Vyhnianske kúpele boli útočiskom aj väzením

Bol jedným z viac ako 800 Židov, ktorí našli útočisko vo Vyhniach, no neskôr tu boli z donútenia. Pôvodne utečenecký tábor v tamojších kúpeľoch sa za vojnového Slovenského štátu premenil na tábor pracovný. Odišlo z neho najmenej päť transportov, smerujúcich do koncentračných táborov.

Pre Židov v Čechách koncom 30. rokov minulého storočia nastali krušné časy. Kulkovci sa z Krnova rozhodli odísť na Slovensko. Juraj pracoval v ružomberskej textilke. Keď sa v roku 1942 začali prvé deportácie Židov, rodina si hľadala bezpečnejšie miesto pre život. Osud ich zavial do Vyhní.

„Otec jedného dňa odišiel na služobnú cestu s troma kolegami do Podbrezovej. Už sa nikdy nevrátil. Doteraz s určitosťou nevieme, čo sa s ním stalo. Všetko nasvedčuje tomu, že ho popravili vo vápenke v Nemeckej,“ hovorí 79-ročná Evelina Luptovská, rodená Kulková.

Tragédia zastihla rodinu v novembri 1944. Nacisti a gardisti v tom čase, po potlačení Slovenského národného povstania, robili razie na partizánov, povstaleckých vojakov a nepriateľské osoby vrátane Židov. „Neviem ako, to sa už nikdy nedozvieme, sa otec ocitol v dedine Moštenica pri Banskej Bystrici. Otca dali do väzenia. Ľudia dokonca hovorili, že ho v Bystrici ako väzňa vraj videli odhadzovať sneh. A potom sa stratil,“ pokračuje zamyslene a dodáva so smútkom: „Traja otcovi súrodenci s celými rodinami a ich mama zahynuli v koncentračných táboroch.“

Juraj Kulka bol síce židovského pôvodu, no od prezidenta vojnového Slovenského štátu Jozefa Tisa dostal výnimku ako nepostrádateľný. Za manželku mal Nemku. „Keď sme zostali bez otca, vyhodili nás aj zo služobného bytu a mama sa s nami trápila sama, ako vedela. Po vojne chodila po exhumáciách masových hrobov a hľadala ho. Aj sa hovorilo, že otca zavraždili v Kremničke, ale všetko skôr smeruje k tej vápenke,“ hovorí Evelina Luptovská. K takémuto záveru dospel na základe bádania aj miestny historik Marian Pavúk. K poprave malo dôjsť 9. januára 1944, keď je v Základnej knihe zaistencov väznice banskobystrického krajského súdu zapísané, že bol prepustený. Tento výrok znamenal istú smrť.

Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda

evelína luptovská, vyhne Otca Evelíny Luptovskej, rodenej Kulkovej, popravili nacisti.

Kulkovci bývali priamo v dedine, stovky Židov však hľadali útočisko vo vtedajších vyhnianskych kúpeľoch. Dnes po nich už niet ani stopy. Zostali len termálne pramene. Na mieste tábora stojí moderný vodný park.

Z utečencov sa stali zajatci

Kedysi vychýrené kúpele s viacerými kúpeľnými domami a rozľahlým parkom začali upadať v čase, keď sa už schyľovalo k 2. svetovej vojne. Posledná kúpeľná sezóna bola v roku 1938. V nasle­dujúcom roku v opustených objektoch začali hľadať útočisko presídlenci z južných oblastí, pričlenených Viedenskou arbitrážou k Maďarsku. „Začiatkom februára 1940 prišla do kúpeľov skupina mužov z tábora v hornosliezskom Sosnovci. Miestni činovníci zapísali celkovo 205 osôb, ktoré zaregistrovali ako Židovská vysťahovalecká skupina,“ spresňuje Marian Pavúk, ktorý z historických dokumentov a výpovedí zostavil knihu Osud Židov vo Vyhniach.

Počas roka za nimi prichádzali rodinní príslušníci. Mali tu pobudnúť najviac tri mesiace a pokračovať do USA, Izraela či iných slobodných krajín. Vojna však zmarila ich plány. Do zahraničia sa podarilo odísť asi 26 ľuďom. Z ostatných utečencov sa v podstate stali zajatci. Prvá výstraha, že pobyt v kúpeľoch nie je leňošením, prišla v júni 1940. Všetkým Židom v tábore zakázali stretávať sa s miestnymi obyvateľmi, navštevovať hostince či árijským občanom pozdraviť sa alebo prijať pozdrav od Žida.

