Zákernosť gardistov v Litave nemala hranice

Sotva jej napadlo, že sa k nej plazivým krokom zakráda smrť. Cítila sa bezpečne. Netušila, že ustupujúci Nemci prichystali pre ňu nástrahu. Mína vybuchla blízko nej.

„Ruskí vojaci požiadali naše ženy, aby im oprali šaty. Presviedčal som manželku, aby nešla prať na potok, že jej radšej vodu nanosím do domu, lebo vonku je to ešte stále nebezpečné,“ spomína so smútkom 97-ročný Ján Vician. Nedala si povedať. Keď odišiel z domu, mladá žena sa predsa vybrala k potoku. Tam ju zabila mína. Hoci v dedine už boli osloboditeľské vojská, nemecké jednotky pokračovali v bombardovaní.

Zo skrine vyťahuje fotografie svojej manželky. „Pochovávať sa vtedy nedalo, všetko bolo zamínované, každý sa bál ísť do cintorína. Telo mojej ženy bolo uložené dva týždne v komore, kým sme ju mohli pochovať,“ dodáva zamyslene vdovec, ktorý sa už nikdy neoženil.

Dedinu ovládol strach

Litava sa nachádza v okrese Krupina, sotva šestnásť kilometrov od okresného mesta. Druhá svetová vojna ju zasiahla koncom roku 1944, keď sa dostala do pásma ustupujúcej nemeckej armády. „Boli to ťažké časy. Raz ráno sme sa zobudili a v dedine sme mali Nemcov so štyrmi kanónmi. Odišli a prišli ďalší. Obsadili domy, aj ten náš. Nechali nám len jednu miestnosť,“ rozvíja niť spomienok 89-ročný bývalý učiteľ a riaditeľ školy Jozef Balko.

Foto: ARCHÍV JÁNA VICIANA

Litava, Mária Vicianová Fotografia Márie Vicianovej.

V dedine panoval strach. Nemci brali chlapov a nútili ich pracovať. „Za dedinou, smerom k Senohradu, sme museli kopať zákopy. Z našej rodiny som chodil ja, mal som len sedemnásť rokov. Neskôr, to už bol január 1945, som spolu s ďalšími musel v lese vypiľovať stromy a nosiť ich k bunkrom. Bolo to v noci, vonku riadne mrzlo a v blízkosti nás sa strieľalo. Až keď sme prácu dokončili, pustili nás domov,“ pokračuje.

Ustupujúce nacistické nemecké vojská koncom januára 1945 začali v Litave brať chlapov. Z dediny vzali asi osemdesiat mužov. Vraj pôjdu na práce do Nemecka. „Mali sme si zobrať jedlo na tri dni. Sústredili nás v Pliešovciach, odkiaľ sme mali ísť ďalej vlakom. Dostali sme sa do Zvolena, tam sme mali presadať. Mne, môjmu otcovi a ďalším asi desiatim či pätnástim sa odtiaľ podarilo ujsť. Ostatných odviezli do Nemecka, vrátili sa, tuším, asi všetci,“ loví v pamäti bývalý riaditeľ školy.

Ján Vician si na to tiež živo spomína. „Skrýval som sa doma na povale v sene. Nemci ma tam nenašli,“ priznáva. Keď prišli do dediny osloboditeľskí vojaci, traja Rusi k nim prišli bývať. „Ponúkol som ich domácou slivovicou. Dali si. Dedina bola vtedy taká zamínovaná, že chodiť von bolo nebezpečné. Viacerých Rusov zabili vybuchujúce míny,“ dodáva.

V horách na Horehroní bojoval ako partizán otec bývalého litavského starostu Štefana Matejkina. „O vojne rozprával nerád. Spomínal len príhodu, ako ich chytili Nemci a chceli ich postrieľať. Jemu a ďalším trom sa však podarilo ujsť,“ povedal.

Gardisti sa prezliekali za partizánov

Naplno a kruto sa gardisti prejavili aj v Litave. Koncom roka 1944 sa do dediny dostala 5. poľná rota Hlinkovej gardy pod velením Jozefa Nemsilu, neslávne známa najmä z masového vraždenia v Kremničke. Svojej grobianskej a neľudskej povesti nezostala ani v Litave nič dlžná.

Gardisti začiatkom decembra podnikli viacero razií po dedinách v Krupinskom okrese. Ich terčom boli partizáni. Nadzbrojník Nemsila razie v hlásení zdôvodnil: „Situácia v okrese je nebezpečná. Partizáni robia v skupinkách akcie po celom okrese. Vyhadzujú mosty a vlaky, šarapatia vo všetkých obciach.“

Rozsiahly výpad urobili Nemsilovi muži 14. decembra 1944 v rómskej štvrti Litavy. „Postup bol zvyčajný. Po obkľúčení osady preniklo do nej najskôr niekoľko prezlečených gardistov, ktorí sa vydávali za partizánov. Miestneho notára Eugena Brusta požiadali o vystavenie falošných občianskych legitimácií. Potom vošli do Litavy ostatní vyčkávajúci gardisti a začali obyvateľov kolónie vyháňať z domov,“ približuje Anton Hruboň, ktorý z archívnych materiálov a výpovedí svedkov v procesoch s vojnovými zločincami napísal knihu 5. poľná rota Hlinkovej gardy.

Ustráchaní ľudia vybiehali v panike zo svojich domovov. „Počas vyháňania z domov bola veľká streľba a ako som videl, strieľali členovia POHG na našu osadu. Keď sme už z bytov boli von, všetci sme museli dať ruky hore a počali nás prehliadať,“ cituje Anton Hruboň vo svojej knihe z výpovede miestneho obyvateľa Jozefa Fízika.

Foto: Štefan Rimaj, Pravda

Litava, Ján Vician Jána Viciana pripravila vojna o mladú manželku.

Zadržaných Rómov potom nahnali pred priekopu v blízkosti osady. Boli na smrť vydesení. Tušili, že nič dobré ich nečaká. O to viac, keď ich nechali nastúpiť do dvojradu. Na Rómov mierili štyria gardisti so samopalmi a jeden s guľometom.

Všetko nasvedčovalo tomu, že v Litave dôjde k tragédii. „Dostali sme pokyn od veliteľa v hodnosti poručíka, aby sme sa otočili smerom k priekope, takže namierené zbrane smerovali do nášho chrbta. Podľa toho sme boli presvedčení, že idú do nás strieľať,“ vypovedal Jozef Fízik.

Poprava sa však našťastie nekonala. Nedošlo k nej zrejme iba vďaka intervencii niektorého z členov miestneho zastupiteľstva. Či to bolo iba zastrašovanie, alebo gardisti chceli skutočne Rómov zavraždiť, zostáva dodnes nejasné. Ak by sa však poprava uskutočnila, pripísala by sa k najmasovejším na Slovensku. "K presnému počtu ľudí som sa počas môjho bádania nedopátral.

Evidencia v tom čase bola, aká bola. O počtoch nemienim špekulovať, opieram sa len o hodnoverné historické záznamy, v ktorých je to takto interpretované," vysvetľuje Anton Hruboň.

Dobili ho do bezvedomia, dieťa postrelili

Vo svojom vyčíňaní gardisti pokračovali. Prehľadávali domy, ľudí mlátili, ničili im zariadenie a brali všetko, čo malo nejakú cenu.

Hruboň prehliadky opisuje cez výpoveď Jozefa Kováča: „Jeden z členov POHG prišiel ku mne a dal mi príkaz, aby som z padláša zhádzal veci. Na tento pokyn som chcel vyliezť na padláš, pri čom sa mi pošmykla noha a ja som spadol na zem. Len čo som spadol, asi piati členovia POHG počali po mne biť pažbami a skákať po mne až do tej doby, kým som neostal v bezvedomí. Od tej doby ani dobre nepočujem.“

Júliusovi Kováčovi, Cigánovi, ako sa za Slovenského štátu oficiálne úradne menovalo rómske etnikum, prepichli ruku bajonetom.

Z domov Litavčanov gardisti ukradli predmety v hodnote niekoľko desiatok tisíc korún. Miestny obchodník Ján Rybár vypovedal, že mu z obchodu zobrali „5 rádioaparátov, 8 kusov ampliónov, 5 kusov akumulátorov, 12 rádiolámp a ďalšie veci v hodnote 8-tisíc korún“. Nemalé škody spôsobili aj ďalším.

Foto: Štefan Rimaj, Pravda

Litava, Mária Vicianová Mária Vicianová je pochovaná na miestnom cintoríne.

Kruté zaobchádzanie s miestnymi obyvateľmi však v ten deň neskončilo len pri vandalizme a rabovaní. Popoludní okolo jednej vošli gardisti do domu Márie Kováčovej, ktorá akurát kúpala desaťmesačné dieťa. „Hneď ako vstúpili do môjho bytu, pýtali sa ma, že kde sú partizáni. Keď som odpovedala, že ja o žiadnych partizánoch neviem, skríkli na mňa, aby som sa z bytu brala von,“ vypovedala.

Jej druhý syn, 10-ročný Zoltán, sa zľakol nevítanej návštevy. V strachu sa vyštveral na strechu domu. Keď ho tam zbadal príslušník roty Matloha, okamžite na neho začal strieľať. Chlapec spadol zo strechy s prestreleným stehnom. „Gardisti matke nedovolili poskytnúť svojmu synovi prvú pomoc a tak, ako ostatní obyvatelia tejto štvrte, musela stáť v mraze nad priekopou. Zoltán upadol do bezvedomia, ošetrený bol až neskôr. Po tomto incidente žil len pár mesiacov a napokon zomrel na otravu krvi,“ dopĺňa Anton Hruboň.

Vojaci sovietskej a rumunskej armády oslobodili Litavu na prelome januára a februára 1945. Dodnes sa spomínajú dva dátumy. Jeden zdroj hovorí o 29. januári, druhý o 1. februári 1945. Presnejšie sa dátum nedá určiť ani podľa obecnej kroniky. Tá zmizla pred rokmi nevedno kam. Kruté časy klérofašistického vojnového Slovenského štátu v Litave pripomína len hrob mladej Márie Vicianovej, rodenej Kudláčovej, manželky Jána Viciana, ktorú zabila mína. Nachádza sa na miestnom cintoríne kúsok od hlavného vchodu.