Tri generácie nepoznali iného panovníka, väčšine ľudí preto stelesňoval štát. Cisárova smrť akoby predznamenávala koniec jednej ríše.
Ale bola jeho smrť až taká nečakaná? Noviny v tom čase zapĺňali informácie z frontov prvej svetovej vojny, týždeň pred osudným dňom však prinášali aj stručné spravodajstvo o zdravotnom stave 86-ročného mocnára. Už 30. októbra 1916 totiž lekári zistili u Františka Jozefa I. zápal priedušiek.
Napriek tomu neprestal pracovať, v ten deň prijal napríklad nového pápežského nuncia. V nedeľu 19. novembra si cisárov osobný komorník Eugen Ketterl zaznamenal: „Zápal pľúc stále viac bráni Jeho Veličenstvu vo výkone práce“.
Teda prerástlo to do zápalu pľúc? Večerný Zeit, vychádzajúci vo Viedni, však na druhý deň informoval: „Lekári dnes ráno konštatovali malé zlepšenie zdravotného stavu cisára.“
Čitatelia sa ďalej mohli dozvedieť, že Jeho Veličenstvo vstalo „ako obyčajne o pol štvrtej v dobrej nálade a tiež stav jeho telesných síl bol v rámci nepopierateľnej choroby relatívne uspokojivý“. Ba čo viac, „nenastala žiadna zmena v spôsobe panovníkovho života, jednotlivé referáty prijíma v obvyklom čase“.
Deň pred smrťou strávil cisár, ako zvyčajne, za pracovným stolom, prečo by sa teda jeho poddaní mali znepokojovať? Ostatne, už v máji 1914 sa zdalo, že dni Františka Jozefa sú zrátané. Až natoľko sa skomplikoval zdravotný stav starého pána v dôsledku zápalu priedušiek. A vystrábil sa z choroby, ba o dva mesiace neskôr vyhlásil vojnu Srbsku…
Tento monarcha musel mať naozaj tuhý korienok, lebo ešte aj v utorok 22. novembra 1916 sa pokúsil nevybočiť z rokmi zaužívaného rozvrhu pracovného dňa. Budíček o 3.30 hod. (napriek zápalu pľúc!), ranná toaleta (s výnimkou obvyklého kúpeľa v studenej vode), raňajky o 5. hod., holič o hodinu neskôr.
O 8. hodine sa začali vopred naplánované návštevy a audiencie. Okolo poludnia sa ukázal nakrátko aj následnícky pár (arcivojvoda Karol s arcivojvodkyňou Zitou). Cisár si posťažoval na chorobu, vyjadril však nádej na rýchle uzdravenie: „Nemám čas byť nemocný.“
Pred piatou zašla k nemu na chvíľu dcéra Mária Valéria, a prekvapená zistila, že otec zrazu pôsobí ako ťažko chorý človek, sily ho rýchlo opúšťajú. Pred šiestou sa dal doviesť ku kľačadlu a dlhšie sa posediačky modlil, pretože už nemohol, ako obvykle pri modlitbách, kľačať. Konečne dovolil, aby ho uložili do postele. Ketterl: „Nahlas a istým hlasom mi povedal: Nemám dokončenú prácu, zobuď ma ako obvykle o pol štvrtej.“
O pár hodín však začal mať problémy s dýchaním a začalo zlyhávať aj srdce – cisár musel dostať injekciu na podporu jeho činnosti. Po pol deviatej vpustili k smrteľnému lôžku dvorného kňaza, aby udelil Františkovi Jozefovi posledné pomazanie. Presne o 21.05 hod. cisár dodýchal v kruhu privolaných najbližších.
V prvých nekrológoch sa médiá obdivne pozastavovali najmä nad poslednými dňami a hodinami panovníkovho života. Pražské Národní listy si dovolili dokonca takéto zovšeobecnenie a predpoveď: „V dejinách bude práve húževnatosť životných síl panovníkových popri jeho vytrvalosti v práci najzreteľnejším znakom jeho osobnosti.“
Tisíc zlatých za vernosť
Nekrológy v takýchto prípadoch prísne dodržujú pravidlo „o mŕtvom len dobre“. Tlač rakúskych Nemcov a predovšetkým noviny blízke cisárskemu dvoru však išli ďalej a pri hodnotení života a diela Františka Jozefa nešetrili superlatívmi. „Takmer 68 rokov bezpečnou rukou riadil štátnu loď,“ napísal Neuer Wiener Tagblatt, „za jeho vlády ríša vo všetkých oblastiach nevídane prekvitala.“
Maďarské médiá sa v tejto súvislosti držali viac pri zemi a používali menej kvetnaté vety. Nemohli zabudnúť na úlohu zosnulého cisára pri krvavom potláčaní revolúcie v Uhorsku (bitka pri Világoši v roku 1849). František Jozef I. ako 18-ročný vtedy iba zasadol na trón a prvé desaťročie jeho vládnutia sa nieslo v znamení tzv. Bachovho absolutizmu (nazvaného tak podľa vtedajšieho ministra vnútra).
Mladý cisár sa usiloval o posilnenie centralizmu a integrácie jednotlivých korunných krajín ríše. Prejavilo sa to nepriateľsky nielen vo vzťahu k požiadavkám o autonómiu pre Uhorsko, ale aj voči akýmkoľvek pokusom o demokratizáciu krajiny.
Od roku 1861 však postupne otváral cestu reformám a o šesť rokov neskôr (po prehratej vojne s Pruskom) pristúpil aj k vari najvýznamnejšej z nich, k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu. Obe časti monarchie mali odvtedy spoločného už len panovníka v osobe cisára (ktorý bol na území Uhorska kráľom), tri spoločné ministerstvá, spoločnú armádu a menu.
Pešť sa potom usilovala, ale márne, vybojovať ešte vlastnú ceduľovú banku a nepochodila ani s maďarizáciou vojenských útvarov dislokovaných na území Uhorska (maďarčina ako veliaca reč).
Napriek tomu nekrológy v peštianskej tlači hodnotili Františka Jozefa I. ako „najústavnejšieho panovníka“ pre jeho striktné dodržiavanie ustanovení dohody o novom štátoprávnom usporiadaní, vrátane dôsledného používania spojovníka v názve tohto štátneho útvaru: Rakúsko-Uhorsko.
Nekrológy v tlači národnostných menšín boli oveľa zdržanlivejšie. Ten v martinských Národných novinách (vyšiel ako redakčný nepodpísaný príspevok) pripravil asi ich šéfredaktor Jozef Škultéty alebo vydavateľ Matúš Dula, ináč predseda Slovenskej národnej strany.
Autor venoval pozornosť rekordne dlhému vládnutiu Franca Jozefa I. či Fraňa Jozefa I. (tak jeho meno vtedy prepisovali do slovenčiny): „Prusko malo štyroch cisárov, Rusko štyroch cárov a Turecko štyroch sultánov za jeho panovania.“ Uviedol však aj rôzne peripetie a prekážky, ktoré zosnulý na tejto dlhej ceste prekonával. Napríklad detronizáciu uhorskou revolučnou vládou v marci 1849 alebo porážku v rakúsko-pruskej vojne.
Nekrológ zároveň pripomenul alebo aspoň naznačil nesplnené cisárove sľuby, ktoré kedysi dal slovenskej národnej reprezentácii. Začalo sa to už počas revolučných meruôsmych rokov, keď Slováci „na rozdiel od Poliakov, ktorí pomáhali Maďarom, stáli pri Austrii a dynastii“. Autor zachoval pietu (a zároveň sa vyhol cenzúre), keď nešiel do podrobností.
Ani slovom sa nezmienil o Žiadostiach slovenského národa, ktoré štúrovci v roku 1848 adresovali cisárovi i Uhorskému snemu. Žiadali v nich autonómiu pre Slovensko s vlastným snemom a ďalšie konštitučné práva.
Nespomenul viaceré deputácie Slovákov k cisárovi, vrátane tej prvej v marci 1849 do Olomouca, kde sa vtedy panovník nachádzal. Odovzdali mu prosbopis s podobnými požiadavkami: „Aby slovenský národ, blízo tri milióny silný, bol uznaný ako národ v určitých hraniciach.“ Autor však pripomenul moyzesovskú deputáciu z decembra 1861.
Aj v tomto prípade však pomlčal o obsahu pamätného listu, ktorý vychádzal z textu martinského Memoranda národa slovenského a načrtol projekt Hornouhorského slovenského okolia alebo dištriktu, s Banskou Bystricou ako hlavným mestom a s polovičnou rozlohou súčasného Slovenska.
Prečo len s polovičnou? „Zostavovatelia tohto projektu nemali napríklad ani tušenie o existencii slovenského Zemplína a mimo ich úvah bol aj Prešporok,“ približuje Dušan Kováč z Historického ústavu SAV.
Napriek tomu bol projekt odmietnutý, čo nekrológ v Národných novinách vzhľadom na okolnosti nespomenul, radšej odcitoval nasledujúce slova z príhovoru Františka Jozefa I. počas prijatia deputácie: „Teší ma, že vás tu vidím ako tlmočníkov zmýšľania môjho slovenského národa, vždy verného a lojálneho.“
Slováci boli verní, lojálni a dlho vkladali do tohto cisára veľké nádeje. Ale nedočkali sa… Ba predsa! V roku 1863 daroval Matici slovenskej pri jej zrode 1 000 zlatých. Na porovnanie – biskup Štefan Moyzes daroval vtedy takmer 2 500 zlatých.
Panovník mohol zaiste prispieť väčšou sumou, ale organizátori zbierok aj to málo prijali s nadšením – cisárov dar svedčil podľa nich o zmene jeho postoja k všetkým požiadavkám Slovákov. To sa však nepotvrdilo. Žiadosti, prosbopisy, memorandá František Jozef zvyčajne posunul vláde do Pešti, a tam buď zapadli prachom, alebo ich ministri odmietli ako nerealizovateľné.
Len si nepohnevať Pešť
Zdá sa, že Národní listy písali o skone Františka Jozefa s väčšou empatiou ako Národnie noviny. „Veľa si v živote vytrpel, zažil rodinné nešťastia,“ prízvukoval autor nekrológu. Tiež nezachádzal do zbytočných podrobnosti, ale, napokon, o tragických udalostiach v panovníkovej rodine sa všeobecne vedelo.
Jeho brata Ferdinanda Maximiliána, mexického cisára, v roku 1867 popravili, o 22 rokov neskôr spáchal samovraždu (spolu so svojou milenkou) cisárov syn, korunný princ Rudolf. V roku 1889 zavraždil cisárovu manželku Alžbetu, slávnu Sissi, taliansky anarchista. V živej pamäti ešte bol atentát na následníka trónu arcivojvodu Františka Ferdinanda a jeho manželku v roku 1914.
O čom sa nepísalo, bolo neveľmi vydarené manželstvo Františka Jozefa I. Nezhody medzi manželmi mal podľa všetkého na svedomí predovšetkým mladý cisár a jeho ľúbostné dobrodružstvá. Keď si v roku 1854 bral bavorskú princeznú Alžbetu za ženu, mala iba 17 rokov a záujmy zodpovedajúce svojmu veku i postaveniu.
Priviedla síce na svet tri deti, ale ich výchovu ponechala na starosť svokre a venovala sa svojim vášňam – jazde na koni, literatúre, cestovaniu. Podľa niektorých jej životopiscov bola najkrajšou ženou vtedajšej Európy, vo Viedni sa však zdržiavala čoraz zriedkavejšie, a tak si cisár hľadal iné spoločníčky.
Rakúska historička Gabriela Praschl-Bichlerová píše v tejto súvislosti nielen o mladých vydatých barónkach, ale aj o baletkách a herečkách. Jedenásť rokov mal trvať cisárov vzťah s dcérou istého viedenského obchodníka.
Zatiaľ čo Alžbeta udržiavala blízky vzťah s grófom Gyulom Andrássym, prvým predsedom peštianskej vlády po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (krásna Sissi sa vraj o to významne zaslúžila), jej manžel nadviazal dlhoročné priateľstvo s herečkou viedenského Dvorného divadla, o 23 rokov mladšou Katarinou Schrattovou.
Ale zanechajme súkromie Habsburgovcov a vráťme sa do sveta politiky. Česi mohli byť s panovaním tohto cisára aj objektívne spokojnejší ako Slováci, Rusíni či ďalšie národnostné menšiny, žijúce v Uhorsku. Po vzniku súštátia Rakúsko-Uhorsko a najmä od začiatku 20. storočia sa totiž pomery v západnej časti monarchie postupne uvoľňovali, čo sa prejavilo napríklad prijatím zásadnej volebnej reformy.
Išlo to až tak ďaleko, že po voľbách v roku 1907 stratili nemeckí poslanci v ríšskej rade (rakúskom parlamente) väčšinu. František Jozef I. síce vyzýval vládu a snem v Pešti, aby pristúpili na podobné zmeny, ale dočkal sa iba kozmetických úprav tamojšej legislatívy. A otvorenú roztržku s Maďarmi si neprial, hoci existujú svedectvá o tom, že viedenský generálny štáb mal už v roku 1905 pripravený plán vojenskej okupácie Uhorska…
Začiatok konca jednej ríše
Cisár mal síce krédo „mojou hlavnou úlohou je chrániť moje národy pred ich politikmi“, ale po bohatých skúsenostiach volil v druhej polovici svojho vládnutia cestu kompromisov. Možno aj preto mu v dobovej propagande prischol titul „panovník mieru“ alebo „knieža mieru“.
V Encyklopédii Slovenska z roku 1978 sa tvrdí, že zatiahol monarchiu do prvej svetovej vojny, ale z novšieho historického výskumu vyplýva, že sa tomu dosť dlho bránil. Zrejme si spomenul na prehraté vojny nielen s Pruskom, ale aj s Francúzskom a so Sardíniou.
Veď aj cisárov manifest z 28. júla 1914 sa začínal slovami: "Najvrelejšou mojou túžbou bolo, aby som posledné Moje roky z božej milosti obetoval dielam mieru a Moje národy zachoval pred obeťami a ťarchami vojny…(ale) nenávisťou naplnené pletichy nepriateľa nútia Ma k tomu, aby som po dlhých rokoch mieru vytiahol meč na obranu statočnosti monarchie…“
Podľa Kováča dotlačili staručkého panovníka k tomuto rozhodnutiu nielen „jastrabi“ v jeho blízkom okolí, ale najmä Berlín: "Dobre vyzbrojené a na vojnu pripravené Nemecko tlačilo na svojho spojenca, aby využil príležitosť a vypovedal Srbsku vojnu.“
A mnohí poddaní, Slovákov nevynímajúc, odpovedali na cisárovu výzvu „do zbrane!“ ako praví vlastenci, dobrovoľne a manifestačne sa hlásili na front. Ako spomínal spisovateľ Stefan Zweig: „V Rakúsku sa nik neodvážil ani pomyslieť, že by všeobecne uctievaný otec vlasti, cisár František Jozef, vyzval vo svojich osemdesiatich štyroch rokoch ľud do boja, ak by to nebolo krajne nevyhnutné.“ Jeho generáli navyše nasľubovali, že to bude krátkodobá záležitosť, najneskôr do Vianoc sú vraj všetci narukovaní doma.
Zomrel teda uprostred vojnovej vravy, keď straty jeho c. k. armády sa už rátali na státisíce. V každej obci Rakúsko-Uhorska si už medzitým ľudia zvykli na úmrtné oznámenia z frontu. Smrť „Ferenc Jožka“, ako ho familiárne volali v našich končinách, však predsa len mnohými otriasla. A mnohým, naopak, zažala povestné svetlo na konci tunela. Lebo znamenala začiatok konca.
A čo bezprostredne nasledovalo? V tejto ríši ono známe „cisár zomrel, nech žije cisár“ platilo doslova. Následník Karol Habsbursko-Lotrinský (Karol I.), ináč prasynovec Františka Jozefa, sa podľa ústavy mohol ujať úlohy rakúskeho cisára okamžite, bez korunovácie či inaugurácie, čo sa aj stalo.
Za uhorského kráľa však musel byť korunovaný, vyžiadala si to uhorská ústava. Aj to sa stalo, hoci obrady museli byť oklieštené vzhľadom na vojnové časy.
Karol I. však vládol len dva roky, ku koncu sa už len bezmocne prizeral zrúteniu svojej monarchie. Skončil v exile a zomrel tam v roku 1922 na zápal pľúc, podobne ako jeho prastrýko, lenže už vo veku 34 rokov.
Po skončení svetovej vojny a vzniku Československa patrili Habsburgovci medzi najviac nenávidené persóny. Odniesli si to aj ich obrazy a pomníky. Legionári odstraňovali sochy a busty nielen Františka Jozefa, ale aj Márie Terézie. V Bratislave musel preč do depozitu múzea dokonca aj mramorový reliéf Sissi z Modrého kostolíka.
Ani bývalý režim nenašiel na Františkovi Jozefovi takmer nič pozitívne. Až v posledných desaťročiach si česká a slovenská historiografia začínajú všímať mnohorozmernosť jeho osobnosti. A v obci Pohled na Havlíčkobrodsku mu pred tromi mesiacmi odhalili bustu. Prvú v celom Česku po 100 rokoch…