Z návrhu nového zákona vyplýva nárok nielen na zvýšenie dôchodku, ale aj na prednostné pridelenie bytu, na cestovanie verejnou dopravou a lieky zadarmo, na zľavnenie nájomného a ďalších sociálnych služieb. Vláda Ruskej federácie však návrh neodporúča prijať. Ako budú hlasovať poslanci po návrate z parlamentných prázdnin?
Autori predlohy v jej dôvodovej správe tvrdia, že sovietski vojaci a dôstojníci sa v auguste 1968 zúčastnili na bojových akciách so zbraňou v ruke. Viacerí pritom padli, ďalší utrpeli vážne zranenia, čo oprávňuje zaradiť účastníkov invázie do kategórie veteránov vojny. Stanovisko ruskej vlády vyjadrené v liste vicepremiéra Sergeja Prichoďka to spochybňuje a odvoláva sa na informácie ruského ministerstva obrany. Podľa nich sa príslušníci sovietskych ozbrojených síl na žiadnych bojových akciách na území Československa nezúčastnili. Napokon, aké to mohli byť boje a s kým by tu vtedy bojovali?
Návrh ešte v júni tohto roku predložili traja poslanci Dumy za Komunistickú stranu Ruskej federácie, iniciátorom bol jeden z nich – Jurij Sineľščikov. Ten istý Sineľščikov, ktorý vlani vystupoval v škandalóznom dokumente štátnej televízie Rossija 1. Film Varšavská zmluva – odtajnené stránky sa venoval aj vojenskej operácii s krycím názvom Dunaj. Jej základnou úlohou podľa poslanca Sineľščikova bolo „potlačenie štátneho prevratu v ČSSR, ktorý pripravovala československá opozícia s podporou západných krajín“. Nešlo vraj o agresiu, ale o preventívny úder a spojenci ním predišli „v konečnom dôsledku vpádu vojsk NATO“ nielen do Československa, ale aj do ďalších krajín varšavského paktu, ako tvrdí poslanec.
Sineľščikov (69) sa tu hrá na historika a politológa, hoci takmer celý aktívny život pôsobil ako prokurátor a zrejme má na prijatí zákona aj osobný záujem: v auguste 1968 bol totiž seržantom základnej vojenskej služby na jednej zo sovietskych základní v NDR. Do ČSSR sa dostal s inváznou jednotkou ako spojár. Vo filme spomína na sovietske tanky podpálené v uliciach Prahy a na tajné sklady zbraní, ktoré „opozícia“ ukrývala na zvláštnych miestach. Našli ich vraj v budove ministerstva poľnohospodárstva i v pražskom Parku kultúry a oddychu J. Fučíka.
Ruský poslanec si zrejme vystačí s dezinformáciami o „výčinoch kontrarevolúcie“, ktoré vtedy používala sovietska propaganda. Medzitým totiž vyšlo najavo, že v prípade „arzenálov opozície“ išlo zväčša o zbrane Ľudových milícií, „ozbrojenej päste“ vládnucej komunistickej strany. Milície ako polovojenská organizácia mali za bývalého režimu svoje jednotky takmer v každom väčšom závode, úrade či inom zariadení. Údajne boli medzi zbraňami pušky a pištole „made in USA“. Áno, ale pochádzali ešte z druhej svetovej vojny. Navyše, časť tohto arzenálu sa nachádzala v debnách vyrobených v ZSSR.
O týchto pozoruhodnostiach film pomlčal, jeho autori sa nezmienili ani o tajnej operácii KGB pod krycím názvom Chodoki, ktorej cieľom bolo podstrčiť falošné dôkazy o prípravách rôznych opozičných skupín v Československu na ozbrojený prevrat. Podrobne o nej píše britský historik Christopher Andrew na základe dokumentov, ktoré po rozpade ZSSR vyviezol na Západ archivár KGB Vasilij Mitrochin.
Ale vráťme sa k údajným bojovým akciám. S kým si teda u nás skrížili zbrane sovietski vojaci internacionalisti – ako si hovoria bývalí účastníci invázie do Československa? Podľa dôvodovej správy k návrhu spomínaného zákona narazili na ozbrojený odpor aj na Slovensku. „Na jednotku, ktorá postupovala cez Banskú Bystricu, spustili guľometnú streľbu z veže,“ píše sa v tomto zdôvodnení. „Odvetným výstrelom z kanóna BVP bolo palebné hniezdo zničené.“ Čo to bolo za jednotku? Kto na ňu strieľal? Kedy? Z akej veže? Tieto konkrétne údaje v správe chýbajú.
Ak sa incident stal na začiatku invázie, čiže 21. augusta 1968, tak z dochovaných hlásení Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Banskej Bystrici vyplýva, že jediný prípad so streľbou a smrteľnými následkami zaznamenala tamojšia polícia nie v Bystrici, ale v Detve. Jeden 28-ročný civilista bol na mieste mŕtvy, druhý, 18-ročný skončil s ťažkými zraneniami v lučeneckej nemocnici, kde na druhý deň zomrel. Nešlo však o likvidáciu žiadneho palebného hniezda kdesi na veži. Citujeme zo situačnej správy polície: „V uvedenej dobe nachádzali sa (obaja) aj s inými občanmi na okraji cesty, po ktorej prechádzala kolóna sovietskych vojsk, na ktorú občania pokrikovali a hádzali do tankov kamene,“ na čo „dôstojník Sovietskej armády z jedného tanku vystrelil do stojacich občanov dávku zo samopalu…“
Na jednom z internetových portálov, kde bývalí príslušníci sovietskych inváznych jednotiek nostalgicky spomínajú na spoločné zážitky, možno nájsť text pesničky tankistov z 31. gardovej divízie. Spieva sa v nej: Vošli sme na tankoch, nestrieľali… / Nechceli sme bratov zabíjať… / A oni po nás kameňmi hádzali: / Nechceli našu pomoc prijímať…
Ty do mňa kameňom, ja – olovom
Detva nebola ojedinelým prípadom, vyskytli sa aj ďalšie incidenty tohto druhu, asi najväčší v Košiciach na Námestí osloboditeľov, kde sa 21. augusta 1968 niekoľko sto ľudí pokúšalo zastaviť kolónu inváznych vojsk, niektorí hádzaním skál. Z kolóny sa ozvali výstrely, sedem osôb v zhromaždenom dave zomrelo, niekoľko desiatok bolo zranených, z nich 35 ťažko. Spomedzi príslušníkov sovietskej jednotky dvaja utrpeli zranenia a jeden vojak „bol usmrtený zásahom strely zo sovietskych zbraní“.
Tieto slová z hlásenia Verejnej bezpečnosti v Košiciach by si žiadali vysvetlenie, ale výsledky predbežného vyšetrovania prípadu z 22. augusta 1968 ho neobsahovali. Je zaujímavé, čo o tom zverejnil po štyroch desaťročiach od udalosti Gennadij Sergejev, bývalý príslušník sovietskej vojenskej kontrarozviedky. „Podľa prvej verzie išlo o mierený výstrel na guľometníka v obrnenom transportéri z nepriateľsky naladeného davu,“ napísal v časopise ruskej tajnej služby FSB. „Ako však neskôr zistila zmiešaná vyšetrovacia komisia, jeho smrť spôsobil neúmyselný výstrel z nezaisteného samopalu veliteľa vozidla. Zasiahnutý vojak sa pri páde na chrbát snažil ešte zachytiť o guľomet, pričom nechtiac potiahol za spúšťadlo. Nasledovala nemierená krátka dávka, ktorá spôsobila obete medzi civilistami.“
Samozrejme, košický prípad predkladatelia zákona v Ruskej dume neuvádzajú, jednoducho sa im nehodí do mozaiky „bojových akcií“. Podobne ako popradský. Tam postavili občania do cesty sovietskej kolóne nákladnú tatrovku. A keď sa vojenské vozidlá priblížili, v ústrety im z davu letela spŕška kameňov a prázdnych fliaš. Sovietski vojaci odpovedali streľbou. Šestnásť ľudí bolo pri tomto incidente zranených, z toho šesť ťažko, 19-ročný Jozef Bonk zomrel pri prevoze do nemocnice. Podľa zistení Vojenského historického ústavu v Bratislave zahynulo v prvých desiatich dňoch invázie a okupácie na území Slovenska 26 civilistov, 181 bolo zranených. Najviac, jedenásť, ich zomrelo vo vtedajšom Východoslovenskom kraji, po päť v ostatných dvoch krajoch a v Bratislave. Najčastejšie príčiny úmrtia – dopravné kolízie alebo následky streľby.
Najznámejšou obeťou sa stala 15-ročná Danka Košanová. Podľa uznesenia vyšetrovateľa z augusta 1968 bola smrteľne zranená „strelou do oblasti pása neznámym páchateľom pri ozbrojenom zákroku vojsk Varšavskej zmluvy proti obyvateľom Bratislavy“. Ďalej sa však vyšetrovanie nedostalo. Velitelia cudzích vojsk nedovolili slovenským kriminalistom vyšetrovať svojich príslušníkov. Po každej takejto streľbe tvrdili, že ju vyprovokovali kontrarevolucionári a že vojaci nestrieľali do ľudí, ale iba do zeme.
Od 21. augusta do konca roku 1968 zahynulo takto na celom území Československa 108 civilistov. A aké boli straty na strane sovietskych vojsk? V ruskej kolektívnej monografii, ktorú pripravil Vladimir Zolotarev, sú tieto údaje: v období 21. 8. – 20. 9. 1968 padlo a zomrelo na následky zranení „v dôsledku nepriateľskej činnosti občanov ČSSR“ 11 vojakov a dôstojníkov, zahynulo pri haváriách – 50 a zomrelo v dôsledku neopatrného zaobchádzania so zbraňou 24. Čiže dovedna – 85. Aj podľa ruských vojenských historikov ide o nepatrné straty vzhľadom na obrovský pohyb vojsk.
A hlavná príčina takých malých strát? „Dvestotisícová československá armáda nekládla prakticky žiaden odpor,“ priznávajú autori monografie, "hoci vo viacerých jej jednotkách a útvaroch bolo pozorovať prípady antisovietskej psychózy. Plnila však príkaz svojho ministra obrany a do konca udalostí v krajine zostávala neutrálna.“
Vzorom im je Ukrajina
Domáce ozbrojené sily boli paralyzované rozkazom ministra Martina Dzúra a potom aj vyhlásením ich hlavného veliteľa Ludvíka Svobodu, prezidenta republiky, zostať v kasárňach, nepripustiť krviprelievanie. Obaja patrili medzi tých československých ústavných činiteľov, ktorých sovietska strana informovala už v predvečer chystanej operácie. Nechýbalo pritom ani otvorené zastrašovanie. Minister obrany ZSSR maršal Andrej Grečko mal telefonicky Dzúrovi pohroziť: „Ak Česi začnú strieľať po našich vojskách, dám ťa obesiť na prvej osike!“
Nestrieľalo sa, československí vojaci disciplinovane zostali v kasárňach. Civilné obyvateľstvo však vyšlo do ulíc a začalo s pasívnym odporom. Nie tak dávno o tom podal svedectvo v irkutských miestnych novinách bývalý príslušník 30. gardovej motostreleckej divízie Gennadij Gladyšev. Táto divízia bola predtým dislokovaná v Bielorusku, po presune vtrhla k nám zo Zakarpatska a na Slovensku potom jej jednotky zostali 22 rokov. „Už v prvom väčšom meste, v Michalovciach, sme pocítili nenávisť davu,“ spomína Gladyšev, „stovky ľudí v uliciach nám dávali najavo, že sme tu nezvaní hostia, vykrikovali na nás so zdvihnutými päsťami, cestu lemovali plagáty s nápismi: V roku 1945 – osloboditelia, v 1968 – okupanti.“'
Foto: upn.gov.sk
Sťažovali im postup strhávaním tabúľ s názvami obcí a ulíc, prehadzovaním smeroviek, zhadzovaním stromov a stĺpov na cesty, po ktorých prechádzali s vojenskou technikou. Boli pripravovaní skôr na ozbrojený odpor skupín „kontrarevolucionárov“, a nie na kameňovanie rozhnevaným davom. Rozkaz veliteľov znel: „Nezačínať so streľbou, ale na nepriateľskú streľbu odpovedať dôrazne.“ Ako si však takýto rozkaz vysvetlia nižší velitelia, a najmä radoví vojaci, z ktorých mnohí ani nevedeli, kde sa práve nachádzajú? „Pod vplyvom propagandy a v strese budú mnohí vidieť kontrarevolucionára za každým rohom alebo oknom,“ približuje prvé hodiny invázie Daniel Povolný z Vojenského historického ústavu v Prahe, „neznáme zvuky budú považovať za výstrely či za útok a začnú bez výstrahy páliť ako prví.“
To síce možno pochopiť, sotva však ospravedlniť. Preto už pred štvrťstoročím, krátko po nežnej revolúcii, vznikla otázka odškodnenia. „Sovietom sme navrhli, aby urobili gesto a jednorazovo odškodnili príbuzných týchto obetí, ale nepristúpili na to,“ spomína generál Svetozár Naďovič, vtedy vládny splnomocnenec pre odsun sovietskych vojsk z Československa Určité odškodné vyplatila postihnutým vláda ČSFR v roku 1991, považovalo sa však za nedostatočné. Ďalšie opatrenia schválila Národná rada o štrnásť rokov neskôr.
Teraz teda prichádza na rad odškodnenie tých, čo sem vtrhli, aby „ochránili“ Slovákov a Čechov pred údajným štátnym prevratom, úskokmi Západu a, ako vtedy sami vysvetľovali, pred "plazivou kontrarevolúciou“. Proti návrhu ruských komunistov protestovalo pred časom Ministerstvo zahraničných vecí Českej republiky. Jeho zdôvodnenie označilo za prekrúcanie historických faktov a pripomenulo vyhlásenie bývalého prezidenta Ruskej federácie Borisa Jeľcina z augusta 1993, v ktorom odsúdil vpád spojeneckých vojsk do Československa ako akt agresie a zasahovanie do vnútorných záležitostí iného štátu. Napokon, v marci 2006 priznal morálnu zodpovednosť Ruska za túto agresiu aj súčasný ruský prezident Vladimir Putin. Ruské liberálne médiá podrobili návrh zákona tvrdej kritike. Napríklad internetové noviny Gazeta.ru priniesli úvahu publicistu Dmitrija Petrova, podľa ktorého schválením zákona by sa pošliapanie suverenity iného štátu považovalo za hrdinský čin.
Predkladatelia zákona sa však odvolávajú na dôležitý precedens. Ešte v roku 2004 vydal vtedajší ukrajinský prezident Leonid Kučma výnos, na základe ktorého získali status veteránov vojny ukrajinskí účastníci operácie Dunaj. Ukrajina im odvtedy vždy 15. februára vzdáva úctu, to je deň zasvätený u našich východných susedov účastníkom bojových akcií na území iných štátov. Na slávnostných zhromaždeniach je pri tejto príležitosti najviac veteránov vojny v Afganistane, hneď za nimi nasledujú čo do počtu veteráni "bojov“ v Československu.
Už vlani, rok po Majdane a zosadení vlády Viktora Janukovyča, odvolací súd vo Vinnycii na západe Ukrajiny zrušil rozsudok prvostupňového súdu, ktorý odmietol jednému z účastníkov operácie Dunaj priznať status veterána vojny. Apelačný súd na základe predložených listinných dôkazov dal za pravdu žiadateľovi, lebo malo z nich vyplynúť, že dotyčný plnil „na území ČSSR bojové úlohy a svoje internacionálne povinnosti pri obrane socializmu“. Mal o tom svedčiť aj ďakovný list ministra obrany ZSSR z 21. októbra 1968. Záver: žiadateľ má nárok na všetky sociálne úľavy vyplývajúce zo zákona o veteránoch vojny.
Po anexii Krymu tam vznikol problém, o ktorom sa v Rusku nepíše a nie je o ňom zmienka ani v návrhu zákona od komunistických poslancov: totiž krymskí účastníci operácie Dunaj prišli o všetky výsady, ktoré im ako veteránom vojny dovtedy priznávalo ukrajinské zákonodarstvo. Prizná im ho opätovne zákon ruskej Dumy?