Krutú smrť našli v plameňoch vápennej pece

, 15.05.2016 08:00
vápenka, nemecké
Vápenka v Nemeckej, kde fašisti a gardisti zavraždili stovky ľudí. Autor:

Prikrčená s rozbúchaným srdcom od cesty sledovala, ako plamene vápennej pece požierajú ľudí. Krik, plač a hrôza, akú si sotvakto vie predstaviť. Najprv výstrel odzadu, potom pád do žeravého pekla. Strieľali ich po jednom. Koho nezabila guľka, zhorel zaživa. Túto hrôzu na vlastné oči videla pani Klinčíková z Nemeckej.

Masové popravy vo vápenke v Nemeckej v januári 1945 si vyžiadali stovky obetí. Ich počet sa odhaduje na 450 až 900. Nie všetky boli totiž evidované, iba tí, čo ich priviezli z väznice Krajského súdu v Banskej Bystrici. Nemeckí fašisti a slovenskí gardisti tu vraždili účastníkov Slovenského národného povstania, ich rodiny, ľudí, čo im pomáhali, Židov i Rómov. Nie náhodou sa o vápenke v Nemeckej hovorí aj ako o 47. peci Osvienčimu.

„Teta Klinčíkovie sa dostala bokom popod cestu až pod vápenku. Neviem, ako sa jej to podarilo, lebo Nemci obsadili celé okolie a už od posledného domu v Nemeckej nikoho ďalej nepúšťali. Videla celú tú hrôzu, ako tam ľudí strieľali a tí padali do pece. Po vojne bola aj svedčiť na súde s vojnovými zločincami,“ hovorí 81-ročná Emília Púchyová, ktorej sa teta zverila so svojimi spomienkami.

Nemecká

  • Počet obyvateľov: 1 776
  • Rozloha: 2 460 ha
  • Vznik: prvá písomná zmienka v roku 1281

Jej otec cez vojnu pracoval v štátnej rafinérii v Dubovej, ktorá je dnes súčasťou Nemeckej. Jedného dňa prišlo nákladné auto a z fabriky zobrali všetkých chlapov. „Museli vyrúbať dlhý kus hory pri ceste popri vápenke. Keď prechádzali okolo nej, štyria nemeckí vojaci, čo boli s nimi na korbe, im prikázali, aby sa otočili smerom k Hronu. Nesmeli sa dívať na vápenku. Otcovi sa to na okamih podarilo. Spomínal, že tam zbadal hŕbu popola a pri nej hŕbu šatstva,“ pokračuje pani Púchyová v návrate do minulosti.

Ľudia, čo bývali za Hronom, z konca svojich záhrad videli veľké šľahajúce plamene z vápennej pece, počuli zúfalé výkriky a náreky. Dedinou sa niesol čudný čierny dym. Tajomstvo, ktoré malo byť navždy utajené, predsa vyšlo na povrch. „Vidím to ako teraz, keď popred náš dom chodili. Neboli to len Nemci, ale aj Slováci. Vedeli sme, že sú to tí, čo vo vápenke pália ľudí. Strašne sme sa ich báli,“ hovorí 88-ročná Mária Boboková z Nemeckej.

Svoji vraždili svojich

Kofroňovu vápennú pec v Ráztockej doline na rozhraní chotárov Nemeckej a obce Ráztoka si fašisti na masové vraždenie nevybrali náhodou. Vápenka sa im javila ako najschodnejšia cesta z hľadiska bezpečného zahladzovania stôp.

Nevybuchnutá bomba po bombardovaní, ktorú...
Nevybuchnutá bomba po bombardovaní, ktorú vykopal v roku 1944 Štefan Lokša zo Zámostia. Autor: JÁN ROŠTÁR, DUBOVÁ, ALBUM Č. 2

Masové popravy tu robili od 4. do 11. januára 1945. „Ľudí privážali na nákladných autách z banskobystrickej väznice. Obeť kľačiacu nad ústím pece strelili do tyla a sotili do plameňov. Spolu s nimi hádzali do pece aj asfalt, aby nebolo cítiť zápach vznikajúci pri spaľovaní ľudských tiel a aby sa vytvoril hustý čierny dym, ktorý mal zahaliť celú akciu. Popravy vykonávali spravidla ráno a večer. Počas nich všetky prístupové cesty k vápenke blokovali stráže,“ približuje Martin Lokša, miestny historik, zostavovateľ a autor monografie obce Nemecká.

Aby nemeckí fašisti a ich slovenskí prisluhovači zakamuflovali svoje zverské vyčíňanie, popol a časti telesných pozostatkov mŕtvych sypali do Hrona. Pred popravou svoje obete obrali o všetky cennejšie veci.

Prvú hromadnú popravu v Nemeckej začal SS-obersturmfürer Kurt Georg Herbert Deffner, šéf Einsatzkommanda 14 so sídlom v Banskej Bystrici. Na vraždení ľudí z banskobystrickej väznice aj tých, ktorých zaistili počas razií v blízkom okolí, sa podieľali príslušníci Einsatzkommanda 14, nacistickej bezpečnostnej polície Sicherheitspolizei, nacistickej bezpečnostnej služby Sicherheitsdienst, gestapa a členovia Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy z Považskej Bystrice, ktorým velil nadzbrojník Vojtech Hora.

Presný počet zavraždených ľudí v Nemeckej sa už nikdy nedozvieme. „Hovoríme o 450 až 900 obetiach. V Kremničke, kde sa tiež robili masové popravy, počet vieme stanoviť. Bolo tam 747 obetí, čo sa zistilo pri exhumácii. V tomto prípade, keďže ich pálili a popol sypali do Hrona, to nie je možné určiť,“ hovorí riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislav Mičev.

Pietne miesto majú aj v tamojšej škole, ktorá...
Pietne miesto majú aj v tamojšej škole, ktorá bola vybudovaná v roku 1972 ako škola Mladých hrdinov SNP. Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda
Jediná kompletná expozícia, ktorá dokumentuje...
Jediná kompletná expozícia, ktorá dokumentuje represálie nemeckých okupantov a ich slovenských prisluhovačov od septembra 1944 do apríla 1945 na celom Slovensku. Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Historici sa môžu opierať len o záznamy v Základnej knihe zaistencov, väznených gestapom v banskobystrickej väznici. Medzi obeťami boli priami účastníci SNP – Slováci, Rusi, Francúzi, členovia americkej vojenskej misie, jedna Rumunka a vyše dvesto rasovo prenasledovaných. „Ale koľko ich bolo dovezených a popravených priamo, bez toho, že by prešli evidenciou, to nikto nevie,“ dodal Mičev. Je však nepopierateľné, že sa tak dialo.

Najmenej 450 obetí uznal aj bratislavský súdny senát, ktorý v roku 1958 súdil vojnových zločincov – slovenských gardistov, ktorí sa spolu s nemeckými fašistami podieľali na vraždení v Nemeckej, ale aj inde. Bránili sa tým, že velitelia im tvrdili, že ide o úhlavných nepriateľov slovenského štátu, ktorí proti nemu bojovali so zbraňou v ruke. „Prečo ste potom strieľali aj deti, dokonca nemluvňatá, vari aj ony patrili medzi tých bojovníkov?“ pýtal sa prokurátor. Niektorých odsúdili na trest smrti, ďalší dostali dlhoročné väzenie. Niekoľkým sa podarilo ujsť do zahraničia.

Bomby padali na rafinérku

Súčasná obec Nemecká pozostáva z troch pôvodných dedín. Dubová a Zámostie sú dnes jej súčasťami. „Do roku 1944 prežívali občania týchto troch dedín druhú svetovú vojnu relatívne pokojne. V roku 1944 sa stala zdrojom neistoty Štátna rafinéria v Dubovej, ktorá sa mala stať terčom očakávaného leteckého útoku,“ odhaľuje ďalej minulosť miestny historik Lokša. Ako uvádza v monografii, mala sa stať dôležitou zásobárňou pohonných hmôt pre pripravované Povstanie. Napriek tomu 20. augusta 1944 krátko po 11. hodine ju zbombardovali anglo-americké lietadlá.

Bola nedeľa a v rafinérke sa nepracovalo. „Išli sme s mamou z kostola z nedeľnej omše. Keď lietadlá začali púšťať bomby, skryli sme sa do jednej drevenice. Všetko tam na nás padalo. Bola som malá, ale toto mi tak strašne utkvelo v pamäti,“ vracia sa do detstva 77-ročná Anna Sojáková. Pridáva sa aj Emília Púchyová: „Najprv prileteli štyri lietadlá, nad rafinérkou sa obrátili a odišli. O chvíľu bolo počuť strašný hukot, oddola išlo veľa lietadiel. Naša mama bežala do záhrady, stala si na plot a začala ich počítať. Narátala ich 72. Ako padli prvé bomby, chcela ujsť, ale noha sa jej zasekla do plota. Keď sa jej ju podarilo vytrhnúť, bežala domov. Padali petrolejky, obrazy a otec mi na ušiach držal vankúš, aby mi bubienky nepotrhalo. Mama vbehla dnu, bola strašne vyľakaná a otec na ňu kričal – kde máš chlapca? A náš chlapec, môj brat, bol skrytý v jednej pivnici na zemiaky a okolo neho padli dve bomby. Mal šťastie, nič sa mu nestalo.“

Rafinéria bola po nálete úplne zničená, ohne v nádržiach sa podarilo uhasiť až po troch dňoch. Zahynuli pri tom štyria robotníci a niekoľko vojakov.

Ľudia pomáhali partizánom

Pred vypuknutím SNP aj počas neho miestni pomáhali partizánom so zásobami. „Bol tu čipkár, Ďuriančik sa volal, a ten mal auto. Bubnom v Nemeckej vyhlásili, že tí, čo majú od 16 rokov, aby prišli vyvážať stravu partizánom do Kyslej. Autom nás odviezli do Kyslej, tam nám dali chlieb a iné potraviny. Neviem, či sme s tým pešo išli kilometer či dva horou. Tam nás čakali partizáni, zobrali si, čo sme priniesli, ale ďalej nás už nepustili. Asi aby sme nevedeli, kde sa skrývajú. Domov nás doviezli zase autom,“ spomína Mária Boboková.

,,Ak niekto povedal, či je to vôbec pravda,...
,,Ak niekto povedal, či je to vôbec pravda, nech príde sem a prečíta si," hovorí záznam v návštevnej knihe Pamätníka Nemecká (na snímke). Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda
Socha v areáli Pamätníka v Nemeckej.
Socha v areáli Pamätníka v Nemeckej. Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Ako sa začalo Povstanie, väčšina mužov narukovala do armády, niektorí odišli k partizánom. V polovici decembra v blízkosti Nemeckej prepadli nemeckú kolónu. „Po tejto udalosti dali Nemci vyrúbať asi 20-metrový pás lesa popri ceste, aby sa cítili bezpečnejšie,“ píše sa v monografii obce Nemecká. Bola to práve táto udalosť, na ktorú si pamätá Emília Púchyová.

Keď nemecké okupačné vojská obsadili 27. októbra 1944 Banskú Bystricu, veľká časť miestnych sa zo strachu uchýlila v horách. „Z Nemeckej išlo veľa ľudí na Zúzovo. Všetci sa báli, čo sa bude diať. Urobili tam provizórne búdy. Boli to také stĺpy, stromy, čo pospiľovali, obložili to zvrchu a po bokoch čečinou a takto sme tam spávali,“ hovorí Emília Púchyová. Po tom, čo dediny obsadili Nemci, sa ľudia sami vrátili do svojich domovov a museli ich zásobovať.

O takom Novom roku, akým bol 1. január 1945, sa určite nikomu z miestnych nesnívalo ani v najhorších snoch. Fašisti prečesávali ulicu v Nemeckej, ktorú domáci volali „cigánska“, a hľadali partizánov. „V jednej jame na zemiaky našli vojenský výstroj a muníciu. Ľudí dali v noci zo Silvestra na Nový rok vysťahovať a hornú časť ulice vypálili,“ približuje Martin Lokša.

V dome Šnírerovcov na tejto ulici sa ukrýval partizán Jozef Guba z Veľkých Uheriec. „Mám to stále pred očami. Naháňali toho partizána aj popred nás, nemohli ho dlho chytiť, až nakoniec skočil do Hrona a tam ho zasiahli. Potom zostalo ticho, ale ulicu vypálili,“ dodáva Mária Boboková. Nemeckí okupanti vypálili aj všetky drevené koliby a senníky v okolí, v ktorých by sa mohli ukrývať partizáni.

Po potlačení SNP prepadli Nemci samotu u Halgašov nad Dubovou, kde sa skrývali prenasledovaní Židia. Ôsmich zastrelili a zahrabali v Nemeckej, v jame po bombardovaní rafinérie.

Fašisti na ústupe brali chlapov

Ako sa približoval front, nemecké jednotky sa začali chystať na ústup. Z Nemeckej, Dubovej a Zámostia odviedli 17. marca 1945 mužov od 16 do 50 rokov.

