Púte na Mariánsku horu pri Levoči alebo na horu Zvir pri Litmanovej majú dodnes čiste náboženský charakter. V období baroka sa pestoval kult pútnických miest na horských vrcholoch. V 17. storočí sa takéto vyvýšené miesta po celej Európe zdobili pútnickými chrámami. „Návštevníka približovali k Bohu a zároveň svojou dominantnou polohou demonštrovali moc a slávu víťaznej cirkvi,“ píše český historik Eduard Maur v knihe Pamäť hôr. Je zaujímavé, že francúzski pútnici smerujúci na terajšie katolícke Svetové dni mládeže v Krakove si zvolili cestu cez Rysy a na ich vrchole tvrdili to isté: „Tu cítime, že Boh je s nami.“ Vo výške 2 500 metrov sa modlili a spievali – Marseillaisu.
„Zatiaľ čo pútnici navštevujú posvätné miesto v nábožnej úcte, turisti ho navštevujú viac-menej ako nezaujatí pozorovatelia,“ tvrdí anglický filozof Rupert Sheldrake. Turistiku nazýva zosvetšteným pútnictvom a dodáva: „Pútnici moc posvätného miesta posilňujú, turisti ju vysávajú.“ Inými slovami: turisti a horolezci takéto končiare zdolávajú a krotia. A tak viaceré pútnické hory prešli zložitou evolúciou: z miest zasvätených bohoslužbám pod holým nebom sa medzičasom stávali symbolmi národnej slobody a dnes sú pre mnohých návštevníkov turistickými atrakciami. To sa udialo napríklad s vrchom Říp (459 m) v Čechách a do istej miery aj s naším Kriváňom. Zložitejší je prípad Rysov a jemu sa chceme venovať predovšetkým. V týchto dňoch uplynulo 60 rokov odvtedy, čo sa uskutočnil prvý masový výstup na vrchol Rysov.
Vystúpil Lenin na Rysy?
Najvyššie tatranské končiare sú osobitnou kapitolou medzi našimi horami. Vynímajú sa už svojou nedostupnosťou alebo sťaženou dostupnosťou pre bežného smrteľníka. Ich zdolanie si vyžaduje určitú prípravu a športovú výkonnosť. Z top 10 tatranských dvojtisícoviek sa preto stali predmetom hromadných výstupov predposledné Rysy a posledný, desiaty Kriváň. A hoci rekreační horolezci v internetových debatách tvrdia, že „obidva vrcholy sú pre normálneho, priemerného turistu v pohode zvládnuteľné“, najmä výstup na Rysy mu dá určite zabrať.
Rysy majú prevýšenie 1 500 metrov a 22-kilometrovú trasu možno absolvovať v priemere za 8 hodín. Nie náhodou sprievodcovia označujú náročnosť výstupu ako „veľmi vysokú“, najmä ak sa ide z poľskej strany. Kriváň sa zdá byť pre každého dostupnejší, veď na jeho svahoch sa kedysi ťažilo (najvyššie položená baňa bola len 50 m pod vrcholom) a niektorí odborníci odporúčajú výstup na Kriváň ako prípravu na Rysy. Na druhej strane, štúrovci síce nazvali výstupy na Kriváň „národnými vychádzkami“, ale dávali tomuto pojmu osobitný význam. Ako prízvukuje znalec krivánskej histórie Ivan Bubelíny, pred 175 rokmi, keď na vrchol vystúpil Ľudovít Štúr s ďalšími národovcami, išlo o úctyhodný výkon.
Keď sa pred 60 rokmi začali masovo navštevovať Rysy, mali krivánske „vychádzky“ a národné púte už dlhú tradíciu. Najprv sa na nich zúčastňovali desiatky, neskôr stovky a napokon tisícky záujemcov. O hromadných výstupoch na Rysy sa po roku 1989 rozšíril názor, že boli politickou akciou a vznikli na počesť boľševického vodcu Vladimíra Iľjiča Lenina, ktorý mal vrchol Rysov zdolať v lete 1913. Ale bolo to naozaj tak?
Čo sa týka Lenina – Ulianova, jeho „pokorenie“ Rysov je s najväčšou pravdepodobnosťou historický fakt. Svedčia o tom výpovede očitých svedkov tohto výstupu, zachytené v ich spomienkach a v korešpondencii. Lenin žil vtedy s Nadeždou Krupskou v emigrácii, prenajali si byt v poľskej obci Biały Dunajec pri Poronine, neďaleko Zakopaného. S priateľmi Sergiuszom Bagockým a Alexandrom Bucewiczom, členmi tamojšej sociálno-demokratickej organizácie, podnikali túry do slovenských Tatier (hranice neexistovali, krakovský región patril vtedy do Rakúsko-Uhorska).
Na Rysy sa vybrali začiatkom prvej augustovej dekády roku 1913, známy znalec histórie Vysokých Tatier Ivan Bohuš st. už takmer pred polstoročím zistil, že to bolo najskôr 11. alebo 12. augusta. Spory pretrvávajú len okolo otázky, či na ne vystúpili z poľskej alebo zo slovenskej strany. Zo spomienok Bagockého je však jasné, že vyrazili cez Zawrat na pleso Morské oko, kde sa k nim pripojili niekoľkí krakovskí robotníci. Pri ceste od tohto najväčšieho tatranského jazera mal Lenin v záverečnej fáze výstupu problémy – závrate a niekoľkokrát si musel sadnúť, lebo sa zadýchaval. Navrhovali mu predčasný návrat, zakaždým sa však otriasol a pokračoval v ceste. „Povedal nám, že sa musí vychovávať,“ spomínal Bagocki. O veľa rokov neskôr sa v štátoch sovietskeho bloku stal okrídleným výrok, ktorý mal patriť Leninovi: „Milujem Tatry, lebo ma mnohému naučili.“ Žeby aj vytrvalosti?
Ako vzniklo podujatie s názvom Medzinárodný výstup mládeže na Rysy? Dlho sa tradovalo, že sa tak stalo na podnet a z iniciatívy slovenských straníckych alebo zväzáckych orgánov rok pred Svetovým festivalom mládeže a študentstva v Moskve. Prvý predseda organizačného štábu podujatia Jaroslav Prísuda už nežije, ale pred 15 rokmi nám zanechal písomnú spomienku. Vyplýva z nej, že nápad vznikol na sekretariáte Zväzu roľníckej mládeže v Novom Targu, kde bol na návšteve ako predstaviteľ popradskej mládežníckej organizácie. Po vzájomnej dohode spracoval Prísuda návrh, podľa ktorého sa potom v lete 1956 uskutočnil výstup z dvoch strán – zo slovenskej i z poľskej. Zúčastnilo sa na ňom viac ako 400 mladých ľudí, vrátane Francúzov, Nemcov a Rusov. Z vrcholu Rysov potom poslali pozdravný telegram prípravnému výboru svetového festivalu.
Leninovo meno sa v súvislosti s výstupmi začalo skloňovať až neskôr. Každú takúto akciu v bývalom režime bolo totiž treba politicky „zastrešiť“ a ideologický zdôvodniť. Málokto vie, že pôvodne sa mal k svetovému festivalu konať výstup desiatich-dvanástich zdatných zväzákov s horským vodcom na Gerlach. Mali tam zapáliť vatru, vztýčiť zástavy a poslať do Moskvy pozdrav. Lenže Gerlach sa vtedy stále volal Stalinov štít (premenovali ho tak v roku 1949) a Stalin sa v tom čase, po Chruščovovom odhalení jeho zločinov, ocitol na verejnom pranieri. Kritici tzv. kultu osobnosti pritom argumentovali práve Leninom, jeho predtým nepublikovanými prácami, a najmä Listom zjazdu (známym ako Závet) z konca roku 1922. Lenin v ňom varoval pred čoraz väčším sústreďovaním moci v rukách Stalina, navrhoval jeho odvolanie z funkcie. Čiže Lenin bol v roku 1956 u nás i v Poľsku pozitívnou figúrou. Tabuľa s textom, že vystúpil na Rysy, sa však objavila na ich vrchole až v roku 1970.
Rysy sa stali pútnickým miestom
Masové akcie za bývalého režimu, ale najmä v jeho prvej, zakladateľskej fáze, museli mať politickú zásterku, za ňou sa však skrývalo všeličo. Usporiadatelia zdôvodňovali pred straníckymi orgánmi podujatie na Rysoch aj politicky, aj ideologicky najčastejšie ako pochod „po stopách Lenina“. Zakaždým naň pozvali aj niekoho z najvyšších predstaviteľov komunistickej strany a vlády, nechali ho prehovoriť pred výstupom, mladí účastníci akcie ju však napĺňali iným obsahom – predovšetkým rekreačným športom, turizmom a zábavou.
Klamú tí, čo tvrdia, že ľudí vtedy naháňali na Rysy ako na nácvik spartakiády. Stávalo sa, naopak, že organizátori museli obmedziť počet záujemcov, lebo by ich nemali kde ubytovať. Už na druhý ročník podujatia v roku 1957 dostal prípravný štáb viac ako 3-tisíc prihlášok z celého vtedajšieho Československa. Predseda letel do Prahy za ministrom obrany Bohumírom Lomským, hrdinom od Sokolova a Dukly. „Všetko viem, Prísuda,“ privítal ho, „armáda už pracuje na stanovom tábore pre výstup na Rysy.“
Nie je zrejme náhoda, že približne v tom istom čase získaval podobný, čiže masový, turistický a medzinárodný charakter aj výstup na Kriváň. Pritom oba výstupy si nekonkurovali, jeden sa konal začiatkom augusta, druhý na jeho konci a oba mávali tisícky aktérov. Vo vzduchu bolo cítiť isté politické uvoľnenie, Československo sa začínalo pozvoľna otvárať svetu, bolo viac voľného času, mladí ľudia z miest pocítili potrebu zážitkov z autentickej prírody. Ešte výraznejšie sa to prejavilo v priebehu „zlatých šesťdesiatych“.
Väčšina účastníkov výstupu na Kriváň tam už nešla kvôli tomu, že si na impozantný vrch kedysi vyšiel aj Štúr so svojou družinou, ale pre jeden z najkrajších výhľadov v Tatrách. Takisto väčšinu „Rysákov“ – ako ich začali volať – nemotivovala snaha zopakovať výkon „nesmrteľného“ Lenina, ale túžili pokochať sa neopakovateľným pohľadom na tatranské štíty, navštíviť najvyššie položenú horskú chatu u nás alebo jednoducho – vyskúšať si vlastné sily.
V Poprade žije človek, ktorý organizuje tieto výstupy už 50 rokov a vo voľnom čase píše ich stručné dejiny. Volá sa Ján Pavlovčin, má už 70 rokov, ale energiu mu môžu závidieť oveľa mladší. V organizačnom štábe Medzinárodného výstupu mládeže zasadol prvýkrát v roku 1966, pripravoval teda už jeho jubilejný desiaty ročník. „Zmenili sme vtedy táborisko – účastníkov výstupu sme ubytovali v stanovom mestečku na Gerlachovských lúkach,“ spomína. „Po dva predchádzajúce ročníky sa táborilo v Starej Lesnej a predtým v Tatranských Matliaroch či na Jakubovej lúke v Novom Smokovci.“
Pamätný bol 12. ročník, pripadol totiž na vrchol Pražskej jari, krátko pred intervenciou spojeneckých vojsk do Československa. V médiách sa občas vyskytujú tvrdenia, že výstup sa kvôli tomu nemohol uskutočniť, ale nebolo to tak. „V roku 1968 sa nám prvýkrát stalo, že pre mimoriadne zlé poveternostné podmienky sme výstup museli obmedziť,“ vysvetľuje Pavlovčin. „Pršalo, bolo veľmi chladno a vo vyšších polohách sa stále držalo veľa snehu. Po konzultáciách s Horskou službou sme preto povolili vystúpiť len asi 500 účastníkom a iba do sedla Váhy. Také čosi sa už potom nikdy nezopakovalo.“ Dodajme, že Váhy sú v nadmorskej výšky 2 337 metrov, pri priaznivom počasí sa zvyšok cesty na vrchol dá zvládnuť za polhodinu.
Rohy pre vodcu revolúcie
Dramaticky sa však vyvinul aj výstup v roku 1969. Už nie kvôli počasiu, na slnkom zaliatych Gerlachovských lúkach sa stretlo vyše 3-tisíc účastníkov. Všetko však bolo poznačené situáciou v krajine po jej okupácii a zmarení nádejí, spojených s dubčekovskými reformami. V záverečný deň stretnutia mládeže, keď sa konala prehliadka víťazov hudobnej súťaže, niekto zdemoloval a podpálil pódium. V normalizačnej atmosfére to bolo čosi nevídané. „Nad podujatím dlho visel otáznik a nebolo jasné, či ďalší ročník sa vôbec bude konať,“ približuje Pavlovčin.
Ale pokračovalo sa, len už pod patronátom Socialistického zväzu mládeže a s pomocou armády, ktorá vybudovala nové táborisko s lepším technickým vybavením. Novinkou boli teplé raňajky a večere pre účastníkov výstupu, ktoré pripravovalo 120 vojenských kuchárov. Tým sa však zmeny nekončili. O rok neskôr postavili vojaci na štrbských lúkach nafukovaciu halu pre prípad zlého počasia.
Nespokojnosť s politickými pomermi v krajine si niektorí účastníci vybíjali na Leninovi, presnejšie na jeho pamätnej tabuli, zmizla niekoľkokrát. Prvá 200-kilogramová s vyrytou hlavou vodcu boľševickej revolúcie musela preč, lebo neznámi výtržníci vyrazili na Leninovej podobizni rohy. Po roku 1990 sa prihlásil vtedajší podpredseda poľského Sejmu, že ešte ako študent zhodil jednu plaketu v nestráženej chvíli z vrcholu Rysov. Nakoniec to zašlo tak ďaleko, že tam museli namontovať lacnejšiu plaketu zo strieborného bakelitu a vynášať ju stále hore a znášať dole…
Dvadsiatym ročníkom sa objavil fenomén, ktorý ešte viac začal pretvárať Rysy na pútnické miesto. V roku 1976 sem prišli niektorí účastníci peši (napríklad skupina trinástich z Trnavy) a mladí ľudia z Košút dokonca na veľkej kolobežke. Stala sa z toho tradícia: o rok neskôr, keď na vrchole Rysov privítali 100-tisíceho účastníka, nasledovali príklad Trnavčanov niektoré skupiny z Bratislavy. V roku 1979 prešli pešo 700 kilometrov dlhú trasu účastníci výstupu z Vilémova pri Šluknove v Čechách. A pätica mladíkov z Příbrami prišla do Tatier na veľkej kolobežke.
Zmeny neobišli ani Chatu pod Rysmi, postavenú ešte v roku 1932 a medzitým niekoľkokrát poškodenú a rekonštruovanú. V roku 1977 jej prestavali obvodové múry, aby mohli rozraziť lavínu a nadstavili jedno poschodie. Na tejto rekonštrukcii sa už podieľali aj účastníci mládežníckych výstupov. O päť rokov neskôr však ďalšia lavína odtrhla na chate časť strechy, izbu a časť kuchyne. Začalo sa uvažovať o jej premiestnení na bezpečnejšie miesto. Ale medzitým sa stala ešte jedna udalosť, ktorú Pavlovčin chce mať vo svojom letopise vytlačenú zlatými písmenami. V roku 1979 sa stal chatárom Viktor Beránek, žijúca legenda Rysov, a je ním dodnes.
Ako prežiť všetky režimy
Po roku 1989 sa zdalo, že hromadným výstupom na Rysy je koniec. Veď zanikli také dlhoročné podujatia s politickým podtextom ako celoštátne spartakiády alebo pesničkový festival v Martine. Stretnutia mládeže na Rysoch pretrvali asi len vďaka ich organizátorom nadšencom, ktorí sa nedali odradiť ničím. Takým ako Ján Pavlovčin, Peter Karabin, Jaroslav Novotný, Štefan Molnár, Ladislav Vosika, Zdenko Kožuch a mnohým ďalším, všetkých nevymenuješ. „Končiar Rysov sa pre nás stal symbolom krásy tatranskej prírody, priateľstva, ale aj túžby prekonávať prekážky a prekonať aj sám seba,“ vyznáva sa Pavlovčin.
Medzitým Beránek dokázal využiť pamiatku na dávny Leninov výstup marketingovo a recesisticky. Na niektorých skalách sú akrylovou farbou namaľované „Leninove stopy“ a miesto, kde údajne sedel. Povráva sa, že jeden čas varil chatár, ktorý asi ako jediný vo svojom veku zásobuje chatu na vlastnom chrbte, „Leninov guláš“ – to však nemáme potvrdené. Zároveň je Beránek jediným monarchom svojho druhu. Svoju „ríšu“ vo výške 2 250 metrov nazval Slobodným kráľovstvom Rysy.
Pavlovčin odhaduje, že za 60 ročníkov sa pri výstupoch na Rysy vystriedalo okolo 350-tisíc účastníkov týchto stretnutí. Mnohí dnešní mladí už ani nevedia, kto bol Lenin. Zato vedia, ako si píšu na Facebooku, že „na Rysoch je sranda“. A to je záruka ďalších hromadných výstupov na túto najpopulárnejšiu horu. Najpopulárnejšiu, lebo Kriváň, ten je predsa posvätný…