Foto: Profimedia
Na Mikovíniho ulici v Bratislave zdobí priečelie budovy bývalej základnej školy tabuľa venovaná všetkým padlým interbrigadistom v španielskej občianskej vojne. Koľko tam „našich“ vlastne zahynulo? Údaje sa rôznia a niet presnej štatistiky ani o počtoch dobrovoľníkov z vtedajšieho Československa, ktorí sa zúčastnili tej dávnej vojny. Lebo odchádzali nelegálne, s vedomím, že narukovaním do cudzej armády porušia zákon. Najčastejšie sa spomínajú čísla od 2-tisíc do 3-tisíc.
Podľa zoznamu Čecha Jaroslava Hoška z vedenia interbrigád, vypracovaného rok po vojne, bojovalo v interbrigádach 2171 československých občanov. Najviac ich tam malo nastúpiť v období od novembra 1936 do februára 1937 – dovedna 962 ľudí. A koľkí z nich boli Slováci? To už Hošek nezisťoval.
Existuje ďalší zoznam, ktorý vyhotovil Nemec Wilhelm Zaisser, veliteľ hlavnej základne medzinárodných brigád v meste Albacete na juhovýchode Španielska. Zachytil početný stav k 30. aprílu 1938. Vtedy, po roku a pol bojov, sa tam nachádzalo ešte 1 046 Čechoslovákov. Pre porovnanie, občanov Maďarska tam vtedy bolo 510, Rakúska – 846, Poľska – 3 034, Belgicka – 1 701, Portugalska – 132, Holandska – 586, Veľkej Británie – 1 806 atď. Na pomoc republikánom, ako volali vojská španielskej ľavicovej vlády, prišli dokonca Američania. V čase spracovania súpisu bojovalo proti falangistom, čiže vzbúreným fašistom generála Francisca Franca, 2¤274 dobrovoľníkov z USA a 510 z Kanady. V apríli 1938 mali interbrigády v zbrani vyše 31-tisíc mužov z Európy i zo zámoria.
Zaisser sa pokúsil aj o zistenie bojových strát medzi interbrigadistami podľa štátnej príslušnosti. Nevieme však, za aké obdobie a nakoľko sú presné jeho údaje. Pri Československu udáva počet 142 ranených a odoslaných domov a 133 mŕtvych alebo nezvestných. Občianska vojna však pokračovala aj po apríli 1938. Čo vieme o tom, ako vznikla a prečo sa do nej zapojili bojovníci z toľkých krajín?
Drž sa, republika!
Je zaujímavé, že fundamentálne dielo španielskych historikov, 1500-stránková monografia Dejiny Španielska z roku 2007, venuje len 25 stránok občianskej vojne, najkrvavejšiemu a najmenej prehľadnému konfliktu v jeho novodobej histórii. Akoby sa im nechcelo túto kapitolu vo vývoji krajiny v záujme historického zmierenia vôbec otvárať. Napokon, po páde Francovej diktatúry v roku 1975 boli dokonca snahy vymazať ju z národných dejín. Nastoľovanie nepríjemných otázok o rokoch 1936 – 1938 sa stáva predmetom verejnej diskusie až v poslednom desaťročí.
Všeobecne však možno povedať, že k občianskej vojne priviedla politická polarizácia španielskej spoločnosti po páde monarchie v roku 1931, ktorú parlamentné voľby len prehlbovali. Výstižne to opísal waleský historik Alun Kenwood: „V roku 1931 pravica republiku akceptovala, aj keď bez nadšenia. V roku 1933 ľavica uznala víťazstvo svojich oponentov, aj keď so strachom. Vo februári 1936 však násilie a vzájomná nenávisť, umocnené napätím z minulých rokov, dospeli do takej miery, že spolužitie ľavice a pravice už nebolo možné.“
Už koaličná ľavicová vláda na čele s Manuelom Azañom prišla v roku 1931 s reformami, ktoré museli naraziť na odpor konzervatívcov. Prvá sa týkala poľnohospodárstva – tým sa vtedy živila väčšina obyvateľstva – druhá znamenala odluku cirkvi od štátu vrátane zrušenia výučby náboženstva a financovania platov duchovných. Znepokojenie vyvolalo aj obnovenie katalánskej autonómie a následne odstredivé tendencie v Baskicku… Ani pravica, ktorá prišla k moci o dva roky neskôr, však nenašla recept na španielske problémy. Pozemkovú reformu spomalila, čo viedlo k rastu pouličného násilia, pričom znepriatelené politické zoskupenia začali používať polovojenské jednotky.
Ľavica medzitým konsolidovala svoje sily a spojila sa s antifašistickým Ľudovým frontom. Voľby vo februári 1936 tesne vyhrala, ale to už brala situáciu do rúk – ako toľkokrát v minulosti – španielska armáda. Prípravy na vojenský prevrat vyvrcholili uprostred leta, urýchlili ho čoraz väčšie nepokoje v krajine. Poslednou kvapkou bola vražda pravicového politika José Calva Sotela – opozícia obvinila vládu zo zodpovednosti.
Povstanie sa začalo 17. júla 1936 a vzbúrenci hneď získali podporu fašistickej Falangy, ale aj monarchistov a klerikálov. Rýchlo sa im podarilo obsadiť juh a západ krajiny, vládne vojská kontrolovali sever a východ vrátane najväčších miest – Madridu, Barcelony a Valencie – a to až do roku 1938.
Už na začiatku konfliktu hrala dôležitú úlohu zahraničná intervencia. Vojenským veliteľom by sa bez nej puč asi ani nepodaril. Generál Franco požiadal o pomoc Hitlerove Nemecko a Mussoliniho Taliansko. Potreboval najmä vojenské lietadlá a dostával ich počas celej vojny. Naopak, požiadavkám ľavicovej španielskej vlády vyšiel v ústrety Sovietsky zväz a celá Komunistická internacionála (Kominterna). Ako však ukazujú novšie výskumy ruských historikov, najmä Michaila Meščeriakova a Jurija Rybalkina, Stalin dosť váhal s vojenskou pomocou, z diplomatických zdrojov mal totiž informácie, že občianska vojna v Španielsku sa skončí o niekoľko týždňov. Preto nariadil len humanitárnu pomoc.
No už krátko po vypuknutí občianskej vojny, 26. júla 1936 sa v Prahe zišli zástupcovia európskych komunistických strán, aby posúdili možnosti poskytnutia pomoci španielskej ľavici vrátane vysielania dobrovoľníkov na tamojšie bojiská. Podľa niektorých zdrojov sa na stranu vládnych vojsk a milícií postavili už v prvých dňoch puču viacerí účastníci celosvetovej Ľudovej olympiády, ktorá sa mala začať 19. júla v Barcelone. Podujatie chcelo byť protiváhou olympijských hier v nacistickom Nemecku, zmarila ho však vnútropolitická dráma.
Ďalší interbrigadisti z ČSR prichádzali ešte v lete 1936 tranzitom cez Francúzsko, hoci španielska vláda oficiálne rozhodla o tom, že prijme zahraničných dobrovoľníkov až na jeseň toho roku.
Madrid totiž na potlačenie ozbrojeného puču potreboval v prvých týždňoch a mesiacoch najmä vojenskú techniku. Obrátil sa so žiadosťou na Západ, ale Spojené štáty, Veľká Británia a Francúzsko zvolili politiku appeasementu, nezasahovania do vnútorných záležitosti Španielska. Rovnaký postoj zaujala aj vláda Československa.
Stojí za zmienku, že rozhodnutie západných mocnosti neintervenovať v prospech demokraticky zvolenej španielskej vlády vyvolalo búrku nevôle v intelektuálnych kruhoch celej Európy. Britský spisovateľ George Orwell to považoval za neospravedlniteľný fakt. „Pravdivý príbeh španielskej občianskej vojny by sa mal stále pripomínať ako príklad hlúposti a podlosti mocenskej politiky,“ napísal autor románu 1984 vo svojej reportážnej knihe Hold Katalánsku. Mimochodom, Orwell v tej vojne bojoval nielen perom, ale aj so zbraňou v ruke.
Na obranu republiky v Španielsku sa postavil americký spisovateľ Ernest Hemingway ako vojnový spravodajca. Jeho román o tejto vojne Komu zvonia do hrobu patrí do svetovej klasiky. Už menej známe je, že v ankete Ligy amerických spisovateľov, vyhlásenej v roku 1938, sa zo 413 oslovených autorov až 406 hlásilo k republikánom a len jeden sa vyjadril v prospech Franca. Podobne dopadla britská anketa, len päť z 200 literátov sa zastávalo španielskych pučistov. Najstručnejšie odpovedal írsky dramatik Samuel Beckett: „Drž sa, republika!“
Stalin odklepol vojenskú pomoc španielskej vláde až v septembri 1936, keď už bolo jasné, že povstalci sa pri aktívnej podpore Nemecka a Talianska nebezpečne približujú k Madridu. Podľa zistení Rybalkina dodal ZSSR do Španielska v rokoch 1936 – 1938 takmer 650 lietadiel, 350 tankov, 60 obrnených automobilov, 1 200 diel atď. Počas vojny tam pôsobilo 580 sovietskych poradcov, 770 vojenských letcov, 350 tankistov atď. V Sovietskom zväze skončilo vojenské kurzy okolo 3-tisíc Španielov.
Nič však nebolo zadarmo, Madrid platil zlatými rezervami španielskej centrálnej banky. Samozrejme, vojenská pomoc umožnila Moskve účinne zasahovať do politiky republikánov, orientovať ju pre seba žiaducim smerom.
O čo išlo pri Madride
Nevieme, kedy a ako sa dostal do Španielska Jozef Májek, vtedy 25-ročný učiteľ z Vlkolínca. V historickej literatúre sú zmienky o „ružomberskej skupine“ medzi československými interbrigadistami, do ktorej patrili aj Helena Petránková a Ladislav Holdoš. Vieme, že Májek už v októbri 1936 pôsobil v 12. medzinárodnej brigáde, presnejšie v guľometnej rote jej práporu Thälmann. Stal sa dokonca zástupcom veliteľa tejto roty. Zo Slovákov tam okrem Holdoša bol ešte Juraj Petročko. Z ich spomienok vyplýva, že Májek padol v boji pri Madride už 26. novembra 1936 na úsvite, keď sa v krížovej paľbe falangistov chopil guľometu po mŕtvom Luisovi.
Foto: vets.cz
Medzinárodné jednotky nazývali podľa lídrov komunistických strán v krajinách, odkiaľ dobrovoľníci prišli, alebo menami padlých hrdinov. Meno Jozefa Májka od začiatku roku 1937 niesla jedna delostrelecká batéria. Jednotky boli národnostne zmiešané. Napríklad v prápore Rákosi pôsobila jedna čata zložená okrem Maďarov prevažne zo Slovákov.
Stať sa interbrigadistom nebolo jednoduché. Dobrovoľníci prechádzali náborovým sitom, museli ich odporučiť sekretariáty KSČ, kde dostali aj potrebné doklady a peniaze na cestu. No zďaleka nie všetci záujemcovia boli komunisti. V medzinárodných brigádach tvorili menšinu, spočiatku len každý piaty dobrovoľník bol členom strany.
Pohnútky, ktoré viedli ľudí, aby sa hlásili do Španielska, boli rôzne. Určite sa medzi nimi vyskytli aj dobrodruhovia a takí, čo túžili po silných zážitkoch alebo sláve. Väčšinu však motivovali vyššie hodnoty a ideály. Mnohí uverili heslu „Pri Madride sa bojuje o Prahu“ a išli bojovať proti fašizmu. Napokon v tomto duchu každý aj prisahal pri vstupe do brigád, že je „pripravený bojovať do poslednej kvapky krvi za záchranu slobody Španielska a slobody celého sveta“.
Trasy do Španielska viedli cez Nemecko a Rakúsko s prestupnou stanicou v Paríži, kde tajne pôsobila kancelária Kominterny. Jedným z jej predstaviteľov bol Josip Broz, budúci prezident Juhoslávie maršal Tito. Nasledovala cesta autobusmi na francúzsko-španielske hranice. A potom prechod s prevádzačmi cez Pyreneje – výstup až do nadmorskej výšky okolo 2-tisíc metrov, posledných 500 metrov cez snehové polia. Kto sa necítil dosť silný, spomínali po vojne interbrigadisti, mal zostať dole, tých prevážali rybári po dvoch-troch do Španielska. Všetkých potom sústreďovali v Albacete a postupne zaraďovali do formujúcich sa jednotiek.
Kampaň solidarity so španielskymi republikánmi viedla u nás prevažne ľavicová tlač. Redakcie novín vysielali na Pyrenejský polostrov svojich najlepších reportérov. Bol tam nielen „zúrivý“ Egon Ervin Kisch, ale aj Laco Novomeský za Slovenské zvesti. Napísal pre ne sériu reportáží z tzv. katalánskeho frontu, kde bojovali aj mnohí dobrovoľníci z Československa a v polemike vynadal do „ploštíc“ redaktorom Slováka, denníka HSĽS.
Hlinkova slovenská ľudová strana hneď po vypuknutí vojny zaujala k frankistom kladný postoj, schvaľovala dokonca aj nemeckú a taliansku intervenciu. Mladí ľudáci – radikáli zoskupení okolo Ferdinanda Ďurčanského, vydali v septembri 1936 Piešťanský manifest, v ktorom odsúdili podporu španielskych republikánov: „Zatracujeme spoluprácu s medzinárodným predstaviteľom materialistickej ideológie a židoboľševickej anarchie.“
Novomeský uverejnil neskôr v časopise DAV aj niekoľko básni o Španielsku a v zborníku listov od interbrigadistov, ktorý pripravil do tlače, predpovedal „blízku a neoddiskutovateľnú porážku Franca“. To sa však už písal koniec roku 1937 a priebeh občianskej vojny takýmto optimistickým prognózam prestal zodpovedať. Neúspechy republikánov a neochota ich vlády riadiť sa jeho pokynmi roztrpčili Stalina, čo si odniesli nielen viacerí sovietski poradcovia (Jan Berzin, Semion Urickij, Jakov Smuškevič a i.), ale aj splnomocnení predstavitelia ZSSR (Rozenberg a Gajkis) alebo generálny konzul v Barcelone Vladimir Antonov-Ovsejenko. Všetci skončili na popravisku v čase Veľkého teroru. Moskva obmedzila vojenskú pomoc Madridu a začala potajme vyjednávať s Nemeckom. Stalin v snahe oddialiť „veľkú vojnu“ urobil kríž nad tou španielskou.
Je symbolické, že v čase Mníchovskej dohody západných mocností s Hitlerom sa odohrala krvavá bitka pri rieke Ebro na severovýchode Španielska. Práve počas nej prijala španielska vláda rozhodnutie o rozpustení interbrigád. Občianska vojna však trvala ešte takmer pol roka. „Dva týždne po Prahe (29. marca 1939) padol Madrid,“ tak nazval svoju spomienkovú esej o štvrťstoročie neskôr Laco Novomeský. Tým sa akoby naplnil leitmotív kampane solidarity o spojených osudoch týchto dvoch metropol.
Nepohodlní v každej totalite
O povojnových osudoch interbrigadistov by si bolo treba pohovoriť osobitne. Jedni skončili v zajateckom koncentráku v Miranda de Ebro na otrockých prácach, ďalších internovali Francúzi v táboroch Gurs, Vernet a Joffre. Domov sa predsa vrátiť nemohli.
Keď sa začala svetová vojna, mnohí vstúpili do formujúcej sa československej zahraničnej armády, s ktorou neskôr ustúpili do Veľkej Británie. Holdoš sa zapojil do francúzskeho odboja, v roku 1943 ho zatkli a neskôr poslali do koncentračného tábora v Buchenwalde. Niektorí interbrigadisti skončili na východnom fronte. Napríklad Petránková absolvovala celú frontovú cestu Svobodovej armády od Buzuluku cez Duklu a patrila medzi najobetavejšie sanitárky.
Zdalo sa, že v mieri nastane pre tých interbrigadistov, čo prežili obe vojny, konečne raj na zemi. Boli však nepohodlní v každej totalite. Holdoš, ktorý spočiatku robil kariéru v KSS, skončil v 50. rokoch v komunistickom väzení. A tak by sme mohli pokračovať, ale to už je iná kapitola.