Koncom novembra 1956 už stíchli boje na Sinajskom polostrove, hoci sem-tam sa ešte vyskytli ojedinelé incidenty. Vojenská konfrontácia trvala iba o čosi viac ako týždeň. Začala sa útokom izraelských vojsk na Sinaj 29. októbra, o štyri dni sa k nim pripojili Briti a Francúzi bombardovaním egyptských letísk. Tamojšie letectvo bolo po týchto útokoch zdecimované, pásmo pri Suezskom prieplave obsadili okupačné jednotky 6. novembra. Už na druhý deň sa všetko skončilo síce vojenským víťazstvom tejto trojkoalície, ale zároveň jej krutou politickou porážkou. Postarali sa o to USA a ZSSR.
Moskva pohrozila Londýnu, Parížu a Tel Avivu silou (,,sme rozhodnutí rozdrviť agresorov"), Washington zasa tvrdými hospodárskymi sankciami, ak okamžite nestiahnu svoje jednotky zo Sinaja a z Egypta. Agresiu odsúdila ešte 5. novembra 1956 Bezpečnostná rada i vôbec prvé mimoriadne Valné zhromaždenie OSN, pričom príslušný návrh predložil zástupca USA.
Západná Európa potom niekoľko týždňov pociťovala nedostatok paliva, nafty a ropy, ktorých zásoby poklesli o tretinu. Spojené štáty dohodli so Saudskou Arábiou zastavenie dodávok do Európy až do začatia sťahovania britských a francúzskych jednotiek z Egypta. Začali klesať britské zásoby zlata a dolárov, lebo americká Federálna rezervná banka vrhla na trh britské libry. Londýn a Paríž museli zaveliť na ústup. Americký prezident Dwight D. Eisenhower poslal premiérom Veľkej Británie a Francúzska osobné listy s výzvou, aby rešpektovali Chartu OSN. Francúzskemu veľvyslancovi povedal na rovinu: „Musíte sa stiahnuť z Egypta.“
Evakuácia britských vojakov sa začala 23. novembra 1956, Francúzi už medzitým odvolali zo Suezu tretinu svojich jednotiek. „Modré prilby“ začali prichádzať do pásma prieplavu síce už 15. novembra (prví boli Dáni), ale do konca mesiaca ich tam bolo iba 700 z plánovaných 6 000 vojakov. Hlavný dôvod? Pomalá evakuácia britsko-francúzskych spojených síl.
Izrael vzdoroval americkému a sovietskemu nátlaku najdlhšie – až do 6. decembra, a aj potom sťahoval svoje jednotky zo Sinajského polostrova slimačím tempom. Ako píše britský historik Michael J. Turner, „premiér Anthony Eden vyjadril veľké sklamanie nad tým, aký veľký nátlak vytvárali Američania na Britov počas suezskej krízy, zatiaľ čo konflikt v Maďarsku v podstate ignorovali“. Mal na mysli antikomunistické povstanie, ktoré tam prepuklo 23. októbra 1956. Táto kritika „dvojakej morálky“ smerovala aj na generálneho tajomníka OSN Daga Hammarskjölda. „Suezská vojna zmenila geopolitickú situáciu na Blízkom východe,“ myslí si Michal Štefanský z Historického ústavu SAV. „Znamenala ukončenie hegemónie Veľkej Británie ako koloniálnej veľmoci. Rozhodujúce veľmocenské postavenie tam získali Spojené štáty a Sovietsky zväz ako dve superveľmoci.“
Eden zúril, lebo konečným cieľom vojenskej operácie bolo podľa jeho predstáv zničenie režimu prezidenta Gamála Násira. Toho Násira, ktorý si v roku 1952 trúfol so skupinou dôstojníkov zosadiť egyptského kráľa Farúka, verného spojenca Anglicka, a v júli 1956 znárodniť Suezský prieplav. Ten sa dovtedy nachádzal v britsko-francúzskych rukách. Hovorilo sa, že kto ovláda Suezský prieplav, má kontrolu nielen nad zadnou bránou do Orientu, ale aj nad vstupnou bránou do Európy. Prieplav totiž umožňuje najkratšie spojenie medzi Západom a Východom, bez neho by lode museli plávať okolo Mysu dobrej nádeje, a teda o dva až tri týždne dlhšie.
Eden nazýval Násira „Hitlerom na Níle“ a žiadal tajné služby, aby ho „neutralizovali“. Egyptský prezident však ležal v žalúdku aj francúzskemu premiérovi Guy Molletovi. V tom čase upadajúca koloniálna mocnosť si chcela po strate Indočíny v roku 1954 udržať aspoň Alžírsko, kde však narážala na silnejúci odpor arabských moslimov. Násir ich podporoval nielen slovne, ale predovšetkým zbraňami. Napokon, s novou politikou Egypta nebol spokojný ani Izrael, ktorý sa necítil bezpečne pred útokmi arabských partizánov (fedajínov) z oblasti Gazy, ktorá sa vtedy nachádzala pod egyptskou správou.
V suezskej kríze si však Násir napriek vojenskej porážke posilnil pozície doma i v celom regióne. A podľa Chaima Herzoga, vtedy vedúceho predstaviteľa izraelskej vojenskej rozviedky, „Egypt v tejto vojne vlastne neprehral, lebo útočiace štáty sa stiahli, aj keď pod nátlakom“. Ale čo s tým malo spoločné Československo? Možno sa to nezdá, ale pomerne veľa…
Priatelia raz Židov, raz Arabov
Predovšetkým, väčšina zbraní, ktoré egyptská armáda použila v suezskej vojne, pochádzala z Československa alebo zo Sovietskeho zväzu. Je to paradoxné, lebo spoločný štát Čechov a Slovákov vyzbrojoval až do roku 1950 vznikajúci štát Izrael.
„Nebyť československých zbraní v temných dňoch na začiatku vojny o nezávislosť, tak sotva by sme vydržali.“ To sú slová Goldy Meirovej, izraelskej premiérky v rokoch 1969 – 1974. Je zaujímavé, že väčšina týchto dodávok sa uskutočnila v rokoch 1948 – 1949, čiže už po februárovom prevrate, na pokyn vedenia KSČ a v koordinácii s Moskvou.
Letecky sa prepravilo 380 ton materiálu, väčšina zbraní a munície však putovala vlakmi cez Maďarsko a Juhosláviu a ďalej loďami do Izraela. Išlo nielen o samopaly, guľomety, pušky a trhaviny, delá a mínomety, ale aj o bojové lietadlá Avia S-199, vyvinuté z nemeckých Messerschmittov. Hodnota dodávok presiahla do októbra 1949 jednu miliardu korún. To však nebolo všetko.
Foto: ZBIERKA M. VYHLÍDALA
V Československu prebiehal vtedy výcvik niekoľkých skupín izraelských vojenských letcov, medzi nimi aj budúceho prezidenta Izraela Ezera Weizmana. A do tretice, no nie v poslednom rade, na našom území sa v tých rokoch sformovala jednotka približne 1¤500 slovenských a českých Židov, ktorá tu prešla 3-mesačným výcvikom, aby potom odišla bojovať do Izraela. Jeden z výcvikových táborov sa nachádzal v Kamenici nad Cirochou a jedným z bojovníkov bol aj budúci slovenský historik Ľubomír Lipták. Viem to od jeho izraelského kolegu Ješajaha Jelinka.
Ale o rok, o dva akoby uťal, Moskva sa odvrátila od Izraela a začala podporovať jeho úhlavných arabských nepriateľov. Čo sa vlastne stalo? Židovský štát sklamal nádeje, ktoré doň vkladal Stalin. Nezačal budovať socializmus, nestal sa vzorom pre ďalšie krajiny v regióne. Vtedajší izraelský premiér David Ben Gurion a jeho vláda sa začali čoraz viac prikláňať k USA a Západu. Samozrejme, že Arabi sa na túto náhlu zmenu politiky dívali s nedôverou. A tak sa v celom sovietskom bloku rozbehli zinscenované súdne procesy so „zradcami – sionistami“. Mali presvedčiť Arabov, že títo imperialistickí agenti sa votreli do vedenia niektorých komunistických strán a nadŕžali Izraelu za Stalinovým, prípadne Gottwaldovým chrbtom. Podľa českého historika Karla Kaplana práve z tohto dôvodu sa koncom roku 1952 konal aj proces so Slánskym a spol.
Produkcia českých a slovenských zbrojoviek začala prúdiť do štátov Blízkeho východu vrátane Egypta o dva roky. „Násir zdôvodnil nákup zbraní z Československa a Sovietskeho zväzu tým, že mu ich odmietli predať Spojené štáty a že Izrael začal v júli 1954 nakupovať na základe tajnej dohody tanky a moderné stíhačky,“ približuje Štefanský. „Znamenalo to porušenie spoločnej britsko-francúzsko-americkej deklarácie z mája 1950, ktorá umožňovala kontrolovať dodávky zbraní Izraelu a arabským štátom Blízkeho východu v záujme rovnováhy síl v regióne.“
V septembri 1955 vznikli prísne tajné dohody, sovietsko-československá a československo-egyptská. Podľa nich mala Moskva vyzbrojovať Násira prostredníctvom Prahy, počítalo sa so sovietskymi i s československými dodávkami zbraní a vojenskej techniky spolu za takmer jednu miliardu korún. Podiel tovaru Made in ČSR z tohto kontraktu pod krycím názvom „akcia 105“ predstavoval viac ako tretinu. Išlo napríklad o desiatky lietadiel MIG – 15bis, vyrábaných v českých závodoch, o stovky tankov T – 34/85 (s ich licenčnou výrobou začal pred tromi rokmi nový závod v Martine) a protilietadlových diel, nehovoriac už o guľometoch či samonabíjacích puškách (tie sa vyrábali v Považskej Bystrici, podobne ako nášľapné a protitankové míny).
Tajná dohoda však počítala aj s vyslaním 127 československých vojenských odborníkov do Egypta. Mali za úlohu zaučiť tamojších vojakov a mechanikov zaobchádzať s dodanou výzbrojou. Dlho širšia verejnosť nevedela, že prvé skupiny našich poradcov tam boli aj počas suezskej krízy. Ako uviedol pre Pravdu vojenský historik Milan Vyhlídal z Univerzity obrany v Brne, prvá skupina československých leteckých inštruktorov cestovala do Egypta už 10. júla 1956, čiže dva týždne pred znárodnením prieplavu. Viedol ju generálmajor Jan Reindl, jeho zástupcom bol Slovák podplukovník Ľudovít Solár. Za tri mesiace do útoku trojkoalície stihla skupina vycvičiť na bojové použitie jednu stíhaciu letku úplne, ďalšiu takmer úplne a tretiu čiastočne. Podľa Vyhlídala je veľmi pravdepodobné, že niektorí piloti z týchto egyptských letiek boli nasadení do bojov počas suezskej vojny. Českí a slovenskí inštruktori sa na nej však nezúčastnili, hoci egyptské velenie s tým zrejme počítalo ešte pred útokom. Dostali pokyn od ministerstva zahraničných vecí v Prahe (prostredníctvom vyslanca v Káhire) odmietnuť premiestnenie na základne, nachádzajúce sa bližšie k predpokladaným bojovým operáciám. „Po prepuknutí bojov mali okamžite ukončiť prácu a neodkladne sa stiahnuť na československé veľvyslanectvo v Káhire," dodáva Vyhlídal.
Podvečer 2. novembra 1956 sa pred ambasádou zhromaždilo 119 osôb, okrem vojenských expertov aj zamestnanci veľvyslanectva. Na druhý deň ich evakuovali do Asuánu na juh krajiny, odkiaľ pozorovali bojové operácie. Inštruktorov osobitne zaujímalo uplatnenie stíhačiek československej výroby. „Veľa skúseností z týchto vzdušných bojov nebolo možné získať, lebo základne lietadiel MIG – 15bis a MIG 17 boli v dňoch 1. – 3. novembra zničené v dôsledku absolútnej presily anglo-francúzskeho letectva,“ hlásil generál Reindl.
Domov sa Reindlova skupina vrátila 16. decembra 1956. V júli nasledujúceho roku nastúpila na jej miesto skupina generálmajora Vladimíra Hlavatého, v ktorej spomedzi Slovákov pôsobil ako pilot inštruktor napríklad nadporučík Ján Labai. O dvadsať rokov neskôr, už v hodnosti podplukovníka, prevzal Labai ako veliteľ Výcvikovú základňu letectva v Kuchyni pri Malackách…
Dobre utajená jednotka
Ale vráťme sa ešte do novembrových dní roku 1956. Málo sa vie, že Československo vtedy pripravovalo na nasadenie v Egypte aj špeciálnu vojenskú jednotku. Súviselo to s rozhodnutím OSN poslať do oblasti Suezského prieplavu medzinárodné jednotky pod hlavičkou UNEF, aby dozerali na dodržiavanie mierových dohôd medzi bojujúcimi stranami. Ako prvé ponúkli svojich vojakov Kanada, Kolumbia, Fínsko, Nórsko, Pakistan a Švédsko. Nasledovali ich ďalšie krajiny, medzi nimi 6. novembra aj ČSR, ktorú oficiálne nominovalo Poľsko. Generálny tajomník napokon schválil kontingenty z desiatich štátov, ale Československo medzi nimi nebolo. Proti bola údajne Kanada (veliteľom prvej mierovej misie OSN bol kanadský generál Eedson Burns).
Napriek tomu v stredočeských Klacanoch sa začal formovať 80. strelecký prápor s úlohou pôsobiť v exotickom prostredí Egypta. Až donedávna to bol neznámy fakt, príslušné archívne materiály objavil práve historik Vyhlídal: „Jednotka bola sformovaná 10. novembra 1956 o siedmej hodine ráno a presne o hodinu vstúpila do plnej pohotovosti.“ Prápor mal 369 mužov, z toho 56 dôstojníkov. Podarilo sa zistiť aj národnostnú skladbu jednotky: 188 Čechov, 175 Slovákov, 3 Poliaci, 1 Ukrajinec, 1 Maďar… Najväčší problém boli tlmočníci do anglického jazyka. Zháňali desiatich až dvanástich.
Mužstvo vyfasovalo výstroj pre tropické podmienky (letné čapice, krátke bavlnené nohavice atď). Vzhľadom na mierové poslanie jednotka dostala iba ľahké zbrane… Tropickému a púštnemu prostrediu mala zodpovedať aj technika – terénne osobné i nákladné automobily. Koncom novembra 1956, ako sme si povedali, boli už v pásme prieplavu stovky „modrých prilieb“, ďalšie prichádzali. Prápor Čechov a Slovákov vtedy naďalej usilovne cvičil v Klacanoch. Nacvičovala sa najmä strážna služba a osvojenie si bojovej techniky. V rámci politickej prípravy vojaci získavali poznatky zo zemepisu Blízkeho východu. Politruci im vysvetľovali vojenskú situáciu v súvislosti s „agresívnym prepadnutím Egypta“. Nevedno, s čím velenie armády a stranícke vedenie ešte počítalo, ale jednotka sa pripravovala až do januára 1957, keď ju rozpustili.
Medzitým jednotky OSN obsadzovali ďalšie miesta, ktoré opúšťali britskí a neskôr aj izraelskí vojaci. Poslední odišli zo Sinaja až na jar 1957. Ešte predtým sa zrodila tzv. Eisenhowerova doktrína – Spojené štáty sa zaviazali poskytnúť krajinám Blízkeho a Stredného východu (predovšetkým Izraelu a Saudskej Arábii) hospodársku i vojenskú pomoc. Chceli tým nielen čeliť vzrastajúcemu vplyvu ZSSR a jeho spojencov v tomto regióne, ale aj oslabiť pozície bývalých koloniálnych mocností. Pravda, sám Eisenhower neskôr svoje správanie počas suezskej krízy prehodnocoval. Dokonca priznal, že rozhodnutie potlačiť Veľkú Britániu, bolo najväčšou chybou jeho prezidentovania v oblasti zahraničnej politiky. Briti a Francúzi sa však z vtedajšieho postoja USA poučili, rozhodli sa nespoliehať už len na americký „jadrový dáždnik“ a sústredili sa na rozvoj vlastných nukleárnych síl.
Násirov Egypt sa odpútal od Západu a začal sa plne orientovať v hospodárskej i vo vojenskej oblasti na ZSSR a sovietsky blok. Často to bolo výhodnejšie pre Egypt (neskôr aj pre Sýriu), než pre partnerov. Napríklad hneď po suezskej kríze požiadal Násir Sovietsky zväz a Československo o odloženie platieb o štyri roky a zníženie úrokov o jedno percento. Mier na Sinajskom polostrove trval iba desať rokov a v júni 1967 vyústil do ďalšej, tentoraz 6-dňovej, vojny medzi Izraelom a Egyptom. Ale to je už iná kapitola.