Obec na obdobie 2. svetovej vojny nezabúda....
Obec na obdobie 2. svetovej vojny nezabúda. Starosta Nemeckej Branislav Čižmárik pri pamätníku osloboditeľom v obci. Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda
Na druhú svetovú vojnu si zaspomínali...
Na druhú svetovú vojnu si zaspomínali pamätníčky v dennom stacionári v Nemeckej. Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

„V dome oproti býval ortskomandant. Jedného rána o piatej, to mi mama rozprávala, počula buchot vojenských bagančí na ceste. Bola zvedavá, čo sa deje, tak nakúkala škárou v bráne. Jeden zabúchal na bránu oproti, no nik neotváral. Po dlhšej chvíli ortskomandant otvoril s krikom okno. Nerozumela, o čom hovoria, zapamätala si len "ales civil vek“. Keď to povedala otcovi, ten hneď na to – chlapov idú brať," spomína Emília Púchyová, ktorú mama vtedy aj s jej bratom zobudila, aby išli vystríhať príbuzných v Nemeckej. Nakoniec sa tam nedostali. Všade strážili Nemci s automatmi a poslali ich preč.

„Keď sme sa vrátili domov, do Dubovej, už tam bolo za auto Nemcov. Chodili po domoch od horného konca a sústreďovali chlapov neďaleko nášho domu. Jedného uja, Jozefa Peťku, došikovali strašne skrvaveného, celú tvár mal od krvi. Mama mi povedala, dones mokrý uterák, idem poutierať toho ujčoka. Nepustili ju, ale jeden vedel po slovensky, tak jej to nakoniec dovolili. Poslala ma aj druhý raz, po suchý uterák. Všetkých naložili na auto a odviezli ich preč. Doteraz nezabudnem, čo tam bolo žien a detí, koľko plaču a kriku, keď sa so svojimi mužmi a otcami lúčili. Nevedeli, či sa ešte niekedy vrátia,“ dodala pani Púchyová.

Niektorým chlapom sa podarilo ukryť, niektorí ušli, niektorí sa vrátili po vojne. Nemeckú, Dubovú a Zámostie oslobodili vojaci rumunskej armády a vojská 2. ukrajinského frontu v noci z 21. na 22. marca 1945.

Mrazivé memento

V tom istom roku 1958, keď odsúdili gardistov, postavili na mieste vápenky v Nemeckej pamätník. Pec smrti stála práve tam, kde je dnes pamätná izba. Je to jediná kompletná expozícia, ktorá dokumentuje represálie nemeckých okupantov a ich slovenských prisluhovačov od septembra 1944 do apríla 1945 na celom Slovensku. Neďaleko nej sa nachádza pomník, symbolizujúci plameň pece a kľačiacu ženu.

Pri prezeraní dokumentov človeka zamrazí. Čím sa tí ľudia, ženy a deti previnili? Takúto otázku si kládla aj skupinka návštevníkov v strednom veku od Veľkého Krtíša, ktorá si minulý týždeň prišla pozrieť pamätník. „Pritiahla nás sem dnešná doba, aby sme si ozrejmili zverstvá, ktoré sa tu kedysi diali. Začína sa reálna hrozba, že sa to môže vrátiť, a najmä mladým treba tieto veci tlmočiť, aby k niečomu podobnému znova nedošlo,“ povedal jeden z nich, päťdesiatnik Ján. Za všetko hovoria zápisy v návštevnej knihe. Vari najveľavravnejší je jednoduchý: „Ak niekto povedal, či je to vôbec pravda, nech príde sem a prečíta si.“

Ani obec na vlastnú minulosť nezabúda. Na svoje mladé časy si zaspomínali pamätníčky v miestnom dennom stacionári. „Je potrebné si tie kruté udalosti pripomínať. Pamätníkov je čím ďalej, tým menej. Posledný priamy účastník SNP nám zomrel minulý rok,“ dodáva starosta Nemeckej Branislav Čižmárik.

Obete druhej svetovej vojny z Nemeckej:

  • Juraj Majer, predseda revolučného národného výboru, Nemecká
  • Ján Slobodník, spravodajca partizánov, Nemecká
  • Adam Besso, podozrivý zo spolupráce s partizánmi, Zámostie
  • Jozef Klinčík, podozrivý zo spolupráce s partizánmi, Zámostie
  • Jozef Kohútik, podozrivý zo spolupráce s partizánmi, Zámostie
  • Cyril Kuracina, podozrivý zo spolupráce s partizánmi, Zámostie
  • Emil Ivanič, podozrivý zo spolupráce s partizánmi, Zámostie
  • Karol Pančuška, Nemecká

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#smrť #vojna #SNP #popravy #Nemecká #Svedectvá pravdy
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku