Voľné soboty sa rodili ťažko

, 08.04.2017 06:00
Alexander Dubček
Alexander Dubček obhajoval voľné soboty ako ,,neodňateľné právo človeka". Autor:

Kto si dnes ešte pamätá, ako zložito a len krok za krokom u nás vznikal dvojdňový víkend? Najprv sa vyskytoval raz, potom dva- alebo trikrát mesačne. A presne pred polstoročím sa rozbehol experiment so štyrmi voľnými sobotami, ale iba vo vybraných podnikoch a organizáciách. Skúsme si teda pripomenúť, čo všetko predchádzalo skráteniu pracovného týždňa a čo to medzi ľuďmi vyvolalo.

V roku 1967 mali voľné soboty už vo väčšine západoeurópskych krajín i v USA. Niekde dokonca dosť dlho, napríklad Francúzsko uzákonilo päťdňový 40-hodinový pracovný týždeň ešte v roku 1936 a Spojené štáty o dva roky neskôr (aj s výraznými príplatkami za nadčasovú prácu). Fordova spoločnosť však zaviedla voľné soboty už v roku 1926! Po druhej svetovej vojne sa táto prax začala rozširovať – a to aj s podporou Medzinárodnej organizácie práce a odborov – po celom svete. Zamestnávatelia reagovali pozitívne, len čo zistili, že dvojdňové voľno motivuje k rastu produktivity aj intenzity práce a v neposlednom rade zvyšuje spotrebiteľský do­pyt.

V krajinách sovietskeho bloku s centrálne riadenou ekonomikou si však toto poznanie razilo cestu pomalšie. Česko-slovenský ekonóm Miloš Pick (pracoval aj v Bratislave) si pred desiatimi rokmi zaspomínal, ako ťažko bolo ešte aj v roku 1960 presvedčiť najvyšších predstaviteľov KSČ o výhodách voľnej soboty. Nevedeli si jednoducho predstaviť, že v trvale nedostatkovej ekonomike možno vyššou produktivitou práce nahradiť „výpadok“ 15 percent pracovného času (v Československu vtedy platil 46-hodinový pracovný týždeň s množstvom nadčasov). „Veď to je, akoby vypadol jeden milión pracovníkov, a my už teraz máme ľudí málo,“ namietali vo vedení štátostrany.

Nie náhodou sa však vtedy hovorilo „Sovietsky zväz – náš vzor“. Len čo Nikita Chruščov vytýčil v októbri 1961 z tribúny Zjazdového paláca v Kremli úlohu „predbehnúť v produktivite Ameriku“ už do roku 1970, len čo (v tom istom prejave) prisľúbil – okrem všetkého iného – „najkratší pracovný deň na svete“, zmenili rétoriku i najvyššie miesta v Prahe. Pri ústrednom plánovacom úrade (SPK) umožnili dokonca zriadiť komisiu pre skracovanie pracovného času, v ktorej pôsobil aj Ing. Pick.

V tom istom roku sa však v socialistickom Československu rozpadol tretí päťročný plán a bolo treba „hasiť“ vážne problémy vo výrobe. Myšlienka s voľnými sobotami mala pripravenú pôdu až v roku 1965, keď sa pozvoľna začal meniť celý systém riadenia ekonomiky a vyšiel nový Zákonník práce. Priali tomu aj tzv. Kosyginove ekonomické reformy v ZSSR, kde v tom čase podnikli prvé experimenty s kratším pracovným týždňom.

U nás sa reálne zmeny začali v auguste 1966 vyhláškou SPK, ktorá síce zachovala 6-dňový pracovný týždeň, ale každá štvrtá sobota bola voľná. Od januára 1967 sa prešlo na dve voľné soboty (spravidla párne) pri 44-hodinovom pracovnom týždni. Čo je zaujímavé, od septembra 1967 túto novinku využíval už nielen priemysel, ale aj školstvo, čím sme predbehli dokonca sovietsky „vzor“. V ZSSR sa vyučovalo šesť dní v týždni ešte niekoľko desaťročí. Kroniky mnohých základných škôl na Slovensku zmenu zaznamenali ako prelomovú. „Každá párna sobota v mesiaci bola voľná,“ čítame v kronike ZŠ Novačany pri Košiciach. „Používal sa dvojtýždenný rozvrh hodín.“

Medzitým v marci 1967 prijala strana a vláda v Moskve uznesenie o zavedení 5-dňového pracovného týždňa. Prechod väčšiny priemyselných odvetví a verejných služieb v ZSSR na nový grafikon sa mal udiať do 50. výročia boľševickej revolúcie, teda do 7. novembra. Vraj sa to dá stihnúť, lebo v „skrátenom režime“ už pokusne pracuje okolo dvoch miliónov sovietskych ľudí vo vybraných odvetviach.

Praha sa až tak neponáhľala, termín prechodu na všetky štyri voľné soboty v mesiaci naplánovala na 29. septembra 1968. Medzitým sa malo experimentovať, aby sa podniky dobre pripravili a aby sa vychytali prípadné chyby.

Dve voľné s problémami

Pred pätnástimi rokmi, krátko pred jeho smrťou, sme sa o tom zhovárali s bývalým politikom Bohumilom Šimonom. V druhej polovici 60. rokov bol vedúcim ekonomického oddelenia na ÚV KSČ v Prahe, a teda, povedané vtedajším slovníkom, stranícky riadil prípravu na zavedenie 5-dňového pracovného týždňa. Šimon patril medzi reformných komunistov a ekonómov, počas Pražskej jari bol blízkym spolupracovníkom Alexandra Dubčeka, veď nie náhodou ho 21. augusta 1968 takisto uniesli sovietski výsadkári a nejaký čas držali spolu s Dubčekom a ďalšími štyrmi unesenými československými politikmi na Zakarpatsku.

Už v roku 1960 vydal Šimon ako pracovník ekonomického výskumu knihu o význame a potrebe skracovania pracovného času. „Ako výskumník som navrhol priznať nízku efektívnosť pracovných sobôt, zrušiť ich a tým skrátiť pracovný čas,“ spomínal v našom rozhovore. „Voľných sobôt sa obával najmä Antonín Novotný, vtedajší prezident ČSSR a šéf KSČ. Myslel si, že to rozvalí ekonomiku, prekážky padli, až keď ho vystriedal Dubček.“

Do experimentu sa prihlásilo 138 výrobných podnikov a iných organizácií. Všetky sa snažili zvýšiť produktivitu práce a zároveň neznižovať mzdy, čo bolo podmienkou prechodu na 5-dňový pracovný týždeň. V Bratislave si ho odskúšala Kablovka i Dimitrovka a výsledky boli uspokojivé.

Pravda, už pri prechode na jednu a potom i dve voľné soboty sa vyskytli v niektorých priemyselných odvetviach a mestách nepredvídané problémy. Niekde manažmenty štátnych podnikov alebo „otcovia“ miest nepochopili, že v sobotu nesmú mať voľno všetci vrátane všetkých predškolských zariadení, verejnej dopravy a celej maloobchodnej siete. Len tak sa mohlo koncom leta 1966 stať, že v Plzni boli cez jednu voľnú sobotu zavreté všetky predajne potravín, čo vyvolalo, prirodzene, protesty občanov.

Naďa Rappensbergerová: Voľná sobota (1968)
Naďa Rappensbergerová: Voľná sobota (1968)
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: WEBUMENIA.SK (SVK-SNG)

Nasledujúca vládna vyhláška o skracovaní pracovného času už napríklad predpisovala, že niektoré jasle a materské školy musia byť v sobotu otvorené pre detí tých rodičov, ktorí vtedy pracujú.

To sa už písal rok 1967, v každom mesiaci boli dve voľné soboty a do redakcie Pravdy prišiel list od pracovníčok Trikoty Vrbové. Písali, že dve voľné párne soboty im nevyhovujú, lebo v dvojzmenných prevádzkach si vynucujú 14-denné striedanie zmien. Navrhovali, aby jedna voľná sobota v mesiaci bola nepárna a druhá párna, čím by sa v dvojzmenných prevádzkach umožnilo týždenné striedanie zmien bez ďalších komplikácií.

Problémom sa v októbri 1967 zaoberal vtedajší československý parlament – Národné zhromaždenie. Viaceré poslankyne potvrdili, že celodenné voľno pripadajúce na párne soboty spôsobuje problémy tam, kde sa pracuje na zmeny, a predovšetkým v textilnom priemysle. Vládna vyhláška síce umožňovala v takýchto prevádzkach skrátenie pracovného času v týždni na 43 hodín (ináč bol v celom národnom hospodárstve 44-hodinový) a zavedenie troch voľných sobôt, ale to by predpokladalo zvýšenie produktivity práce až o 2,5 percenta, na čo neboli všade vytvorené podmienky. Zároveň by sa takémuto režimu musela prispôsobiť doprava, čo tiež nebolo jednoduché.

Jedna z poslankýň, ináč pracovníčka Moravskosliezskych pletiarní, oznámila, že ženy by uvítali, keby sa v dvojzmenných prevádzkach pracovalo každú sobotu, ale iba v dopoludňajšej zme­ne…

Nuž, takéto diskusie vtedy „lomcovali“ parlamentom. Uvažovalo sa dokonca o nedeli a voľnom pondelku, ako o „dvojdňovom víkende“ pre pracovníkov niektorých odvetviach priemyslu i služieb. Podľa českého historika Martina Franca, ktorý skúma každodennosť minulého režimu, tento návrh kompetentné miesta zavrhli pravdepodobne s ohľadom na tradície, ktoré predpokladali, že druhým voľným dňom bude predsa len sobota.

Deň D: 29. september 1968

Rok 1968 sa začal výmenou na najvyšších politických postoch v Československu, namiesto Novotného nastúpil Dubček a reformní komunisti v Prahe i v Bratislave postupne získavali prevahu. Patril medzi nich aj docent ekonómie Jozef Zrak, ktorý sa postavil na čelo mestskej straníckej organizácie.

„Už pri čiastočnom skrátení pracovného týždňa chceli mnohí riaditelia využiť tie dve voľné soboty na organizovanie schôdzí, rôznych školení a na takzvané dobrovoľné pracovné zmeny,“ spomínal po rokoch. „Dubčekovo vedenie muselo tieto ďalšie voľné dni obhajovať ako neodňateľné právo človeka.“

V polovici mája 1968 schválila vláda zásady pre zavedenie skráteného týždňa so 41,5 hodinou pracovného času, ktoré mali podobným praktikám zabrániť. A o mesiac neskôr vyšla vyhláška ministerstva práce a sociálnych vecí s podrobnosťami nového pracovného poriadku. Prechod na 5-dňový pracovný týždeň v celom štáte a všetkých odvetviach bol naplánovaný – ako sme si už povedali – na 29. septembra. Lenže do toho prišiel ako hrom z jasného neba vpád vojsk Varšavskej zmluvy.

„Naša komisia sa za týchto okolností zišla v poľných podmienkach,“ spomínal, kým ešte žil, Ing. Pick (zomrel v roku 2011). „Radili sme sa navzájom, pýtali sme sa, koho len šlo, od Plzne do Košíc, čo ďalej? Odpoveď bola jednomyseľná: "Spustiť” to 29. septembra bez ohľadu na riziká, je to predsa legitímny program našej, aj keď práve väznenej, vlády.“

Jedným z rizík bola aj taká „maličkosť“ ako vytlačenie nových cestovných poriadkov pre vlaky aj autobusy v okupovanej krajine. Bolo dohodnuté, že začnú platiť takisto 29. septembra. Všetko nakoniec dopadlo dobre. Poriadky sa cyklostylovali v okresoch „na kolene“ a vylepovali na každej zastávke. Na 5-dňový model vyučovania stihli vtedy prejsť aj všetky školy, čo sa napríklad susednému Rakúsku podarilo až v polovici 70. rokov.

V roku 1969 sa u nás začala tzv. normalizácia, v rámci jej politiky sa rušili aj viaceré ekonomické reformy predchádzajúceho obdobia. Politické čistky neminuli ani Šimona, Picka a ďalších ekonómov z komisie pre skracovanie pracovného času. Otáznik nejaký čas visel aj nad voľnými sobotami, ale nakoniec pretrvali ako jeden z mála výdobytkov Dubčekovej éry. Zrejme aj vďaka tomu, že na 5-dňový pracovný týždeň prešiel aj Sovietsky zväz, hoci 41-hodinový pracovný týždeň uzákonili až v roku 1977.

Koncom roku 1969 uskutočnil Čs. výskumný ústav práce v Bratislave prieskum využitia voľných sobôt, viedla ho Silvia Valná. „Prekvapili ma odpovede zamestnaných žien, väčšina z nich si na voľnú sobotu odkladala najťažšie domáce práce, ktoré predtým vykonávali priebežne celý týždeň,“ rozpamätáva sa sociologička. „Zato nedeľa sa vďaka skráteniu pracovného týždňa stala pre ne skutočne voľným dňom so všetkým, čo k tomu patrí.“

Vďaka voľným sobotám vznikol pre chalupárov z miest dvojdňový víkend. Spôsob života ľudí na slovenskej dedine sa však až tak dramaticky nemenil. Prechod škôl na päťdňové vyučovanie priniesol žiakom a študentom viac voľného času, zároveň však spôsobil zahusťovanie rozvrhov. „Vyššia intenzita výučby viedla niekde až k preťažovaniu žiakov základných škôl učivom,“ pripomína Valná.

Menej „odcudzenej“ práce

Filozof a sociológ Pavel Pácl z Brnianskej (dnes Masarykovej) univerzity sa pokúsil v roku 1971 postihnúť hlbší zmysel zavedenia voľných sobôt. „Znížil sa podiel odcudzenej práce,“ napísal do univerzitného zborníka, „človek vykonáva okrem pracovnej povinnosti v hlavnom zamestnaní oveľa viac pre seba, aj keď zďaleka nie v tej spoločenskej rovine, ako o nej hovoril Marx.“

Predvlani zosnulý slovenský sociológ Ladislav Macháček (naposledy pôsobil na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave) to s odstupom času v našom rozhovore spresnil: „Voľná sobota v paternalistickom štáte ešte neznačila viac slobodnej voľby pre záujmové aktivity.“ Podľa Macháčkových výskumov sa tento deň využíval v minulosti najmä na rodinnú svojpomoc a rôzne „fušky“.

Navyše sociologické prieskumy už v 70. rokoch signalizovali, že voľná sobota býva niekedy „voľnou“ iba formálne. „Ak nás v zamestnaní potrebujú, musíme aj v sobotu do práce,“ odpovedali často ľudia na otázku anketárov. Ďalšie voľné soboty sa menili na pracovné v rámci Akcie Z, ktorú organizovali orgány miestnej samosprávy. Išlo o svojpomocnú prácu obyvateľov tej-ktorej obce či toho-ktorého mesta pri výstavbe objektov občianskej vybavenosti. Tak sa vtedy postavili mnohé kultúrne domy, budovy škôl, domy smútku a pod. na slovenskom vidieku.

Napokon samotné vládne orgány v rámci preskupovania dní menili pôvodný obsah pojmu voľná sobota. Ešte aj v 80. rokoch sa vyskytli 3 až 4 pracovné soboty ročne, ktoré nahrádzali jednorazové dni pracovného pokoja pospájané so štátnymi sviatkami. Zvyčajne sa to stávalo okolo Vianoc, Nového roku a 1. či 9. mája. Vtedy sa stávalo, že vláda vyhlásila za pracovnú aj nedeľu. A v roku 1985 to boli dokonca dve pracovné nedele po sebe – 5. a 12. mája. Čo sa týka sobôt, jedna sa u nás stala pracovnou ešte aj po revolúcii 28. apríla 1990 (namiesto Veľkonočného pondelka 30. apríla). Bola zároveň poslednou pracovnou sobotou, ďalšie dve naplánované na koniec roka vláda odvolala.

Napriek všetkým týmto aj iným „chybám krásy“ však zavedenie voľných sobôt pred polstoročím znamenalo kvalitatívnu zmenu v spôsobe života slovenskej a českej populácie. Zapadlo to do vtedajších celosvetových modernizačných trendov, ktoré mali zmeniť 20. storočie na „storočie voľného času“ (v porovnaní s predchádzajúcim „storočím práce“).

Aj podľa slovenských prognóz z 80. rokov mali sme už dnes pracovať len štyri dni v týždni. Zatiaľ je to realita len v Holandsku a vo Francúzsku, kde už dávnejšie uzákonili 35-hodinový pracovný týždeň. V Česku sa o tom diskutuje. A u nás? V každom prípade, ak sa niekedy rozhodneme zaviesť trojdňový víkend aj na Slovensku, možno čo-to načerpať z prípravy na ten dvojdňový pred 50 rokmi.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#totalitný režim #sobota #komunizmus
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Adventný tanier červený

Adventný tanier červený

29,99
Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk