Ako svet začal objavovať krásy Slovenska

, 20.07.2016 07:00
vysoké tatry, slovensko, história
Zimný šport vo Vysokých Tatrách v roku 1912. Autor:

V lete cestujme na Slovensko, spoznávajme jeho krásy a ľudí, s ktorými máme veľa spoločného! Pred 110 rokmi takto vyzývala svojich členov a priaznivcov Českoslovanská jednota so sídlom v Prahe.

Spolok si predsavzal pomáhať Slovákom, vystaveným národnostnému útlaku a zároveň rozvíjať česko-slovenskú vzájomnosť. Nevdojak však výrazne prispieval aj k zviditeľneniu Slovenska ako turistickej destinácie.

„Kupujme si slovensky písané knihy,“ pokračovala výzva, „veľmi ľahko im porozumieme, rozšírime si duševný obzor a zároveň sa pripravíme na účelné cestovanie po Slovensku.“

Českoslovanská jednota vznikla už v roku 1896 a jej opakované pobádanie spoznávať Slovákov zblízka, nadväzovať so Slovenskom priame kontakty a napomáhať jeho kultúrne povznesenie vyvolali čoskoro obavy vládnych kruhov v Budapešti. „Trendy, ktoré rozprúdil česko-slovenský spolok, nezostanú len v medziach literatúry a kultúry, ale prejdú na pole politiky,“ prezieravo upozorňoval ministerský predseda Dezső Bánffy.

Habsburská monarchia v tom čase už tridsať rokov fungovala ako súštátie spojené iba panovníkom, niekoľkými ministerstvami a spoločnými inštitúciami. Na jednej strane Rakúsko (aj s Čechami a Moravou), na druhej Uhorsko (aj so Slovenskom), pričom obe časti ríše mali vlastné parlamenty a právne poriadky. Najmä Budapešť si bedlivo strážila svoju autonómiu. Osobitne jej boli podozrivé pokusy českých slovakofilov o „spojenectvo“ s odbojnými „panslávmi“ v Hornom Uhorsku (Felvidéku), čiže na dnešnom Slovensku.

Taký Karel Kálal sa ani netajil predstavami o spoločnej česko-slovenskej budúcnosti. V roku 1906 vydal prostredníctvom Československej jednoty spis Proč se o Slováky staráme, v ktorom tvrdil, že Slováci si môžu vybrať medzi pomaďarčením a počeštením, žiadnu inú cestu nevidel. Prečo nie? „Slováci sú národ malý a nezámožný,“ vysvetľoval, „aj keby neboli utláčaní, nestačia na mohutnú kultúru a neostáva im iné, než sa oprieť o niektorý susedný početnejší a vzdelanejší národ a žiť spolu s ním.“

Pritom Kálal obdivoval Slovensko a jeho ľud, ba dá sa povedať, že ho úprimne miloval. Hľa, akými slovami sem lákal českých turistov: „Řeky jsou veliké a splavné, potoků množství. Po stráních rostou hojné lesy a krášlí kraj. Lid slovenský je zbožný, skromný, trpělivý, pracovitý a poctivý. Je také nadaný, zpívá krásné písně a má vábné národní kroje.“ Ale zatiaľ čo maďarskí politici sa Kálala – v tom čase riaditeľa strednej dievčenskej školy v Písku – obávali, slovenská politická reprezentácia ho výslovne neznášala alebo, ako píše súčasný český historik Michal Stehlík, považovala ho za „nežiaducu osobu“. A práve pre jeho predstavu počeštenia Slovákov…

Pred 110 rokmi bola väčšia časť Slovenska pre väčšinu Čechov „španielskou dedinou“. Prirodzene, platilo to – a možno ešte viac – aj opačne. Slovákov si mnohí Česi aj neskôr mýlili s južnými Slovanmi, predovšetkým so Slovincami, ako to svojho času zaznamenal český novinár Jan Hajšman. A dôvod? Uhorsko bolo pre nich už takmer štyri desaťročia akoby iným štátom dualizmom rozdelenej monarchie. Slováci žili kdesi „tam“, kým Slovinci „tu“. Slovinsko bolo do roku 1918 súčasťou rakúskeho štátu, so Slovincami zasadali českí poslanci vo viedenskej ríšskej rade, českí turisti cestovali do slovinských Álp, na balkánskom juhu monarchie pracovalo veľa českých odborníkov atď.

