Čo s rodinným striebrom Slovenska?

Kto si dnes ešte spomenie, že liečebné kúpele volali kedysi rodinným striebrom Slovenska? A nebolo to dávno, naposledy pred štvrťstoročím, v čase prvých úvah a diskusií o ich privatizácii. Znalci vtedy upozorňovali na strategický význam niektorých kúpeľných podnikov a minerálnych žriediel. Podpora kúpeľníctva má patriť medzi priority novej slovenskej vlády, a tak si vari nezaškodí kadečo pripomenúť.

12.04.2016 12:00
kúpele, korytnica, Foto: ,
Kúpele Korytnica alebo to, čo z nich zostalo, na snímke z roku 2008.
debata (39)

Najprv sa však vráťme do dávnejšej minulosti, presnejšie do roku 1920. Slovensko v tom čase, krátko po vzniku ČSR, prešiel krížom-krážom pražský balneológ európskeho mena MUDr. Vojtěch Mrázek. Navštevoval najmä tunajšie kúpele, vrátane tých, ktoré sú už dnes zabudnuté. Na záver cesty pripravil obsiahlu správu pre ministerstvo zdravotníctva, v ktorej referoval, že „republika Československá získala neočakávané dedičstvo nesmierneho bohatstva s prekvapujúcim počtom liečivých prameňov“.

Mrázek prekypoval nadšením a nešetril superlatívmi. Písal o „otvorenom poklade minerálnych žriediel všemožných chemických kvalít a liečebných odtieňov“ a o „alpských staniciach s rafinovaným hotelovým prepychom a balneologickými inštaláciami miliónovej obchodnej ceny“. Vyjadril presvedčenie, že vďaka tomu republika bude môcť „už čoskoro súperiť s liečebňami Švajčiarska a Pyrenejí“.

Autor tejto správy netáral do vetra, mohol totiž porovnávať. Predtým precestoval kus sveta, napísal sprievodcu kúpeľnými a liečebnými miestami Európy i severnej Afriky a dlhé roky bol riaditeľom znamenitých kúpeľov Letiny pri Plzni. Medzitým Mrázek vydal knihu O novej liečbe slnkom a svetlom, preto na ceste Slovenskom venoval osobitnú pozornosť tatranským klimatickým kúpeľom. Tvrdil, že pred pompéznosťou Grand hotela a jeho okolia v Starom Smokovci „musí cúvnuť“ aj pražské sanatórium v Podolí. A správne predpovedal, že už čoskoro budú sem, do slovenských veľhôr, tiahnuť namiesto maďarských magnátov z Budapešti prúdy českých návštevníkov.

Tiahli a mohli si vyberať aj mimo oblasti Vysokých Tatier. V období medzi dvoma svetovými vojnami pôsobilo na Slovensku 42 liečebných kúpeľov. Presne toľko, ako bolo v Čechách, na Morave a v Sliezsku dohromady. A takmer raz toľko, ako ich máme u nás v súčasnosti.

Stojí za zmienku, že za prvej ČSR bolo šesť slovenských kúpeľných podnikov vo vlastníctve štátu. Išlo o kúpele v Ľubochni, na Štrbskom Plese, v Tatranskej Lomnici, v Červenom Kláštore – Smerdžonke (po vojne zanikli, od roku 2012 znovu otvorené), na Sliači a v Herľanoch (blízko známeho gejzíru). Z českých kúpeľov patrili do tejto kategórie Mariánské Lázně a kúpele Jáchymov.

Áno, mnohé kúpele, ktoré navštívil na Slovensku svojho času doktor Mrázek, už dávnejšie zanikli. Jeden príklad za všetky: kúpele pri obci Baldovce. Pred druhou svetovou vojnou patrili Ladislavovi Friedovi z Levoče, v roku 1942 ich arizovalo spišské biskupstvo, údajne preto, lebo sa nachádzali v zlom stave. Po vojne sa Fried prihlásil o navrátenie svojho majetku. Povereníctvo priemyslu a obchodu však na žiadosť biskupstva potvrdilo, že to nie je možné „z dôvodov verejného záujmu“. Baldovské kúpele neskôr zoštátnili, všetky objekty zbúrali a pri prameni postavili závod na plnenie známej minerálky.

