Foto: Profimedia
Hitlerovi sa darilo stavať Slovanov proti sebe. Súčasťou nacistickej ideológie a politiky bolo oslabovanie slovanskej vzájomnosti zdôrazňovaním nejednotnosti a odlišnosti slovanských národov, ich postupná germanizácia, zotročenie alebo likvidácia v závislosti od „rasovej vhodnosti“. A tak už v roku 1941 malo hitlerovské Nemecko medzi svojimi spojencami aj tri slovanské štáty. Dva z nich – Slovensko a Chorvátsko – sa zúčastnili aj na „krížovom pochode proti komunizmu“, ako nacistická propaganda nazývala vojnové ťaženie proti ZSSR.
Ale Slovenský štát poskytol Hitlerovi vojenskú pomoc už na začiatku druhej svetovej vojny pri vpáde do Poľska. V septembri 1939 tam poslal niektoré jednotky svojej poľnej armády. Žiadne iné cudzie vojsko vtedy neasistovalo jednotkám Wehrmachtu. Führer to ocenil a prezidentovi Jozefovi Tisovi odkázal do Bratislavy, že účasťou na ťažení si Slovensko obhájilo svoju existenciu a definitívne zakotvilo na mape Európy.
Čo sa týka územných ziskov, Slovensku sa prinavrátili niektoré obce severného Spiša a Oravy, ktoré v rokoch 1918 – 1920 a v roku 1938 zabralo Poľsko, vtedy ešte spojenec hitlerovského Nemecka. Traduje sa – najmä v spomienkovej literatúre a v prácach exulantských historikov – že Hitler ponúkol Tisovi aj Zakopané s okolím, ale ten to údajne odmietol. Podľa Milana S. Ďuricu malo Zakopané poslúžiť na „zaokrúhlenie“ slovenských hraníc. Tiso mal ponuku zdvorilo odmietnuť, lebo vraj „tam nebývali Slováci a nikdy nepatrilo Slovensku“.
Igor Baka z Vojenského historického ústavu v Bratislave prišiel pri štúdiu archívnych materiálov k iným zisteniam. Hitler hovoril o možnosti pripojiť Zakopané k Slovenskému štátu s pracovníkmi Zahraničného úradu v Berlíne, ale bolo zrejmé, že neprikladal tejto otázke význam. Povedal iba: „Slovensko toto územie podľa všetkého nechce, pretože tam žijú len Poliaci.“ Baka považuje za otázne, či sa o tom slovenská strana vôbec dozvedela.
Po návrate slovenských jednotiek z krátkej vojny v Poľsku sa síce kdekomu v Bratislave zazdalo, že Berlín obdaruje Slovensko aj iným spôsobom, ako len tromi krížmi v zlate, udelenými tunajším generálom. Podľa svedectva právnika, vojenského prokurátora Antona Rašlu sa v armádnych kruhoch začali šíriť „zaručené“ správy o tom, že Hitler sa hnevá na Maďarov, ktorí vo vojne s Poľskom zostali neutrálni. Mal ich údajne potrestať tým, že vráti Slovensku aspoň časť Žitného ostrova, ktorý rozhodnutím tzv. Viedenskej arbitráže v jeseni 1938 pripadol Maďarsku. (Slovensko vtedy prišlo takmer o štvrtinu svojho územia vrátane Košíc.) Uvádzali sa obce s prevahou slovenského obyvateľstva, konkrétne Komjatice, Šurany a Slovenský Meder – rodisko ministra vnútra Alexandra Macha. Ostalo však len pri rečiach a špekuláciách…
Chuť na Slovácko
Možno aj preto Bratislava prejavila v nasledujúcom roku záujem o pripojenie (Moravského) Slovácka k Slovensku. Neobstojí teda tvrdenie, že Tiso a ďalší ľudácki politici vznášali nároky iba na to územie, ktoré Slovensku niekedy patrilo. Memorandum pre Hitlera s návrhom novej štátnej hranice medzi Slovenskom a Protektorátom Čechy a Morava odovzdal v Berlíne Vojtech Tuka ministrovi zahraničia Joachimovi von Ribbentropovi koncom októbra 1940. Tuka v tom čase už bol nielen premiérom, ale zároveň aj šéfom slovenskej diplomacie (po odvolaní Ferdinanda Ďurčanského z vlády).
„Na protektorátnej strane hraníc žije pol milióna moravských Slovákov bez menšinových práv a vo svojej značnej väčšine si želajú pripojenie k Slovensku,“ dôvodil Tuka bez toho, aby sa opieral o nejaký seriózny výskum verejnej mienky, tobôž o plebiscit. Prílohou memoranda boli aj dve mapy. Nová štátna hranica mala podľa prvej viesť po čiare vyznačujúcej „jazykovú hranicu slovensko-českú“. Slovenskému štátu by potom mali pripadnúť mestá Hodonín, Kyjov, Strážnice, Veselí nad Moravou, Uherský Brod, Uherské Hradiště, Otrokovice, Zlín, Hranice na Moravě, Valašské Meziřičí, Vsetín a Bylnice. To však nebolo ešte nič v porovnaní s druhou, alternatívnou mapou. Podľa historika Jana Rychlíka z Karlovej univerzity v Prahe práve ona musela priviesť Hitlera „do stavu zúrivosti, ak sa, pravda, dostala do jeho rúk“. Zahrňovala totiž aj oblasti patriace nie do protektorátu, ale do Sudet, čiže bezprostredné územie Tretej ríše.
Mapy sprevádzalo obsiahle zdôvodnenie, z ktorého odcitujme aspoň úvod: „Vláda Slovenskej republiky predostiera žiadosť Vodcovi Ríše Veľkého Nemecka o pripojenie územia obývaného slovenskými kmeňmi na protektorátnej časti Moravy. Toto pripojenie by bolo prevedené podľa zásady ,völkisch', dľa ktorej Vodca nemeckého národa rieši usporiadanie národov a štátov v strednej Európe.“
Čiže argumentovalo sa nielen príbuznosťou jazyka, histórie, kultúry a etnografie moravských a bývalých uhorských Slovákov, ale aj princípom „völkisch“, ktorý staval zjednotené národné spoločenstvo nad všetko ostatné. Keďže odpoveď z Berlína dlho neprichádzala, Tuka po piatich mesiacoch pokus zopakoval prostredníctvom veľvyslanca Matúša Černáka. Toho v polovici apríla 1941 prijal Ernst von Weizsäcker, štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí. Slovenský vyslanec mu zrejme odovzdal ďalšie dokumenty, vrátane strategicko-vojenského zhodnotenia anexie časti moravského územia.
Analýzu pripravilo ministerstvo obrany a v jej záveroch tvrdilo, že Nemecku by posunutím obrany na spomínanú líniu nevznikla žiadna vojenská škoda. Na druhej strane, rozšírením územia by sa zvýšila odolnosť Slovenského štátu po všetkých stránkach. A navyše: „Pripojenie moravských Slovákov k Slovenskej republike by navždy oslabilo nádeje českých šovinistov a pre Nemecko by znamenalo silnejšie Slovensko, solídnejšieho partnera a pomocníka.“
Čiže hralo sa aj s českou kartou, nič však nepomohlo, lebo 9. júna 1941, dva týždne pred inváziou do ZSSR, prišla z Berlína na memorandum zamietavá odpoveď. Malo ľudácke Slovensko sľúbené iné územie, pre zmenu na východ od svojich hraníc, ako vojnovú korisť za účasť na tejto agresii? O tom žiadne dokumenty neexistujú alebo sa aspoň zatiaľ nenašli. Niektoré indície by však tomu napovedali…
Na tankoch do Moskvy? Prečo nie?!
Hitler napadol Sovietsky zväz 22. júna 1941, a to aj napriek platnému paktu o neútočení. Obe veľmoci si medzitým podelili značnú časť Európy. Stalin v súlade s tajným dodatkom paktu obsadil východné Poľsko, zmocnil sa troch pobaltských republík a dvoch rumunských provincií. Hitler však získal viac v podobe priemyselného a strategického potenciálu okupovaného Francúzska, Holandska a Škandinávie. Ostril si zuby aj na Veľkú Britániu, ale v priebehu leteckej a námornej vojny proti nej asi zistil, že ide o „nepotopiteľnú materskú lietadlovú loď“. Zamieril preto so svojimi vojskami na juh Európy – do Juhoslávie a Grécka. Tam pochopil, že plán Barbarossa nemožno ďalej odkladať.
