Pravda, plesy či bály podobné tým dnešným sú oveľa mladšie ako fašiangy. Veď prvý viedenský ples v opere sa konal ani nie pred 140 rokmi po úspechu Bal de l'Opéra v Paríži. Išlo vlastne o „koncertný večierok“ s účasťou dvornej opery a s požehnaním samotného cisára Františka Jozefa I.
Koncom 19. storočia sa už veselo plesalo aj v Bratislave, vtedajšom Prešporku, v Trnave i v ďalších mestách vtedajšieho Horného Uhorska. A nechýbali na nich ani predstavitelia habsburskej monarchie. Napríklad v roku 1891 sa na bratislavskom plese hasičov, ktorý patril medzi tzv. elitné, zúčastnil arcivojvoda Friedrich, budúci hlavný veliteľ c.-k. rakúsko-uhorskej armády.
Fašiangy sa vraj slávia už od 4. storočia, keď cirkev zaviedla Veľký pôst. Ako je známe, trvajú od Troch kráľov po Popolcovú stredu, ktorou sa začína tento 40-dňový predveľkonočný pôst. Fašiangové obdobie je však raz kratšie a inokedy dlhšie, lebo tá streda, nazývaná ľudovo aj „Krivou“ alebo „Škaredou“, býva každý rok inokedy. Napríklad vlani pripadla už na 10. február, čiže fašiangy trvali iba mesiac, tohto roku budú takmer o tri týždne dlhšie, lebo Popolcová streda je až 1. marca. Súvisí to s pohyblivým dátumom Veľkej noci, ktorý zase závisí od vzájomného vzťahu jarnej rovnodennosti a lunárneho cyklu.
Predchodcov fašiangových obyčajov však treba hľadať v dávnejších časoch, v pohanskom antickom Ríme a vo zvykoch starých Slovanov. V prvom prípade išlo o slávnosti na počesť bohov Bakcha a Marsa, vyznačujúce sa roztopašnou zábavou, v druhom o hry spojené s mágiou a o sprievody masiek v očakávaní konca zimy a príchodu jari. Z výskumov historikov i archeológov vyplýva, že v období Veľkomoravskej ríše sa na území Slovenska používal pre ne výraz mjasopust (v Česku dodnes masopust), výraz fašiangy prevzali naši predkovia až v stredoveku z nemeckého Fastenschank. Týmto termínom sa označovalo posledné čapovanie liehovín pred pôstom.
Dnes už málokto dodržiava menšie pôsty, tobôž nie veľké, hoci odborníci na životosprávu odporúčajú občasnú detoxikáciu tohto druhu ako zdraviu prospešnú. Mnohí Európania však urobili hody aj zo slávenia Vianoc a z prípravy na ne. Počas nedávnej polnočnej omše na to upozornil pápež František. Sú moderné fašiangy už len pokračovaním tohto hodovania? Čo sa vlastne zachovalo z ich pôvodných podôb?
Tri dni fašiangového ošiaľu
Kedysi mali fašiangy niekoľko fáz alebo skôr stupňov, lebo postupne gradovali. Vypĺňali ich pytačky, zásnuby a ohlášky. Ale, napríklad, aj zakáľačky. Fašiangový ošiaľ sa sústredil do posledných troch dní, od nedele do stredy, nazývaných aj bláznivé alebo Bakchusové dni a v niektorých slovenských regiónoch – Končiny či Ostatky. „Posledné tri fašiangové dni slávia Slováci nesmierne veselo,“ písal Čaplovič pred 200 rokmi. „Idú z domu do domu, na dvore vystrájajú rozličné kúsky, zatancujú… a pritom všetkom je veľa smiechu. Gazdiná im musí dať slaninu, ktorú si nastoknú na (drevený) ražeň. Takejto zábave hovoria s ražňom chodiť.“ O takmer 70 rokov neskôr Holuby vo svojej pražskej prednáške poznamenal, že podobné chodenie sa zvykne končiť aj tragikomicky. To vtedy, keď sa mládenci večer nevedia s „nafašiangovanou slaninou a inými darmi“ v krčme spravodlivo podeliť. Nezriedka pritom lietali päste. Končinám predchádzal Tučný štvrtok (inde Tučná sobota), keď sa jedlo sedmoraké mäso a devätoraká polievka. V utorok, v predvečer Popolcovej stredy, sa pochovávala basa, čo bola paródia na skutočný pohreb. Mala vyjadriť zákaz akejkoľvek zábavy počas nasledujúceho Veľkého pôstu. Dosť bolo bláznenia, prejedania i opíjania sa, do videnia o rok!
A čo myslel Holuby „všeobecným poskakovaním“? Mužské tance vo fašiangových sprievodoch počas „chodenia“ s ražňom. „Medzi spevom zvláštnych fašiangových piesní vyskakujú, čím najvyššie môžu,“ približoval Pražanom, „aby konope tak vysoké narástli, ako tanečník vysoko vyskočí“. Preto sa im hovorilo „tance na konope“ alebo „tance na ľan“. Tak to aspoň bývalo v obciach Bošáckej doliny, kde Holuby pôsobil najdlhšie.
Podľa súčasnej etnografky Zory Mintalovej-Zubercovej fašiangovému ošiaľu podliehali v stredoveku všetky sociálne vrstvy vrátane najvznešenejších. To sa týkalo aj banských miest za ich zlatej éry a miestnej honorácie. Napríklad v Banskej Štiavnici bolo zvykom na fašiangy vymieňať – pod rúškom noci – firemné tabule kupcom, podnikateľom i verejným činiteľom. „Obecenstvo sa najlepšie pobavilo, keď videlo napríklad nad dverami skladu pre rakvy a iné pohrebné veci firmu doktora Lesebucha,“ spomínala Terézia Vansová v roku 1903 na stránkach časopisu Dennica. A dodávala: „To bolo najmä za starých čias, keď veselých kompánov bolo ešte mnoho, a najmä bohatých.“
V Betliari sa fašiangovníci vyžívali najmä v tancovačkách. Za grófa Andrássyho sa tam tancovalo do úmoru už od Tučnej soboty až do Krivej stredy. Ako uvádza obecná kronika, kto sa unavil, išiel si domov zdriemnuť a potom pokračoval v zábave. Osobitne sa veselila mládež a osobitne stárež.
Čo vlastne prežilo storočia? Napríklad pochovávanie basy, pravda, iba na vidieku, aj to len vo vybraných regiónoch a so značnými prestávkami. Alebo fašiangové sprievody v rôznych variáciách, často prispôsobené novým časom. Povedzme v Borskom Mikuláši na Záhorí „Ako školák som chodil na fašiangy pod šable, ako sa tomu hovorilo,“ spomína miestny ochotník, dôchodca Jozef Malík. „Poobliekali sme sa do miestnych krojov, nasadili si širáky, v rukách šable, harmonika vyhrávala a my sme chodili šabľovať dom od domu až do večera.“ Kým inde chodili koledovať „po slanine“ s dreveným ražňom, na Záhorí to robili so šabľami za turecký tanec a odmenu preberali slaninári prestrojení za rôzne maškary.
Tak to bolo až do polovice 50. rokov. Po návrate z vojenčiny však Malík zistil, že tradícia zanikla. „Bol som z toho nešťastný, keď na fašiangový pondelok a utorok bolo v dedine ticho. Žiadna muzika, žiadni šabliari.“ Malíkovi a jeho priateľom to nedalo a v roku 1974 obnovili fašiangový sprievod. V tom roku začali aj s pochovávaním basy, museli sa však ísť poučiť do moravskej Strážnice, kde táto tradícia pretrvala.
Za socializmu sa fašiangy niežeby potláčali, veď nešlo o náboženský sviatok, aspoň nie v prvom rade, ale vytláčali ich novo zavádzané sviatky. Týkalo sa to najmä prvej, zakladateľskej fázy bývalého režimu. Napríklad v oravskej Habovke alebo v Brvništi pri Považskej Bystrici sa v roku 1949 konala namiesto tradičného fašiangového večierka oslava 1. výročia Februára. Niekde prihorliví miestni straníci zašli až tak ďaleko, že vymazali slovo „fašiangy“ z obecných kroník. Aj v rôznych hláseniach a správach ich nahradila „tanečná zábava“ alebo „družstevná estráda“ po výročnej schôdzi JRD. Niekedy sa tak dialo len na vytretie zraku okresným straníckym funkcionárom. Duch fašiangov sa však nepodarilo zničiť. Slovenská dedina sa po roku 1989 začala vracať k niektorým zvykom a stále sa vracia. Napríklad v Malužinej v hornom Liptove obnovili fašiangový sprievod iba predvlani. A čo slovenské mestá?
Stručné dejiny plesania
Podľa zistení historikov a etnológov dostali fašiangy v mestách inú podobu ako na vidieku už začiatkom 19. storočia. Vychádzalo sa pritom z renesančných a do istej miery aj starorímskych slávností karnevalového typu. Masky sa mohli uplatniť nielen vo fašiangových sprievodoch, ale aj na mestských či stoličných plesoch. „Väčšinou sa ponášali na divadelné kostýmy a sály boli plné kráľovien noci, zimy či kvetín,“ približuje historička Lucia Duchoňová zo Západoslovenského múzea v Trnave. Páni sa zasa s obľubou obliekali za Turkov či Číňanov. Honosné plesy a bály boli už vtedy prejavom spoločenskej prestíže. „Pre mešťanov to bola príležitosť na rozptýlenie a zároveň slúžili na zoznámenie pre mladých ľudí a dohodnutie sobášov,“ dodáva Duchoňová.
Treba poznamenať, že koncom 19. storočia, keď sa iba začínala „plesománia“, nastúpila v našich končinách tuhá maďarizácia a ťaženie proti tzv. panslávom. Jeden z prenasledovaných, spisovateľ Peter Kompiš si na to zaspomínal v roku 1925: „Stoličné bály bývali u nás dostaveníčkom maďarskej či maďarónskej spoločnosti, štátnych a stoličných úradníckych rodín… Keď chcel kto z našich vidieť stoličný bál, mohol ho vidieť iba z galérie ako divák.“
Našťastie, už onedlho začali plesy organizovať aj rôzne spolky a profesijné či stavovské spoločenstvá. V rokoch 1880 až 1913 sa na príprave plesov v Prešporku podieľalo vyše 80 takýchto organizácií. Boli medzi nimi remeselnícke spolky a združenia, známy bol aj robotnícky ples. „Sto tanečných párov predtancovalo úvodnú štvorylku na plese železničiarov v roku 1909,“ dozvedáme sa z etnologických výskumov Petra Salnera. Týždenník Slovensko mal už vtedy prílohu Plesový vestník – čiže bolo o čom informovať.
Počas prvej svetovej vojny zábavy prudko ubudlo. Muži umierali na fronte, ženy mali starosť, ako s deťmi vyžiť – všetko neuveriteľne zdraželo. Spisovateľka Elena Ivanková, ktorá v tých rokoch učila striedavo v Bratislave a vo Viedni, napísala pred 100 rokmi do Národných novín: „Za to, čo dnes stojí čistenie jednej izby, predtým by bol človek odbavil elegantný bál.“ Autorka zároveň upozornila, že ľudí, ktorí z vojny bohatnú, sa to netýka: „Vo viedenskom Jockey Clube a v elegantných kasínach vo veľkých mestách ani najmenej nebadať núdzu.“ Po prevrate v roku 1918 mestské plesy postupne vytláčali iné fašiangové zvyky. Len v Bratislave boli každoročne stovky týchto podujatí. V národnostne zmiešanom meste sa vynímali najmä plesy menšín a etnických skupín, napríklad ples ruských študentov, maďarských študentiek či cigánske bály. Množstvo plesov však každoročne pripravovali aj náboženské organizácie, známy bol napríklad židovský Purimov. A stále ich bolo akoby málo. „Fašiangy, fašiangy,/míňate sa veľmi,/ešte som sa málo/zabavil s priateľmi,“ veršoval Kompiš.
Veľká hospodárska kríza síce pribrzdila chuť do plesania, ale ani na svojom vrchole v roku 1933 ho neodstránila, aspoň nie vo fašiangovej Bratislave. Veď v hoteli Royal sa práve vtedy konal prvý rodácky ples Podjavorinčanov. A v rovnakom čase na prvom plese holičov vyzbierali 3-tisíc korún pre nezamestnaných.
Plesalo sa aj počas Slovenského štátu, hoci zriedkavejšie, a ubudlo aj organizátorov. Reprezentačné boli najmä plesy Hlinkovej gardy a niektorých katolíckych inštitúcií, napríklad Orla, ale aj Živeny. Medzi elitné patril tiež univerzitný ples, ktorý pripravovali medici a právnici. Ku koncu vojny plesy zanikli, obnovili sa však už v roku 1946. Vôbec prvý povojnový bratislavský ples sa konal pri príležitosti znovuuvedenia do prevádzky zničeného mosta cez Dunaj. O rok neskôr nasledovali filmársky ples a ples medikov.
Ale po roku 1948 akoby uťal – plesanie sa administratívne obmedzilo na minimum. O príčinách sme sa pred časom bavili so sociologičkou zo Slovenskej akadémie vied Zuzanou Kusou. „Mladý komunistický režim sa kŕčovito snažil potláčať staré spôsoby a budovať nové mravy,“ povedala. „Plesy považoval za buržoáznu záľubu, oslavovala sa práca, pracovná obetavosť a askéza. Ale napádať okázalosť plesov alebo to, že ľudia sa na nich správajú ináč ako vo všedný deň, je ako kritizovať plavcov za sporé oblečenie. Je to tak trochu nepochopenie žánru. Okázalosť a zjemnenie mravov patrí predsa medzi definičné znaky plesov.“
Takmer dve desaťročia Bratislavčania len spomínali na chýrečné predvojnové bály v Redute. Politický odmäk však v 60. rokoch priniesol zmenu aj v oblasti zábavy. Za prelomový v tomto ohľade mnohí považujú bratislavský Filmársky ples z roku 1963 v Tatra revue, ktorý nadviazal na staršiu tradíciu. „Padal sneh a pred polnocou sa hostia z plesu vyhrnuli na ulicu,“ rozprával po rokoch Július Satinský. „Na ples totiž prichádzali členovia jazdeckého klubu z Petržalky – na živých koňoch! S Mišom Dočolomanským sme boli za mušketierov.“
„Napriek tomuto úsiliu plesy dlho neprenikli späť do povedomia širšej verejnosti,“ konštatuje profesorka etnológie Viera Feglová. Ešte aj v roku 1984 uviedlo v jednom prieskume až 70 percent mladých ľudí, že plesy navštevujú veľmi zriedka, nanajvýš vtedy, ak sa organizujú na ich pracovisku.
V ostatných desaťročiach však práve plesy začali dominovať mestským fašiangom. Vlastne tie sa zredukovali viac-menej iba na plesanie. Je to tak dobre? Je to na škodu? Je to, skrátka, tak!