Zdalo by sa, že priebeh havárie je už dostatočne preskúmaný i opísaný: takpovediac minútu po minúte. Napriek tomu v širšom povedomí naďalej prežívajú predstavy, ktoré sú v rozpore s overenými faktami. Napríklad o tom, že obsluha elektrárne si zmyslela v noci z 25. na 26. apríla 1986 svojvoľne experimentovať s odstavením a následným spustením 4. bloku. Bola sobota, niektorí operátori vraj prišli na nočnú zmenu zo svadby v potrundženom stave.
Nič také sa nestalo. Išlo o plánovanú previerku jedného zo systémov zaistenia bezpečnosti pred odstavením bloku v súvislosti s jeho plánovanou generálnou opravou. Presne takto si zamestnanci černobyľskej jadrovej elektrárne preverovali predtým i jej 3. blok a všetko prebehlo normálne. Tentoraz sa však reaktor začal prehrievať a keď ho obsluha chcela ochladiť – nastal výbuch.
Nezodpovedá pravde ani verzia o pomalej či neprimeranej reakcii vedenia elektrárne na mimoriadnu situáciu. Viktor Briuchanov, jej riaditeľ v rokoch 1970 – 1986, nebol v kritickom čase s rodinou kdesi na chate, ako písali noviny, ale doma v Pripiati – v meste tamojších energetikov, vzdialenom nadohľad od elektrárne. „Vzápätí po výbuchu mi volali spolupracovníci a ja som tam hneď šiel,“ spomína dnes už 80-ročný Briuchanov, ktorý žije v Kyjeve. „Keď som videl, čo sa stalo a že ochladzovanie reaktora nepomáha, žiadal som mestské štátne a stranícke orgány oblasti o evakuáciu všetkého obyvateľstva. Namietali, že treba vyčkať, kým priletí z Moskvy vládna komisia a sama rozhodne, čo a ako.“
Reaktor bezpečný ako samovar
Z najvyšších miest v Moskve neskôr opakovane vyčítali vedeniu elektrárne, že vedome zamlčovalo pravdu o rozsahu havárie a množstve uniknutých rádioaktívnych látok do okolia. Hľadal sa obetný baránok? „Na meranie radiácie sme mali rádiologickú službu, jej správy podpisoval hlavný inžinier za účasti predsedu straníckeho výboru v elektrárni a zástupcu oblastného výboru KSSZ v Kyjeve,“ namieta Briuchanov.
Nezabúdajme však, že sa písal rok 1986, Ukrajina bola ešte sovietska, všade sa uplatňovala vedúca úloha komunistickej strany, v ktorej platila zásada tzv. demokratického centralizmu: o všetkom podstatnom sa rozhodovalo v moskovskom Kremli. Pri moci už bol síce Michail Gorbačov a v krajine sa pozvoľna rozbiehala perestrojka, ale o glasnosti tam ešte nechyrovali. Tú spustila práve až černobyľská katastrofa, presnejšie – tlak svetovej i domácej verejnosti, ktorý nasledoval.
Prvú správu o nej priniesli sovietske médiá až 48 hodín po explózii. "Jeden z reaktorov sa poškodil, podnikajú sa kroky na odstránenie následkov, postihnutým sa poskytuje pomoc,“ oznámila 28. apríla 1986 večer Tlačová agentúra Sovietskeho zväzu, známa vtedy pod skratkou TASS. Ani slovo o rádioaktívnom mraku, ktorý smeroval aj do strednej Európy, nič o mŕtvych a ranených.
Vedel podrobnosti aspoň Gorbačov? „Volali mi 26. apríla ráno o piatej, že černobyľskú atómku postihla závažná havária s požiarom, ale že reaktor zostal celý,“ tvrdil bývalý prezident ZSSR pred desiatimi rokmi v rozhovore pre Novuju gazetu. „V prvých hodinách totiž nikto nevedel, že reaktor vybuchol a že do ovzdušia uniklo obrovské množstvo rádioaktívnych látok.“
Podľa spomienok vtedajšieho sovietskeho premiéra Nikolaja Ryžkova bolo vedenie štátu informované v tom čase už aj o poškodení reaktora výbuchom. O niekoľko hodín vznikla vládna komisia pod vedením vicepremiéra Borisa Ščerbina. Po prílete do Pripiati ešte v ten istý deň rozhodla o neodkladnej evakuácii 55-tisícového mesta.