Čas odvial aj kúpele Cemjata pri Prešove. Vznikli pred takmer 110 rokmi a dobová reklama ich prezentovala ako „najzábavnejšie a najlacnejšie kúpele v Uhorsku“. Pre vysoký obsah síry v minerálnej vode nazývali kúpele Švabľovkou. „Patrili najprv akciovej spoločnosti s účasťou mesta, neskôr súkromníkom, po druhej svetovej vojne však zanikli,“ uvádza historička Darina Vasiľová z Prešovskej univerzity.

Obe svetové vojny pôsobili na slovenské kúpeľníctvo skutočne zničujúco. Veď pred rokom 1914 malo Horné Uhorsko, čiže územie dnešného Slovenska, okolo sto kúpeľných lokalít. Darina Eliášová, ktorá sa na Ekonomickej univerzite v Bratislave venuje aj dejinám slovenského kúpeľníctva, našla v archívoch záznamy z roku 1895, podľa ktorých len na Spiši fungovalo vtedy 13 liečivých kúpeľov!

Počas vojnového Slovenského štátu sa počet kúpeľov zredukoval na 30. Po prechode frontu v roku 1945 viaceré už neobnovili svoju činnosť. Napríklad preslávené kúpele Vyhne, v ktorých bol od roku 1940 zberný a neskôr pracovný tábor a ktoré koncom vojny úplne vyhoreli. Alebo Svätojánske kúpele pri termálnom prameni v obci Liptovský Ján. Kedysi v nich liečili reumu a ženské choroby. Dnes je lokalita známa už len areálom termálnych kúpalísk.

zväčšiť Reštaurácia v Starom Smokovci, kedysi... Foto: 4BP.BLOGSPOT.COM
reštaurácia, Starý Smokovec, Reštaurácia v Starom Smokovci, kedysi vyhľadávané miesto hostí tamojších kúpeľov. Budova bola zničená koncom 50. rokov minulého storočia.

Krajina tisícich žriediel

Kúpeľný potenciál Slovenska je však naďalej obrovský. Ak Fínsko nazývajú krajinou tisícich jazier, tak potom Slovensko je krajinou tisícich minerálnych žriediel. Keď Peter Krahulec pred 40 rokmi dokončil svoje dvojzväzkové dielo o prírodných minerálnych zdrojoch, bolo ich registrovaných 1 035. Dnes je to takmer o 600 viac, lebo sa našli ďalšie pramene a mnohé z nich prešli aj registráciou na Inšpektoráte kúpeľov a žriediel.

Tento úrad pri ministerstve zdravotníctva najskôr v Prahe a neskôr i v Bratislave viedol niekoľko desaťročí Peter Krahulec. Dnes má 85 rokov a ako jeden z mála žijúcich odborníkov aj sochu – v Dudinciach, za rozvoj tamojších kúpeľov. Čo hovorí na prírastky v registri žriediel? „Pokiaľ ide o množstvo zistených minerálnych prameňov na takomto kúsku zeme, nemá Slovensko obdobu v celom svete,“ odpovedá. „Je v tomto ohľade skutočná veľmoc. Nechápem však, prečo si Slováci nevedia vážiť toto svoje najväčšie bohatstvo tak ako Česi.“

Inžinier Krahulec dúfal, že po roku 1989 príde k obnove viacerých zaniknutých kúpeľov. V období socializmu sa totiž prednostne rozvíjali iba niektoré. Už v roku 1947 na konferencii balneológov na Štrbskom Plese vznikla kategorizácia kúpeľných podnikov. Začali sa rozlišovať kúpele medzinárodného, celoštátneho a miestneho významu. Všetky boli síce znárodnené, ale koľko z nich sa mohlo dočkať výraznejšej podpory zo strany štátu: tretina, polovica? Ostatné boli viac-menej odsúdené na postupný zánik.

Ďalší vietor do plachát dostali vybrané kúpele v roku 1955, keď zákon zaviedol štatút kúpeľného mesta. Dlhodobý plán schválený na roky 1957 – 1975 predpokladal urýchlený rozvoj balneologických zariadení a celej infraštruktúry práve v týchto mestách. Piešťanom pribudlo 1 200 lôžok (pred vojnou mali okolo 3 000), vyrástol interhotel Magnólia, vznikol komplex kúpeľných budov Balnea atď.

Na druhej strane zanikli alebo chátrali také kúpeľné podniky, ako boli Gánovce (dnes je na ich mieste akvapark), Išľa, Byšta a iné. Po „nežnej“ sa ukázalo svetlo nádeje, prišlo však obdobie transformácie ekonomiky, ktorá neobišla ani kúpeľníctvo. Aj tu sa však všetko najprv skomplikovalo. Málo sa vie, že odštátňovanie kúpeľov v bývalom Československu začala už tzv. malá privatizácia. Na Slovensku, našťastie, v jej rámci nevydražili jediný kúpeľný dom (hoci bolo takéto pokušenie), v českej časti spoločného štátu však áno.

Napríklad v Karlových Varoch už v roku 1991 sprivatizovali pomocou dražby kúpeľné domy Vyšehrad, Brno a Čajkovskij. Podľa Jiřího Schlangera, bývalého námestníka ministra zdravotníctva ČR, bol predaj jednotlivých nehnuteľností chybným krokom, ale viacerí režiséri privatizácie kúpeľníctva preferovali pred štvrťstoročím práve tento model. Niekoľko známych kúpeľov na severe Čiech, ktorých majetok vydražili rôzni ruskojazyční a nemeckí privatizéri, zápasí odvtedy s veľkými problémami.

Čo s kúpeľmi našimi? Táto otázka znela aj na zasadnutí Národnej rady začiatkom leta 1991. Denník Pravda prinášal články, ktoré sa prihovárali za rozvážny postup vo veľkej privatizácii. Strategickí investori áno, ale menej „kupónky“ a viac zamestnaneckých akcií, radili experti. V niektorých zo 16 slovenských kúpeľov celoštátneho významu už totiž ich manažmenty pripravovali privatizačné projekty.

Ale až o dva roky, po zániku federácie a vzniku samostatnej Slovenskej republiky, sa jednotlivé kúpeľné podniky zmenili podľa týchto projektov na akciové spoločnosti. Predpokladalo sa, že 51 percent akcií každej spoločnosti sa predá vo verejnej súťaži, okolo 10 percent pripadne bezodplatne príslušnej obci či mestu a podiel Fondu národného majetku dosiahne maximálne 34 percent.

S odštátnením kúpeľných podnikov sa síce začalo skraja roku 1994, ale už prvý pokus druhej Mečiarovej vlády s privatizáciou Piešťanských kúpeľov priamym predajom nevyšiel. Malo sa tak udiať na nočnom zasadnutí vlády už po tom, čo jej parlament vyslovil nedôveru. Prechodná Moravčíkova vláda rozhodnutie svojej predchodkyne vzápätí zrušila. Hlavná privatizačná vlna potom prebehla za tretej Mečiarovej vlády v rokoch 1995 – 1997. Kúpele sa predávali zväčša vopred určeným nadobúdateľom a spravidla z okruhu ľudí blízkych vládnemu hnutiu.

zväčšiť Niekdajšie Drienovecké kúpele využívali vodu z... Foto: ABOV.VUCKE.SK
kúpele, Direnovec, Niekdajšie Drienovecké kúpele využívali vodu z krasovej vyvieračky. Ešte v 70. rokoch minulého storočia tu vládol čulý kúpeľný život.

Čo podporiť a čo oživiť

Dnes vari len s výnimkou Bardejovských Kúpeľov zmenili ostatné známejšie kúpeľné podniky pôvodných majiteľov privatizérov spred dvoch desaťročí. Niektoré aj viackrát. Ich súčasní majitelia mali blízko skôr k iným stranám ako k HZDS, dokonca za ne sedeli v poslaneckých laviciach alebo na stoličkách vo vedení rezortov. Piešťanom nevyšiel ani druhý pokus o odštátnenie, Fond národného majetku odkúpil akcie od privatizéra z „domácej kapitálotvornej vrstvy“ späť pre štát a v roku 2002 nasledovala reprivatizácia. Spočiatku sa zdalo, že kúpele s unikátnym liečivým bahnom získali do svojho portfólia Mariánské Lázně, až neskôr vyšlo najavo, že sú súčasťou britského hotelového impéria. Podobne ako Smrdáky a, mimochodom, aj Mariánské Lázně.

Kým však podniku na Kúpeľnom ostrove sa v nasledujúcich rokoch začalo dariť, kedysi vychýrené sliačske kúpele (termálny liečivý prameň, unikátny svojou vodou s kysličníkom uhličitým) sa po privatizácii Mečiarovým exministrom zdravotníctva v roku 1995 dostali do úpadku a chaosu. Nevyšli z neho dodnes. Privatizácia naštartovala rozvoj kúpených podnikov v Trenčianskych Tepliciach, Rajeckých Tepliciach a v niektorých ďalších mestách, pravda, pre menej solventných domácich návštevníkov sú dnes menej dostupné ako kedysi. Na druhej strane, už po roku 2000 sa odmlčali kúpele Korytnica so znamenitou železitou vodou a najvyššie položené klimatické kúpele na Štrbskom Plese. A tak by sme mohli pokračovať.

„Ak mali kúpeľné podniky prežiť, museli sa čoraz viac orientovať na bohatšiu klientelu,“ vysvetľuje český expert na kúpeľníctvo Jan Balcar. „Tá je však oveľa náročnejšia ako domáci odborár alebo rekreant, ktorý musí byť spokojný so službami ponúkanými takmer zadarmo.“ Majitelia kúpeľov, ktorí na to mali, začali preto horúčkovito investovať do drahých pavilónov pre cudzincov a do wellness centier určených na rýchly relax. Ostatní nevydržali konkurenciu, ich kúpele chátrajú, ak už medzitým nezastavili činnosť.

V roku 1997 bolo sprivatizovaných 20 kúpeľných podnikov, takmer všetky významnejšie na Slovensku. Na pováženie je nielen spôsob a rýchlosť tejto privatizácie, ale natíska sa aj otázka, či bolo treba takmer celé slovenské kúpeľníctvo zveriť do rúk súkromníkom. Veď v takom Nemecku alebo vo Francúzsku sú mnohé kúpele majetkom obcí alebo obce sa o ne delia s poisťovňami, v ďalších má významné podiely aj štát. Napokon, v susednom Česku sa po nevydarenom štarte privatizácie poučili a dodnes patria štátu známe Jánské Lázně i horské kúpele Karlova Studánka. Stopercentným vlastníkom kúpeľov v Třeboni je zase toto mesto.

Inžinier Krahulec bol v roku 1994 už na odchode do dôchodku, ale Vladimírovi Mečiarovi ešte stihol poradiť, aby kúpeľný dom Diamant v Dudinciach nedával do súkromných rúk: „Pán premiér, pýtam sa, ak pôjde do privatizácie úplne všetko, kam budete vodiť štátne návštevy?“ spomína po rokoch. „Našťastie, asi ma vypočul, lebo aspoň Diamant zostal štátu.“ Pravda, Mečiar potom vodil zahraničné návštevy predovšetkým do Karolom Martinkom sprivatizovaných Piešťanských kúpeľov, a Diamant si podržali aj nasledujúce vlády.

Štát ma dnes podiel aj v takmer skrachovaných sliačskych kúpeľoch. Bývalý poslanec a viceguvernér Eximbanky Michal Borguľa vyzval pred polrokom na portáli Slovo Ficovu vládu, aby Sliač zachránila tým, že štát tieto kúpele kompletne vykúpi, ako to bolo v prípade „matky“ slovenských plynární.

Krahulec víta zámer novej vlády poskytnúť kúpeľom štátnu podporu. Mala by sa však zamerať na tie z nich, ktoré sa ocitli nie vlastnou vinou v nezávideniahodnej situácii. A vzápätí spresňuje: „Korytnici treba určite pomôcť, veď je to hanba Slovenska, že takéto kúpele sa nedarí oživiť.“

A čo dávnejšie zaniknuté kúpele? „To by si žiadalo veľmi veľké peniaze, štát ich teraz asi nemá,“ odpovedá. On sám so skupinou nadšencov sa pokúsil v 90. rokoch znovu vdýchnuť život liečebným kúpeľom v Oravskej Polhore, ktoré zanikli po prvej svetovej vojny. Je tam minerálny prameň s unikátnou slanou jódobrómovou vodou. Kedysi sa ňou liečili kožné a ženské ochorenia. Krahulec založil spoločnosť a dal vyhotoviť projektovú štúdiu kúpeľných objektov, nenašiel sa však potrebný kapitál. Realizácia by si vyžiadala okolo jednej miliardy korún. V prepočte vyše 30 miliónov eur. Je to veľa? Ako sa to vezme.

© Autorské práva vyhradené

39 debata chyba
Viac na túto tému: #kúpele #Korytnica