Náreky a plač preťalo strohé varovanie – keď budete plakať, budeme vás strieľať. Vzápätí sa začal z dediny valiť dym. Horel jeden dom za druhým. Tieto hrozné chvíle zažila Zita Janotková, ktorá mala vtedy pätnásť rokov.
Noc na 20. marca 1945 neveštila nič dobré. Spojky hlásili, že po vypálení Kališťa pred dvoma dňami, sa nemecké nacistické vojská chystajú vtrhnúť aj do Balážov. Nie náhodou, obe dedinky tvorili srdce tzv. partizánskej republiky. V okolitých horách žili partizáni, povstaleckí vojaci aj ľudia, ktorí boli nepohodlní pre ľudácky Slovenský štát. Partizánske brigády však z hôr už medzitým odišli, aby sa pripojili k oslobodzujúcej Červenej armáde. Zostali len obyčajní bezbranní ľudia.
„Prvé ojedinelé výstrely bolo počuť už okolo štvrtej nadránom. My sme už nespali. Mama aj ostatné ženy napochytre stlali postele a upratovali, aby, nedajbože, Nemci nezbadali, že tu boli partizáni,“ spomína dnes 86-ročná pani Zita, ktorá sa podrobne venovala vojnovým udalostiam vo svojej rodnej obci a v Kališti. Stála pri zrode pamätnej izby SNP v Balážoch i v Kališti.
Baláže
- počet obyvateľov: 222
- rozloha: 1422 ha
- vznik: prvá písomná zmienka v roku 1529
Peklo sa začalo okolo šiestej ráno. Nacisti začali prečesávať dedinu. „So samopalmi chodili z domu do domu a kričali – tu partizan, tu partizan. Mohli sme si zobrať len to najnutnejšie a nejaký chlieb. Všetkých nás vyhnali na pľac pred kostol. Boli tam len ženy s deťmi a starci. Chlapi z dediny sa skrývali v bunkroch v okolitých horách,“ vracia sa do minulosti. Žien sa pýtali, kde majú mužov. Každá klamala, ako vedela. Mladá Balážanka s malým chlapcom si napochytro vymyslela, že bola slúžkou v inej dedine a tam sa prespala.
Ľudí spred kostola zahnali do blízkej doliny. „Obstáli nás guľometmi. Boli sme v tom, že nás idú postrieľať. Ešte aj dnes vidím, ako sa zúfalé matky stavali pred svoje deti, aby ich chránili. Keď už budú strieľať, nech aspoň deti ušetria,“ pokračuje Zita Janotková, ktorá dnes býva v Banskej Bystrici.
Nikto nevie, ako by sa to celé skončilo, keby sa na okraji doliny neobjavili dve mužské postavy. Boli to chlapi z dediny. „Ako ich zbadali, začali na nich strieľať. Jedného postrelili, druhý sa vzdal a zajali ho. Zamestnali sa viac týmito chlapmi a nás nechali tak,“ blúdi pani Janotková spomienkami.
Obeťou aj bábätko
„Povedali nám, že prídu Nemci a budú brať mladé dievčatá. S kamarátkami sme sa dohodli, že ujdeme do bunkrov v lesoch. Aj sme sa u nás zišli, keď v tom mama náhodou vyšla von a vraví – dievčence moje, už sú tu,“ vybavuje si v pamäti príchod nacistov 86-ročná Anna Slobodníková z Balážov.
Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
U nich doma mali partizánsku rozviedku, zo tridsať chlapov. Poniže bola kuchyňa a jedáleň pre partizánov. „Mama im každý deň dva razy piekla chlieb,“ pokračuje pani Anna. Brat chodil pomáhať stavať bunkre, švagra jej zastrelili, keď si išiel domov po poživeň.
„Skrývali sa u nás aj dve Židovky. Keď odchádzali, sľubovali, že sa po vojne určite vrátia. Neprišli, ani sa neozvali, ktovie, zrejme zahynuli,“ dodáva Anna Slobodníková.
Dedinu fašisti vyrabovali. Statok, kravy, kozy povyháňali z maštalí a domy podpálili. Zostalo ich len päť, o strechu nad hlavou prišlo 57 rodín. Za živa upálili Štefana Slobodníka a zastrelili Alberta Reisa. Obeťou nacistického zverstva sa stal povstalecký vojak Róbert Reis, dokonca aj novorodeniatko Janko Slobodník. „To mŕtve dieťatko položila jeho mama v kostole pred oltár,“ pripomenula pani Slobodníková.
Mladá Zitka odpútavala pozornosť
Každá rodina v Balážoch pomáhala partizánom. Nebolo domu, kde by nebývali. Ujo Zity Janotkovej bol krajčír, tak ho ustanovili za vedúceho krajčírskej dielne, kde obšívali a šili odev pre mužov v horách. Z jej otca sa stala spojka, ktorá prinášala správy z Banskej Bystrice.
Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Ani mama a mladá Zitka nezostali bokom. Nosievali rozbušky do Banskej Bystrice. Mali ich v košíku zakryté hrubým vlniakom. Pešo v zime prešli štrnásť kilometrov tam, štrnásť naspäť do Balážov. A nemecké hliadky boli na každom kroku. „Mama ma vždy brala so sebou. Prvá nemecká hliadka bola v Priechode a potom v každej dedine až do Bystrice. Mňa poučili, ako sa mám správať, aby som odpútala pozornosť. Vždy som do mamy domŕzala, že som hladná, smädná, že ma nohy bolia… Veď aj mame povedali, čo v košíku nosila, až keď už bolo po všetkom. Chodili sme s tým do jedného domu na bystrickom námestí, mama vždy musela povedať heslo. Keď si dnes na to pomyslím, až ma prejdú zimomriavky,“ rozpráva pani Zita.
Nikdy nezabudne na 20. marec 1945, keď vypálili jej rodné Baláže. Na starosť dostala poldruharočnú Soničku, dcérku uja krajčíra, čo s nimi bývali. „Dali mi ju do kočiarika a mala som s ňou ísť pred kostol, kam nás Nemci vyháňali. Keď sme odchádzali, ešte som si vzala vysvedčenia, zopár fotografií kamarátok zo školy aj fotku ujka Kalmana, ktorý bol partizánom,“ hovorí. Všetko vložila do peknej aktovky, ktorú dostala od partizánov.
Dievčinu s kočíkom a aktovkou si nemeckí vojaci všimli hneď. „Zastavili ma. Jeden ma chytil za golier a vsotil do najbližšieho domu. Kočík s malou zostal vonku. Aktovka sa im zapáčila, tak ju vytriasli. Ako na just, na vrchu sa ocitla ujkova fotka. Našťastie, boli takí zaujatí tou taškou, že si fotku nevšimli. Rýchlo som ju nohou zahrabala medzi ostatné. Keby sa ma začali spytovať, kto to je, bolo by zle-nedobre. Potom ma doslova kopli do zadku, že som sa zastavila až na tom kočíku,“ uzatvára príhodu. Otca jej fašisti zajali. Mal šťastie, z väzenia sa vrátil.
Hovoril jej „malá chyba“
Otec Edity Kenickej padol do rúk nacistom. „Bol s ostatnými chlapmi v bunkroch. Keď sa dozvedel, že mama ochorela, chcel vedieť, čo je s ňou. Vybral sa do dediny a pri kostole ho zajali Nemci. Zajatci potom museli na saniach viezť zabitý dobytok smerom na Priechod. Otec išiel posledný. Len sa ho z ničoho nič Nemec lámanou slovenčinou pýta, či pozná cestu na Baláže. Pokýval, že áno. Nemec na to, tak utekaj. Otec si myslel, že ho zastrelí, ale vzal nohy na plecia, a tak sa nám zachránil,“ tlmočí otcove spomienky dnes 72-ročná pani Edita z Balážov.
Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Keď fašisti vyháňali ľudí z domov, jej starý otec bol akurát na záchode. Keby ho nešli pohľadať, zhorel by aj s ich domom. Po vypálení dediny sa miestni uchýlili do domov, ktoré oheň nezničil. Neskôr sa vybrali k príbuzným do blízkych i vzdialenejších dedín a miest. Edita Kenická mala v tom čase iba rok. „Jeden z ruských veliteľov mi vraj nepovedal inak, iba "malá chyba“. Keď som bola staršia a naši to spomínali, opýtala som sa, prečo ma tak volal. Vraj preto, lebo som sa podľa neho narodila v tom najhoršom roku. Mama tiež vravela, že keď sa strieľalo, tak som veľmi plakala. Ušila mi preto hrubý fusak, aby som to tak nepočula. Asi to mám v sebe odmalička, ale dodnes som taká ľakavá. Bojím sa, aj keď len zahrmí," dodáva.
Ľudí v Kališti upálili zaživa
Fašisti sa vyvŕšili na bezbranných ľuďoch nielen v Balážoch. Svoju krutosť naplno ukázali už dva dni predtým, 18. marca v osade Kalište, ktorá patrí do balážovského katastra. Prepadli ju nad ránom. Bola ešte tma.
Nacistickí vojaci prišli od zhruba deväť kilometrov vzdialenej Moštenice. Ich prvou obeťou bola 21-ročná Tonka Komorová, ktorú zastrelili pri prvom dome Bučkovcov. Vzápätí na prahu dverí rozstrieľali matku dvoch detí Júliu Bučkovú. Po týždňových krutých bolestiach zomrela. Na úteku zastrelili aj jej manžela.
Rozospatých a takmer polonahých ľudí vyháňali z ich domovov. „Najprv sme začuli streľbu, potom k nám dobehla suseda, že sú tu Nemci. Otec vyšiel von a už na neho kričali, aby dal ruky hore. Podarilo sa mu však ujsť do lesa,“ hovorí dnes 78-ročný Milan Kaliský, žijúci v Banskej Bystrici.
Tak ako ostatné domy, aj ten ich vyrabovali a podpálili. Na neho, mamu, starú mamu a dve staršie sestry mierili zbraňami. „Mali sme veľký strach, nevedeli sme, čo nás čaká. Prišli sme o všetko, z domu zostalo len zhorenisko,“ pokračuje v spomínaní.
Bezbrehé besnenie zažil Milan Kaliský ako sedemročný chlapec. Keď aj dnes vidí krv, príde mu zle: „Vždy sa mi v pamäti pripomenú veľké červené kaluže krvi v bielom snehu, zastrelení ľudia a domy, z ktorých dovysoka šľahali plamene. Za pár hodín z nich ostali len obhorené komíny.“
Foto: archív Múzea SNP
Vyčíňanie fašistov v Kališti nemalo konca. Dokopy zastrelili šesť domácich, deväť starých a chorých Kališťanov vo veku 13 až 90 rokov nechali zhorieť zaživa v ich domoch. V provizórnej poľnej nemocnici blízko v horách upálili dvanásť chorých partizánov. Zajali pätnásť chlapov, ktorých zastrelili pri Moštenici. Poslednou obeťou bol otec siedmich detí Jozef Vyšný. Ako zajatca ho odvliekli do Turčianskych Teplíc, kde ho kruto a beštiálne umučili. Dodnes sa spomína, že ho rozpílili na rámovej píle.
V to osudné ráno prišla o starého otca aj dnes 69-ročná Marcela Kaliská z Banskej Bystrice. Jej predkovia tiež pomáhali partizánom. V ich dome sa sústreďovali velitelia partizánskych skupín. Dokonca tu mali aj telefonické spojenie s ostatnými partizánskymi oddielmi.
„Keď partizáni z dediny odišli, nechali to tu. Ako k nám vtrhli Nemci, starý otec aj s mojou mamou sa to snažili rýchlo skryť. Mama zvíjala na dvore káble a guľky okolo nej len tak svišťali. Ju nezasiahli, ale starého otca na dvore zastrelili,“ oprašuje spomienky svojich najbližších.
Fašisti vypálili v Kališti takmer všetky domy. Zo 42 ich zostalo len šesť. O život prišlo dokopy viac ako 40 ľudí. Miestnym nezostalo nič, len holé životy. Päťdesiatosem rodín sa tlačilo v strachu a zúfalstve v domoch, ktoré požiar ušetril. Plamene a kúdoly dymu bolo vidno aj do neďalekých Balážov.
Partizánska republika dlho odolávala
Ešte pred vypuknutím Slovenského národného povstania sa Baláže stali výcvikovým miestom pre partizánov. „Naša obec spolu s Kališťom po potlačení Povstania patrili medzi najhlavnejšie partizánske centrá. V decembri 1944 sa Baláže stali sídlom dvoch partizánskych brigád, ktoré tu zotrvali až do polovice marca 1945. Počas zimy sa v okolitých horách sústredilo viac ako tisíc partizánov a povstaleckých vojakov, ktorí robili diverzné akcie, aby oslabili hitlerovcov,“ približuje starosta Balážov Jozef Chaban.
Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Partizánsku republiku, ako sa toto územie zapísalo do histórie, sa fašisti neúnavne snažili dobyť. Na Baláže a Kalište to skúšali z rôznych smerov. Ich úsilie zlikvidovať partizánske centrum sa dlho míňalo svojho cieľa. Ako sa približovala Červená armáda, tlak Nemcov sa stupňoval. „Za každých okolností potrebovali prelomiť obranné postavenie partizánov, aby si mohli prekliesniť ústupovú cestu cez Donovaly na Ružomberok a cez Harmanec na Martin,“ vysvetľuje starosta.
Kalište bolo oslobodené 23. marca 1945, Baláže oslobodila rumunská armáda 26. marca 1945. Obec Baláže sa obnovila v roku 1947. Mládež z viacerých krajín ako Stavbu národnej vďaky v nej vybudovala 41 nových rodinných domov. Do Kališťa sa však život už nikdy nevrátil. Z pôvodných šiestich domov tu dnes stoja dva, v ktorých sa nachádza expozícia Múzea SNP v Banskej Bystrici. Kruté časy druhej svetovej vojny pripomína malá zvonička a zakonzervované pozostatky vypálených domov. Náučný chodník návštevníkom približuje život aj vojnové útrapy Kališťanov. Kalište sa stalo pamätníkom a symbolom všetkých 102 vypálených obcí na Slovensku počas druhej svetovej vojny.
Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Obete druhej svetovej vojny v Balážoch
Gustáv Očenáš (1925 – 1945), Paulína Očenášová (1896 – 1945), Albert Ries (1913 – 1945), Jozef Ries (1927 – 1945), Róbert Reis (1921 – 1945), Karol Rusko (1876 – 1945), Ján Slobodník (dieťa 1945 – 1945), Štefan Slobodník (1857 – 1944)
Obete druhej svetovej vojny v Kališti
Alexander Bučko (1895 – 1944), Júlia Bučková (1904 – 1945), Emília Bullová (1889 – 1944), Anna Kaliská (1878 – 1945), Adela Kaliská (1898 – 1945), Antónia Kaliská (1892 – 1945), Antónia Kaliská (1903 – 1945), Marta Kaliská (1933 – 1945), Gustáv Kaliský (1878 – 1945), Ján Kaliský (1884 – 1945), Július Kaliský (1901 – 1945), Július Kaliský (1923 – 1945), Ladislav Kamhal (1927 – 1945), Karol Komora (1868 – 1945), Antónia Komorová (1924 – 1945), Berta Komorová (1898 – 1945), Mária Kostúrová (1855 – 1945), Jozef Krivuš (1899 – 1945), Štefan Kubove (1902 – 1945), Anna Kulfasová (1876 – 1945), Vasil Longauer (1932 – 1945), Emil Mistrík (1912 – 1945), Július Mistrík (1901 – 1944), Sabína Mistríková (1890 – 1945), Alojzia Rusková (1874 – 1945), Koloman Slobodník (1896 – 1944), Herman Tišliar (1895 – 1944), Imrich Tišliar (1887 – 1945), Ján Tišliar (1889 – 1944), Tivadár Tišliar (1915 – 1945), Celília Tišliarová (1868 – 1945), Vinca Tišliarová (1902 – 1945), Zuzana Tišliarová (1875 – 1944), Jozef Vyšný (1899 – 1945)