Odvaha Čiernobaločanov porazila nacistov

, 22.05.2016 08:00
archív Múzea SNP, cierny balog, vojna
Dobová fotografia Čierneho Balogu. Autor:

Dvadsať nekonečných hodín. Plných hrôzy, strachu a neistoty, počas ktorých ľudia v Čiernom Balogu odolávali útokom fašistov a bránili si svoje rodiny a domovy. Desiatky miestnych, povstaleckých vojakov a partizánov proti siedmim stovkám nemeckých okupantov. Svoju dedinu udržali až do príchodu osloboditeľskej Červenej armády a zachránili ju pred vypálením.

Písal sa rok 1945. Koniec januára bol na sneh veľmi prajný. Mrzlo, len tak trešťalo. K Čiernemu Balogu a jeho okolitým usadlostiam sa horami z juhovýchodu od Klenovca brodili vysokým snehom ustupujúce nacistické nemecké jednotky. Práve odtiaľto sa chceli dostať do neďalekého Brezna. Od severovýchodu už bola na postupe osloboditeľská sovietska a rumunská armáda. Išlo o to, kto prv príde do dediny. Nacisti to stihli skôr. Vypálenie partizánskeho hniezda a okolitých osád viselo na vlásku. Hoci boli v mnohopočetnej presile, Čiernobaločania im svoju dedinu dobyť nedovolili. Bojovali o ňu 28. a 29. januára 1945.

„Bola nedeľa, okolo tretej popoludní. Dolu dolinou, ako husi jeden za druhým, sa vysokým snehom blížil nemecký prápor. Sila vojakov, zo sedemsto ich bolo. Nahotovil som sa s flintou neďaleko jediného guľometčíka Jozefa Schöna. Aj keď si svoje guľometné hniezdo zamaskoval čečinou, stal sa terčom nepriateľa. Na vlastné oči som videl, keď ho zoťal smrteľný zásah,“ spomína dnes už 91-ročný Jozef Štulajter. Bol jedným z hŕstky domácich, ktorí sa 28. januára 1945 postavili proti nemeckej presile.

„Spočiatku to bolo iba asi 40 obrancov z radov miestnej milície a povstaleckých vojakov. Na odpor sa pripravovali zhruba pol kilometra od posledného domu osady Dobroč. Do boja ich viedol poručík Anton Kupec-Múranica. Pridalo sa k nim ešte 15 mužov z partizánskeho oddielu Nikolaja Radula,“ približuje miestny historik Milan Kováčik, ktorý zo spomienok priamych účastníkov zostavil knižku Čierny Balog v Slovenskom národnom povstaní.

Do zotmenia útok odrazili. Na lúke zostalo asi 60 nemeckých vojakov.

Baločania odolávali dvadsať hodín

V dedine s napätím celú noc očakávali výsledok boja. „Keď sa dozvedeli, že Nemci boli zahnaní, radosť bola veľká. Tu kto akú zbraň mal, z pod zeme vyhrabával a pridával sa, takže celá obec sa premenila na skutočný vojenský tábor,“ píše sa v obecnej kronike. Tí, čo mali kone so saňami, bežali oproti oslobodzujúcim vojskám, odhadzovali sneh, aby mohli prejsť. Všetci zdraví a schopní muži aj ženy pomáhali, ako vedeli.

Nemci sa pokúšali dostať do dediny ďalšími dolinami, ale obrancovia mali situáciu pod kontrolou. Podarilo sa im odraziť aj útok podpornej nemeckej jednotky z opačnej strany, od Hronca. Rozzúrení nacisti vtedy vypálili budovu lesnej správy v osade Krám. Rovnaký osud by čakal aj dedinu.

V pondelok 29. januára Baločanov brániacich svoju domovinu povzbudila správa, že do dediny vstúpila Červená armáda. Stalo sa tak predpoludním o 11. hodine. „Bránili sa sami dvadsať hodín, síl ubúdalo, ale táto zvesť im naliala novú silu. Do večera bol Čierny Balog definitívne oslobodený,“ pokračuje Milan Kováčik, ktorého otec Jozef, s prídomkom Komovka, sa ako povstalecký vojak hneď na začiatku pripojil k obrannej skupine.

Ako sa podarilo pokoriť toľkú presilu? „Premyslenou, hoci riskantnou stratégiou a najmä odvahou. Navyše, bol krutý mráz a dobrá viditeľnosť pri splne. So zbraňami obsadili miesta, odkiaľ dobre videli prichádzajúcich nemeckých vojakov. Tí boli vysilení po niekoľkohodinovom pochode vo vysokom snehu, od mrazu im zlyhávali zbrane. Keď sa dostali pod paľbu, v panike bežali späť do hôr. Vôbec netušili, koľko ľudí proti nim bojuje. Aj toto pomohlo Baločanom, ktorí si v podstate sami oslobodili svoju dedinu,“ odpovedá miestny historik.

Horár Gondáš a osemročný Janko

Príbeh vojnových udalostí v Čiernom Balogu opísal v knihe Kronika Peter Jilemnický. Písal ju v jednej miestnej horárni, kde bol počas vojny horárom Vojtech Antal. V knihe ho nazval horárom Gondášom. Pomáhal partizánom a zachránil pred deportáciami niekoľko židovských rodín. Spolu s manželkou Gizelou boli in memoriam ocenení prestížnym uznaním Spravodliví medzi národmi.

Horáreň sa nachádzala hlboko v horách, v Starej doline pod Klenovským Veprom, osem kilometrov od najbližšej čiernobalockej usadlosti. „Otec bol úplne obyčajný horár, mama mu robila gazdinú. Vzali sa až po vojne. Do roku 1944 vedeli o vojne len z počutia. Že sa niečo chystá, otec zistil na jednej obchôdzke horou, keď stretol piatich chlapov, ktorí si balili padáky. Boli to Rusi, bratia Kozlovci,“ oprašuje otcove spomienky syn Vladimír.

V osamotenej horárni našli povstaleckí vojaci a partizáni svoje zázemie. Na povale mali vysielačku. S lesnými robotníkmi horár pomáhal stavať bunkre, jeho gazdiná s ďalšími ženami pre nich varili, prali.

Horár Antal fungoval ako rozviedka. „Keď sa nemecké jednotky koncom januára 1945 približovali k Čiernemu Balogu, otec zobral lyže a išiel až na Muráň oznámiť veliteľovi jednotky Červenej armády, že Balog urýchlene potrebuje pomoc,“ dodáva jeho syn.

Čierny Balog

  • počet obyvateľov: 5180
  • rozloha: 14 717 ha
  • vznik: prvá písomná zmienka v roku 1607

Pred prenasledovaním sa do Antalovej horárne uchýlili počas vojny najmenej tri židovské rodiny s deťmi z Brezna, všetky prežili. „Či sa rodičia báli? Myslím si, že aj áno, ale robili to, čo považovali za správne. Zrejme si tiež uvedomovali, že sú v relatívnom bezpečí, lebo nebolo možné, aby sa tam esesáci dostali, pretože tou dlhou dolinou v horách by neprešli,“ odpovedá Vladimír Antal.

Do histórie sa cez Kroniku zapísal aj osemročný, dnes už nebohý, Janko Giertl. Drobná partizánska spojka, ktorá 21. januára 1945 vystríhala partizánov. „Neviem, kto Jankovi povedal, že má ísť varovať partizánov. Bežal takmer kilometer z osady Krám cez kopec do osady Medveďov oznámiť, že na Krám dorazili Nemci,“ hovorí 79– ročný Anton Pôbiš, Jankov bratranec.

Anton Pôbiš mal vtedy osem rokov, ani jeho vojna neušetrila. Odrazená guľka pri prestrelke mu prevŕtala predlaktie, následky má dodnes. „Ešte 24. januára prišli Nemci a popisovali, koľko chlapov, do ktorého domu ubytujú. Prišiel som domov povedať, čo sa deje. Na to prišli partizáni na voze. Vyzvali Nemcov, aby sa vzdali. Oni sa nevzdali a vznikla prestrelka. Vtedy ma trafila odrazená guľka. Pamätám si aj tú noc, keď naši bránili obec, u nás doma si partizáni ohrievali zbrane,“ blúdi svojimi spomienkami.

Niet vari v Čiernom Balogu rodiny, ktorej by sa 2. svetová vojna nedotkla. „Starý otec bol pri mobilizácii tiež v armáde. Do rodiny nám bol aj Emil Forgáč, ktorý tu bol notárom a pomohol vystavením falošných legitimácií k úteku mnohým zajatcom, ktorých Nemci zajali v okolitých horách a väznili v tunajšej škole. Starého otca brat, ktorý vôbec nevieme, kde je pochovaný, bol členom posádky obrneného pancierového vlaku vo Zvolene,“ vyratúva tamojší starosta František Budovec.

Medzi prvými obeťami bol rušňovodič

Už pred Povstaním sa hory v okolí Čierneho Balogu zapĺňali partizánmi, antifašistami, rasovo prenasledovanými i utečencami z väzení a táborov. Po vyhlásení mobilizácie 5. septembra 1944 v Čiernom Balogu podľa knižky Milana Kováčika narukovalo do povstaleckej armády 600 mužov a k partizánom sa pridalo tridsať.

Nemeckí nacisti sa do Čierneho Balogu dostali prvýkrát 26. októbra 1944. Ich prvými obeťami boli Čiernobaločania 59-ročný rušňovodič Ján Nikolajdes a jeho pomocník, kurič 18-ročný Dezider Švec. Viezli partizánskeho veliteľa a jedného partizána z Balogu do Hronca mašinkou po úzkokoľajke. V Hrončianskej doline narazili na postupujúcu SS divíziu tankových granátnikov Horsta Wessela. Partizánsky veliteľ sa prestrieľal do lesa, ostatných troch postavili v Hronci k múru a zastrelili. Na výstrahu.

Čierny
		Balog koncom januára bránil aj dnes
		už...
V Čiernom
		Balogu sa nachádza viac ako
		dvadsať...
+5Pri momunentálnom
		pamätníku
		hrdinom...

Príchod nemeckých okupantov popísal vo svojich spomienkach rodák z Čierneho Balogu, spisovateľ Peter Kováčik. Mal vtedy osem rokov a býval pri hlavnej ceste v strediskovej osade Balog. „Ohlušujúci hukot, od ktorého drkotali okenné sklá, vylákal na ulicu zvedavcov. Pásy tankov a kolesá nákladných áut, zakrytých zelenou celtou, vyorávali do štrkovej cesty hlboké brázdy. V poslednej osade Dobroč narazili na povstaleckých vojakov a partizánov. Strhla sa prestrelka. Pokračovala v úzkych tmavých dolinách. Zanedlho sa vracali dve nákladné autá s ranenými a mŕtvymi Nemcami, ktorých pochovali v Brezne,“ uvádza.

Honba na partizánov

Po potlačení Povstania sa v horách okolo Poľany ukrývalo podľa dostupných údajov okolo 6-tisíc partizánov, povstaleckých vojakov a rasovo prenasledovaných.

Nemeckí okupanti sa rozhodli „vyčistiť“ toto územie. Obsadili hlavnú cestu od Čierneho Balogu po Hriňovú. „Stráže boli zakopané na každej zátačke, vybavené ľahkými guľometmi. Ani líška nemohla nepozorovane prebehnúť cez cestu, nieto ešte osoba bez priepustky prejsť pešo. Bola to cesta, ktorú strážila smrť,“ popisuje Milan Kováčik .

Príslušníci SS bojovej skupiny Schill začali robiť trestné výpravy do okolitých dolín. Od Poľany sa snažili zahnať osídlencov hôr k ceste smrti, kde na nich striehli jednotky SS. Ako sa uvádza v Kováčikovej knižke, zajali okolo 800 povstaleckých vojakov, partizánov a rasovo prenasledovaných. Sústreďovali ich v čiernobalockej škole a v sklade obchodu v osade Krám, kde čakali na svoj ortieľ.

„Na prosby miestneho farára Jozefa Poláčka nemecký veliteľ, čo so svojou jednotkou strážil školu, dovolil, aby im miestni mohli priniesť aspoň raz za deň jedlo. Delili sa s nimi aj s tým málom, čo mali. Pod chlebom v košíkoch ukrývali šaty. Zajatci si ich obliekli a zamiešali sa medzi odchádzajúcich dedinčanov,“ približuje miestny historik. Len pastier Jozef Kvietok previedol cez stráženú školskú bránu asi tridsať zajatcov.

„V sklade obchodu na Kráme si fašisti nevšimli nenápadné dvierka, ktoré viedli do pivnice. Tadiaľto miestni občania vyslobodili mnoho zajatcov. Notár Forgáč pre nich narýchlo vybavoval falošné osobné doklady,“ dodáva. Presný počet zachránených nepozná nikto. Podľa regionálnych novín Horehronie z 25. augusta 1945 takto Baločania vyviedli na slobodu 250 mužov.

Ľudí upálili zaživa v kolibách

Štrnásty november 1944 sa zapísal do dejín Čierneho Balogu ako deň neuveriteľnej krutosti. Útočisko v horách vo Vydrovskej doline našli aj prenasledovaní cigáni z Neresnice, ktorá je dnes súčasťou Zvolena. Nacisti ich vysnorili, rodiny rozdelili na mužov a ženy s deťmi. Asi 60 ľudí nahnali do dvoch drevených kolíb a upálili zaživa. Mužov nad osadou Vydrovo, ženy a deti nad osadou Jergov. „Čo som sa dopočul, ani s benzínom sa im to hneď nedarilo podpáliť. Vraj zobrali baranicu, tú namočili do benzínu a hodili ju na drevenicu. Až potom sa to chytilo,“ dodáva Anton Pôbiš.

Počas 2. svetovej vojny v Čiernom Balogu zahynulo 54 miestnych ľudí, z nich 12 židovského pôvodu, ktorých deportovali do koncentračných táborov. Podĺž tzv. cesty smrti sa odhaduje viac ako 80 zastrelených partizánov a povstaleckých vojakov. K obetiam patrí aj približne 60 upálených Rómov. Pri oslobodzovacích bojoch padlo takmer 170 nemeckých vojakov.

V roku 1947 bol Čierny Balog označený za povstaleckú obec. Krvavú minulosť tu pripomína viac ako dvadsať pamätníkov, pamätných tabúľ a náhrobných pomníčkov padlým, vrátane dvoch masových hrobov. „Keby sme prežili to obdobie vojny, každodenný strach o holý život, inak by sme vnímali súčasnosť. Žiaľ, zabúdame na to a neviem si ani predstaviť, čo by znamenalo, keby sa takáto doba vrátila,“ uzatvára starosta František Budovec.

Rýchle oslobodenie Čierneho Balogu významne pomohlo oslobodeniu celého Horehronia. Otvorilo cestu k Breznu z južnej strany. Nemecké vojská museli doliny od Červenej Skaly a Tisovca po Brezno urýchlene opustiť, inak by sa dostali do obkľúčenia. Svedčí o tom fakt, že jedenásť obcí má spoločný dátum oslodobenia 30. január. Brezno oslobodili dopoludnia 31. januára 1945.

Obete druhej svetovej vojny z Čierneho Balogu

Ervín Apellfeld (1932 – 1942), Františka Apellfeld (1902–1942), Jozef Auxt (1926 – 1944), Jozef Danove (1906 – 1944), Jozef Daxner (1927 – 1944), Anton Giertli (1875 – 1945), Ján Giertli (1908 – 1945), Ján Giertli (1914 – 1945), Ján Giertli (1925 – 1944), Jozef Giertli (1903 – 1945), Antónia Giertlová (1911 – 1945), Vojtech Goldstúcker (1904 – 1944), Júlia Groswirth (1889 – 1942), Samuel Groswirth (1881 – 1942), Rudolf Hadar (1924 – 1944), Jozef Haviar (1920 – 1944), Ján Klein (1925 – 1944), Jozef Koštial (1921 – 1945), Anton Kováčik (1914 – 1944), Ján Kováčik (1925 – 1944), Ján Kováčik (1909 – 1945), Jozef Kováčik (1915 – 1945), Julius Kováčik (1913 – 1944), Štefan Kováčik (1921 – 1941), Julius Kovalčík (1925 – 1944), Edmund Kupec (1919 – 1944), Ján Kvietok (1912 – 1944), Klement Kvietok (1930 – 1945), Berta Lovas (1907 – 1942), Eugen Lovas (1895 – 1942), Ladislav Lovas (1932 – 1942), Artur Lövy (1884 – 1942), Ernestína Lövy (1892 – 1942), Imrich Lövy (1925 – 1942), Viera Lövy (1921 – 1942), Ján Maňur (1910 – 1945), Ján Medveď (1917 – 1945), Ján Medveď (1921 – 1945), Ján Medveď (1923 – 1944), Jozef Medveď (1924 – 1944), Štefan Medveď (1919 – 1943), Ján Nikolajdes (1895 – 1944), Pavel Pančík (1927 – 1944), Jozef Schön (1914 – 1945), Julius Spodniak (1916 – 1945), Rudolf Stulrajter (1924 – 1945), Jozef Švantner (1917 – 1941), Jozef Švantner (1921 – 1944), Dezider Švec (1926 – 1944), Ján Turňa (1921 – 1945), Jozef Turňa (1907 – 1945), Jozef Turňa (1904 – 1945), Jozef Turňa (1921 – 1943), Štefan Turňa (1922 – 1944)

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Čierny Balog #odvaha #druhá svetová vojna #Svedectvá pravdy
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku