Na začiatku bola obrovská eufória. Nežní revolucionári ohlásili návrat spoločného štátu Čechov a Slovákov do civilizovanej Európy. Očakávali, že Západ ho prijme s otvoreným náručím a umožní mu hladký vstup do svojich kľúčových organizácií. Už 18. decembra 1989, týždeň po Hainburgu, poslal ďalší Slovák, vtedy novopečený premiér Marián Čalfa list predsedovi Európskej komisie Jacquovi Delorsovi, v ktorom vyjadril záujem Československa o všestrannú spoluprácu s členskými štátmi Európskeho spoločenstva – predchodcu dnešnej EÚ – a zároveň ambíciu zapojiť sa do jeho integračných procesov.
V oných týždňoch a mesiacoch sa darilo novej utópii. Podľa niektorých rýchlokvasených politikov malo Československo dobehnúť západnú Európu v sociálno-ekonomickej úrovni už o tri až päť rokov, v krajnom prípade o desať. Druhá strana bola však v odhadoch oveľa zdržanlivejšia a nabádala k trpezlivosti. Delors poslal v polovici januára 1990 do Prahy svojho zástupcu Fransa Andriessena. „Rokovať dnes o prijatí by bolo predčasné,“ povedal ten novinárom. „Dohodli sme, že obe strany sa budú schádzať a mapovať, čo všetko bude treba urobiť, aby zapájanie Československa do európskej integrácie získalo reálnejšie obrysy.“
Posledné klince do rakvy RVHP
Navyše, Československo bolo v tom čase naďalej členom – pričom zakladajúcim členom – iného ekonomického zoskupenia, Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) s ústredím v Moskve. Je fakt, že odvtedy, čo sa Sovietsky zväz začal zmietať vo finančnej kríze, Kremeľ prestal javiť akýkoľvek záujem o ekonomickú integráciu s krajinami východného bloku. „RVHP nemá budúcnosť, ak neprebuduje svoju činnosť,“ tvrdil hlavný ideológ „perestrojky“ Alexander Jakovlev v polovici roku 1988. Len tým zopakoval slová svojho šéfa Michaila Gorbačova, ktoré odzneli v úzkom kruhu už 23. októbra 1986.
Na zasadnutí sovietskeho politbyra vtedy predseda Rady ministrov ZSSR Nikolaj Ryžkov charakterizoval situáciu v RVHP takto: „Naši priatelia sa hrnú na Západ, nakupujú tam drahú elektroniku a podobné delikatesy, zatiaľ čo my ich máme podržať zdola lacným uhlím, ropou, kovmi. Ponúkame východisko – našu vlastnú integráciu, nechcú ju však a všetkými silami byrokratizmu a vykrúcačiek zadržiavajú tento proces.“
O mesiac neskôr sa konalo v Moskve pracovné stretnutie vrcholných predstaviteľov členských štátov RVHP. Gorbačov na ňom vystúpil až trikrát a pokúšal sa partnerov presvedčiť, že vzájomná spolupráca „spriatelených“ krajín sa nepohne z miesta, ak všetky neuskutočnia „perestrojku“, čiže reštrukturalizáciu ekonomiky a nadväzujúcu demokratizáciu spoločnosti, vrátane „glasnosti“ (politiky otvorenosti). Tej sa však bránili zubami-nechtami prestarnuté komunistické vedenia v NDR, Československu, Rumunsku a v Bulharsku.
Čo znamenalo prebudovať činnosť RVHP a vzťahy v nej? Gorbačov na začiatku „perestrojky“ tvrdil, že zmeny k lepšiemu nastanú už vytváraním spoločných podnikov medzi členskými štátmi a realizáciou „komplexného programu vedecko-technického rozvoja“. Ale po roku sa ukázalo, že to nikam nevedie: spoločné podniky nefungovali, komplexný program visel vo vzduchu. Pokusy napojiť sa na EUREKA, západoeurópsky program medzinárodnej spolupráce vo výskume a vývoji, zlyhali už v zárodku. Až neskôr prišlo poznanie, že RVHP nemôže prežiť bez spoločného trhu, colnej únie a jednotnej konvertibilnej meny, ale na reformy už bolo neskoro.
Medzitým v sovietskych satelitoch nastali revolučné politické zmeny a do vedenia týchto štátov sa dostali lídri s prozápadnou orientáciou, ktorí si už nedali v ničom diktovať od Moskvy. V roku 1990 síce ostávali ešte členmi RVHP, ale už iba formálne, v očakávaní jej rozpadu. „Lezú nám na nervy a my im zrejme tiež,“ priznal Gorbačov v dôvernom rozhovore s Helmutom Kohlom. V tom čase už mal prvý a zároveň posledný sovietsky prezident plné ruky práce s poklesom ekonomiky a s prepadom životnej úrovne vo vlastnej krajine. Jeho bývalí pomocníci spomínajú, že pri cestách na Západ sa zaujímal iba o jedno – ako získať pre ZSSR nové pôžičky.
Vari posledným klincom do rakvy Rady vzájomnej hospodárskej pomoci bolo rozhodnutie sovietskeho politbyra z konca roku 1990 o prechode na zúčtovanie vo voľne zameniteľnej mene aj v obchode medzi členskými štátmi tejto organizácie (dovtedy sa používala pomyselná mena „prevoditeľný rubeľ“). Štáty RVHP však nemali zvyšné doláre a nemal ich ani Sovietsky zväz. Práve vtedy výrazne vzrástol aj sovietsky dlh voči Československu. Následnícka Ruská federácia ho musela neskôr splácať aj následníckej Slovenskej republike rôznym tovarom v rámci tzv. deblokácií.
Vidina slovenskej hviezdičky. A stoličky
Podľa ruského ekonóma Jevgenija Jasina zánik RVHP bol predobrazom rozpadu Sovietskeho zväzu. Bývalé satelity sa presvedčili o úplnej bezmocnosti a bezradnosti bývalého hegemóna, ktorý sa zmietal v ekonomickej i politickej kríze, a dali mu zbohom. O pol roka ich nasledovali zväzové republiky ZSSR – Ukrajina, Litva, Gruzínsko a ďalšie. Moskve ostali len oči pre plač.
Radu zrušilo jej deväť signatárskych štátov presne pred štvrťstoročím, 28. júna 1991 na zasadnutí v Budapešti. Návrh sovietskej delegácie vytvoriť akúsi náhradnú organizáciu pre medzinárodnú hospodársku spoluprácu sa nestretol u partnerov s pochopením. Nie je iste náhoda, že len o tri dni neskôr, 1. júla 1991 sa bývali spojenci dohodli aj na zrušení svojej vojenskej organizácie. Stojí za zmienku, že podpísať protokol o ukončení činnosti Varšavskej zmluvy prišiel do Prahy nie Gorbačov, ale poslal tam svojho zástupcu, viceprezidenta ZSSR Gennadija Janajeva, čiže muža, ktorý sa ho o necelé dva mesiace pokúsil zvrhnúť. Puč sa však nepodaril a Sovietsky zväz čoskoro prestal existovať. Onedlho sa rozplynul aj veľký Gorbačovov sen o „spoločnom európskom dome“, v ktorom sa mal spojiť Východ a Západ Európy bez vojenských blokov.
Rozpad trhov RVHP pocítili všetky jej členské štáty, aj keď v rozdielnej miere. Každý sa však naň pomerne dlho odvolával ako na jednu z hlavných príčin zhoršenej ekonomickej situácie vo viacerých výrobných odvetviach. Porevolučná eufória stihla medzitým vyprchať a kdesi v nedohľadne sa strácala vidina rýchleho rozširovania euroatlantických štruktúr o štáty strednej a východnej Európy. „Pochod do Európy bude dlhší, ako sa zdalo, a proces hospodárskych premien bolestivejší,“ napísal poľský týždenník Polityka. Triezvejšie sa začali hodnotiť aj možnosti týchto krajín dosiahnuť životnú úroveň Západu. Predseda Európskej banky a pre obnovu a rozvoj Jacques Attali to v rozhovore pre televíziu CNN odhadol „najmenej na pätnásť až dvadsať rokov“. Podľa pesimistických prognóz však vyrovnávanie malo trvať dvakrát dlhšie…
Napriek tomu sa postkomunistické krajiny neprestali usilovať o zapojenie do európskej integrácie, naopak, ich nové mocenské elity videli v tom jediné východisko na prekonanie ekonomického zaostávania za Západom. Už v decembri 1990 sa Československu podarilo začať rokovania s vedením Európskeho spoločenstva (ES) o uzavretí asociačnej dohody, ktorú o rok neskôr – spolu s Maďarskom a Poľskom – aj podpísalo.
Následná ratifikácia tejto dohody členskými štátmi bola však zdĺhavým procesom, nehovoriac o perspektíve plného členstva. Západ zatiaľ váhal so stanovením čo len približného časového horizontu pre prijatie pridružených krajín do ES. Ako spomína Josef Kreuter, v tých rokoch veľvyslanec ČSFR pri ES, Západ na ne stále nazeral ako na štáty zdevastované, nemoderné, neznalé vyspelej západnej politiky, a ich ekonomiky považoval za neschopné konkurencie. Preto sa rozhodol najprv založiť spomínanú banku, ktorá pridruženým krajinám mala poskytovať finančnú pomoc na programy vzdelávania, výchovy a rozvoja technológií. Podobnú úlohu plnil tiež program PHARE.
Prieťahy s ratifikáciou dohody o pridružení mohli v prípade Československa spôsobiť aj množiace sa signály o skorom rozdelení spoločného štátu. Vtedajší slovenský premiér Ján Čarnogurský neskrýval, že Slovenská republika chce mať v Európskom spoločenstve „vlastnú hviezdičku a stoličku“. V júli 1991 priniesol s ním francúzsky denník Libération rozhovor, v ktorom sa mal Čarnogurský vyjadriť, že osamostatnenie Slovenska je možné už do roku 2000. Darmo potom vysvetľoval, že rozhovor neautorizoval a že francúzski novinári jeho výrok skreslili, oheň bol na streche. Pokúsil sa ho hasiť aj vtedajší federálny minister financií Václav Klaus, ktorý sa práve vrátil z Nemecka: „Kancelár Kohl mi povedal, že pre nás počítajú v ES len s jednou stoličkou a hviezdičkou, ostatní budú musieť asi stáť,“ vyhlásil.
O rok nato však už bolo nad slnko jasnejšie, že česko-slovenská federácia sa rozpadne. Vtedajší minister zahraničia Jozef Moravčík sa preto vybral do Bruselu zisťovať, aký postoj zaujme ES k novovznikajúcim štátom. Od predstaviteľov zoskupenia sa však dozvedel len o pozastavení ratifikácie asociačnej dohody s ČSFR. Aké podmienky pridruženia predložia následníkom skrachovanej federácie, o tom sa odmietli baviť.
Začiatkom decembra 1992 odhlasovala Národná rada žiadosť o vstup Slovenska do Rady Európy, medzivládnej organizácie európskych štátov so sídlom v Štrasburgu. V tom čase bolo jej členským štátom ešte stále Česko-Slovensko, ktorého Stálu misiu pri Rade viedla slovenská vedkyňa a diplomatka Eva Mitrová. „V Štrasburgu si mnohí vtedy naozaj mysleli, že rozchod Čechov a Slovákov môže znamenať druhý Balkán,“ spomína. „Argumentovali sme, že naše národy svojou podstatou vždy patrili do kultúrnej, demokratickej Európy a žiadne krviprelievanie u nás preto nehrozí.“
Západ sa nakoniec priam rozplýval nad „zamatovosťou“ rozchodu Čechov a Slovákov. Oba následnícke štáty však museli nanovo začať rokovania s Bruselom o asociačných dohodách.
Cesta „škaredého kačiatka“ do Európy
Pod nekrvavý rozvod sa podpísali Vladimír Mečiar na slovenskej a Václav Klaus na českej strane. Klaus bol už vtedy euroskeptikom a napríklad o Radu Európy javil minimálny záujem. Podľa Mitrovej o tom svedčí aj fakt, že na čele Stálej misie v Štrasburgu nechával Slovenku alebo že Slovenskej republike prepustil bez reptania budovu bývalého česko-slovenského zastúpenia. Ale Klaus sa neponáhľal ani s podávaním prihlášky do Európskej únie, ktorá medzitým vznikla z Európskeho spoločenstva na základe Maastrichtskej zmluvy. Jeden čas dokonca žiadal, aby Česko bolo vzhľadom na celkovú vyspelosť a pokrok v transformácii ekonomiky prijaté do únie automaticky alebo (aspoň) pred Maďarskom a Poľskom.
To Mečiar bol skôr eurooptimistom, hoci zahraničné médiá vtedy s obľubou citovali jeho výrok „ak nás neprijmú na Západe, tak sa obrátime na Východ“. V približne rovnakom čase sa však na adresu Bruselu tvrdo vyjadroval aj vtedajší poľský prezident: „Ak nás neprijme ES, vytvoríme si druhé ES z visegrádskej skupiny,“ vyhlásil pri jednej príležitosti Lech Walesa. Ale asi by to nešlo, lebo „visegrádski“ onedlho usporiadali svojrázne preteky o to, koho z nich Západ prijme skôr.
Európska komisia sa prednostnému prijímaniu pridružených krajín za plnoprávnych členov únie nebránila, museli však včaššie vyhovieť predpísaným podmienkam, ktoré obsahovali tzv. kodanské kritériá na vstup do EÚ. Splniť prvé z nich znamenalo, že uchádzajúca sa krajina preukáže „stabilitu inštitúcií zaručujúcich demokraciu, vládu práva, rešpekt a ochranu menšín“. Po druhé, mala mať „fungujúce trhové hospodárstvo“ a, po tretie, „schopnosť vyrovnať sa s konkurenčnými tlakmi a trhovými silami v rámci EÚ“. Brusel zároveň upozornil, že bude sledovať, ako pridružené krajiny postupne napĺňajú uvedené podmienky.
Bratislava narazila na prvé kritérium už v jeseni 1994, keď dostala z Bruselu prvý demarš EÚ. Únia v ňom vyjadrila znepokojenie nad našou vnútropolitickou situáciou a reagovala na „dlhú noc“ v slovenskom parlamente, keď sa Mečiarovo hnutie po vyhratých voľbách rozhodlo správať vrcholne nedemokraticky, podľa hesla Víťaz berie všetko.
O rok nato nasledoval druhý demarš – predstaviteľov EÚ znepokojili pre zmenu ustavičné spory medzi slovenským premiérom a hlavou štátu. Nechápali, že v pridruženej krajine „možno podnikať akcie proti prezidentovi republiky, ktoré by nezodpovedali ústave a demokratickým praktikám platným v Európskej únii“. To však nebolo všetko – osobitnú rezolúciu k situácii na Slovensku prijal onedlho Európsky parlament. Zaznelo v nej vážne varovanie: Ak Slovensko bude pokračovať v politike, ktorá nerešpektuje demokraciu, ľudské a menšinové práva, EÚ bude musieť „zvážiť programy pomoci a spolupráce“.
Slovensko sa stalo „škaredým kačiatkom“ Európy. Začiatkom mája 1997 zavítal do Bratislavy nemecký minister zahraničných vecí Klaus Kinkel a stretol sa tu aj s predstaviteľmi tunajšej opozície. „Kinkel povedal, že koncom roku sa začne rokovanie s asociovanými členmi únie o rozšírení EÚ,“ zapísal si do denníka Čarnogurský. „Z jeho slov vyplynulo, že Slovensko medzi nimi nebude.“ A tak to aj bolo. Slovenská republika vypadla z prvej skupiny pridružených krajín, s ktorou sa pred Vianocami '97 začali prístupové rokovania.
Zmena prišla až po parlamentných voľbách v septembri 1998. Trvalo však ešte takmer celých šesť rokov, kým sa Slovenská republika – spolu s Českou republikou – stala súčasťou rozšírenej Európskej únie. Udialo sa tak presne na Prvého mája, akoby Brusel chcel Čechom i Slovákom odkázať, že nás čaká ešte veľa práce, kým sa vyrovnáme „starým“ členským štátom. A stále je čo doháňať, hoci odvtedy uplynulo už dvanásť rokov, tie však tu teraz nebudeme opisovať – máme ich predsa ešte v živej pamäti.