Utečenecký tábor strážili miestni, spolunažívanie s domácimi bolo napriek zákazom priateľské. Všetko sa zmenilo v roku 1942. Vtedy sa z neho stal Pracovný tábor Židov a vládu nad ním 16. februára prevzali gardisti.

Gardista Gindl sa vyžíval v trestaní

Na čele gardistov stál Ján Gindl, ktorý bol súčasne veliteľom tábora. „Prečo sa výmena dozoru nad táborom uskutočnila, sa zakrátko internovaní Židia s hrôzou dozvedeli. Gindl mal zabezpečiť selekciu a plynulý transport vybraných osôb na železničnú stanicu v Novej Bani, odkiaľ Židov transportovali do zberných stredísk. Z nich viedla cesta už len do koncentračných táborov na území Poľska,“ približuje Marian Pavúk.

Pre ľudí v tábore nastali kruté časy. Gindl sa priam vyžíval v trestaní a násilí. „Pokúšal sa znásilniť jedno židovské dievča v tábore, a potom ju nechal za jej odpor potrestať výpraskom,“ uvádza sa v Pavúkovej knihe. Gindlovu krutosť v nej opisujú aj spomienky Zuzany Skácelovej: „Otecko pracoval v brašnárskej dielni, vyrábal kabelky. Otca zbili, keď nestihol včas vyrobiť kabelku, údajne pre Gindlovu milenku. Potom ho posadili do karceru (väzenie) na tri dni a dostal 15 rán palicou.“

Na exemplárne postihy sa muselo prizerať celé osadenstvo tábora, aj deti. Telesné tresty vykonával Gindl často sám. Ľudí trestali za čokoľvek. Dnes už nebohý Anton Ciglan na vlastné oči videl, ako jedného väzňa zbili palicou len preto, že nestál v pozore a gardistu pozdravil – dobrý deň.

Na dennom poriadku bolo ponižovanie a šikanovanie. V tom zvlášť vynikal primitívny gardista Ondra, známy svojou brutalitou, ktorý si nikdy neodpustil, aby ponížil vysokoškolsky vzdelaného človeka. A tých tu nebolo málo. Až dve tretiny zaradencov, ako ich volali, sa predtým živili duševnou prácou. V tábore takmer všetci pracovali manuálne. To ich malo podľa činovníkov ľudáckeho štátu prevychovať.

Gardisti nemali zľutovania, aj keď vedeli, že posielajú ľudí na smrť do koncentračných táborov. Neobmäkčili ich ani srdcervúce náreky pri lúčení. Marian Pavúk to približuje cez svedectvo Antona Ciglana: „Spomínal, ako veliteľ tábora rázne ukončil lúčenie páru v stredných rokoch. Manželka, ktorá zostávala v tábore, i deportovaný manžel za strašného kriku dostali ranu palicou do tváre a boli od seba násilne odtrhnutí.“

V sobotu poobede boli prehliadky ubikácií. „Každý musel mať vzorne upratané a stáť pri svojej posteli. My deti sme si odušu leštili topánky. Keď sa im niečo znepáčilo, vzali otca rodiny alebo vedúceho izby a zbili ich,“ spomína na detské roky v tábore 79-ročná Juliana Filová, ktorá dnes býva v Košiciach.

Gindla po neohlásenej kontrole pre jeho praktiky vyhodili a odvelili na východný front. Stráženia tábora sa ujali žandári, ktorí boli podľa zaradencov ohľaduplnejší.

Narodil sa v pracovnom tábore

Do vyhnianskeho tábora sa v roku 1942 s rodinou dostala šesťročná Juliana. Hrala sa v kúpeľnom parku, keď sa jej náhodou pod ruky dostala tabuľka z priečelia s nápisom Kálman Ungár. Priezvisko jej bolo povedomé, veď aj ona sa tak volala. Až od príbuzných sa dozvedela, že kúpele predtým patrili jej prastrýkovi z otcovej strany. „Kúpil ich po 1. svetovej vojne. Keď zomrel, kúpele spravovala jeho manželka so synom. V roku 1941 kúpele zoštátnili a oboch deportovali do koncentračného tábora, kde ich zavraždili,“ rozpráva Juliana Filová.

Foto: archív Múzea SNP Banská Bystrica

vyhne, park tábora Park tábora, vpravo krajčírska a kožiarska dielňa, vľavo spoločná jedáleň.

V kúpeľoch zriadili dielne zamerané na konfekciu, sieťkárstvo, kožušníctvo, brašnárstvo, čalúnnictvo, čiapkárstvo, bola tam stolárska dielňa, hračkáreň, zámočníctvo a chemická výrobňa, kde vyrábali vazelínu, kolomaž a chemické články. „Otec pracoval najskôr v stolárskej, potom v hračkárskej dielni. Mama spočiatku robila so starou mamou v krajčírstve a neskôr v sieťkárni. Starú mamu potom preradili do kožiarskej dielne, kde z odrezkov kože vyrábali nákupné tašky. Keď dospelí pracovali, my sme boli v škôlke, ktorú volali opatrovňa, a staršie deti v škole. Všetko zabezpečovali zaradenci,“ spomína pani Filová.

Kúpeľný areál ako tábor nebol oplotený, pri vchode však visel nápis – Árijcom priechod cez tábor zakázaný! Obyvatelia tábora v podstate mohli nepozorovane ujsť. „Chodili sme na výlety do okolia, ale nikdy nám ani nenapadlo, aby sme sa nevrátili. Kam by sme aj šli? Bez peňazí, dokladov a úkrytu sme mali menšie šance na prežitie mimo tábora než v ňom. Ako deti sme tú situáciu nejako zvlášť nevnímali, nepoznali sme možné hrozby. Naši rodičia áno. Prichádzali k nim zvesti, čo sa deje v Poľsku. Mali strach, že sa znova obnovia deportácie,“ dodáva pani Juliana.

Priamo v tábore sa 3. januára 1943 narodil Jan Maget. Rodičia boli úradníci a zoznámili sa ako zamestnanci jednej firmy v Prahe. Otca po obsadení Poľska deportovali do internačného tábora v poľskom Sosnovci. Do Vyhní sa odtiaľ dostal v roku 1940. „Prepásol transporty do Palestíny, pretože čakal na príchod mojej mamy a staršieho brata, ktorí čakali na povolenie odcestovať z Prahy na Slovensko,“ približuje rodinný príbeh Jan Maget, ktorý žije v blízkosti Prahy.

Vydali sa napospas osudu

<A>Od polovice roka 1944 najmä mladí muži z tábora začali v okolitých horách stavať bunkre a zhromažďovať poživeň. Už dva dni pred vypuknutím Povstania muži odišli do lesov. Kedy presne bol tábor zrušený, nie je známe. V obecnej kronike je len stručná zmienka: „Za SNP r. 1944 vojaci povstalci rozpustili tábor, Židia poutekali do miest Banská Štiavnica, Zvolen, Banská Bystrica a kúpeľné objekty ostali neobývané.“

Foto: archív Juliany Filovej

vyhne, škola Deti z opatrovne s učiteľkou. Juliana Filová, rodená Ungárová v tmavých šatách s bielym golierikom.

Muži odišli k partizánom, rodiny s deťmi ostali v tábore až do konca septembra 1944. „Vtedy prišiel niekto oznámiť, že od Žarnovice sa blížia nemecké tanky. Všetci sme hneď opustili tábor a vydali sa napospas osudu,“ vracia sa do minulosti Juliana Filová.

Neustály útek, schovávanie sa v horách, zháňanie obživy a strach o život. „Potĺkali sme sa po horách, prespávali v opustených salašoch, horárňach, bojovali so zimou a neraz aj hladovali. Na večeru som dostávala prevarenú vodu. Domov, do Prešova, sme sa vracali s prázdnymi rukami, ale živí. Nikto z maminých súrodencov neprežil,“ dodáva.

Otca Jana Mageta po potlačení Povstania popravili v Kremničke. „Matke sa so mnou a s mojím o osem rokov starším bratom podarilo prežiť v horách v Ráztockej doline. Neskôr, s upravenými dokladmi, ktoré nám urobil notár zo Svätého Ondreja nad Hronom, sme sa dožili aj oslobodenia,“ spomína. O krutej vápenke v Nemeckej počúval odmalička. „Dokonca sme, vraj, ja ešte v kočiariku, prechádzali hliadkami v Nemeckej. Obdivujem matku aj brata, že v sebe našli toľko sily a napriek tomu, že o hrôzach, ktoré sa tam diali, vedeli, dokázali prežiť,“ uzatvára Jan Maget.

Čo číslo, to osud človeka

Z vyhnianskeho tábora odišlo najmenej päť skupín, ktoré odviezli na nákladných autách na tzv. miesta sústredenia. Ako dôvod odvozu bolo uvádzané „sústredenie na pracovné miesto“.

Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda

vyhne, pracovný tábor, židia, pamatník Pracovný tábor Židov dnes pripomína už len pamätná tabuľa.

Počas deportácií v roku 1942 opustilo tábor 262 osôb, prežila len jedna, ostatní určite alebo s vysokou pravdepodobnosťou skončili v koncentračných táboroch. Ako uvádza Marian Pavúk vo svojej knihe, v prvej deportačnej vlne boli väčšinou muži zo Sosnovca, ktorých doplnili slovenskými Židmi. V druhej vlne na jeseň odviezli do poľského Osvienčimu 180 ľudí.

V židovskom pracovnom tábore vo Vyhniach sa od 8. februára 1942 do 21. septembra 1944 vystriedalo 843 ľudí, z nich 493 mužov, 218 žien a 132 detí. Určite z nich prežilo len 179.

V Slovenskom národnom povstaní zahynulo 124 obyvateľov tábora. Pri masovom vraždení v Kremničke bolo popravených 52, vo vápenke v Nemeckej dvanásť, päť ľudí popravili vo Zvolene a jedného v Kováčovej. V horách zahynulo 34 osôb. Po potlačení Povstania do koncentračných táborov deportovali 19 ľudí, z nich 16 do Osvienčimu a zvyšok do Sachsenhausenu. Nikto neprežil. Definitívny koniec vyhnianskym kúpeľom urobil rozsiahly požiar v apríli 1945.

Židovské pracovné tábory boli ešte v Seredi a v Novákoch. Ich účelom bolo sústrediť Židov vyradených z hospodárskeho a sociálneho života, a tak zamedziť ich styk s nežidovským obyvateľstvom, a pritom využiť ich pracovnú silu.

Boj o Vyhne trval skoro týždeň

Nemecké jednotky vtrhli do Vyhní 10. októbra 1944 a zostali tu až do oslobodenia. Gestapo a štátna bezpečnosť v polovici decembra začali pohon na ľudí, ktorí mohli mať niečo spoločné s SNP. „Na pomoc si zavolali miestnych špicľov a 13. decembra sa začalo zatýkanie. Zobrali do 17 ľudí. Pre nedostatok dôkazov ich prepustili, nechali si však riaditeľa a účtovníka pivovaru, disponenta miestnej strojárne a dielovedúceho zbrojárskej dielne. Ich pozostatky našli pri exhumácii masových hrobov pri obci Píla,“ približuje Marian Pavúk.

Boje o Vyhne v ťažkom horskom teréne trvali niekoľko dní. Začali sa 12. marca ráno a skončili sa až 18. marca 1945 predpoludním. Obec oslobodila sovietska a rumunská armáda.

Prvou civilnou obeťou bojov sa stal 12. marca riaditeľ miestnej ľudovej školy Izidor Luptovský. Zahynul po výbuchu delostreleckého granátu na povale domu v miestnej časti Peserany. Okrem neho o život prišlo ďalších deväť obyčajných miestnych ľudí.

Popri obetiach na životoch utrpeli Vyhne aj značné materiálne škody. Ako uvádza Marian Pavúk v monografii obce, granáty zasiahli aj kostol, pivovar, strojáreň a domy na začiatku Rudnianskej doliny.

V koncentračných táboroch prišli o život ľudia zo všetkých troch miestnych židovských rodín. Rodina Weissová vlastnila obchod so zmiešaným tovarom, Ungárovcom patrili tamojšie kúpele a Neumannovci mali predajňu mäsa a udiareň.