Darmo Josef Rótnagl, ďalší významný slovakofil a predstaviteľ Českoslovanskej jednoty tvrdil, že slovenčine Čech ľahko porozumie, nebolo to celkom tak. Jednak maďarizácia dosiahla v slovenských krajoch až absurdné rozmery, a potom, s výnimkou úzkeho kruhu vzdelancov a mladých Slovákov študujúcich na českých školách, tu chýbala prax vzájomnej komunikácie. V roku 1896 musel Kálal spolu s ružomberským priateľom a nakladateľom Karolom Salvom vydať Slovník česko-slovenský, aby príslušníkom oboch národov ozrejmili neznáme výrazy spisovnej reči toho druhého.

Významný český slovakofil Josef Rótnagl.
Významný český slovakofil Josef Rótnagl. Autor: LANGHANS.CZ

Opakované výzvy venovať letný oddych poznávacej turistike mali nepochybne svoj význam aj určitý efekt. Žiadal sa však silnejší stimul. V tejto súvislosti sa natíska logická otázka. Ak Slovensko bolo takou veľkou neznámou pre susedných Čechov, čo asi vtedy znamenalo pre vzdialenejšie národy? Vedeli o ňom vôbec?

Keď mladý britský historik Robert Seton-Watson narazil v roku 1906 pri štúdiu archívnych dokumentov prvýkrát na pojem Slováci, pýtal sa v Pešti, kto sú a kde ich nájde. „To je iba niekoľko pastierov v horách,“ tvrdili mu. Zoznámil sa však s Antonom Štefánkom, ktorý mal blízko k Milanovi Hodžovi, a dozvedel sa viac. Postupne navštívil Trnavu i Martin a keď sa vrátil do Viedne, oznámil prekvapene svojmu priateľovi, britskému novinárovi Wickhamovi Steedovi: „Predstav si, tí Maďarí ma klamali, oni ma oklamali!“

Seton-Watson, publikujúci pod pseudonymom Scotus Viator (mal škótsky pôvod), spropaguje neskôr Slovensko vo svete ako málokto. Najprv to však potrebovalo naozaj silný stimul. Slováci sami museli dať o sebe vedieť niečím takým, čo by svetom otriaslo.

Slovákov zviditeľnila Černová

O rok neskôr Černovčania odmietli vysviacku nového chrámu cudzími kňazmi. Žiadali si svojho farára Andreja Hlinku, ktorého predtým spišský biskup Alexander Párvy suspendoval pre národoveckú, protimaďarizačnú politiku. Cirkevná vrchnosť zároveň trvala na svojom rozhodnutí vysvätiť chrám 27. októbra 1907. Stalo sa tak za tvrdej asistencie žandárov. Keď z davu vyleteli kamene, ozvali sa prvé výstrely. Na mieste masakru zostalo ležať bez života deväť ľudí, z nich tri ženy. Najmladšia, Tonka Lejková mala len 14 rokov.

Správa o tragédii zastihla Hlinku v Hodoníne, hneď sa chcel vrátiť domov, ale na naliehanie svojich moravských priateľov, aby nešiel, lebo ho hneď zatknú, od zámeru upustil. Vybral sa do Čiech, kam ho nástojčivo pozývali a zdržal sa tam vyše mesiaca. Za ten čas urobil pre slovenskú vec viac, ako keby bol v Uhorsku. Už 1. novembra vystúpil s veľkou rečou v nabitej sále na pražskom Žofíne. Hovoril o postavení Slovákov v Uhorsku, o sociálnych a kultúrnych pomeroch v Hornom Uhorsku. Po skončení zhromaždenia nasadol do pristaveného koča, ale pražskí študenti ho nenechali odísť. Vypriahli kone, sami sa do koča zapriahli a 43-ročného katolíckeho kňaza vyniesli na ramenách až do hotela. Také čosi „stovežatá“ ešte nezažila.

Hlinkovo české turné pokračovalo Plzňou a ďalšími mestami. "Pre Čechov znamenal Hlinkov pobyt zásadnú zmenu v pohľade za rieku Moravu,“ tvrdí histork Stehlík. Na Černovú zareagovali českí poslanci v ríšskej rade, vrátane T. G. Masaryka a Karla Kramářa. Vo svetovej tlači sa na obranu práv Slovákov postavili také osobnosti ako nórsky spisovateľ Björnstjerne Björnson. V článkoch, ktoré uverejnili popredné časopisy v Paríži, vo Viedni a v Mníchove, varoval tento nobelista mocipánov v Pešti, že ak neprestanú s doterajšou asimilačnou politikou voči menšinám, "môžu ich nenávratne stratiť“. Seton-Watson informoval o černovskej tragédii v najčítanejších britských denníkoch – The Times a The Spectator.

Ako sa však vraví, všetko zlé je na niečo dobré. Slovensko sa dostalo na titulné stránky svetových novín, o Slovákoch sa začalo hovoriť v celej Európe. Nielen novinári, ale aj iní zvedavci sa chceli na vlastné oči presvedčiť, čo je to za krajinu a čo sa v nej vlastne deje.

Bratislava nebola Slovensko

Nie je zrejme náhoda, že približne v tom istom čase vyšiel v nemčine praktický sprievodca Bratislavou – Pressburgom od Emila Kumlika, v ktorom sa prvýkrát uvádza, že v meste žijú aj Slováci (popri Nemcoch a Maďaroch, ktorí tvorili prevažnú väčšinu obyvateľstva).

Ak dnes platí, že Bratislava ešte nie je celé Slovensko, vtedy to platilo dvojnásobne Zoberme si hoci len úroveň dopravy, ktorá je limitujúcim faktorom rozvoja priemyslu i cestovného ruchu. Bratislava už v tom čase bola dôležitým železničným uzlom. Ako uvádza Kumlikov sprievodca, na bratislavskú stanicu Nové Mesto denne prichádzali po tri vlaky z Komáromu i zo Šoprone a v takom počte aj odchádzali opačným smerom. Po meste rozvážali zámožnejších návštevníkov fiakre, ale už aj prvé taxíky. Dunaj križovali parné lode, denne premávali medzi Budapešťou a Bratislavou a odtiaľ pokračovali do Viedne.

Vtedy 60-tisícové mesto volali predmestím Viedne alebo jej 22. štvrťou (hlavné mesto habsburskej ríše malo 21 štvrtí) a Viedenčania sem cestovali aj za zábavou v tunajších viechach a hostincoch. Medzi Viedňou a Pressburgom bolo vtedy tak rušno, až si to vyžiadalo stavbu električkového spojenia. Dokončili ho v roku 1913 a v novinách sa o ňom písalo ako o najdlhšej elektrickej trati na svete.

Ale už dvadsať-tridsať kilometrov za Bratislavou panovali celkom iné pomery. Na slovenskom vidieku ešte dlho vládol konský povoz. Ak nebol ani ten naporúdzi, musel človek putovať z dediny do dediny, ba aj do mesta pešo. Po prašnej alebo rozbahnenej ceste, v letnej páľave i v jesennej slote. Ktorý cudzinec, azda okrem profesionálneho cestovateľa a študenta, by podstúpil vo svojom voľnom čase takúto tortúru?

Na dovolenku? Na Slovensko predsa!

V roku 1910 vyšla modranskému učiteľovi Ferdinandovi Dúbravskému v Olomouci knižka o obciach roztratených v Malých Karpatoch. Autora hnevalo, ako píše v úvode, že cesty českých turistov smerujú spravidla na Považie a do Tatier, hoci skutočný slovenský raj majú pod nosom. Ako je možné, pýtal sa, že Viedenčania ich už objavili a sú tu ako doma? „A to nie azda pre blízkosť, ale pre tie čarovné krásy, ktoré sú v Malých Karpatoch uschované, svieži a zdravý vzduch a hlavne – pre lacnotu,“ tvrdil Dúbravský.

Svoj spis pojal ako sprievodcu krajom (zväčša územím dnešného trnavského regiónu) a zároveň v ňom propagoval všetko slovenské. Napríklad mestečko Brezová predstavil ako „sídlo uvedomelého Slovenska“ a vymenoval všetkých jeho „popredných bojovníkov za tú našu slovenčinu“. Nezabudol však ani na tých, čo ich prenasledovali, osobitne spomenul „myjavského slúžneho maďaróna Filbergera“.

Čo sa týka miestnych služieb v Brezovej, odporučil pocestnému cirkevný hostinec: „Čisté postele, dobrá kuchyňa, prívetivá obsluha.“ O nádražnom hostinci sa zmienil, že „je tiež v dobrých rukách“. Do tohto mestečka sa ešte dalo dostať vlakom, ale do štyri kilometre vzdialených Košarísk už len koňmo alebo pešo. V roku 1910 sa Milan R. Štefánik ešte len prebíjal svetom, na Slovensku, tobôž v Čechách bol neznámy, a tak jeho meno chýba v Dúbravského prehľade. Zato dáva pocestnému do pozornosti „544 m vysokú horu Bradlo, odkiaľ sa poskytuje pekný rozhľad po okolitých horách, kopaniciach a siedlach“ (tak doslova a do písmena v brožúre).

Čo si mal český turista osobitne všímať v malokarpatských dedinkách a mestečkách, ktorými poputuje? Okrem zrúcanín stredovekých hradov aj „pekné kostoly“ a „pestré kroje“. Lebo zakaždým je to „iný kroj, iný ráz“. Dnes je ťažko odhadnúť, aký mal Dúbravského sprievodca ohlas a koľkí českí turisti ho skutočne aj využili. Väčšina asi predsa len dala prednosť slovenským Alpám – Vysokým Tatrám, veď také horstvo doma nemali.

Tatry v tom čase už boli známym strediskom turizmu, a najmä lyžovania. Koncom 19. storočia tu vyrástli chaty aj zotavovne, prvé pavilóny na liečbu dýchacích ciest a tuberkulózy, už tu pôsobili horskí vodcovia. Medzi návštevníkmi dominovali Poliaci, Česi, ale najmä hostia z Dolného Uhorska. Emo Bohúň, klasický slovenský novinár, písal o boháčoch, ktorí sem, ďaleko od otravných manželiek a deciek, prichádzali s peštianskymi baletkami zabávať sa. Prvé vily a penzióny v Tatrách postavili rôzni baróni a grófi, ale treba spomenúť aj úsilie Uhorského kúpeľného a hotelového podniku (stáli za ním Spišská úverová banka a belgickí investori, ktorí si prenajali tatranské osady od štátu). Na pomedzí dvoch storočí postavili objekty v Starom Smokovci a Tatranskej Lomnici a potom sa sústredili na Štrbské Pleso, kde pred 110 rokmi vyrástol Grand Hotel: 54 izieb vybavených ústredným kúrením, v suteréne vodoliečebný ústav s modernými procedúrami pod lekárskym dozorom – možno si želať viac?

Podľa viacerých historikov sa v tom čase aj u nás písali začiatky novodobého cestovného ruchu. Priali tomu mnohé okolnosti a v neposlednom rade uzákonenie platenej dovolenky pre viac kategórií zamestnancov v Rakúsko-Uhorsku (predtým na ňu mali nárok len dôstojníci c. a k. armády). Napríklad po 15 rokoch nepretržitého pracovného pomeru si taký úradník mohol vybrať tri týždne voľna. Vytváralo to podmienky aj na pestovanie turistiky.

Kto nemal rád veľhory, mohol sa vybrať do slovenských kúpeľov. Už pred 110 rokmi sa rušným letoviskom stávali predovšetkým Piešťany so svojím zázračne liečivým bahnom. V roku 1910 mali iba niečo vyše 7-tisíc obyvateľov, ale ročne sa tu vystriedalo viac ako 12-tisíc hostí-pacientov, z nich mnohí pricestovali spoza rieky Moravy. Medzitým tu vyrástol kúpeľný dom, pavilón Alexander a v roku 1908 aj Grand Hotel Rónai (neskorší Royal, dnes dlhodobo chátrajúci Slovan). Podnikavá rodina Winterovcov však mala veľké plány, len potrebovala na ich uskutočnenie pomerne značné peniaze. "Vybudovanie takéhoto hotela je v záujme štátu, lebo cudzí hostia prinesú štátu nielen valuty, ale aj slávu,“ presviedčal Ľudovít Winter guvernéra vtedy v Uhorsku najväčšej štátom podporovanej Hypotečnej banky. Aj ho presvedčil, úver získal a v septembri 1910 sa začalo so stavbou Thermia Palace s kúpeľmi Irma – na tie časy najmodernejšieho komplexu svojho druhu v strednej Európe.

Odvtedy uplynulo viac ako storočie, 300-ročná ríša Habsburgovcov zanikla, na jej troskách vznikli nové štáty a z nich sa niektoré rozdelili. Jeden dokonca až dvakrát. Slovensko v súčasnosti navštevuje ročne stonásobne viac turistov a vyhľadávajú desaťkrát viac tunajších letovísk. Je však zaujímavé, že medzi nimi naďalej prevládajú príslušníci tých istých národov, ako aj vtedy. A na prvom mieste sú Česi. Zrejme to treba okrem iného pripísať aj na konto dávnej výzvy Českoslovanskej jednoty: Cestujme na Slovensko!

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#krásy Slovenska #československá jednotka #história Slovenska
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku