Demokracia praje i jej hrobárom

, 14.02.2017 07:00

Zlo nestačí pomenovať a démonizovať. Ak sa ho máme zbaviť, treba hľadať korene, ktoré mu umožňujú prežiť a triumfovať. Čoraz viac historikov poukazuje na podobnosť súčasných spoločenských nálad a podmienok s tými pred osemdesiatimi rokmi.

Predvolebný plagát ľudovej strany (1938).
Predvolebný plagát ľudovej strany (1938). Autor: SNG

Vzostupu krajnej pravice v Európe predchádzalo rozčarovanie voličov z liberálnej demokracie, kríza politických inštitúcií a strata dôvery v ne. Mnohí aj vtedy videli východisko v radikalizácii politiky, v „jednoduchšom“ riešení problémov, vo vláde tvrdej ruky, v prudkom obmedzení demokratických práv a slobôd. Dôsledky sú dobré známe, ale nestali sa trvalým poučením.

Presne pred 80 rokmi mala v Slovenskom národnom divadle premiéru inscenácia hry Biela nemoc v naštudovaní režiséra Viktora Šulca. Išlo len o tretie uvedenie tejto Čapkovej drámy v Československu, ústrednú postavu doktora Galéna stvárnil vtedy iba 26-ročný Jozef Budský.

Pripomeňme si, že dielo varuje pred nastupujúcim fašizmom. Galén, vynálezca lieku proti novému smrteľnému ochoreniu, odmieta ním liečiť priateľov diktátora, kým ten nepreruší prípravy na agresívnu vojnu. O bratislavskú inscenáciu bol mimoriadny záujem, jej reprízy boli dopredu vypredané, ale slovenské médiá podrobili tvorcov zdrvujúcej kritike. Sotva sa možno čudovať, že hru odsúdil ľudácky denník Slovák, Čapkov diktátor totiž nápadne pripomínal Hitlera. Negatívne sa však o jej uvedení v SND vyjadrili 13. februára 1937 aj Národné noviny, blízke vládnej agrárnej strane. Nepodpísaný recenzent tvrdil, že inscenácia môže len zhoršiť vzťahy s nacistickým Nemeckom.

Hitler v tom čase už stihol pošliapať mierové zmluvy, uzavreté po skončení prvej svetovej vojny vo Versailles, a nechal obsadiť svojou armádou demilitarizované pásmo v Porýní. Pripravoval sa na pohltenie Rakúska a stupňoval výpady – zatiaľ iba slovné – proti spoločnému štátu Čechov a Slovákov. Považoval ho za „štát vybájený vo Versailles“ a Čechov obviňoval zo „znásilňovania“ troch miliónov Nemcov v Sudetách.

ČSR prijímala v tejto situácii opatrenia na posilnenie svojej obrany vrátane budovania betónových opevnení na hraniciach. Zákon na obranu štátu, prijatý v roku 1936, sprísnil opatrenia proti nelegálnej migrácii. „Európa je fakticky v polovojnovom stave,“ uvádzalo sa v zdôvodnení návrhu zákona. Vzniklo pohraničné pásmo, v ktorom Finančnej stráži a polícii asistovala armáda.

Ozbrojené zložky dostali právomoc zakazovať pobyt cudzincov v pohraničí a vykazovať ich z neho. V tom čase už aj československé úrady – podobne ako imigračné úrady v ďalších európskych štátoch – začali rozlišovať medzi židovskými a nežidovskými utečencami a uplatňovať voči nim dvojaký meter. Tých prvých paradoxne považovali za hospodárskych migrantov, ktorí svojou ekonomickou činnosťou „nemorálne pôsobia na občanov ČSR“ a svoje deti posielajú do nemeckojazyčných škôl. Dovtedy bola utečenecká politika v Československu pomerne liberálna, ba umožnila vedeniu doma zakázanej Sociálnodemokra­tickej strany Nemecka (SPD) zriadiť si sídlo v Prahe. V roku 1937 ho strana musela presťahovať do Paríža.

Nuž a práve proti liberálom a liberálnej demokracii smeroval jeden z hlavných útokov krajnej pravice. Tak ako dnes aj vtedy mnohí intelektuáli písali o zlyhaní liberalizmu, líšili sa akurát slovníkom a argumentáciou. „Duch, ktorý ovláda dnes takzvané európske demokracie spočíva myšlienkovo na liberalizme, ktorý zas v podstate má základy rýdzo judaistické,“ tvrdil časopis Nástup, tribúna mladých ľudáckych radikálov, zoskupených okolo Ferdinanda Ďurčanského. „Liberalizmom rozbitá spoločnosť bola výhodným terénom pre rasu židovskú.“

Dnes je na antisemitizmus paragraf v Trestnom zákone, a tak pravica brojí proti migrantom všeobecne. Predseda SaS neodporúča zamestnávať v slovenskom priemysle ani pracovníkov z Rumunska a Bulharska, hoci obe krajiny sú v EÚ. Pred 80 rokmi razila heslo Slovensko Slovákom vtedy najsilnejšia a najvplyvnejšia politická sila na Slovensku – Hlinková slovenská ľudová strana. Vzťahovalo sa to najmä na Čechov, ale aj na ľudí iných národností.

Kritizovať Hitlera dva a pol roka pred vypuknutím druhej svetovej vojny nebolo veľmi „in“. Sebavedomý a rozhodný führer bol idolom nielen pre nižšie sociálne vrstvy, obdivovali ho mnohí príslušníci vtedajších elít – politických, ekonomických aj kultúrnych, a to v Európe i v zámorí. Zosobnenie amerického sna Henry Ford posielal Hitlerovi každý rok k narodeninám ako dar 50-tisíc dolárov a všetok výťažok z predaja svojich automobilov v Nemecku venoval nacistickej strane (NSDAP). Winston Churchill ešte roku 1935 vyhlásil, že závidí Nemcom ich vodcu. Pravda, neskôr ho nazval „nemeckým prasaťom“. Andrej Hlinka na 7. zjazde HSĽS v Piešťanoch, v septembri 1936, po svojom opätovnom zvolení za predsedu tejto strany s uspokojením povedal: „Práve tak, ako má Taliansko Mussoliniho, Nemecko Hitlera, Slováci majú Hlinku.“

Alexander Mach patril medzi predstaviteľov...
Alexander Mach patril medzi predstaviteľov radikálneho krídla HSĽS a bol šéfredaktorom denníka Slovák (1937). Autor: HOLOKAUST.SK

Na druhý deň po skončení zjazdu sa konala v Piešťanoch manifestácia. Na asfalte sa skvel nápis „Horthy, Hitler, Hlinka, to je naša linka“. Úrady to vraj považovali za provokáciu zo strany komunistov…

Sklamaní volia diktátorov

Pred 80 rokmi sa tešili obľube verejnosti nielen Hitler a Mussolini, ale aj ďalší diktátori či štátnici s vlastnosťami autokratov. „Stúpajúca popularita tzv. radikálov zapadala do obecného trendu posilňovania extrémne pravicových a totalitárnych politických hnutí, čoho reálnym obrazom boli vládne režimy v štátoch susediacich s Československom.“ Takto vysvetľuje širšie okolnosti radikalizácie značnej časti ľudovej strany, predovšetkým jej mladších členov, Róbert Arpáš z Historického ústavu SAV. „Očarenie beckovským Poľskom a Hitlerovým Nemeckom v kombinácii s vypätým nacionalizmom posilňovali ich odpor voči ústrednej vláde.“ Premiérom bol vtedy síce Slovák Milan Hodža, s ľudákmi sa však tento demokrat a „čechoslovakista“ nemohol pohodnúť.

A čo sa deje dnes? „Veľa voličov je natoľko znechutených politikou a tak rozčarovaných súčasným stavom krajiny, že sú ochotní dať hlas aj niekomu takému odpudzujúcemu, ako je Donald Trump.“ To sú zase slova politológa nemeckého pôvodu Yascha Mounka z Harvardovej univerzity. „Rovnako desivé je, že Trumpove obdoby – aj keď často menej vulgárne – slávia úspech v ďalších západných krajinách. Marine Le Penová vo Francúzsku, Frauke Petryová v Nemecku, Geert Wilders v Holandsku a bojovníci za brexit vo Veľkej Británii… Všetci títo populisti sľubujú, že budú stáť na strane obyčajných ľudí proti skorumpovaným elitám. Sľubujú potlačiť najrôznejšie menšiny, ktoré sú podľa nich zvýhodňované na úkor väčšiny.“

Mounk vo svojom výpočte nespomína Slovensko a Mariána Kotlebu, najskôr o ňom ešte nepočul. Kotleba a jeho strana sa derie v prieskumoch preferencií dopredu a darí sa jej napriek (alebo vďaka?) obviňovaniu z fašizmu liberálnymi protivníkmi. Hlbší výskum by zrejme odhalil, že väčšina voličov a priaznivcov Kotlebovej strany sa nachádza v tých okresoch a lokalitách, kde v 90. rokoch víťazilo Mečiarovo HZDS so Slotovou SNS a v 30. rokoch HSĽS. Sociológ Vladimír Krivý charakterizoval tieto miesta ako teritóriá, kde sa darí populisticko-nacionalistickým prúdom a politickým subjektom vodcovského typu. Ešte niečo majú spoločné – ekonomické zaostávanie a vysokú nezamestnanosť. Nie náhodou im prischlo označenie „hladové doliny“.

Predčasne zosnulá slovenská historička Xénia Šuchová však tvrdila, že celé Slovensko malo v 20. a 30. rokoch veľké „predispozície“ na prijímanie radikalizačných vplyvov zo zahraničia: na prvom mieste sociálnu frustráciu, ktorá vyplývala z ťažkých hospodársko-sociálnych podmienok a na druhom – prevahu mladého členstva v politických stranách, čiže ľudí s prirodzeným sklonom k opozičnosti, radikalizmu aj určitému dobrodružnému romantizmu. Ako ďalší radikalizačný faktor spomínala ešte „prevahu emotívnych reakcií v ženskej zložke hnutia“. Šuchová to síce uvádzala v súvislosti s rýchlym podliehaním vplyvu zľava – z boľševickej Moskvy, ale vo veľkej miere to zrejme platilo aj o vplyve sprava – z nacistického Berlína.

Pokiaľ ide o druhú polovicu 30. rokov, na Slovensku v tom čase ešte doznievala veľká hospodárska kríza. Chronická nezamestnanosť prinášala sklamanie z demokracie a vháňala ľudí do náručia radikálnych politických hnutí. V parlamentných voľbách roku 1935 sa posilnili najmä ľudová strana a KSČ. Radikalizovala sa ľavica i pravica, komunisti vytýčili heslo „Nie Masaryk, ale Lenin“ a Jozef Tiso, vtedy ešte podpredseda HSĽS, vystúpil na piešťanskom zjazde prvýkrát s heslom „Jeden národ, jedna strana, jeden vodca!“ Dosť to pripomínalo Hitlerovo krédo z jeho Mein Kampfu: „Ein Volk, ein Reich, ein Führer!“

Slovenskí nacionalisti obdivovali Hitlera aj za spôsob, akým vyriešil hospodársku krízu. Plná výroba a zamestnanosť prostredníctvom štátom dotovaného programu tvorby pracovných miest. Hlavné projekty – výstavba nemeckých diaľnic, uvedenie Volkswagenu na trh a vyzbrojovanie armády. To sa páčilo. A ešte to, ako zatočil so Židmi, jeho Norimberské zákony, „rasová očista“ štátneho aparátu, bojkot židovských podnikov, zákaz sobášov medzi Nemcami a Židmi…

V marci 1937 prišiel vodca mladoľudákov a poslanec za HSĽS Karol Sidor s prvým návrhom na odsun Židov. Zatiaľ čo poľský minister zahraničných vecí Józef Beck už vyjednával o presídlení tamojších Židov na Madagaskar s Francúzskom (ostrov bol francúzskou kolóniou), Sidor navrhoval pre našich nový domov v Palestíne a v Barabidžane, v kraji nachádzajúcom sa vtedy na sovietskom Ďalekom východe.

Henry Ford mal blízko k Adolfovi Hitlerovi. Na...
Henry Ford mal blízko k Adolfovi Hitlerovi. Na snímke z apríla 1938 preberá v meste Deabor (štát Michigan) pri príležitosti svojich 75. narodenín najvyššie vyznamenanie nacistického Nemecka udeľované cudzincovi Veľkokríž radu Nemeckého orla. Autor: WIKIMEDIA

Podľa spomienok Alexandra Macha sa v prostredí ľudáckych radikálov už v roku 1937 zrodili plány obnoviť polovojenskú Rodobranu (rozpustenú v roku 1929) ako „gardu úderníkov“ alebo „gardu obrancov“. Navrhli dokonca oblečenie pre jej členov. Podobnú rovnošatu, nápadne pripomínajúcu uniformu „čiernokošeliarov“ z HG, začali v roku 2005 nosiť kotlebovci zo Slovenskej pospolitosti…

Ako na extrémistov: zákazmi?

Samozrejme, do radikalizácie slovenskej politiky sa nepremietali iba vplyvy zvonku a celková situácia v Európe. Ako upozorňuje Igor Baka z Vojenského historického ústavu v Bratislave, stupňovanie autoritárskych tendencií bolo zároveň dôsledkom dezilúzie z demokracie a rastúcej nedôvery v jej hodnoty predovšetkým v radoch mladej generácie. Podľa mladoľudákov demokracia už nebola schopná riešiť naliehavé problémy krajiny a stala sa prekážkou „národnej revolúcie“.

„Vodou na mlyn ich radikalizmu boli pretrvávajúce prechmaty kultúrneho, hospodárskeho a politického centralizmu prvej Československej republiky, ktoré si vysvetľovali ako pokus o českú kolonizáciu Slovenska,“ dodáva Baka.

Vlády oneskorene alebo polovičato reagovali na dôsledky hospodárskej krízy, sociálnu sieť vytvárali pomaly a bola veľmi deravá. Spriemyselňovanie Slovenska a vyrovnávanie priepastných ekonomických rozdielov s českými krajinami sa začalo až krátko pred vojnou. Čo sa týka národnostnej otázky, po prevrate v roku 1918 a vzniku ČSR boli Česi na Slovensku vítaní, veď bez ich pomoci by sa nedala sprevádzkovať verejná správa, vybudovať školstvo, zakladať vedecký výskum, rozbehnúť základné kultúrne inštitúcie. Len čo však z mladých slovenských stredných a vysokých škôl vyšli prvé absolventské ročníky, začali „českí bratia“ mnohým prekážať. Už koncom 20. rokov bolo počuť na zhromaždeniach ľudovej strany na ich adresu heslá „von s nimi, obesiť ich“! Vykrikovali ich rodobranci, budúci gardisti. Mali vtedy na čele Vojtecha Hudeca, ten hovoril o nevyhnutnosti „vybiť“ Čechov zo Slovenska.

Prísľub samosprávy sa rozplynul v nedohľadne, možno keby sa naplnil duch Pittsburskej zmluvy a slovenské orgány dostali viac právomocí, vývoj by nabral iný smer. Na ospravedlnenie Prahy však treba uviesť, že mala plné ruky práce nielen so slovenským „separatizmom“, ale aj so sudetonemeckým a maďarským. Poskytne autonómiu jedným, budú ju žiadať ďalší, pričom pre Konrada Henleina a jeho stranu by to bol zjavne len krok k odtrhnutiu Sudet a pripojeniu k Hitlerovej ríši.

A tak pražské mocenské centrum odpovedalo na stupňujúci sa politický radikalizmus (dnes by sme povedali extrémizmus) najmä represívne – zákazmi a príkazmi. Aj v tomto ohľade však postupovalo polovičato a nedôsledne. Sprísnila sa cenzúra, niektoré periodiká krajne ľavicovej i pravicovej orientácie boli dočasne pozastavené, pritvrdila sa kontrola verejných aktivít politických strán, od roku 1935 platil zákaz účasti školskej mládeže na politických zhromaždeniach a jej zneužívania pri rozširovaní politických tlačovín.

Zákon na ochranu republiky z roku 1933 síce počítal aj s pozastavením činnosti politickej strany alebo jej rozpustením, ak „zvýšenou mierou ohrozuje samostatnosť, ústavnú jednotu, celistvosť, demokraticko-republikánsku formu alebo bezpečnosť ČSR“, vláda ho však proti Henleinovej Sudetonemeckej strane nikdy nepoužila (hoci vraj o tom vážne uvažovala). Viacerí českí historici aj tento fakt uvádzajú na podporu tvrdenia, že podstata demokracie v prvej ČSR zostala zachovaná napriek vynútenému obmedzeniu niektorých politických práv a slobôd.

Domáci radikáli sa však poučili u Hitlera a začali využívať demokraciu, jej „zákonné prostriedky“ na dosiahnutie moci a následne na nastolenie nedemokratického poriadku. Veď Hitler sa dostal na vrchol moci bez jediného porušenia platnej ústavy. „Demokracia sama osebe má len malú hodnotu,“ píše britský historik Norman Davies. „V rukách liberálnych a tolerantných ľudí prinesie liberálnu a tolerantnú vládu, v rukách kanibalov – vládu kanibalov. V Nemecku vyniesla demokracia v rokoch 1933 – 1934 do vlády nacistov.“

Kde je záruka, že situácia sa nemôže zopakovať, isteže, v nejakej obnovenej podobe? Na to predsa netreba pochodovať po uliciach v hnedých alebo čiernych košeliach, volať po vláde jednej strany, vykrikovať nenávistné protižidovské, protiislamské či protirómske heslá. Pozrime, ako sa „scivilizovali“ lepenovci, odkedy ich líderka má tak blízko k moci. A kotlebovci, odkedy sú v parlamente, prestali s pouličnými výtržnosťami. Stačí šikovne nadbiehať nespokojnému voličstvu, nasľubovať ľuďom hory-doly, a najmä dobre využiť platné demokratické zákonodarstvo. Potom sa už uvidí!

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#zlo #židia #Hitler #história #extrémizmus #Donald Trump #demokracia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk