iní sa uspokojili s poistkami grátis.

„Phönix mal najštedrejšiu ruku v Európe,“ napísali po jeho krachu noviny Prager Börsen-Courier. „Rozdával desiatky miliónov najrôznejším spôsobom a na najrozličnejšie účely, aby získal vplyv, blahovôľu, mlčanie a informácie. Neuveriteľné množstvo ľudí v strednej Európe žilo ako jeho príživníci.“

Podplatní politici kryli machinácie Phönixu, dlhé roky bránili štátnemu dohľadu nad poisťovňami, aby neprišiel na jeho podvody. Zoznam zostal utajený, veľa sa však v tejto súvislosti popísalo o senátorovi za agrárnu stranu Vavrovi Šrobárovi, ktorý od roku 1931 sedel v ústrednej riaditeľskej rade poisťovne. Médiá sa pýtali, ako je možné, že neinformoval o tom, čo sa tam deje ministra vnútra Slávika (mimochodom, ďalšieho slovenského politika)?

Stalin čítal knihu Vladár. Foto: OUROSCIETY.RU
Stalin Stalin čítal knihu Vladár.

Už Machiavelli však učil – parafrázujúc jeho úvahy o štedrosti a držgrošstve – že ak predstaviteľ moci má rozum, bude utrácať radšej peniaze niekoho iného ako vlastné. V súčasnosti sa o ich prísun starajú bohatí sponzori, ale „šikovní“ politici dokážu využiť aj verejné fondy.

Kto čítal Vladára?

Máloktorý zo súčasných politikov sa verejne prizná, že čítal Machiavelliho diela. Možno aj preto, že sa k nemu kedysi hlásil Adolf Hitler. Pri jednej príležitosti sa budúci Führer vyznal, že Vladár bol preňho hotovým zjavením. Vraj každý riadok knihy pôsobil naňho už pri prvom čítaní očistne a oslobodzujúco. Hitlerove skutky však prezrádzajú, že Machiavelliho odporúčania vytrhával z kontextu a prispôsoboval ich svojim pekelným plánom.

Kto z mocných dnes verejne potvrdí, že sú mu blízke nasledujúce Machiavelliho myšlienky „v politike nejde o dobro, ale o úspech“, alebo „ľudia sa menej rozpakujú ublížiť tomu, kto ich miluje, než tomu, koho sa boja“? Súhlasíte síce, ale zapriete to v obave, že vás protivníci začnú chytať za slovo a, nebodaj, obvinia z machiavelizmu, čiže z klamstva, vierolomnosti, zrady v politike.

Známy životopisec Michael White v knihe Machiavelli / Nepochopený muž (vyšla pred desiatimi rokmi aj v češtine) uvádza viaceré prípady potvrdenia názorov a postrehov florentského mysliteľa neskoršou politickou alebo diplomatickou praxou. Napríklad Machiavelliho bonmot „ak chcú udržať stabilitu štátu, nemôžu si jeho vodcovia dovoliť luxus vzájomnej dôvery“ viedol podľa Whitea k myšlienke uzatvárania zmlúv.

Je historickým výskumom potvrdené, že Machiavelliho čítal aj Josif Stalin v sibírskom vyhnanstve v roku 1913. A v ZSSR vyšli prvýkrát zobrané spisy Machiavelliho v roku 1934, to už bol Stalin na vrchole moci a nič také by nemohlo v tejto krajine uzrieť svetlo sveta bez jeho súhlasu.

Machiavelliho Vladára čítal aj Charles de Gaulle, Franklin Roosevelt, Winston Churchill, John Kennedy, George Bush st., Margaret Thatcherová a ďalší. Vo svojich slávnych medailónoch ich priblížil britský publicista Edward Pearce ako Machiavelliho žiakov, neoznačil ich však šmahom ruky všetkých za machiavelistov. Každý z menovaných si rady Učiteľa vykladal po svojom a osvojil si z neho niečo iné. Pred dvoma rokmi zosnulý profesor Ján Švidroň, ktorý u nás medzi prvými preskúmal Machiavelliho dielo z hľadiska právnej vedy, hovoril, že k jeho štúdiu treba pristupovať kriticky, len tak sa môže stať „nevyčerpateľným zdrojom poučenia“.

Na porevolučnom Slovensku sa spomedzi politikov k Machiavellimu verejne prihlásil vari len Vladimír Mečiar. V knihe rozhovorov Slovenské tabu sa niekoľkokrát odvolával na myšlienky z Vladára. Mečiar však osvedčil ich znalosť aj v praxi. Čoskoro uplynie 20 rokov odvtedy, čo jeho tretia vláda prechádzala koaličnou krízou. Lídri HZDS, SNS a ZRS sa nevedeli dohodnúť na privatizácii finančných inštitúcií. Posielali si škaredé odkazy cez médiá. Ján Slota sa pripojil k tým, čo verejne obvinili premiéra zo lži, Mečiar zase vyhlásil, že pre HZDS je Slota už neprijateľnou osobou. Poslanci SNS i ZRS začali v parlamente hlasovať spolu s opozíciou. Národná rada vtedy schválila zákon, ktorý zmrazil privatizáciu poisťovne a najväčších bank do konca marca 1997.

Mečiar v tejto situácii videl dve východiská – menšinovú vládu s parlamentnou podporou iných strán (takýto prísľub dostal údajne od predstaviteľov SDĽ), alebo predčasné voľby. O desať dní však bolo po kríze, dvaja Jánovia (Slota i Ľupták) prišli pekne odprosiť premiéra do Trenčianskych Teplíc a trojkoalícia fungovala ďalej, akoby sa nič nestalo. Mečiar preukázal vtedy líščiu prefíkanosť i dravosť leva, čo sú vlastnosti, ktoré podľa Machiavelliho patria do výbavy skutočných vodcov. Keď sa ho novinári pýtali na predchádzajúcu roztržku a na jeho nedávne obvinenia koaličných partnerov, odpovedal slovami Adenauera: „Nezaujíma ma, čo som táral včera.“

Aj Thatcherová čítala Vladára. Narozdiel od... Foto: WIKIMEDIA.ORG
Thatcher Aj Thatcherová čítala Vladára. Narozdiel od Stalina, osvojila si z neho niečo iné.

Politika pripomínajú činy

Pruský kráľ a jeden z najväčších vojvodcov Európy Fridrich II. vydal ešte ako korunný princ v roku 1739 spis pod názvom Antimachiavelli. Pokúsil sa v ňom vyvrátiť viaceré poučky a tvrdenia z Vladára. Okrem iného aj tú o umení využiť v boji s nepriateľom moment prekvapenia a nestrácať čas formálnym vyhlasovaním vojny. O rok neskôr, už ako kráľ, prepadol Fridrich Veľký Sliezsko (patrilo dovtedy Rakúsku), samozrejme bez vyhlásenia vojny, a rozšíril tak územie Pruska takmer o tretinu.

Iný príklad, Franklin Roosevelt a jeho nečakaná kandidatúra vo voľbách prezidenta USA v januári 1932. Dovtedy celý rok opakovane tvrdil, že kandidovať nebude, čím prekabátil aj skúsených „harcovníkov“ z New York Times, ale doslova šokoval Alfreda Smitha, kolegu a favorita z vlastnej strany, ktorého predtým podporoval. Medzitým však „Klub priateľov Roosevelta“ usilovne agitoval za svojho obľúbenca po celej krajine.

Alebo niečo z našich dejín. Leonid Brežnev na letisku v Užhorode presviedčal 13. apríla 1969 Gustáva Husáka, aby prevzal politické vedenie v Československu namiesto Alexandra Dubčeka. Sľuboval, že Sovieti potom začnú postupne sťahovať svoje vojská z krajiny. Ako tvrdí historik Viliam Plevza, tento prísľub zopakoval vládca Kremľa na požiadanie Husáka do roku 1975 ešte prinajmenšom dvakrát. Kým prvý Slovák na Pražskom hrade nepochopil, že ho lišiak Brežnev jednoducho klame…

V politike však rozhodujú činy, a nie slová. „Pri posudzovaní ľudskej činnosti, najmä skutkov vládcových, sa hľadí na výsledok,“ napísal pred 500 rokmi Machiavelli. „Panovník sa musí snažiť, aby zvíťazil a udržal si moc, prostriedky, ktorými to dokázal, ľudia vždy budú považovať za čestné.“

To je vari najkontroverznejšie a podnes najdiskutovanejšie tvrdenie Machiavelliho – politického mysliteľa. Čiže účel svätí všetky prostriedky? Len zvíťaziť – za akúkoľvek cenu – a ľudia to ocenia?

Môžeme donekonečna moralizovať, rozhorčovať sa, ale dejiny akoby dávali za pravdu skôr úspešným ako slušným politikom či štátnikom. Peter Veľký bol predsa krutovládca, ale stále sa pripomína jeho „prerúbanie okna“ do Európy. Kto si dnes ešte spomenie na Rooseveltov podraz voči Smithovi? Do dejín sa natrvalo zapísal ako autor protikrízového plánu New Deal a ako jeden z Veľkej trojky, víťaznej koalície v druhej svetovej vojne.

Vráťme sa však domov – čo my vieme, ako si budú pripomínať budúce generácie mená dnešných politikov? Čo sa zachová z ich skutkov v pamäti národa a čo o nich bude v dejepisoch o 50, o sto a viac rokov? To ukáže až čas, to je ešte vo hviezdach…

© Autorské práva vyhradené

13 debata chyba
Viac na túto tému: #politici #idealistická a realistická politika #moralisti #Machiavelli