Kto naplánoval 17. november?

, 17.11.2016 07:00
nežná revolúcia, 17. november 1989, študentská...
Stúpencom sprisahaneckých teórií nahrávajú do kariet aj nevyjasnené okolnosti policajného zákroku proti študentskej demonštrácii v Prahe. Autor:

Bol 17. november 1989 sprisahaním? Stáli za prevratnými udalosťami, ktoré po ňom nasledovali, skryté sily? Zdá sa, že po viac ako štvrťstoročí je odpoveď už známa. Viaceré záhady a neobjasnené otázky však zostávajú, a kým sa neodstránia, bude tu živná pôda pre dohady a rôzne konšpiračné teórie. Ich autori, na rozdiel od vedcov, si nepotrpia na dôkazy. Chýbajúce fakty okamžite nahradia špekuláciami.

A majú s nimi úspech. Časť verejnosti ich prijíma už len preto, že má rada tajuplno, ale mnohí ľudia skutočne veria v sprisahania ako hybnú silu dejín. Ináč by tie teórie nemali takú dlhú životnosť a neboli by také populárne aj niektoré ničím nepodložené tvrdenia Miroslava Dolejšího v jeho Analýze 17. novembra 1989. Štúdia prvýkrát vyšla ešte v októbri 1990 a jej obsah dodnes koluje po internete. Pred časom podrobil dve kľúčové kapitoly Analýzy kritickému rozboru Lukáš Kantor z Inštitútu politologických štúdií Karlovej univerzity. A k čomu dospel?

Kantor nepristupoval – na rozdiel od niektorých iných bádateľov – k Dolejšího práci zaujato, naopak, priznáva, že viaceré tvrdenia Analýzy zodpovedajú realite, prípadne „majú prinajmenšom určitý pravdivostný základ alebo sa javia ako vcelku reálne či viac-menej podložené domnienky“. Na druhej strane konštatuje, že najzávažnejšie Dolejšího závery a tézy narážajú na takmer absolútny nedostatok dôkazov a mnohým „ťažko možno priznať čo i len malú mieru pravdepodobnosti“.

Týka sa to napríklad Dolejšího tvrdenia, že už normalizačné čistky po vojenskej intervencii v auguste 1968 slúžili na presun časti straníkov do akejsi „kádrovej zálohy“ KSČ pre budúci vývoj v krajine. V prípade krízovej situácie mali títo ľudia tvoriť jadro akoby opozície a zabezpečiť hladké prevzatie moci a jej kontinuitu. Holý nezmysel, čo však neznamená, že v Charte 77 nepôsobili aj mnohí bývalí, počas straníckych previerok vylúčení komunisti, že viacerí z nich nespolupracovali so Štátnou bezpečnosťou a v novembri 1989 sa nepodieľali na mocenskom prevrate. V tomto zmysle bola Charta do istej miery kontrolovanou (ŠtB i KSČ) opozíciou, Dolejší ju však prezentuje ako riadenú opozíciu, pôsobiacu dvanásť rokov v rámci tajných dohôd s komunistami a v spojení nielen s ŠtB, ale dokonca i s KGB. „Predstava takéhoto rozsiahleho a dlhodobého sprisahania sa vymyká všetkým dosiaľ známym analógiám v dejinách tajných služieb a odporuje aj zdravému rozumu,“ prízvukuje Kantor. Tajné dohody medzi komunistami a disidentmi sa uzatvárali až v decembri 1989, ale o tom už existujú hodnoverné svedectvá ich aktérov.

Dolejšího Analýza však trpí nielen nedostatkom dôkazov, chýbajú jej aj hodnoverné zdroje. Ba pri viacerých kľúčových tézach sa ich autor neodvoláva na žiadne pramene. Logicky vzniká otázka, kde prišiel Miroslav Dolejší, ktorý bol pôvodným povolaním a veľa rokov strávil vo väzení (1951 – 1960 a 1976 – 1985), alebo ďaleko v ústraní od politiky (na ministerstve vnútra sa pohyboval až po revolúcii) k takým senzačným a často veľmi diskrétnym informáciám? Napríklad k informácii, že poradca prezidenta Reagana – John C. Whitehead po svojej návšteve Československa na jeseň 1988 dospel k záveru, že „politická situácia umožňuje začať prípravy na prevrat“. Američania údajne vydali v tomto zmysle nejaký pokyn Charte 77. Zatiaľ sa neobjavilo nič, čo by také niečo potvrdzovalo. Zato moskovský Fond Gorbačova zverejnil pred niekoľkými rokmi záznam rozhovoru Henryho Kissingera s najvyšším predstaviteľom ZSSR zo 16. januára 1989 (krátko pred inauguráciou prezidenta Georgea Busha). Kissinger vtedy ešte iba sondoval, ako sa budú vyvíjať vzťahy Kremľa so sovietskymi satelitmi, ak v nich prevládnu odstredivé tendencie.

Niekedy nejde ani tak o nepodložené domnienky, ako skôr o omyly, ak už nie o výmysly. Napríklad vtedy, keď Dolejší tvrdí, že 86 percent študentských vodcov, ktorí zorganizovali demonštráciu 17. novembra 1989, malo vysokopostavených, takpovediac „nomenklatúrnych“, rodičov. Českí historici už dávnejšie dokázali nepravdivosť tohto údaja. Autor Analýzy neuvádza jeho zdroj, najskôr ani neexistoval, číslo sa mu však zrejme hodilo do konštrukcie, podľa ktorej za prevratom stáli mocenské orgány bývalého režimu, ktoré sa usilovali dosadiť na čelo štátu namiesto husákovcov a jakešovcov osvietenejšiu „perestrojkovú“ garnitúru.

Mŕtvy študent

Stúpencom sprisahaneckých teórií nahrávajú do kariet aj niektoré dosiaľ nevyjasnené okolnosti policajného zákroku proti študentskej demonštrácii v Prahe. Spôsob, akým polícia 17. novembra 1989 zasiahla na Národnej triede, bol predsa v príkrom rozpore s pokynmi najvyšších politických predstaviteľov. Ako je možné, že velitelia zásahu a ich bezprostrední nadriadení to nerešpektovali? Pripomeňme si, že všetko sa udialo týždeň po páde Berlínskeho múru. Možnú reakciu domácej a medzinárodnej verejnosti si predsa ľahko mohli predstaviť aj funkcionári vtedajšieho ministerstva vnútra, ŠtB i tzv. pragmatici vo vedení KSČ, ktorí sa mali usilovať o prevrat. Podľa viacerých bádateľov (Mechýř, Možný, Kantor a i.) to zvyšuje pravdepodobnosť domnienky, že išlo o vopred premyslený zámer s cieľom destabilizovať situáciu v krajine a spustiť lavínu udalostí, vedúcich k zmenám mocenských pomerov.

Napokon túto možnosť nevylúčila ani parlamentná komisia pod vedením Slováka Jozefa Stanka, ktorá dozerala na vyšetrovanie udalostí 17. novembra a pracovala v rokoch 1990 – 1992. Z niektorých svedeckých výpovedí totiž vyplynulo, že tvrdý zásah proti demonštrantom mal diskreditovať a odstrániť konzervatívne špičky KSČ vrátane generálneho tajomníka Miloša Jakeša. Komisia zároveň vyjadrila podozrenie, že zákrok na Národnej triede niekto vopred naplánoval. Tým akoby dávala za pravdu Dolejšímu, ktorý prvý prišiel na verejnosť s tvrdením, že „masaker na Národnej triede sa vopred pripravoval“ a že „bol koncipovaný ako signál k prevratu“. Vyšetrovanie však neposkytlo parlamentnej komisii pre takéto tvrdenie dostatočné dôkazy, preto zostalo len pri podozrení a domnienkach. Odvtedy uplynulo štvrťstoročie, ale stále sa nedarí celkom ozrejmiť pôvod a motívy dezinformácie o „mŕtvom“ študentovi Martinovi Šmídovi. Práve táto fáma zohrala podľa viacerých aktérov pamätných udalostí a historikov úlohu budíka. A priviedla na námestia českých a slovenských miest státisícové davy.

Správa o smrti študenta Šmída sa prvýkrát objavila vďaka disidentovi Petrovi Uhlovi a jeho Východoeurópskej tlačovej agentúre, ktorá ju posunula rádiu Slobodná Európa. „Údaje o Šmídovi poskytla Drahomíra Dražská, ktorá tvrdila, že to bol jej priateľ a že ho videla mŕtveho, až neskôr sme zistili, že všetko si vymyslela a klamala,“ vysvetľoval s odstupom času Uhl.

Dražská bola psychicky narušená mladá žena, podľa niektorých svedectiev dokonca narkomanka. Istý čas pracovala aj na ministerstve vnútra, ale v roku 1989 už na vrátnici Matematicko-fyzikálnej fakulty Karlovej univerzity, kde vtedy študovali až dvaja Martinovia Šmídovci. Ako vysvitlo neskôr, demonštrácie sa zúčastnil len jeden z nich, ale aj to nie do konca. Keď zistil, že Národnú triedu policajti prehradili, pobral sa s niekoľkými priateľmi preč.

Je známe, že zabitého študenta zahral na Národnej triede Ludvik Zifčák. Bol vtedy príslušníkom ŠtB, ktorý sa infiltroval do študentského hnutia. A to je hlavný tromf v rukách zástancov teórie o levom podiele tajných služieb na novembrovom prevrate. Sám Zifčák, ktorý dnes prevádzkuje malý hotel v Karlovej Studánke pri Bruntáli, túto teóriu vytrvalo živí, aj keď v rôznych obmenách. V roku 2013 pre Český rozhlas uviedol, že ešte pred akciou vyfasoval od svojich riadiacich orgánov cestovný pas, ruble a letenku do Moskvy. Tam sa už oňho mali postarať kolegovia z KGB. "Mal som tam žiť pod iným menom,“ tvrdil Zifčák, "musel by som však doma zanechať rodinu, blízkych ľudí a pravdepodobnosť návratu sa rovnala nule, preto som príkaz odletieť nesplnil.“

Raz mala tajná operácia ŠtB podľa jeho slov destabilizovať situáciu v krajine kvôli tomu, aby umožnila nástup „tvrdého jadra“ KSČ a fakticky vyhlásenie výnimočného stavu s armádou v uliciach a internovaním predstaviteľov opozície. "Myslelo sa tým niečo podobné, čo sa udialo v Poľsku koncom roku 1981“, uviedol Zifčák v rozhovore s americkým publicistom českého pôvodu Robertom Bucharom, ktorý o zákulisí novembrových udalostí vydal pred siedmimi rokmi knihu. V zahraničnom vysielaní Českého rozhlasu 2. decembra 1989 však Zifčák povedal niečo celkom iné. "Chceli sme vytvoriť také ovzdušie a také podmienky, aby Charta 77 prišla k moci a aby my sme sa na tejto moci podieľali.“ Čiže inými slovami potvrdil to, čo v Analýze napísal Dolejší. Ktorej verzii máme veriť?

O čom ešte mlčia archívy

O úlohe západných spravodajských služieb v novembrových udalostiach sa dodnes nič konkrétne nevie, ale je nanajvýš pravdepodobné, že ich agenti pri tom boli a všetko pozorne monitorovali. O to viac sa odvtedy popísalo o KGB. Akoby aj nie, keď dvaja generáli tejto sovietskej výzvednej organizácie sa v kritických okamihoch nachádzali v Prahe – jeden v spoločnosti náčelníka ŠtB Alojza Lorenca, druhý priamo v operačnom stredisku , odkiaľ sledoval priebeh študentskej demonštrácie. Ich mená boli Viktor Gruško a Gennadij Teslenko.

Prvý z menovaných bol vtedy zástupcom najvyššieho šéfa KGB v Moskve, druhý – sovietskym pridelencom na federálnom ministerstve vnútra v Prahe. Vraj po česky vôbec nevedel a celý večer kamsi telefonoval. Gruško po rozpade Sovietskeho zväzu napísal pamäti. „Bola to obyčajná služobná cesta, ale neskôr sa rozchýrilo, že v Prahe som bol na príkaz Gorbačova s cieľom zorganizovať prevrat a dostať k moci jeho bývalého spolužiaka z Moskovskej štátnej univerzity Zdenka Mlynářa. V roku 1991 prípad vyšetrovala osobitná komisia so záverom, že o nijaké sprisahanie vtedy nešlo.“

Gruško mal na mysli Stankovu parlamentnú komisiu, ktorá vzhľadom na nedostatok dôkazov nakoniec konštatovala, že sa počas vyšetrovania nepreukázal vplyv sovietskej tajnej služby na novembrové udalosti. Niektorých bádateľov a „konšpirológov“ to však nezastavilo a naďalej sledujú predovšetkým „stopu“ KGB a Kremľa. Napodiv sa to týka aj niektorých súčasných ruských historikov. Napríklad Alexander Ostrovskij v knihe Skúmanie zániku ZSSR píše o „supertajných špeciálnych skupinách KGB“, ktoré pripravovali koncom 80. rokov prevraty v NDR, Poľsku a Československu. Ich úlohou vraj bolo dostať do vedenia týchto štátov miestnych gorbačovcov, stúpencov perestrojky. Ostrovskij však čerpá svoje informácie z tretej ruky, k archívnym prameňom sa nedostal.

Mal sa československým „Gorbym“ stáť naozaj Mlynář, jeden z politikov Pražskej jari, neskôr chartista a emigrant? Český historik Vladimír Čermák v knihe Operácia November 1989 to naznačuje ako jednu z možností, ktorej však zabránili nepriaznivé okolnosti vrátane Mlynářovej choroby. V každom prípade po návrate z exilu do rozbúrenej Prahy vystupoval Mlynář ako Gorbačovov dôverník. Aj Čermák píše o sovietskych špecialistoch (,,na základe dochovaných vyjadrení tých, ktorí s nimi rokovali"), ale podľa neho boli poverení iba „dozorovaním priebehu diania v ČSSR“. Moskva sa vraj obávala, aby nová moc nepohnala „komunistov ako celok“ na zodpovednosť.

Celkom nerozkrytou záhadou zostáva aj to, prečo sa Kremeľ rozhodnejšie nepostavil rozpadu sovietskeho bloku a prečo nechal koncom roku 1989 viac-menej voľný priebeh udalostiam nielen v Československu, ale aj v Rumunsku a predovšetkým v NDR. Mal dosť problémov so Sovietskym zväzom, kde narastala ekonomická kríza a prudko sa rozmohol separatizmus? Alebo sa už naplno prejavila paralýza moci? Pred dvomi mesiacmi vyšla v Prahe kniha publicistu Milana Syručka, ktorá už v názve avizuje, že Gorbačov ochránil Prahu pred krvipreliatím. Predtým to tvrdil bývalý československý rozviedčik Miroslav Polreich. Vtedajší „jastrabi“ vo vedení KSČ vraj naliehali na vyhlásenie výnimočného stavu a rozháňanie protestných demonštrácií armádou. A Gorbačov mal napísať Jakešovi list, v ktorom ho varoval, že v prípade použitia sily proti demonštrantom sa sovietske jednotky dislokované v ČSSR postavia „na stranu československé­ho ľudu“.

Naozaj? Kde je ten list? Jakeš ho nedostal a tvrdí, že dlho nevedel ani o údajnom liste sovietskej vlády z 20. novembra 1989, ktorý mal byť v nasledujúcich dňoch prečítaný vybraným osobám na sovietskej ambasáde v Prahe. Mal odporúčať rezignáciu vtedajšieho najvyššieho vedenia KSČ a tiež vystríhať pred použitím sily proti opozícii. Viackrát sa o tomto liste zmieňuje Čermák vo svojej knihe. Údajne ho mal publikovať Fond Gorbačova, doteraz sa však tak nestalo…

Zato sa niečo vie o emisároch Gorbačova a jeho zástupcu Alexandra Jakovleva, ktorí plnili úlohy priamo na mieste činu. Napríklad 24. novembra 1989 sa v Prahe nachádzal Valerij Musatov, vtedy zástupca vedúceho medzinárodného oddelenia ÚV KSSZ. V ten deň sa zišiel ÚV KSČ a prijal rezignáciu starého vedenia, hoci Vasil Biľak na zasadnutí vyzýval nasledovať príklad de Gaulla, ktorý sa nerozpakoval nasadiť tanky proti študentom, ktorí svojho času obsadili Parížsku operu. Ešte 31. októbra 1989 odpovedal Jakovlev Zbigniewovi Brzezinskému na jeho priamu otázku, ako sa zachová ZSSR v prípade, že Československo bude nasledovať príklad Poľska a Maďarska: „Pokojne, každý má slobodu výberu, pre nás je hlavné, aby sme v budúcnosti nehraničili s nepriateľskými štátmi.“ (Záznam rozhovoru zverejnil Fond Gorbačova.)

O mesiac sa konal summit Gorbačov – Bush na Malte, kde sa dohodlo ukončenie studenej vojny. Gorbačov ubezpečil partnera, že ZSSR nebude zasahovať do vnútorných záležitostí štátov strednej a východnej Európy. Podľa jeho pomocníkov získal za to od americkej strany prísľub úverov, zrušenie dodatku Jacksona – Vanika (Kongres USA to urobil až v roku 2012), podporu perestrojky, nepribližovanie sa NATO k hraniciam ZSSR atď.

Kto teda naplánoval 17. november? A išlo vôbec o riadenú alebo o živelnú akciu? Je to však až také dôležité? Možno má pravdu americký historik Padraic Kenney, keď hovorí: „Aj keby boli tieto udalosti skutočne riadené, tak to, čo nasledovalo v ďalších dňoch, riadené určite nebolo.“ Moc sa ocitla na ulici. Tí, čo stratili podporu Moskvy, boli zrazu neistí a vystrašení. Verejnosť skandovala: Dubček! Havel!

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#17. november 1989
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk