Utajený zradca posielal Klenovčanov na smrť

Náreky žien a plač detí sa ozývali obecným domom i klenovským kostolom. Muži sa tiesnili v kultúrnom dome. Nahnali ich sem nemeckí nacistickí vojaci. Idú im vraj dávať do legitimácií pečiatky.

07.08.2016 08:00
klenovec, snp, povstalci, povstanie Foto:
Povstalci počas SNP v Klenovci.
debata (302)

Keď medzi chlapov prišiel Antek, všetci zdúpneli. Poznali ho ako partizána a teraz je tu s Nemcami. Chýry o možnom zradcovi vo vlastných radoch, ktoré už dlhšie kolovali dedinou, sa potvrdili. Nikto nevedel, ako sa to všetko skončí. Zúfalú neistotu a strach vtedy prežíval dnes 95-ročný Pavel Antal.

Do veľkej razie sa fašisti pustili 31. decembra 1944. Na Klenovčanov zosnovali zradnú pascu. V nej uviazlo 49 ľudí. Väznili ich, vypočúvali, bili. Väčšinu nakoniec poslali do koncentračného tábora.

Krátko pred Silvestrom miestny bubeník vyhlásil, aby sa nikto z dediny dva dni nepohol ani na krok. Všetci musia byť doma, lebo tamojšie nemecké veliteľstvo ide preverovať legitimácie. Kto v nej nebude mať nemeckú pečiatku, bude sa s ním zaobchádzať ako s partizánom. Viac k tomu nebolo treba povedať. „I partizánom takéto overenia nemohli škodiť, teda ostali v obci skoro všetci. Len tí najopatrnejší zostali na vrchoch,“ približuje klenovská kronika.

Vizitka obce Klenovec

  • počet obyvateľov: 3 070
  • rozloha: 10 000 ha
  • vznik: prvá písomná zmienka v roku 1340

Nacisti sa po tejto zvrátenej akcii s vervou vystatovali, ako sa im podarilo prejsť Klenovčanom i povstalcom v okolitých horách cez rozum. Do dediny ich klamstvom s pečiatkovaním stiahli vo veľkom počte.

Partizán v nemeckej uniforme

Ešte sa poriadne nezačalo rozvidnievať, keď údery na dvere v posledný deň roka zobúdzali Klenovčanov. Prekvapenie vzápätí striedal strach. Na prahu ich domov stáli po zuby ozbrojení nemeckí vojaci. S výkrikmi: Kom, kom, komando! strhávali z rozospatých dedinčanov periny. Muži, ženy, deti narýchlo hádzali na seba kabáty a kapce. V rannej polotme sa dedinou hrnul dav vystrašených ľudí. Na námestí oddelili ženy s deťmi od mužov. Chlapov nahnali do kultúrneho domu, ženy do obecného domu a kostola. „Vtedy už každý vedel, že to budú pre mnohých osudné legitimácie,“ opisuje udalosť klenovská kronika.

Dedinčania postupne prichádzali a Nemci hneď vyvolávali konkrétne mená ľudí. Nikto už nepochyboval, že ich niekto zradil. Ako by predsa nacisti vedeli, kto je v ilegálnom odboji alebo pomáha partizánom? O krátky čas s nemeckými dôstojníkmi prišiel Antek, známy pod týmto menom v celom Klenovci ako partizán. „Bol v nemeckej uniforme, len čiapku mal partizánsku. Tak som ho i sám videl,“ zapísal kronikár Pavel Moncoľ. Nacistický udavač vybral menovite 38 mužov, ktorých zatvorili zvlášť v hostinci.

„Počul som na chodbe kultúrneho domu, keď udrel Antek horára Pavla Reptiša zo Sinca, tento výkrik: Prečo ma biješ? Reptiš bol môj príbuzný, spolupracoval s partizánmi. Poznal som ho podľa hlasu. Potom Antek privolal k dvom juhoslovanským partizánom vojaka so samopalom a povedal: Vykopete si jamečky a dostanete dum-dum kulečky,“ opísal svoj zážitok už nebohý Koloman Zúrik pred tromi rokmi v Klenovských novinách.

Ranený partizán sa zastrelil

Rovnako ako v dedine postupovali fašisti aj na vrchoch, ako v tomto regióne nazývajú lazy. Obkľúčili laznícke usadlosti, ktoré domáci volajú kolešne. Ani tu nenechali doma ženy, deti, chorých. Zo všetkých strán zohnali ľudí do miestnej lokality Ráztočné. Zaistených klenovských vrchárov tu sústredili v chlievoch a senníkoch. Z nich Antek označil jedenásť mužov za partizánov.

„V Klenovci už chlapov vyrichtovali, my sme ešte boli na vrchoch, Slopovô sa to volá. Aj k nám prišli Nemci s automatmi. Mišo od susedov mi hovorí, bohvie, čo s nami bude. Najprv nás sústredili v Ráztočnom, potom nás vyšikovali na námestie. Toľko tam bolo ľudí, že ani jablko by pomedzi nás neprepadlo,“ spomína Pavel Antal.

Pavel Antal Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Pavel Antal, klenovec, Pavel Antal

V dome Eugena Mrázika na vrchoch ukrývali ťažko raneného partizána Nikolaja Lautasa. Ten na Nemcov vystrieľal všetky náboje a posledný si nechal pre seba. Obyvatelia domu využili prestrelku a ušli do blízkeho lesa. Pri prestrelke bol ranený Ján Macko. Nemci ho chytili. Bez ošetrenia ho odvliekli do koncentračného tábora s ostatnými zaistenými. Mrázikov dom podpálili. Aj dom Michala Lihanca.

Klenovskí chlapi boli v kultúrnom dome zatvorení tri dni a dve noci. Nebolo miesta ani na sedenie, nieto ešte na ležanie. Na spánok aj tak sotvakto pomyslel. V napätí a obavách čakali na svoj ďalší osud. Ženy s deťmi z obecného domu a kostola prepustili podvečer prvého dňa.

Zákopy kopali až do Rakúska

Všetkých mužov od 14 do 50 rokov na tretí deň očíslovali a rozdelili do pracovných skupín. Jednu hneď vyslali kopať zákopy do Tisovca, druhú nechali v Klenovci robiť opevnenia povyše dediny a tretiu odšikovali do neďalekej Hačavy. „S kamarátom som sa dostal do skupiny, ktorú poslali kopať zákopy na Hačavu. Pri jednej čerešni na lúke som tam zakopal krompáč, lebo som niesol dva. Neviem, či tam ešte je, nikdy som sa tam po vojne nevybral,“ hovorí Pavel Antal.

Postupne sa čata zajatcov približne so stovkou chlapov dostala do Banskej Bystrice. „Tam sme tiež kopali protitankové okopy. Zem bola zamrznutá, rúcalo sa snehu vyše pása. Najprv sme omietli sneh, o chvíľu ho tam zase bolo. Kopali sme zákopy všade pred frontom. Nemci nás strážili. Takto sme prešli cez Zvolen, Kremnicu, až nás zavliekli do Rakúska, do Hollabrunnu, do Hornu. Tam nás zo zajatia vykúpil 8. mája 1945 koniec vojny. Rozpustili nás a zmizli. Každý z nás sa potom domov vydal na vlastnú päsť,“ dodáva pán Antal.

Opustené kolešne fašisti po razii vyrabovali. Z vrchov zháňali statok, brali slaninu, masť, múku, šaty a všetko, čo sa im hodilo. „Odviezli 316 kusov rožného statku, 120 ošípaných, 70 metrických centov slaniny a masti, 150 metrických centov obilia, množstvo klobás a iných požívatín, šatstvo a bielizeň v odhadnutej sume 7 miliónov 600-tisíc korún,“ sumarizuje vtedajší kronikár. Vypálili dva domy a senníky. Antek neprezradil len mená ľudí z odboja a partizánskych pomocníkov, ale aj ukryté zakopané zbrane. Bolo ich takmer za tri vozy.

Partizánov skryli do pece

Protipartizánske akcie vysielaním agentov do partizánskych jednotiek a medzi civilné obyvateľstvo vykonávala špeciálna prieskumná jednotka Frontaufklärun­gtruppe. „Najznámejším prípadom je agent Antonín Vazač, zvaný Antek, majúci len v Klenovci na svedomí odvlečenie 39 ľudí do koncentračného tábora v Mauthausene,“ uvádza historik Múzea SNP Marian Uhrin v brožúrke Protifašistický odboj a SNP v Gemeri-Malohonte v rokoch 1944 – 1945. Osem sa ich z lágra nevrátilo. Dvoch po vojne našli zastrelených v masovom hrobe pri Trenčíne.

Otcovi Júlie Segečovej sa pri gestapáckej razii podarilo ukryť pri studni. „Jeho bratranca Miša a uja Pavla Antala z vedľajšej kolešne zobrali. Ako zajatci museli pre Nemcov kopať zákopy. Našťastie obaja sa z robôt vrátili,“ tlmočí spomienky svojej mamy 74-ročná pani Segečová.

Júlia Segečová Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Júlia Segečová, klenovec Júlia Segečová

Pavel Murárik sa pridal k odboju ako povstalecký vojak. „Otec o Antekovi veľa rozprával. Bol to človek, ktorému dôverovali, a nikomu ani len nenapadlo, že je udavač, spriahnutý s Nemcami,“ hovorí jeho dcéra, 68-ročná Ružena Štulajterová. Jej starí rodičia pomáhali partizánom, zásobovali ich jedlom aj informáciami.

V deň, keď sa k ich kolešni brodilo snehom nemecké komando, život Murárikovcov visel na vlásku. „Práve v tom čase boli u starkých partizáni, čo si prišli po jedlo. Nemci sa blížili, psy brechali ako najaté. Čo robiť? Ak u nich nájdu partizánov, smrť ich neminie,“ tlmočí spomienky svojho nebohého otca pani Štulajterová.

Na dvore mali veľkú pec na pečenie chleba. Partizánov do nej narýchlo ukryli a otvor zatarasili, aby ho nebolo vidno. „Otec sa tiež ukryl. Neviem presne kde, ale nejakou škárou sledoval, čo sa u nich dialo. Medzi Nemcami zbadal aj Anteka. Pýtali sa na partizánov, no keď nedostali nijakú konkrétnu odpoveď, chceli aspoň jedlo. Dali im bok slaniny,“ pokračuje.

Keď komando odišlo, všetkým padol kameň zo srdca. Pavel Murárik po čase vyšiel na kopec, aby zistil, kadiaľ nemeckí vojaci s Antekom odchádzajú a mohol partizánov previesť bezpečnou cestou do hôr. „Vtedy videl, ako z okolitých kolešní Nemci hnali kravy a svine,“ dodáva Ružena Štulajterová.

Ružena Štulajterová Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Ružena Štulajterová, klenovec Ružena Štulajterová

Nič nepriznal, nič neoľutoval

O dvojtvárnosti konfidenta gestapa partizáni a ich pomocníci dlho nemali ani potuchy. Do Klenovských vrchov po potlačení Slovenského národného povstania prichádzalo veľa ľudí. Povstalcov zhadzovali z lietadiel na padákoch, iní prišli pešo z rôznych kútov Slovenska. Jednoducho sa medzi nimi objavil a zrazu bol tu. Domáci ho poznali ako nadporučíka, veliteľa partizánskej čaty. Podarilo sa mu preniknúť do jedného z oddielov partizánskeho zväzku Chruščov.

„Poznal sa s partizánmi, pracovníkmi ilegálneho odboja a zároveň bol nemecký agent. Sledoval, udával. Mnohých ľudí, najmä v Klenovci, priviedol do nešťastia. Poznal som ho. Vedel nemecky, česky, slovensky a ešte aj čo-to z ruštiny. Všade sa vedel vopchať. Nakoniec udal presne tých ľudí, s ktorými spolupracoval,“ dodáva Pavel Antal.

Antonín Vazač pochádzal z južnej Moravy. Po skončení vojny sa snažil zmiznúť a zmazať po sebe všetky stopy. Ušiel na Moravu a ako sa traduje, násilím so sebou zobral predavačku z drogérie v Hnúšti, s ktorou sa chcel oženiť. Práve ona ho nakoniec oznámila úradom. Zákerného nacistického špióna zatkli pri Brne v júli 1945. Po roku vyšetrovacej väzby ho postavili pred súd v Rimavskej Sobote. Ten ho v roku 1946 odsúdil na trest smrti zastrelením. Následne ho popravili. Na súde proti nemu svedčilo takmer 50 svedkov. Do poslednej chvíle nič nepriznal, vykrúcal sa, ako mohol, nič neoľutoval.

Kolešne boli plné utečencov

Hory okolo Klenovca, ležiaceho v údolí Veporského rudohoria, boli plné partizánov, povstalcov i prenasledovaných ľudáckym režimom. Aj mnoho ľudí z dediny hľadalo útočisko vo vrchárskych usadlostiach. „Okrem tunajších občanov prijali ešte veľké množstvo utečencov z celého Slovenska. Nebolo kolešne, kde by nebolo sústredených najmenej pätnásť uprchlíkov,“ vypovedá záznam v obecnej kronike.

Klenovčania čakali fašistické vojsko od Rimavskej doliny. Prišlo však od Revúcej a Tisovca, kde v sedle Dielik prelomilo partizánsku obranu.

Pietne miesto s pamätníkom v centre Klenovca. Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
pietne miesto, pamatník, klenovec Pietne miesto s pamätníkom v centre Klenovca.

„Keď sa táto zvesť, že Nemci sa tlačia do Tisovca, doniesla do Klenovca, otriasla nami hrôza, čo bude ďalej. Začali sme zháňať svoje batôžky a uzlíčky s najpotrebnejšími vecami, a veru, bolo medzi nimi aj veľa nepotrebného, a pripravovať sa na útek na Klenovské vrchy. Tie boli našou nádejou a spásou,“ interpretuje spomienky Márie Jungovej v brožúrke historik Uhrin.

Do Slovenského národného povstania sa podľa kroniky hneď na začiatku prihlásilo toľko dobrovoľníkov, že 400 pušiek, rezervovaných pre Klenovec, sa rozdalo už dopoludnia. Tých, čo prišli popoludní, už nemali čím vyzbrojiť. Dobrovoľne sa do povstaleckej armády prihlásilo do 700 mužov.

Z lágrov prichádzali živé mŕtvoly

Klenovec oslobodila Červená armáda 23. januára 1945. Nacistické vojská definitívne opustili chotár dediny 29. januára 1945. Zanechali za sebou podmínované cesty a chodníky. Osudné sa stali piatim miestnym ľuďom, ktorí prišli o život, ďalší štyria zostali zmrzačení, bez nôh. Fašisti na ústupe pri prechode chotára medzi Veprom a Železnou bránou všetok zhabaný dobytok a kone z dediny postrieľali, lebo ich pre vysoký sneh nemohli previesť.

Zlé frontové časy sa pre Klenovčanov síce skončili, no naďalej prežívali strastiplné chvíle. Tí, ktorým Nemci odvliekli najbližších do lágrov, s nádejou i obavami čakali na ich návrat. Ľudia z koncentrákov sa trúsili pomaly. Na kosť vychudnutí, no živí. „Z Klenovčanov – Židov, ktorí boli odvezení ešte v roku 1942 do Poľska, sa vrátili len dve slobodné dievčatá, ktoré však v Klenovci neostali, keď tu nikoho nenašli a nikoho sa nedočkali,“ píše sa v obecnej kronike.

Po prechode frontu našla v obci svoje miesto vojenská rumunská nemocnica. Nachádzala sa v školských budovách. Prešlo ňou 920 ranených. Miestne ženy pomáhali pri ich ošetrovaní. Klenovský ženský spolok Živena urobil zbierku, ktorej hodnota dosiahla 45-tisíc vtedajších korún. Peniaze a potraviny z nej umožnili zabezpečiť stravu pre ranených na celé tri mesiace.

Obete druhej svetovej vojny v Klenovci

Ján Antal, Mária Antošová, Ján Balážik, Ján Bálint, Ján Balciar, Pavel Barto, Ján Brndiar, Ján Brndiar, Ondrej Brndiar, Ondrej Brndiar, Samuel Brndiar, Matej Cibuľa, Mária Daražová, Michal Doboš, Pavel Ďuriš, Mária Fedorová, Samuel Hruška, Ondrej Jakabšic, Ondrej Jakabšic, Pavel Jakabšic, Pavel Jakubec, Ján Kačáni, Michal Kamoda, Ján Kolenkáš, Ondrej Kyzek, Daniel Láska, Ján Láska, Pavel Láska, Pavel Láska, Pavel Lichanec, Ján Moncoľ, Zuzana Ostricová, Ján Parobek, Ján Parobek, Juraj Pauko, Arpád Radič, Martin Rapčan, Ján Štefánik, Ján Štefánik, Ondrej Šuniar, Pavel Takáč, Ján Zvara

© Autorské práva vyhradené

302 debata chyba
Viac na túto tému: #SNP #Nacisti #druhá svetová vojna #Klenovec #Svedectvá pravdy