Škola na ceste od reformy k reforme

Začiatok školského roka bol odjakživa mimoriadnym dňom, a to nielen pre prváčikov či ich rodičov. V našich končinách sa s tým nezriedka spájal štart nejakej školskej reformy, ktorá zvyčajne prichádzala s dobre zabudnutým starým, trpela polovičatosťou, a tak stav vecí buď vôbec nemenila, alebo ho zmenila, ale často k horšiemu.

05.09.2016 15:00
debata (4)
Vysvedčenie spisovateľa Janka Jesenského zo 7.... Foto: Dikda.eu
vysvedčenie, Janko Jesenský Vysvedčenie spisovateľa Janka Jesenského zo 7. triedy evanjelického lýcea v Kežmarku z roku 1892, dnes uložené v Literárnom archíve SNK.

Mnohí rodičia si dnes ťažkajú, že prázdniny boli tentoraz pridlhé. V Taliansku však majú až trojmesačné, pravda, tam sa chodí do školy od pondelka do soboty, žiaci trávia v triedach priemerne 890 hodín ročne, kým naši len 680. Aj u nás to kedysi bývalo ináč. Letné vakácie – ako ich vtedy volali – sa len postupne vyprofilovali ako dvojmesačné, čo však dlho platilo iba v mestách. Na slovenskom vidieku ešte aj začiatkom 20. storočia trvali prázdniny štyri mesiace, ale nezriedka až do prvého snehu. "Dnes ráno som konečne mohol započať vyučovanie,“ zapísal si Ľudovít V. Rizner, učiteľ v ľudovej škole v Zemianskom Podhradí 13. novembra (!) 1889. "Došlo 112 detí, chybuje ešte vyše 20.“

A čo povinná školská dochádzka? Zaviedla sa síce už koncom 18. storočia za vlády cisára Jozefa II., ale len od 6 do 12 rokov. Na vychodenie základnej či ľudovej školy to vtedy stačilo, povinnosť detí pomáhať rodičom pri poľnohospodárskych prácach bola nad všetky ostatné povinnosti. Dalo sa síce nastúpiť do školy v útlejšom veku, napríklad taký Janko Francisci, národný buditeľ a básnik známy najmä z revolučných udalosti v rokoch 1848 – 1849, začal navštevovať základnú školu v rodnej Hnúšti, keď mal iba päť rokov a tri mesiace…

Mimochodom, práve povinná školská dochádzka môže byť skvelou ilustráciou opakovateľnosti reforiem v tejto oblasti. Keď si vezmeme len posledných sto rokov, tak v roku 1922 sa u nás povinná dochádzka predĺžila na 8 rokov, v roku 1948 na 9 rokov, v roku 1960 na 10 rokov, v roku 1990 sa znovu upravila na 9 rokov a napokon v roku 2008 sa predĺžila o ďalší rok. Problémom zostáva viac ako dve storočia jej dodržiavanie. Síce už pred 150 rokmi prijal uhorsky parlament zákonné postihy za chodenie „poza školu“, ale bolo to málo platné.

Slovenský parlament schválil sankcie proti „neospravedlnenej neprítomnosti“ žiaka v škole naposledy pred ôsmimi rokmi. Podľa tejto zákonnej úpravy 15 neospravedlne­ných hodín v mesiac stačí na pozastavenie prídavku na takéto dieťa a 60 hodín na podnet na začatie priestupkového konania proti rodičovi. Ale osmelí sa niekto hovoriť o vyriešenom probléme?

V triedach hvižďal korbáč

Tak dnes, ako aj v minulosti sa školský rok začínal slávnostným prejavom riaditeľa tej či inej školy. Zachovala sa „reč študentstvu“ od štúrovca Jána Kalinčiaka z 3. októbra 1858, čo bol vtedy prvý deň nového školského roka na Štátnom evanjelickom gymnáziu v Českom Těšíne. Po smrti Ľudovíta Štúra spisovateľ a pedagóg Kalinčiak odišiel z Modry a prijal ponuku stáť sa riaditeľom na tejto škole, kde sa vtedy učili aj slovenskí študenti. „Ľudia si obyčajne myslia, že sa preto študuje, aby sa vôbec zozbierali nejaké vedomosti,“ začal svoju reč Kalinčiak, „ale prvé, čo chce škola s vami urobiť, je zušľachtiť ľudskú povahu… prebudiť vo vás driemajúce sily, viesť ich a urobiť z vás ľudí.“

Nasledoval opis obsahu výučby a učebných postupov, charakteristika osobnosti študenta a úlohy učiteľa. „Moji mladí priatelia,“ pokračoval riaditeľ školy, „sami ešte neviete, čo vám môže osožiť a čo poškodiť… Nemali ste ešte času vyjadriť sa za určitý spôsob konania, teda nemáte ešte žiadnu vôľu… Keď vám bude svätou vôľa vašich učiteľov a školských zákonov, keď sa jej podrobíte, keď zdoláte výbuchy svojvôle, budete usilovní a vytrvalí, budete bohabojní – nájdete v nás vždy aj milujúcich dobrých učiteľov.“

Ale čo, ak sa nepodrobia? „Nájdete v nás prísnych vykonávateľov zákona,“ odpovedal Kalinčiak, „lebo musíte vedieť, že budeme s vami prísne zachádzať, nakoľko by ste pozabudli, že naše rady a napomínania sledujú len vaše vlastné blaho.“

Kalinčiak nezašiel tentoraz do podrobností a nekonkretizoval, čo to vlastne znamenalo „prísne“ vykonávať predpisy školského zákona. Plastický opis nájdeme v spomienkach botanika, etnografa a historika Jozefa Ľ. Holubyho, ktorý v roku 1847 nastúpil ako študent na modranské gymnázium, kde bol vtedy rektorom, čiže riaditeľom ten istý, len o čosi mladší (25-ročný!) Kalinčiak. „V deň, kedy nikto v škole nedostal trstenicou by sa mohla biela zástava vyvesiť na gymnaziálnu budovu,“ spomínal Holuby.

V telesnom trestaní sa podľa neho vyznamenával najmä zástupca rektora. „Delikventovi sa ani na dlaň nedíval, a predsa mu ferulou na ňu trafil tak dôkladne, že to až zahvižďalo,“ napísal doslova. Ale ak bolo treba niekoho vylátať trstenicou na zadok, exekúcie sa ujímal osobitne tým poverený študent. V Holubyho triede mal výkon trestov na starosti istý Martešík z Myjavy. „Odsúdenec šiel mlčky ku kachliam, kde bola ominózna lavica, dereš zastupujúca,“ pokračoval Holuby, „a keď sa na lavicu uložil, nameral mu exekútor usúdené rany.“ Martešík bol veľký beťár, kamaráta „len tak ledabolo fukol po pulideroch“, zato takému , čo mu „dakedy niečo proti srsti vykonal“, to vrátil aj s úrokmi, „toho nešanoval, ale vyplatil spravodlive a ako sa patrí“.

Ešte tvrdšie trestali žiakov na nižších stupňoch škôl. Sám Kalinčiak mal ako prvák základnej školy v Záturčí (dnes súčasť Martina) učiteľa, ktorý často používal telesné tresty. Autor humoristickej prózy Reštavrácia však o ňom vo vlastnom životopise písal vcelku láskavo: „Chlapcov mastil, ale nie maslom, lež palicou, až to bola radosť.“ Pritom išlo napríklad o šesť rán palicou len za to, že žiak sa nepripravil na hodinu…

Spomenuli sme Francisciho, z ktorého chcel mať otec inžiniera, a tak po troch rokoch ľudovej v Hnúšti ho dal do tzv. seniorálnej školy v Ožďanoch. Tam budúci básnik zažil profesora Jána Hozneka, ktorého v svojej autobiografii opisuje ako „surového trýzniteľa žiakov“. Hoznek si vybral za exekútora telesných trestov istého Laurenciho, „vyrasteného silného chalana“. Ten na príkaz profesora „nemilosrdne ťal celé rady chlapcov na lavicu vystretých“.

Francisci nemal vtedy ani 10 rokov a keď prišiel z Oždian domov na prvé Vianoce a matka zbadala na synovom tele modré pásy od korbáča „zamĺkla a rozplakala sa rozžialená“. Telesné tresty boli v tých časoch bežným a tolerovaným javom, všetko však záviselo od osobnosti učiteľa. Hoznek po prvom roku odišiel učiť do Levoče a vystriedal ho Štefan Lucze, „človek krotkej povahy a humánny, uňho korbáč celkom vyšiel z užívania“, spomínal Francisci. Pod Luczeho vedením si pripadal ako premenený a hneď dostal chuť do učenia.

Až v roku 1870 boli telesné tresty v školách Rakúsko-Uhorska zakázané zákonom, ale používali sa hojne aj neskôr, a to aj v ére Československa. Načo sa donekonečna odvolávať na spomienky iných, keď váš pokorný sluha dostával od triednej učiteľky pravítkom po prstoch ešte aj v roku 1959 ako žiak piateho ročníka základnej školy…

Dnes sa úlohy vymenili a treba zákonom chrániť skôr učiteľa – pred fyzickými útokmi rozzúrených žiakov alebo ich podarených rodičov…

Reformy na papieri a v praxi

Čo sa týka reforiem, už prvá veľká z nich, prijatá ešte za Márie Terézie pred takmer 250 rokmi, narazila na značný odpor a realizovala sa nedôsledne. Organizačný poriadok Ratio educationis z roku 1777 mal zásadne zmeniť celú štruktúru vtedajšieho školstva, a to zdola až nahor a v Uhorsku – na rozdiel od Rakúska – dokonca naraz. Nestalo sa tak, kritici vyčítali reforme najmä nákladnosť a germanizačné tendencie, ktoré sa ešte posilnili za cisára Jozefa II. Proti sa postavili nielen cirkvi s ich školami, ale aj stolice, vtedajšie územné a viac-menej samosprávne celky. Odmietali nemčinu, želali si ponechať ako vyučovací jazyk úradnú latinčinu alebo prejsť na maďarčinu.

Po smrti Jozefa II. vytvoril Uhorský snem špeciálnu komisiu, ktorá dostala úlohu prepracovať Ratio educationis, čo sa aj stalo v roku 1806. Začalo sa s maďarizáciou školstva a išlo to až tak ďaleko, že od školského roku 1829/1830 sa maďarčina mala zaviesť ako vyučovací jazyk na základných školách. Ba čo viac, zákon z roku 1840 ju ustanovil ako vyučovací jazyk aj na univerzitách. Ale, našťastie pre národnostné menšiny, reformy v Uhorsku mali silných neprajníkov medzi konzervatívnou časťou spoločnosti a brzdil ich aj nedostatok peňazí. Preto najmä v menších školách sa ešte dlho vyučovalo po latinsky. Materinský jazyk sa pestoval najmä v krúžkoch, čo však záviselo od jednotlivých učiteľov a ich iniciatívy.

Situácia sa zásadne zmenila po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867. O dvanásť rokov neskôr vyšiel zákon, ktorý ustanovil maďarčinu ako vyučovací jazyk na všetkých ľudových školách v Uhorsku. Tí učitelia, ktorí ju neovládali, museli sa za štyri roky doučiť, ináč museli školstvo opustiť. Napokon, v roku 1907 prišiel úder v podobe zákonov grófa Alberta Apponyiho. Toho Apponyiho, ktorý vyhlásil: „Uhorský štát rovná sa maďarský štát.“ Po maďarsky sa muselo vyučovať dokonca i náboženstvo. Navyše, už nestačilo učiť maďarčinu, ale muselo sa ju aj naučiť, a to aj v národnostne zmiešaných regiónoch. Po ukončení štvrtého ročníka ľudovej školy museli deti vedieť po maďarsky slovom i písmom. „Ak to mal učiteľ splniť u slovenských detí, potom ich celé štyri roky nemohol učiť nič iné,“ približuje Dušan Kováč z Historického ústavu SAV. Úplnému pomaďarčeniu Slovákov predišiel vznik Československej republiky.

Až v roku 1870 boli telesné tresty v školách Rakúsko-Uhorska zakázané zákonom, ale používali sa hojne aj neskôr, a to aj v ére Československa.

re nasledujúce obdobie je príznačný búrlivý rozvoj školstva na Slovensku s pomocou českých pedagógov a mnohé rozpracované, no buď nedokončené, alebo ani nezačaté reformy. Veľká príležitosť založiť moderné európske trendy sa naskytla už v roku 1922 pri prijímaní tzv. malého školského zákona, ale zmarili ju stranícke spory a podarilo sa presadiť iba čiastkové zmeny. V rokoch, keď bol ministrom školstva Milan Hodža (1926 – 1929), sa pripravovalo vytvorenie trojstupňového modelu jednotnej vnútorne diferencovanej školy. Cieľom reformy bolo, ako o tom píše historik Ferdinand Vrábel, zavedenie individualizovaného a skupinového vyučovania, projektovej metódy a pod. Vzdialene to môže pripomínať súčasné reformné snahy napríklad občianskeho združenia Dobrá škola či odporúčania ďalších kritikov existujúceho systému vzdelávania. Návrh reformy však v medzivojnovom Československu neprešiel.

Pre odpor niektorých politických strán neuspel ani zámer iného Slováka v kresle ministra školstva ČSR, socialistu Ivana Dérera. Jeho reformou sa od školského roku 1933/1934 mali postupne poštátniť cirkevné školy. Po vzniku Slovenského štátu sa, naopak, presadilo hromadné pocirkevňovanie školského systému a do obsahu vyučovania prenikla ideológia fašizmu, xenofóbie a neznášanlivosti.

Zásadné ideologické zmeny poznamenali školstvo na Slovensku aj po roku 1948, keď sa začalo budovať podľa sovietskeho vzoru. Základom školskej sústavy sa stala jednotná štátna škola. Na jednej strane – obrovský rozvoj materiálnej základne školstva, jeho technického a personálneho vybavenia, na druhej strane – unifikácia vzdelávania a centralistické riadenie škôl s minimálnym priestorom na uplatnenie tvorivosti učiteľa.

Po historickom zlome v novembri 1989 sa pomery v slovenskom školstve uvoľnili a takmer každý školský rok sa začínal s nejakou zmenou, zväčša nesystémovou. Podľa Beaty Kosovej a Štefana Porubského z Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bela sa dnes nachádzame už v 4. fáze transformačného procesu, ktorý však naďalej „nie je ani kontinuálny, ani systémovo podporovaný“. Inými slovami, prebieha bez ladu a skladu a naráža na mnohé bariéry. Slovenská škola sa viac-menej potáca od reformy k reforme…

Trpké korienky – sladké plody

Začiatok školského roka sa asi nikdy neobišiel bez pripomenutia významu vzdelávania, bez porovnania jeho minulej úrovne so súčasnou a bez odpovede na dve večne otázky: ako a prečo študujeme? Josef Hendrich, vtedy profesor na Univerzite Komenského v Bratislave (neskôr na Karlovej univerzite v Prahe), napísal pred 80 rokmi štúdiu o dejinách školstva, v ktorej sa na úvod opýtal: Ako sa kedysi na Slovensku študovalo? A sám si na ňu aj odpovedal: „Ťažko! Tak ťažko, že si o tom dnešná mládež ľahko neurobí správnu predstavu. Ale zato často usilovnejšie ako dnes.“

Ak sa pred 80 rokmi študovalo nedostatočne usilovne, ako to je asi dnes, keď jedinou pohnútkou štúdia je nezriedka snaha „získať papier“ o jeho absolvovaní? Už pred vyše 200 rokmi sa v každej škole našli žiaci alebo študenti, ktorým sa učiť z rôznych dôvodov nechcelo. Napríklad Ján Šulek, ktorý učil aj budúceho básnika Jána Kollára, zriadil v školskom roku 1803/1804 pre tých, čo „netúžili po štúdiu“, dve skupiny s dovedna 32 žiakmi a venoval im osobitnú pozornosť. To popri ďalších 88 školákoch, ktorým sa učiť chcelo. Mimochodom, na všetkých bol sám. A učiteľské platy boli v tých časoch mizerné: 20 – 25 zlatých ročne, z čoho sa nedalo vyžiť, preto niečo sa pridalo v naturáliách – pár meríc obilia a strukovín, zo desať siah dreva a pod.

Z jedných nechuť do učenia doslova vytĺkli, iných dokázali učitelia na vzdelávaní zainteresovať (alebo aj nie). Napokon, ďalší sami skôr či neskôr pochopili, že ináč to nejde, ako sa učiť, ak chcú v živote čosi dokázať. Ak pravda, nepochádzali z privilegovaných vrstiev a nechceli sklamať rodičov, ktorí si nezriedka museli odtrhnúť od úst, aby bolo na štúdium aspoň jedného syna.

Kým však vtedy bolo vzdelaných ľudí na Slovensku ako šafranu, v súčasnosti je vzdelávanie masovým javom. Ale ak sa študuje naozaj, ak sa učenie nepredstiera, tak ide aj dnes ťažko. To nezaškodí pripomenúť žiakom i učiteľom (ktorí to majú ešte ťažšie, lebo už nemôžu veľmi vynucovať, ale majú najmä podnecovať) už na začiatku školy. A zopakovať s Aristotelom i Kalinčiakom zároveň: Vzdelanie má trpké korienky, ale sladké plody. Pretože zušľachťuje…

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #škola #školský rok #reforma #nový školský rok