Aj Gorbačov zrejme vedel, samozrejme v hrubých črtách, o bezprecedentnom rozsahu havárie i o jej možných dôsledkoch, ale nemohol uveriť prvým informáciám. „Vedci nás vždy presviedčali, že tento reaktor je absolútne bezpečný,“ vysvetľoval po rokoch svoje vtedajšie váhanie. „Akademik Alexandrov dokonca hovoril, že ho možno inštalovať aj na Červenom námestí, keďže predstavuje asi takú smiešnu hrozbu ako samovar.“
Akademik Alexandrov bol v tom čase prezidentom Akadémie vied ZSSR, predtým pracoval na zostrojení atómovej bomby spolu s akademikom Nikolajom Dolležaľom (jeho otec bol pôvodom Čech) a viedli tím, ktorý v 70. rokoch minulého storočia skonštruoval jadrový reaktor RBMK-1000. Práve týmito reaktormi vybavili černobyľskú elektráreň (inkriminovaný štvrtý uviedli do prevádzky len v roku 1983).
Dnes sa mnohí odborníci zhodujú v názore, že jednou z hlavných príčin havárie boli konštrukčné chyby reaktora. Nielenže nemal kontajnment (kryt z betónu a ocele), chybná bola najmä konštrukcia jeho regulačných tyčí. Na to upozorňoval dávno pred haváriou akademik Vladislav Volkov z Ústavu atómovej energetiky. Pridružili sa ďalšie hrubé chyby v projektoch a počas výstavby elektrárne, na čo zase vytrvalo upozorňovali analytici z technických útvarov ukrajinského KGB (ich správy odtajnili len pred niekoľkými rokmi). Pred súd však pohnali koncom júla 1987 ako hlavného obžalovaného len Briuchanova (dostal 10 rokov nepodmienečne) a ďalších piatich pracovníkov elektrárne.
Tisícky mŕtvych? Stovky mutantov?
Gorbačov vystúpil s televíznym vyhlásením o havárii až 15. mája 1986, keď už bolo jasné, že najhoršie sa podarilo zažehnať. Boli totiž obavy z ďalších explózií, a najmä – že jadrová reťazová reakcia sa dostane mimo reaktora. Hrdinskí hasiči dovtedy odstránili zo strechy susedného bloku úlomky jadra a kusy palivových tyčí, likvidátori následkov havárie sypali z vojenských vrtuľníkov do otvoreného kráteru v štvrtom bloku tony zmesi ílu, piesku a olova. Po dvoch týždňoch sa im podarilo znížiť únik rádioaktívnych látok do okolia na minimálnu mieru.
Medzitým však svet nevedel, na čom je a vznikalo množstvo dezinformácií a fám. Kým médiá v krajinách sovietskeho bloku o černobyľskej katastrofe mlčali alebo prinášali o nej máločo hovoriace informácie, západné médiá zverejnili správy o desiatkach tisícov mŕtvych – zasiahnutých výbuchom a zničujúcou radiáciou. Nakoniec sa ukázalo, že v Černobyle postihla akútna choroba z ožiarenia dovedna 134 ľudí a na jej následky zomrelo 28 osôb. Príčinou smrti ďalších troch nebola radiácia.
Foto: SITA/AP, VOLODYMYR REPIK, FILE
Dodnes prežíva predstava, že rádioaktívny mrak najviac zamoril Ukrajinu. V skutočnosti 60 až 70 percent rádioaktívneho spadu skončilo na území Bieloruska (ukrajinsko-bieloruská hranica je len 16 km od Černobyľa) a hodne rádioizotopov spadlo aj na územie piatich ruských oblastí. Vietor unášal mrak po výbuchu prevažne severozápadným smerom. Preto niekoľkonásobné prekročenie noriem žiarenia namerali ako prví rádiológovia v Poľsku a vo Fínsku.
Profesor Zbigniew Jaworowski pracoval vtedy v poľskom Ústrednom laboratóriu rádiologickej ochrany. Svojou nástojčivosťou dokázal presvedčiť politické vedenie krajiny, osobne prezidenta Wojciecha Jaruzelského, aby sa už 29. apríla 1986 v Poľsku rozbehla najväčšia akcia svojho druhu v dejinách. Za tri dni tam podali Lugolov roztok (pozostáva z jódu a jodidu draselného), ktorý bráni ukladaniu rádioaktívnych látok v štítnej žľaze, 18,5 miliónu osôb. „Vedel som, že vo vzduchu je rádioaktívny jód – 131 a že predovšetkým štítne žľazy detí sú na tento rádioizotop výnimočne citlivé,“ spomínal Jaworowski. V Poľsku nezomrel na následky černobyľskej havárie jediný človek.
A v bývalom Československu? Stranícke orgány štátostrany údajne zvažovali, či majú vôbec ľudí vyháňať na prvomájové manifestácie. Rýchlo však usúdili, že zvýšené nebezpečenstvo z radiácie nehrozí. Sprievod 1. mája predsa neodvolali ani v dvojmiliónovom Kyjeve, ktorý sa nachádzal iba 110 kilometrov od Černobyľa.
„Porovnávali sa výsledky meraní zo začiatku 60. rokov, keď vo svete ešte prebiehali megatonové pokusy s jadrovými zbraňami vo voľnom ovzduší. Spád z černobyľského mraku nedosiahol na území Slovenska takúto úroveň radiácie,“ spomína docent Dušan Závodský, ktorý vtedy viedol odbor znečistenia ovzdušia v Slovenskom hydrometeorologickom ústave. Jedným dychom však dodáva: „Mali sme šťastie, že po havárii u nás nepršalo, aj na 1. mája bolo v Bratislave pekne, slnečno.“
Najväčšie zaťaženie obyvateľov rádioaktívnymi látkami nastalo podľa správy pražského Inštitútu hygieny a epidemiológie v dvoch vlnách – počas prvých týždňov po havárii a počas zimy 1986/1987, keď sa konzumovali obilniny zo zberu poslednej úrody a mlieko i mäso zo zvierat kŕmených senom z jari a leta 1986. Správa uvádza zoznam okresov s nadmerným rádioaktívnym zamorením. Na Slovensku to boli okresy Dunajská Streda a Komárno. Na ich území sa v kritických dňoch vyskytli zrážky s väčším množstvo rádioaktívnych látok.
Docent Štefan Šimko z Univerzity Mateja Bela pracoval vtedy na Krajskej veterinárnej správe v Banskej Bystrici. „Spomínam si, že prvé preventívne opatrenia sa týkali už začiatkom mája 1986 salašov a bačov, u ktorých sa zaviedla jódová profylaxia a začal platiť zákaz distribúcie ovčieho syra do obchodnej siete,“ hovorí Šimko. Ovce sa v tom čase mohli dostať ku kontaminovanému krmivu, keďže už boli na paši. Prechodne bola zastavená výroba liekov z čerstvých hovädzích štítnych žliaz. „Mohol sa v nich nakopiť rádioaktívny jód, preto sme monitorovali situáciu aj na bitúnkoch,“ vysvetľuje Šimko.
Na porovnanie: V Sovietskom zväze, aj to len na území okolo Černobyľa, sa akcia podávania Lugolovho roztoku rozbehla až koncom mája 1986, čiže viac ako mesiac po výbuchu. Dovtedy si ľudia najmä na vidieku pomáhali – vodkou. Rozšírilo sa, že vyplavuje z organizmu stroncium, cézium i jód. Inak by predsa nedostávali prídel vodky sovietski kozmonauti na orbitálnej stanici… Lektori zo spoločnosti Znanije museli v rámci osvety poslucháčom donekonečna vysvetľovať, že vo vesmíre sú ľudia vystavení inému druhu radiácie.
Dlhodobý monitoring detí a mladistvých vystavených radiácii po černobyľskom výbuchu odhalil zvýšený výskyt ochorení na rakovinu štítnej žľazy. Na území Ukrajiny, Ruska a Bieloruska išlo dovedna o takmer 1 800 prípadov. Nevyskytol sa však jediný prípad leukémie z ožiarenia a nepotvrdili sa ani fámy o narodení stoviek mutantov či detí s ťažkými genetickými poruchami matkám, ktoré prežili Černobyľ.
Černobyľská stopa v rozpade ZSSR
Už bezprostredne po havárii vzniklo množstvo konšpiračných teórií. Podľa jednej mal byť výbuch v Černobyle výsledkom diverznej činnosti zahraničných tajných služieb, podľa druhej išlo o sprisahanie vnútorných nepriateľov, ktorí si neželali ďalšiu existenciu krajiny Sovietov. V tom čase som už pracoval ako stály spravodajca Pravdy v Moskve (od augusta 1986), päť rokov som mohol tamojšie diskusie na tému Černobyľ sledovať zblízka, takmer až do zániku ZSSR.
Je nesporné, že obrovské náklady, ktoré si vyžiadala likvidácia havárie, evakuácia státisícov ľudí, výstavba tzv. sarkofágu, v ktorom pochovali poškodený reaktor, pokles výroby elektriny atď. – to všetko sa podpísalo pod zhoršenie sociálno-ekonomickej situácie v krajine a zabrzdilo realizáciu plánov perestrojky. Nešlo však o tajný zámer nejakých sprisahancov, ani o jediný rušivý faktor. Z ďalších stačí spomenúť pokles cien ropy, vyvolaný do značnej miery umelo logikou studenej vojny (Reaganovo ťaženie proti „ríši zla“ trvalo fakticky až do mája 1988). Straty spôsobené znížením príjmov z exportu ropy a produktov z nej sa prinajmenšom vyrovnali nákladom na odstránenie materiálnych následkov havárie.
Boli však aj morálne a politické dôsledky. Bývalý Reaganov poradca pre otázky národnej bezpečnosti Richard Pipes je dokonca presvedčený, že krach Sovietskeho zväzu spôsobili „Afganistan, Černobyľ a Michail Gorbačov“. Dosť na tom, že predstavitelia odstredivých síl v krajine prezentovali Černobyľ ako "zlyhanie Moskvy“ a „zlyhanie sovietskeho) systému“. To urýchľovalo proces osamostatňovania sa republík ZSSR. Je napríklad evidentné, že pod výsledky referenda za nezávislosť Ukrajiny v roku 1991 sa podpísala aj černobyľská katastrofa.
O 20 rokov neskôr však postihol jadrovú elektráreň Fukušima rovnaký, čiže najvyšší 7. stupeň havárie. A neviedlo to k rozdeleniu Japonska alebo k zrúteniu tamojšieho režimu. Ukázalo sa, že podobné katastrofy nie sú výsledkom pôsobenia nejakých tajomných síl, ale nepriaznivých objektívnych a subjektívnych činiteľov. V tomto prípade – otrasov pôdy, vĺn cunami, nepozornosti operátorov, zlyhania manažmentu elektrárne…
Koncom apríla 1993 som navštívil Černobyľ aj opustenú Pripiať, pobudol som niekoľko hodín v 30-kilometrovom zakázanom pásme okolo elektrárne. Prekvapilo ma, že pri niekoľkých domoch na okraji tejto zvláštnej zóny vidím tmoliť sa starých ľudí. Vraj tam trvale žijú. Vrátili sa tajne domov po násilnom vysídlení, lebo chcú zomrieť na rodnej hrude.
Cestou späť do Kyjeva som si nemohol nevšimnúť pracovný ruch na poliach v bezprostrednej blízkosti zakázaného pásma – ukrajinskí sedliaci práve sadili zemiaky. Pri jednom sme sa zastavili. Neobáva sa rádioaktívnych látok v pôde? Vraj nie. A má aj včelín, dorába med, včely lietajú až hen k elektrárni. Daroval mi propolis zo svojho úľa. Je údajne ešte liečivejší ako zvyčajný, veď je nabitý rádioizotopmi, smial sa. Nevyskúšal som, neviem.
V roku 2010 však prišiel renomovaný časopis New Scientist so senzačným objavom. Slovensko-ukrajinský výskumný tím pod vedením Martina Hajducha z Ústavu genetiky a biotechnológie rastlín SAV v Nitre dopestoval na pokusnom políčku päť kilometrov od černobyľskej elektrárne sóju, ktorá chráni svoje semená pred rádioaktívnymi látkami. Aké mechanizmy pritom fungujú? A čo ak podobné mechanizmy umožňujú prežiť aj niektorým živočíchom?
Na černobyľskú katastrofu má, prirodzene, horlivý stúpenec atómovej energetiky iný názor ako príslušník environmentálneho hnutia. Pravda bude – ako vždy – niekde uprostred.