Stalin totiž neprejavil žiadne pochopenie pre Hitlerovo „riešenie“ balkánskej krízy a krátko pred nemeckým vpádom do Juhoslávie podpísal s ňou zmluvu o priateľstve. Osem dní nato uzavrel aj veľmi dôležitý pakt o neutralite s Japonskom. Ako píše britský historik Norman Davies, „ZSSR sa pripravoval na rozhodujúcu akciu v Európe“. Znamená to, že Stalin bral vážne hlásenia svojich špiónov a diplomatov o blížiacej sa nemeckej agresii? Podľa autora aj u nás známych historizujúcich bestsellerov Viktora Suvorova sa iba tváril, že im neverí, v skutočnosti sa pripravoval na – ofenzívu proti Nemecku, Hitler ho však predbehol.
Gabriel Gorodetsky, emeritný profesor dejín na Telavivskej univerzite, označil toto dnes už médiami rozšírené tvrdenie za blud. Stalin si plne uvedomoval hrozbu zo strany hitlerovského Nemecka, potreboval však viac času na vybudovanie obrannej línie na západnej hranici ZSSR a na dozbrojenie Červenej armády.
Nemecko napadlo ZSSR bez vyhlásenia vojny a na začiatku malo zjavnú prevahu v živej sile i v kvalite vojenskej techniky. Motorizované divízie Wehrmachtu, využijúc moment prekvapenia a zdrvujúce útoky zo vzduchu, rýchlo postupovali do vnútrozemia. Slovensko vyhlásilo Sovietskemu zväzu vojnu iba dva dni po tom, čo tam vtrhli hitlerovské vojská.
Nemecko pôvodne nerátalo s nasadením slovenskej armády na východnom fronte. Až tri dni pred útokom navštívil tajne Bratislavu náčelník nemeckého štábu Hlavného veliteľstva pozemných síl Franz Halder. Na letisku Vajnory, kde sa zastavil cestou z Budapešti, hovoril so šéfom tunajšej vojenskej misie Paulom von Ottom a dal mu pokyn, aby prostredníctvom nemeckého vyslanca Hansa Ludina informoval o nadchádzajúcom útoku slovenskú vládu. Zároveň jej mal odporučiť, aby sa Slovensko na invázii zúčastnilo.
To sa udialo 19. júna a o dva dni v noci oznámil Ludin Hitlerovo želanie Tisovi a Tukovi. V snahe čo najviac očistiť Tisa jeho obhajcovia tvrdia, že prezident bol proti účasti Slovenska na tejto vojne a všetko zariadil za jeho chrbtom premiér Tuka. Podľa amerického historika Jamesa Warda, autora prvej vedeckej monografie o Tisovi v anglosaskej literatúre, išlo aj v tomto prípade o jeho politickú ľstivosť a oportunizmus. Tiso využíval predstaviteľov radikálneho krídla v ľudovej strane na dosiahnutie cieľov, za ktoré nechcel byť morálne zodpovedný. „Nechal radikálov doviesť takéto agendy, napríklad vyhlásenie vojny ZSSR, až do úspešného konca a potom sa tváril, že ich neochotne akceptuje ako hotovú vec,“ myslí si Ward.
Slovenská motorizovaná Rýchla skupina prekročila slovensko-sovietske hranice 24. júna 1941. Mala takmer 2-tisíc mužov v zbrani, 47 tankov, tri obrnené vozidlá, 183 nákladných a 49 osobných automobilov, 33 motocyklov a 112 bicyklov. Bola nedostatočne vyzbrojená, pechota nemala napríklad žiadne samopaly, žiadne mínomety.
O prvé dva tanky prišla Rýchla skupina už 27. júna počas útoku na nové sovietske hraničné opevnenia (takzvaná Molotovova línia) pri Sanoku. Ale na prvý odpor červenoarmejcov narazili Slováci už o dva dni skôr pri Wojtkowej. Prvý veľký boj však čakal skupinu, medzitým preformovanú na brigádu s takmer 3400 vojakmi, ale iba 36 tankami, až 22. júla 1941 pri ukrajinskom Lypovci. Zahynulo tam 75 mužov, 167 bolo ranených a 19 vojakov padlo do zajatia. Pri Lypovci sa naplno ukázalo, že slovenská armáda nebola na takúto vojnu pripravená. V dezolátnom stave sa nachádzala vojenská technika, celý prápor útočnej vozby museli po boji odtransportovať domov.
Záujem o kus okupovanej Ukrajiny
A tak sa dostávame k úvodnej otázke – čo za to? V Hitlerových vojnách sa predsa bojovalo nielen proti „židoboľševizmu“, „židokapitalizmu“ a za „Novú Európu“, ale najmä za rozšírenie životného priestoru a v konečnom dôsledku za svetovládu. Každému spojencovi nacistického Nemecka v ťažení proti ZSSR – a bolo ich sedem (Taliansko, Fínsko, Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Chorvátsko, Bulharsko) – Berlín niečo sľúbil. Nemuselo to byť na papieri, stačilo aj ústne a v náznakoch. Napríklad Rumunsku sľúbil prinavrátiť Besarábiu a Bukovinu a naznačil, že sa mu ujde aj „niečo“ z iných okupovaných teritórií. Slovensku nemohol vrátiť južné okresy, pripojené k Maďarsku v roku 1938, lebo Budapešť teraz postavila proti Rusom osem svojich brigád. A teda čo namiesto toho?
Po krvavom boji pri Lypovci poslali Slováci domov spolu s vyradenými tankami aj deväť traktorov značky Komsomolec. Vari to nemala byť celá vojnová korisť? V polovici októbra 1941 pozval Hitler slovenské vládne a armádne špičky do svojho hlavného stanu vo východnom Prusku. Minister národnej obrany Ferdinand Čatloš tam prevzal z jeho rúk najvyššie vyznamenanie – veľkokríž Radu nemeckého orla. Železné kríže sa ušli ďalším päťdesiatim dôstojníkom a vojakom. Malo opäť zostať len pri krížoch?
Na východnom fronte sa v dvoch slovenských divíziách postupne vystriedalo okolo 100-tisíc vojakov. A hoci sa početný stav expedičného zboru časom znižoval, jeho efektívnosť v boji po dozbrojení jednotiek stále rástla. Podľa ruského historika Alexeja Isajeva patril medzi najpripravenejšie spomedzi vojsk nemeckých satelitov. Zaslúžil si od Hitlera štedrú odmenu, alebo nie?
V januári 1942 navštívil hlavné mesto Slovenska poľný maršal Wilhelm Keitel, jeden z hlavných organizátorov nemeckej vojnovej mašinérie. Prijal ho premiér Tuka, ktorý sa maršala spýtal, či by nebolo možné, aby územie, kde pôsobia slovenské jednotky (na Ukrajine), slovenská strana aj obhospodarovala a spravovala. Maršalovi však nebolo práve do reči, bitka pod Moskvou dopadla pre Wehrmacht veľmi zle, „blitzkrieg“ rozrátaný na niekoľko mesiacov sa menil na vlečúcu sa vojnu, preto odkázal Tuku s touto otázkou na Alfreda Rosenberga, ríšskeho ministra pre okupované územie. Ako reagoval Rosenberg, nevedno.
Na jeseň 1942 postúpila Rýchla divízia v zostave nemeckých vojsk až do severných predhorí západného Kaukazu. Pri bojoch tam padlo vyše 330 slovenských vojakov, Tuka teda mohol žiadať Berlín o pridelenie do „slovenskej správy“ nejaké územie v Krasnodarskom kraji blízko čiernomorského pobrežia. Neurobil to, pri Stalingrade sa už totiž schyľovalo k oveľa väčšej katastrofe, ako bola tá pri Moskve. Nielen Wehrmacht, ale aj talianske, maďarské a rumunské vojská tam utrpeli strašné straty, Slováci sa tejto bitky našťastie nezúčastnili, ale spolu s Nemcami a ďalšími ich spojencami už potom len ustupovali, často chaoticky.
Nie, ľudácke Slovensko si za svoju oddanosť hitlerovskému Nemecku vo vojne proti „židoboľševizmu“ nevyslúžilo žiadne územné zisky. Zato veľa stratilo. Približne 3-tisíc (podľa iných zdrojov až 3 500) mužov tam našlo smrť, ďalšie tisíce vojakov sa vrátili z východného frontu dokaličení, skončili v zajatí alebo dezertovali.