Ešte ju nazývajú buržoáznodemokratickou, aby ju odlíšili od boľševickej, „veľkej socialistickej“ revolúcie. Tá prvá zvrhla absolutistickú monarchiu (samoderžavie) a priviedla k moci v Rusku liberálno-demokratickú vládu, tá druhá, o osem mesiacov neskôr, nastolila v krajine „diktatúru proletariátu“. Nepokoje v Petrohrade a abdikácia cára Mikuláša II. by nemuseli zahraničie až tak veľmi zaujímať, keby sa svet už tretí rok nezmietal v totálnej vojne. Rusko vtedy bojovalo na strane Spojeného kráľovstva, Francúzska a Talianska (tzv. Dohoda) proti Nemecku, Rakúsko-Uhorsku a Turecku (tzv. Ústredné veľmoci).
Ešte aj Národnie noviny, ktoré vydával predseda SNS Matúš Dula a redigoval Jozef Škultéty, sa v prvých dňoch Februárovej revolúcie pýtali najmä na to, či Rusko bude pokračovať vo vojne. Noviny vychádzali len trikrát v týždni ďaleko od Pešti i od Viedne, a tak prvú správu o prevratných udalostiach v Petrohrade priniesli s 5-dňovým oneskorením. S odvolaním sa na zdroje v Londýne informovali: „Nepokoje proti ruskej vláde vypukli preto, že vojna nebola vedená s takou energiou, ako národ očakával.“ Britský minister Bonar Law mal v tejto súvislosti s uspokojením konštatovať, že odstúpenie Mikuláša II. neznamená odchod ruskej armády z vojnových bojísk. O dva dni nato však Národnie noviny prevzali zo švajčiarskeho denníka Berner Tagblatt správu iného obsahu: Francúzsky generál, ktorý sa práve vrátil z Ruska, referoval o negatívnom vplyve tamojších udalostí na prípravu jarnej ofenzívy.
Nebyť vojnovej cenzúry, záujem domácej tlače o revolučné vrenie v ďalekom Rusku by sa mohol sústrediť aj na iný problém, o ktorom sa však nesmelo písať. V tamojších zajateckých táboroch väznili desaťtisíce Slovákov. Presný počet sa nevie, štatistiku zajatcov podľa národnosti si Rusi neviedli, vojakov c.-k. rakúsko-uhorskej armády dlho evidovali iba ako „Rakúšanov“. Až neskôr sa zistilo, že Čechov a Slovákov bolo v táboroch okolo 200-tisíc.
V predvečer a v prvých dňoch Februárovej revolúcie sa nachádzal v Rusku s vojenskou misiou Milan Rastislav Štefánik. Po dohode s Tomášom G. Masarykom sa mal pokúsiť založiť v Petrohrade filiálku Národnej rady, ktorá z Paríža riadila celý zahraničný odboj Čechov a Slovákov. Zároveň chcel rozprúdiť nábor dobrovoľníkov spomedzi zajatcov do česko-slovenského vojska. Cárska vláda Masaryka neuznávala, považovala ho za „nebezpečného socialistu“. V revolučnej Dočasnej vláde Georgija Ľvova však mali prevahu centristické a ľavicové strany. Štefánik navštívil ministra zahraničných vecí Pavla Miľukova, lídra strany konštitučných demokratov (kadetov), ktorý sa ešte ako profesor histórie spoznal s Masarykom v Londýne, a gratuloval mu k víťazstvu revolúcie. „Myslím si, že sa nemýlim, keď poviem, že teraz dosiahnutie našej samostatnosti je isté“, oznámil Štefánik na porade s predstaviteľmi krajanských spolkov v Rusku.
Štefánik odišiel z Petrohradu 8. marca podľa juliánskeho kalendára, čiže 21. marca 1917 podľa gregoriánskeho (rozdiel medzi obomi kalendármi je 13 dní). Odchádzal s presvedčením, že „v najbližšom čase budú splnené naše želania a so zbraňou v ruke sa budeme môcť postaviť po bok Ruska a jeho spojencov“. Tieto Štefánikove slová, adresované krajanom v Rusku, žijúcim na slobode i v zajateckých táboroch, uverejnil týždenník Čechoslovák, ktorý v Petrohrade redigoval mladý slovenský novinár a budúci diplomat Bohdan Pavlů. V súkromnom liste priateľovi však Pavlů predvídavo varoval: „Naša vec sa dá do pohybu, ale ani nový režim nezmení Rusko, preto netreba očakávať zázraky.“ Mal pravdu, „nový režim“ sa už o niekoľko mesiacov zmietal v kŕčoch dvojvládia, ktoré viedlo krajinu k anarchii. Ale poďme po poriadku.
Pád cárizmu. Ale čo ďalej?
S istým zveličením možno konštatovať, že ruskú revolúciu spustili ženy. Vo štvrtok 23. februára, podľa starého kalendára (8. marca podľa nového, teda toho, čo už dávno platil vo svete mimo ruského impéria), vyšlo do petrohradských ulíc približne 90-tisíc demonštrantiek, prevažne textilných robotníčok, aby si pripomenuli Medzinárodný deň žien. Nad hlavami niesli transparenty „Dajte nám chlieb!“ a „Kým je žena otrokyňou, nie je žiadna sloboda!“. Vláda i duma (ruský parlament) boli prekvapené a nedokázali reagovať.
Na druhý deň sa demonštrácie obnovili ešte s väčšou silou, k ženám sa pripojili muži z petrohradských závodov, ktoré pre nedostatok energie a surovín museli zastaviť výrobu. Vláda síce nariadila obsadiť mosty cez Nevu, lebo z priemyselných predmestí sa blížili státisícové zástupy, ale v dôsledku arktických mrazov sa na druhý breh dalo pokojne prejsť po ľade. V sobotu sa rozchýrilo, že proti demonštrantom zasiahla polícia a sú stovky mŕtvych. Boli to síce fámy, ale splnili úlohu sociálnej rozbušky. Zaznelo heslo generálneho štrajku, agitátori z radov študentstva navštevovali kasárne a prehovárali vojakov, aby sa pridali k pouličným demonštráciám.
V nedeľu 26. februára (11. marca) vláda nariadila zatknúť okolo stovky ľavicových poslancov a polícia dostala úlohu obnoviť v uliciach poriadok, ale malo to bumerangový efekt. „Už popoludní obsadili nadšené davy justičný palác, väznicu Kresty, Petropavlovskú pevnosť. V noci začali horieť policajné stanice, vojsko sa pridalo na stranu revolúcie a rozdávalo civilistom zbrane.“ Tak opísal situáciu očitý svedok udalostí Ludovic Naudeau, reportér parížskeho denníka Le Temps.
Už v pondelok ráno vypovedala poslušnosť celá petrohradská posádka vrátane kozákov a cárska vláda premiéra Nikolaja Golicyna podala demisiu. Medzitým predseda Štátnej dumy Michail Rodzjanko už od soboty rokoval s Mikulášom II. a jeho radcami o cárovej abdikácii. Mikuláš sa tomu nebránil, bol to človek, ktorý v roku 1894 nastúpil na trón bez väčšej chuti. „Vládnuť nechcel a ani nevedel,“ napísal o ňom popredný znalec novodobých dejín Ruska, vlani zosnulý český historik Václav Veber. Ruský spisovateľ a mysliteľ Alexander Solženicyn považoval za najväčšiu slabosť Mikuláša II. nedostatok vôle a „necársku nerozhodnosť“.
Najlepšie sa cítil v kruhu svojej rodiny, jej hlavou však bola manželka – panovačná, obmedzená a poverčivá nemecká princezná Alica Hessensko-Darmstadská. V Rusku prestúpila na pravoslávnu vieru a prijala meno Alexandra Fjodorovna. Svojho muža plne ovládala až do posledných jeho dní. A ona sama podliehala vplyvu Grigorija Rasputina. "Cárski ministri boli vydaní na milosť a nemilosť paranoidnej nemeckej cárovnej a jej šarlatánskemu dôverníkovi, takzvanému šialenému mníchovi.“ To sú už slová britského historika Normana Daviesa.
Foto: VHÚ
Rasputina zavraždili 17. (podľa nového kalendára 30.) decembra 1916, v ruskej panovníckej rodine však naňho nezabúdali a stále ho nazývali priateľom. Ešte štyri dni pred nepokojmi v Petrohrade pripomína Alexandra Fjodorovna v liste manželovi do Mogiľova (sídlo hlavného vojnového stanu) Rasputinovo krédo: „Rusko je rado, keď cíti bič – je to jeho prirodzenosť… udri päsťou po stole, neustupuj, buď pánom!“ Mikuláš II. však aj v tomto osudovom čase nekonečne váhal. A namiesto toho, aby použil silu, vrátil sa do Petrohradu, rovno do nastraženej pasce. Odradili ho spomienky na Krvavú nedeľu v roku 1905, keď dal brutálne potlačiť prvý pokus o revolúciu?
Mikuláš II. abdikoval vo štvrtok 2. (15.) marca a Cárske selo – letná rezidencia dynastie Romanovovcov neďaleko Petrohradu – sa stalo preň i jeho najbližších svojráznym domácim väzením. Stráž ho oslovovala už len „pán plukovník“, čo bola Mikulášova vojenská hodnosť. Dumu medzitým rozpustili a z predsedov poslaneckých klubov vznikol dočasný výbor, ktorý vymenoval 10-člennú dočasnú vládu. Tá sa ujala svojich povinností v deň abdikácie cára. Už v nej figurovalo aj meno právnika Alexandra Kerenského ako ministra spravodlivosti. O štyri mesiace sa tento poslanec za frakciu tzv. trudovikov, blízku sociálnej demokracii, stane predsedom vlády, ktorú o ďalšie štyri mesiace zvrhnú boľševici.
Traduje sa, že dočasná vláda vznikala na stretnutiach ruských slobodomurárskych lóží, ktoré udržiavali styky so známymi francúzskymi lóžami. Isté je len to, že viacerí členovia dočasnej vlády vrátane Alexandra Gučkova (minister vojny), Michaila Tereščenka (minister financií) a napokon i Kerenského patrili medzi popredných ruských slobodomurárov, čo však ešte nemuselo nič znamenať.
Takmer súčasne s dumským výborom začal v Petrohrade pôsobiť konkurenčný riadiaci orgán – soviet robotníckych a vojenských zástupcov. Jeho vedenie vyzvalo 1. (13.) marca verejnosť, aby doň volila svojich zástupcov. Vojaci za každú čatu mali do sovietu delegovať jedného, robotníci jedného za každých tisíc osôb. Spočiatku sídlila vláda i soviet v Tauridskom paláci a spájala ich aj personálna únia (napríklad Kerenskij bol súčasne členom vlády i sovietu). Neskôr sa vláda presťahovala do Mariinského paláca a začalo prekvitať dvojvládie. Vládny kabinet mal síce zodpovednosť, ale moc si uzurpoval 2 500-členný Petrohradský soviet, ktorý už začiatkom marca vydal pokyn zriaďovať v armáde soviety s väčšími právomocami, ako mal veliteľský zbor. To urýchlilo rozklad ozbrojených síl.
Všetci pozorovatelia zhodne tvrdili, že udalosti ich zaskočili. „Štátny prevrat vypukol nečakane,“ písal v liste z 5. (18.) marca 1917 aj Bohdan Pavlů. Ale skutočne nič nepredznamenalo takúto kardinálnu zmenu situácie?
Historik Paul Kennedy z Yalovej univerzity (USA) o tom vážne pochybuje, veď predsa od začiatku roku 1917 súťažilo Rusko s Rakúsko-Uhorskom a Talianskom o to, ktorý zo štátov sa zrúti skôr a rýchlejšie. Rusko tieto preteky vyhralo aj zásluhou svojho neduživého dopravného systému. „Potraviny sa nedali dopraviť z vidieka do veľkých miest a ďalších oblastí, kde ich bol nedostatok, spojenecké dodávky trčali celé mesiace v archangeľskom a murmanskom prístave,“ približuje americký historik.
Cársky režim si kopal hrob aj nevyváženou finančnou politikou. Napríklad zrušil monopol štátneho obchodu s liehovinami, ktorý tvoril až tretinu príjmov štátnej kasy. Obrovské straty na fronte sa rozhodol kompenzovať povolaním brancov tzv. druhej kategórie. Išlo o mužov, ktorí boli jedinými živiteľmi rodín. Vyvolalo to veľké pohoršenie roľníckych más a priviedlo do armády nespokojný živel. V petrohradskej posádke, ktorá ako prvá odmietla poslušnosť cárovi a jeho vláde, bolo 160-tisíc takýchto narýchlo povolaných a ešte nevycvičených brancov. Cárska tajná polícia o dozrievaní revolučnej situácie vedela a opakovane na to upozorňovala. Kompetentné miesta sa však tvárili, že všetko majú pod kontrolou. Nemali nič.
Aj o „ruskej nežnej“ sa dodnes vedú spory, či to bola revolúcia, alebo prevrat. V prospech prvej teórie hovorí sociálny výbuch a živelné pouličné demonštrácie, v prospech druhej – konanie časti poslancov dumy. Existuje aj tretia verzia: „Nebola to vlastne revolúcia, bola to samovražda monarchie,“ napísal Kerenskij vo svojich pamätiach. Ako metafora to zrejme platí…
Skok zo slobody do anarchie
O niekoľko dní sa petrohradské udalosti zopakovali v Moskve, ktorá bola vtedy druhou metropolou Ruska. Kým ozvena revolúcie došla do Kyjeva, uplynul vari týždeň. Väčšia časť Ukrajiny bola súčasťou ruskej ríše a v Kyjeve sa nachádzal jeden z najväčších zajateckých táborov s 25-tisíc vojakmi. Väčšinou to boli zajatci rakúsko-uhorskej armády. Okrem toho v Kyjeve pôsobili české i slovenské krajanské spolky a vydávali časopis s prílohou Slovenské hlasy. Redigoval ju spisovateľ (donedávna tiež zajatec) Janko Jesenský, ktorý práve pripravoval do tlače Štefánikovu výzvu Bratia Slováci! Mala zvýšiť príťažlivosť osobitnej československej vojenskej jednotky aj pre zajatcov slovenskej národnosti (dovtedy sa do nej hlásili prevažne Česi).
Niekedy koncom marca 1917 si Jesenský zapísal do denníka: „Mítingy. Reči. ,Da zdravstvujet svobodnaja Rossija!' Na stenách a plotoch samé výzvy, rezolúcie, memorandá. Ruská sloboda… Každá idea je pekná, ale keď ju ľudia začnú vykonávať, od špinavých ľudských rúk sa vždy zašpiní… Z revolúcie a slobody povstala anarchia.“
Dočasná vláda vydala svoje programové vyhlásenie, sľubujúce slobodu slova a zhromažďovania, všeobecné volebné právo a právo na štrajk, za čo si vyslúžila uznanie západného sveta (ako prvé ju uznali USA). Chýbala jej však výkonná moc a v soviete postupne získavali vrch boľševici, ktorí tam na začiatku revolúcie mali ešte pomerne slabý vplyv. Vladimir Uľjanov (Lenin) bol stále emigrantom v Zürichu , ale podľa spomienok jeho ženy Nadeždy Krupskej sa správal ako lev v klietke. Rozmýšľal, či by sa nedalo „prejsť do Ruska načierno cez Nemecko“ a posielal telegramy s pokynmi pre boľševické organizácie: „Naďalej revolučná propaganda, agitácia a boj, ktorého cieľom je medzinárodná proletárska revolúcia a vydobytie moci sovietmi (a nie kadetskými podvodníkmi)!“
Dočasná vláda nahradila políciu národnými milíciami. Jesenský si zaznamenal najnovšie výjavy z kyjevských ulíc: Plagáty „Smrť buržoázii!“, „Nech žije slobodná komuna!“. Už chodia po uliciach s kindžalmi, revolvermi, šabľami, bombami a vyzývajú porátať sa s kapitalistami. Milícia prosí obecenstvo, aby nedráždilo demonštrantov, namiesto toho, aby rozprášila 150-člennú bandu.
Na Slovensko prichádzajú z Ruska protichodné správy, jedna vyvracia druhú. Národnie noviny píšu 31. marca (18. marca podľa juliánskeho kalendára) 1917: „Nikto v Európe nevie, čo sa vlastne deje v Rusku, všetko zahaľuje hustá hmla.“
Ešte potrvá niekoľko mesiacov a vlastne rokov, kým sa všetko vyjasní. Asi mal pravdu Solženicyn, keď napísal, že Februárovou revolúciou sa začali písať dejiny 20. storočia, podobne ako Francúzska revolúcia otvárala dejiny 19. storočia. A že Februárová revolúcia obnažila všetku slabosť demokracie, jej „zaslepenú bezhlavú ústupčivosť pred krajnými formami socializmu a bezbrannosť zoči-voči teroru“.