(Pol)čas rozpadu viacnárodných štátov

, 15.09.2016 06:00
Vilnius, vojenské patroly, armáda
Január 1991 vo Vilniuse hliadkujú vojenské patroly. V meste zahynulo 14 ľudí po zásahu armády proti stúpencom nezávislosti. Autor:

Tektonické a historické zlomy sú si podobné. Hromadí a uvoľňuje sa v nich obrovská energia. Pred štvrťstoročím sa rozpadali Sovietsky zväz a Juhoslávia. Svet začal tušiť, že na rade je Československo.

Vari nikdy nevzniklo za jeden jediný mesiac toľko nových štátov ako v období od 20. augusta do 20. septembra 1991. V Moskve mu bezprostredne predchádzal tzv. puč, ktorý bol vlastne posledným zúfalým a nepodareným pokusom zastaviť proces rozpadu Sovietskeho zväzu. Na druhý deň sa totiž mala podpísať nová štátna zmluva a zďaleka nie všetkých pätnásť republík s ňou súhlasilo. Ešte 4. marca 1991 sa na základe iniciatívy prezidenta Michaila Gorbačova uskutočnilo v Sovietskom zväze referendum o zachovaní tohto štátneho útvaru ako „obnovenej federácie“. Arménsko, Gruzínsko, Moldavsko, Estónsko, Litva a Lotyšsko sa odmietli na plebiscite zúčastniť. Nechceli federáciu takú ani onakú, túžili vymaniť sa spod vplyvu Moskvy a získať samostatnosť.

Na samotný „puč“, ktorý dnes mnohé ruské médiá nazývajú operetným, nemajú tamojší historici jednoznačný názor. Dlho sa traktovalo, že bol namierený proti Gorbačovovi, ktorý vraj o ničom nevedel. Pred piatimi rokmi však sám Gorbačov verejne priznal, že bol zasvätený do plánov štátneho výboru pre výnimočný stav, ale s nimi nesúhlasil. Členovia tohto výboru od začiatku vyšetrovania tvrdili, že celú záležitosť pripravovali na pokyn Gorbačova. Napokon, nikoho z „pučistov“ neodsúdili, z vyšetrovacej väzby boli o rok všetci prepustení a o tri roky amnestovaní. Generál Valentin Varennikov ako jediný amnestiu odmietol, toho súdili a – oslobodili.

Do príprav „puču“ nebol určite zasvätený Boris Jeľcin, vtedy najvyšší predstaviteľ najväčšej zväzovej republiky – Ruskej federácie. Nebyť toho, že on a jeho ľudia sa rozhodne postavili „pučistom“ na odpor, možno by im zámer vyšiel, aspoň čiastočne. Nuž a práve Jeľcin až do konca svojho života tvrdil: Gorbačov nebol 19. augusta 1991 izolovaný, o všetkom bol dobre informovaný „a len čakal, kto vyjde z tejto hry víťazne, aby sa pridal na správnu stranu“. Žiadne dôkazy však o tom nepredložil a dosiaľ, deväť rokov po jeho smrti, sa neobjavili.

Svet sa zdesil i potešil

Ale či už augustový „puč“ bol iba divadlom, alebo pokusom o skutočný prevrat, svet vtedy na deň, na dva zamrel v nemom očakávaní. Jedni s nádejou na návrat starých čias a iní s obavami z nich. V Československu vznikol prvý krízový štáb od revolúcie (pri federálnom ministerstve vnútra), ktorý rozhodol o posilnení ochrany východnej hranice. Zvažovala sa dokonca možnosť obsadenia celej štátnej hranice armádou. V Poľsku a Nemecku sa totiž ešte nachádzali sovietske vojská. Čo ak sa dajú do pohybu?

Minister zahraničných vecí Jiří Dienstbier, ktorý bol vtedy na dovolenke v Spojených štátoch, sa stretol so svojím americkým kolegom Jamesom Bakerom. Od neho sa dozvedel, že „puč“ ide do stratena. „To nahráva vášmu želaniu vstúpiť do NATO,“ s úsmevom poznamenal šéf diplomacie USA. Pritom pred rokom mal sľúbiť Gorbačovovi, že „NATO sa nepohne ani o palec na východ“.

Vo štvrtok 22. augusta sa zišla mimoriadne československá vláda. Po jej zasadnutí premiér Marián Čalfa prvýkrát verejne potvrdil: „Hľadáme oporu v európskych štruktúrach, vrátane NATO. Cítili by sme sa potom bezpečnejšie.“

To už bežal tretí deň po „puči“ a bolo jasné, že obnova starých poriadkov v ZSSR sa nekoná, vývoj zašiel priďaleko, aby sa dal ešte zvrátiť. Tanky zmizli z ulíc Moskvy, Gorbačov sa vrátil zo svojho letného sídla na Kryme do Kremľa, aby zistil, že prišiel aj o posledné nástroje moci. Pánom situácie sa medzitým stal jeho úhlavný nepriateľ Jeľcin.

V nasledujúcich dňoch sa v našich médiách rozprúdili diskusie a polemiky o tom, kto z domácich politikov privítal pokus vyhlásiť stanné právo v ZSSR. Najmä niektorí predstavitelia českej pravice chceli príležitosť využiť na definitívne zúčtovanie s komunistickou stranou, ale ich útoky smerovali aj proti bývalým reformným komunistom z roku 1968. Líder českých kresťanských demokratov Václav Benda vyhlásil, že predseda federálneho parlamentu Alexander Dubček „zjavne kalkuloval“ s víťazstvom moskovských pučistov a s „prípadnou spoluprácou“. Dubček sa proti obvineniam rázne ohradil a vyslovil ľútosť, že „opäť sa hľadá nepriateľ vo vlastných radoch“.

Cez zvrchovanosť k samostatnosti

Jednému z najlepších európskych znalcov ruských dejín, talianskemu historikovi Giuseppe Boffovi pripomenuli moskovské udalosti v auguste 1991 nepodarený puč generála Lavra Kornilova v auguste 1917. Kornilov sa vtedy pokúsil zachrániť cárske Rusko pred „chaosom“ nastolením vojenskej diktatúry. Veľmi podobné boli podľa Boffa najmä dôsledky týchto oboch neúspešných pokusov: mali bumerangový efekt a len urýchlili a radikalizovali procesy, ktoré mali zastaviť v roku 1917 boľševickú revolúciu a v roku 1991 rozpad Sovietskeho zväzu. Pritom, ako tvrdí britský historik Norman Davies, zrútenie sovietskej ríše predstihlo rýchlosťou všetky ostatne pády v európskych dejinách, či už rozdrobenie španielskych domínií, ústup Osmanskej ríše, delenie Poľska, rozpad Rakúsko-Uhorska alebo zánik Tretej ríše – nacistického Nemecka.

Kým však v týchto a ďalších podobných prípadoch spôsobili rozpad predovšetkým vonkajšie faktory – nájazdy barbarov, porážky vo vojnách, intrigy susedov, Sovietsky zväz zanikol viac-menej prirodzenou cestou. Podľa viacerých ruských historikov bol spúšťacím mechanizmom rozpadu ZSSR ani nie tak pokus o štátny prevrat, ako skôr to, čo nasledovalo bezprostredne po ňom – mocenské vákuum a ekonomický kolaps. V reakcii na Jeľcinove ultimáta Gorbačov odstúpil z postu generálneho tajomníka ÚV KSSZ a odporučil Ústrednému výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, aby sa rozpustil, čo sa vzápätí aj stalo. Zároveň prestala fungovať federálna (celozväzová) vláda a väčšina federálnych ministerstiev. Namiesto nich začal pôsobiť akýsi medzirepublikový ekonomický výbor bez reálnych právomocí. Čiže zrútili sa štátno-stranícke štruktúry, ktoré tvorili kostru ZSSR. Federálne centrum sa odmlčalo, nastalo bezvládie, jednotlivé republiky sa mohli vydať vlastnou cestou…

Vatry zvrchovanosti horievajú na Slovensku podnes.
Vatry zvrchovanosti horievajú na Slovensku podnes. Autor: SITA

Už 20. augusta vyhlásilo nezávislosť Estónsko a o deň neskôr Lotyšsko. Litva tak urobila ešte 11. marca 1991 po známych krvavých udalostiach vo Vilniuse. S tým, že pobaltský trojlístok vykĺzne z jej zovretia, sa Moskva zmierila už na začiatku leta. Nedalo sa veľmi počítať ani s Gruzínskom a Moldavskom, ale aspoň deväť zväzových republík si Kremeľ ešte koncom júla 1991 trúfal udržať pohromade, aj keď vo voľnejšom zväzku. Už koncom augusta však bolo jasné, že to bola nereálna predstava. Lebo päť dní po „puči“ vyhlásila nezávislosť Ukrajina, 30. augusta Azerbajdžan a o deň nato Kirgizsko a Uzbekistan.

Dominový efekt pokračoval. Do „prehliadky suverenít“, ako nazvali vyhlasovanie zvrchovanosti a suverenity republík médiá, sa 9. septembra zapojil Tadžikistan a o dva týždne nato Arménsko. Pravda, Štátna rada ZSSR, ktorú Gorbačov narýchlo pozliepal namiesto rozpustených najvyšších orgánov štátnej moci, uznala 6. septembra iba nezávislosť troch pobaltských štátov. Ale kto bral vtedy ohľad na Gorbačova a nejakú jeho radu, s ktorou nepočítala platná Ústava ZSSR?

Medzitým sa začal rozpad ďalšieho viacnárodného socialistického štátu, pre zmenu na Balkáne. V Juhoslávii sa to však nezaobišlo bez ozbrojených konfliktov. Po tzv. týždennej vojne sa ako prvé osamostatnilo Slovinsko. Mierové rokovania i ďalšie usporiadanie vzťahov medzi Ľubľanou a Belehradom sprostredkovalo Európske spoločenstvo a v septembri 1991 sa už jednotky Juhoslovanskej ľudovej armády sťahovali zo slovinského územia.

Naopak, v Chorvátsku sa v tom čase schyľovalo k veľkému krviprelievaniu. Ohniskom napätia sa stalo 45-tisícové mesto Vukovar, kde asi tretinu obyvateľstva tvorili Srbi. Po tom, čo chorvátski nacionalisti prepadli niekoľko kasární Juhoslovanskej ľudovej armády vo Vukovare a v jeho okolí, poslalo tam 14. septembra jej velenie ťažkú vojenskú techniku. O desať dní neskôr sa začala bitva o mesto, jedna z najväčších v chorvátskej vojne, a medzinárodné organizácie pritom zjavne zlyhali.

Odstredivé tendencie však bolo možné pozorovať i v samom strede Európy. „Rozpad ZSSR, návrat Pobalťanov do medzinárodného spoločenstva, úsilie Slovincov a Chorvátov o samostatnosť sa teraz začínajú prejavovať aj v diskusiách medzi Čechmi a Slovákmi,“ písal Carl Ströhm, komentátor denníka Die Welt. V komentári iných nemeckých novín, Süddeutsche Zeitung, zazneli aj prvé obavy: „Dúfajme, že v tejto potenciálne konfliktnej krajine strednej Európy nepríde k násiliu.“ A dôvod znepokojenia? V stredu 11. septembra 1991 vznikol v Bratislave Výbor iniciatívy Za zvrchované Slovensko, ktorý na druhý deň vydal výzvu adresovanú všetkým občanom Slovenskej republiky. Vyzýval ich, aby podporili zvrchované Slovensko.

„Slovenský národ má teraz historickú a neopakovateľnú príležitosť uplatniť demokratickou cestou prirodzené a neodňateľné právo na vlastnú zvrchovanosť,“ uvádzalo sa vo výzve. „Najnovšie udalosti v strednej a vo východnej Európe nás utvrdili v presvedčení, že nastal čas rozhodnutia.“ Výbor sa zároveň obrátil s výzvou priamo na poslancov Národnej rady, aby „vyhlásili v čo najkratšom čase zvrchovanosť Slovenska a v nadväznosti na ňu prijali a vyhlásili Ústavu Slovenskej republiky“.

Spisovateľ Anton Hykisch, jeden zo signatárov výzvy, približuje v knihe spomienok, ako vznikala v ateliéri Viliama Hornáčka, kde sa okrem umelcov a novinárov zišli aj niekoľkí politici zo SNS a HZDS, vrátane Vladimíra Mečiara. Text výzvy pripravovala mala skupinka, do ktorej kooptovali aj Hykischa: „Mečiar chodí okolo nás, ako keby nás kontroloval,“ opisuje spisovateľ. „Medzitým vraví: ,Armáda bude neutrálna. Polícia bude za nás. O medzinárodné uznanie Slovenska sa nebojme. Nemecká SPD nám pomôže, socialistická frakcia Európskeho parlamentu tiež.' Bol som v pokušení položiť mu otázku, odkiaľ získal tieto málo pravdepodobné informácie, ale chaotické ovzdušie mi nepraje.“

V tom čase už v Národnej rade ležal návrh ústavného zákona „o zvrchovanosti a suverenite“ Slovenskej republiky od poslancov za SNS. V svojom 3. paragrafe konštatoval, že na území Slovenska platia len tie federálne zákony, ktoré si osvojí tunajší parlament. Ustanovenie akoby opísané z podobných zákonov, ktoré pred časom prijímali parlamenty zväzových republík ZSSR a Juhoslávie. Aj argumentovalo sa rovnako – právom národov na sebaurčenie.

Vidina tretej cesty

V zlomových obdobiach sa historický čas zrýchľuje, udalosti sa hekticky valia jedna za druhou. Ako protiváha iniciatívy Za zvrchované Slovensko začala v Bratislave pôsobiť iniciatíva Za spoločný štát. Obe zvolávajú mítingy na ten istý deň a hodinu. Podľa správ českej tlače „národniari“ zhromaždili 30-tisíc priaznivcov, kým „federalisti“ iba okolo 2-tisíc. Predseda SNS Jozef Prokeš vyhlásil, že suverenita Slovenska sa môže stať skutočnosťou už do konca roka 1991, pravda, ak ich iniciatívu podporia poslanci iných politických strán v Národnej rade. V televízii vystúpil premiér Ján Čarnogurský s upozornením, že „slovenská vláda nemôže zabezpečiť praktickú zvrchovanosť Slovenska“ a že „nikto neuzná samostatné Slovensko“.

V pondelok 23. septembra 1991 sa po Bratislave rozchýrilo, že Národná rada ide vyhlásiť zvrchovanosť Slovenska. Ukázalo sa však, že návrh ústavného zákona z dielne SNS je ešte len v parlamentných výboroch.

Medzitým líder opozície Mečiar už verejne prezentoval zmenu svojho postoja k ďalšiemu spolužitiu Čechov a Slovákov, bez toho, aby ju bližšie zdôvodnil. Kým pred pár mesiacmi bol „federalistom“, najnovšie je za konfederáciu ako „tretiu alternatívu“ k dileme, sformulovanej prezidentom Václavom Havlom, ktorý nedávno vyhlásil: buď silná federácia, alebo rozpad štátu. Havlom navrhované referendum o zotrvaní Slovenskej republiky a Českej republiky v spoločnom štáte označuje Mečiar na tlačovke 18. septembra za metódu, ako tento štát „rozbiť“.

Mečiar musel vedieť o diskusiách v Juhoslávii a v Sovietskom zväze, kde niektorí politici a ústavní právnici navrhovali práve konfederáciu ako možné východisko na zachovanie aspoň torza z týchto rozpadávajúcich sa viacnárodných štátov. Konfederatívne usporiadanie navrhoval v roku 1991 – aj keď len na istý čas, aby sa zistilo, ako to bude fungovať – posledný juhoslovanský prezident (neskôr prezident Chorvátska) Stipe Mesić. Proti bol srbský prezident Miloševič, ktorý vtedy sníval o veľkom Srbsku.

V polovici novembra 1991 sa na vytvorení konfederácie pod názvom Zväz suverénnych štátov (ZSŠ) s predpokladaným hlavným mestom v Minsku dohodli zástupcovia siedmich republík Sovietskeho zväzu, vrátane tých, ktoré medzitým vyhlásili nezávislosť, napríklad Kirgizska a Uzbekistanu. Zmluvu mali podpísať 9. decembra 1991. Deň predtým sa však vo vládnej rezidencii Viskuli neďaleko Brestu stretli najvyšší predstavitelia Ruska, Ukrajiny a Bieloruska a za chrbtom Gorbačova i ostatných partnerov dohodli zánik ZSSR. Namiesto konfederácie ZSŠ schválili vytvorenie Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ), ktoré však nemá status štátneho útvaru.

Československo malo vtedy k dispozícii ešte rok času, ale model konfederácie sa nepodarilo presadiť ani tu, hoci Mečiarovo hnutie s ním operovalo až do leta 1992. Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky schválila Národná rada 17. júla a Ústavu SR 1. augusta 1992. Potom už veci nabrali rýchly spád. Našťastie, zaobišlo sa to bez krvi.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Československo #juhoslávia #história #Sovietsky zväz
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku