Je málo známe, že hlavných vinníkov hrôz druhej svetovej vojny chceli pôvodne zhromaždiť a izolovať niekde na vzdialenom ostrove. S týmto plánom prišiel ešte na začiatku vojny minister zahraničných vecí Veľkej Británie Anthony Eden. Inšpiroval sa očividne prípadom cisára Napoleona Bonaparta, ktorého po porážke v roku 1815 vyhostili na opustený Ostrov sv. Heleny. Proti plánu sa postavil Washington, ktorý trval na procese s nacistickými pohlavármi a ich prisluhovačmi. Podľa nemeckých publicistov Joe J. Heydeckera a Johannesa Leeba sa Briti obávali, že v takomto procese by vyšla na povrch ich politika ústupkov a uzmierňovania voči hitlerovskému Nemecku pred vojnou.
Svätojakubská deklarácia z januára 1942 – medzi jej signatármi bola aj československá vláda v exile – už počítala so stíhaním a s potrestaním vojnových zločincov. Napokon, v auguste 1945 vznikla spojenecká dohoda, ktorá ich rozdelila do dvoch skupín, hlavní obžalovaní mali predstúpiť pred Medzinárodný vojenský tribunál, ostatných mohli súdiť v krajinách, kde zločiny spáchali. Tak sa zrodila charta Norimberského procesu a tzv. retribučné zákonodarstvo s retroaktivitou a zavedením nových skutkových podstát.
Vtedy platné vnútroštátne právo totiž neobsahovalo normy umožňujúce vykonať postih za také zločiny, aké boli spáchané počas druhej svetovej vojny. A nielen počas nej, aj pred ňou, napríklad pri likvidácii vtedajšieho Československa. Trestným sa stalo nielen priame páchanie vojnového zločinu alebo zločinu proti ľudskosti, ale aj spoluúčasť na ich páchaní. Čo bolo ďalej?
Pétaina nepopravili. Ani Horthyho
Po celej Európe začali vznikať mimoriadne súdy, ktoré rozhodovali v skrátenom konaní. V polovici novembra 1945 začal v Norimbergu prácu Medzinárodný vojenský tribunál s najvyššími predstaviteľmi nacistického Nemecka. Ale už 24. októbra 1945, po dvojmesačnom procese, popravili v Osle Vidkuna Quislinga, predsedu pronacistickej strany Národné zjednotenie a premiéra kolaborantskej nórskej vlády. V tejto severskej krajine už pred vojnou zrušili trest smrti, a tak Quislinga odsúdili na popravu zastrelením podľa starého vojenského zákona z roku 1902. Jeho meno potom prischlo všetkým vedúcim kolaborantom ako nadávka v celej Európe.
Postavili ich pred osobitné tribunály v Dánsku, Belgicku, Holandsku, Taliansku, Poľsku… Francúzi vytvorili po vojne zvláštne vojenské súdy vrátane najvyššieho, ktorý mal súdiť hlavných predstaviteľov vichystického režimu. Tento súd poslal už 6. októbra 1945 na smrť expremiéra Pierra Lavala, v súvislosti s Tisovým procesom je však zaujímavý najmä súd s maršalom Philippom Pétainom. Ten v roku 1940 podpísal ponižujúce prímerie s Nemeckom a ustanovil kolaborantskú vládu vo Vichy. Súd vyniesol hrdelný rozsudok aj nad ním, ale zároveň odporučil udeliť vtedy už takmer 90-ročnému odsúdenému milosť. O dva dni nato predseda dočasnej francúzskej vlády generál Charles de Gaulle zmiernil maršalovi Pétainovi – víťazovi bitky o Verdun (vari najkrvavejšej v prvej svetovej vojne) – trest smrti na doživotie. Prečo sa rovnako nemohlo postupovať aj v prípade doktora Tisa? Pýtajú sa prívrženci revízie jeho procesu.
Iný príklad – Maďarsko. Vodcu tamojšej pronacistickej Strany šípových krížov a maďarského vládcu na sklonku vojny Ferenca Szálasiho popravili v marci 1946. Ale čo sa stalo Miklósovi Horthymu, ktorý tam vládol pred Szálasim a úzko spolupracoval s Hitlerom? V máji 1945 síce Horthyho zatkli príslušníci americkej armády, čoskoro ho však prepustili a dokonca vystupoval ako svedok v Norimberskom procese. Juhoslávia žiadala potrestať Horthyho za vojnové zločiny, ale neuspela. Spojenci totiž vzali do úvahy, že Horthy sa pred svojou vynútenou abdikáciou v polovici októbra 1944 odvrátil od nacistického Nemecka, odmietol pokračovať v deportáciách maďarských Židov a dokonca začal vyjednávať so ZSSR. To už Rumunsko prebehlo na stranu Spojencov a Červená armáda sa blížila k maďarským hraniciam. „Nemecko vojnu prehralo, nastal čas vystúpiť z vojny,“ oznámil Horthy Štátnej rade. Nacisti mu za toto „zlyhanie“ nariadili domáce väzenie…
A čo sa dialo u nás? V obnovenom Československu platilo dvojaké retribučné zákonodarstvo. V českých krajinách to bol predovšetkým tzv. veľký retribučný dekrét, ktorý vydal prezident Edvard Beneš. Na Slovensku však už o mesiac skôr, v polovici mája 1945, prijala Národná rada nariadenie o ľudových súdoch. Obe právne normy mali mnoho spoločného, ale niečím sa aj líšili. Napríklad kým prezidentský dekrét predpisoval vykonať trest smrti do troch hodín od vynesenia rozsudku, tak nariadenie SNR do 48 hodín a medzitým bolo možné podať žiadosť o milosť.
Podľa českej historičky Lenky Šindelářovej retribučné súdy v západnej polovici ČSR postupovali prísnejšie ako ľudové súdy na Slovensku, veď za dva a pol roka vyniesli 11-krát viac trestov smrti. Tisovi stúpenci však poukazujú na to, že Česi nepopravili bývalého protektorátneho prezidenta Emila Háchu ani expremiéra Rudolfa Berana. Ale bolo to azda z blahosklonnosti voči obom menovaným? Hácha podpísal s nacistami zmluvu o Protektoráte Čechy a Morava, po vojne skončil v pražskej väzenskej nemocnici, kde ťažko chorý v očakávaní súdneho procesu zomrel. Beran vítal Hitlera 15. marca 1939 v Prahe, už v apríli sa však stiahol z verejného života a nadviazal styky s domácim odbojom. V máji 1941 ho zatklo gestapo a v Berlíne mu súd vymeral 10 rokov väzenia. V apríli 1947 to Národný súd v Prahe vzal do úvahy a Berana odsúdil na 20 rokov ťažkého žalára a na prepadnutie všetkého majetku. Zomrel vo februári 1954 v leopoldovskej väznici.
Mach sa kajal, Tiso nie
Exprezidenta a vodcu vojnovej Slovenskej republiky súdili ako jedného z posledných „quislingov“ v Európe v čase, keď ju už začala rozdeľovať „železná opona“ a na Západe bolo pozorovať známky zmierlivejšieho postoja voči tým, čo si pošpinili ruky spoluprácou s nacistami a ich prisluhovačmi.
Proces s Tisom a spol. bol osobitý ešte aj tým, že tu súdili kňaza v katolíckej krajine. Od konca októbra 1945, keď ho americké okupačné orgány v Nemecku vydali československým úradom, prebiehali prípravy na tento proces. Spisový materiál údajne vážil vyše 700 kilogramov a len obžalovací spis mal 213 strán.
Pojednávanie pred Národným súdom v Bratislave, najvyšším retribučným súdom na Slovensku, sa začalo 2. decembra 1946. „O 9.30 hod. predviedli členovia Národnej bezpečnosti obžalovaného bývalého prezidenta Jozefa Tisu a bývalého ministra vnútra Alexandra Macha,“ informovala na druhý deň vtedajšia Pravda. Tretieho obžalovaného, bývalého ministra zahraničných vecí Ferdinanda Ďurčanského, súdili v neprítomnosti. Až po rokoch vyšlo najavo, že v čase procesu sa ukrýval v jednom františkánskom kláštore v Taliansku a koncom roku 1947 – to už bol odsúdený vo svojej vlasti na smrť – emigroval na pas delegáta Medzinárodného Červeného kríža do Argentíny ako Ján Bobor.
Predsedom trestného senátu bol Igor Daxner, ktorý v medzivojnovom období pôsobil na Najvyššom súde v Brne i v Prahe a počas SNP na veliteľstve povstaleckého vojska v Banskej Bystrici a potom v horách ako spravodajský dôstojník. Daxner pochádzal zo známej evanjelickej rodiny a predstavitelia evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku ho údajne odrádzali od vedenia senátu Národného súdu. Obávali sa, že odsúdenie Tisu potom prehĺbi nevraživosť medzi slovenskými evanjelikmi a katolíkmi. Daxner túto dilemu vyriešil tak, že z cirkvi vystúpil. Proti Daxnerovi sa však postavili aj predstavitelia Demokratickej strany (DS) vo vedení SNR, no mal tam podporu komunistov.
Žalobu pred súdom zastupovali Ľudovít Rigan, Juraj Šujan, Michal Gero a Anton Rašla, obhajcami boli Ernest Žabkay a Martin Grečo, všetko doktori práv. Nikto z hlavných aktérov procesu už nežije, niektorí však zanechali spomienky. A žije ešte Alexander Bachnár, vtedy redaktor Bojovníka, ktorý sledoval proces v hľadisku. Už v prvých dňoch ho zaujalo vystupovanie Macha. „Síce naďalej oslovoval Tisa pán prezident, ale často mu skákal do reči a vyvracal jeho tvrdenia: Nebolo to tak, pán prezident, ale tak, " rozpamätáva sa Bachnár. "Mach na rozdiel od Tisa niektoré skutky, za ktoré ho súdili, aj oľutoval. Za veľké chyby ľudáckeho režimu označil prenasledovanie Židov a vzťah k Čechom.“ Zrejme aj preto dostal napokon „len“ 30 rokov väzenia a odsedel si z nich 23.
Išlo o zhodný názor nielen pozorovateľov, ale aj žalobcov a obhajcov, že Tiso si pred súdom priťažil obhajovaním politiky vojnového štátu. Žabkay sa v úzkom kruhu neskôr zdôveril, aký bol zo svojho mandanta nešťastný, ako ho stále prosil, aby bol radšej ticho a nezväzoval ruky tým, ktorí mu sľúbili zachrániť život. Prečo bývalý prezident vlastne nechcel odsúdiť ani nepochybné negatívne fakty, napríklad nacistické represálie po potlačení Povstania? „Odmietol to a tvrdil nám, že keby odsúdil čokoľvek, čo Nemci popáchali, alebo ľutoval obete, vysvetľovali by si to tak, že sa zlomil a uznáva svoju vinu,“ napísal Žabkay. Pritom podľa neho „najsilnejšou stránkou obžaloby a najslabšou obhajoby bola práve kauza zrady za SNP“.
Aj Rašla opakovane tvrdil, že Tiso mohol pochodiť ako Pétain, keby trocha spolupracoval s Národným súdom, priznal si niektoré chyby a prejavil istú ľútosť. „On tvrdošijne zapieral nielen spáchanie, ale vôbec existenciu skutkov, ktoré boli zjavné a boli podložené i vecnými dôkazmi,“ dodával Rašla.
Foto: Vojenský historický archív
Súd mal napríklad k dispozícii oficiálnu písomnú správu zástupcu Vatikánu pri slovenskej vláde Giuseppe Burzia o tom, ako sa pokúšal intervenovať za zatknutých Židov a iných občanov koncom septembra 1944. Agenti gestapa vtedy pozatýkali a týrali približne dvetisíc osôb, vtrhli aj do niektorých kláštorov a hľadali ich tam. „Nenašiel som u prezidenta republiky žiadne porozumenie, ba ani jedného slova súcitu pre prenasledovaných,“ informoval pápeža Pia XII. nuncius Burzio. „V Židoch vidí príčinu všetkého zla a obraňuje zásahy Nemcov proti Židom ako nanútené najvyššími požiadavkami vojny.“
Podľa amerického historika Jamesa Warda, ktorý napísal prvú vedeckú monografiu o Tisovi v anglofónnom svete, kritická sebareflexia nebola v jeho povahe. „Počas výskumu som v skutočnosti našiel len niekoľko prípadov, keď si Tiso priznal chybu,“ potvrdil Ward v našom rozhovore. „Namiesto toho bolo jeho zvykom obhajovať korektnosť svojho konania a nelegitímnosť tých, ktorí o ňom pochybovali. Toto bolo akiste spojené s jeho túžbou chrániť dôstojnosť a posvätnosť svojho povolania, ale pravdepodobne tiež malo korene v jeho pocite vlastnej neomylnosti.“
Napokon v tomto duchu sa niesla aj Tisova záverečná dvojdňová obhajovacia reč. Súd vyniesol rozsudok 15. apríla 1947. Znel: trest smrti obesením. Zároveň súd neodporučil udeliť Tisovi milosť. Slovenský biskupský zbor akoby to predvídal a už 31. marca v liste vláde a predsedovi SNR Jozefovi Lettrichovi z Demokratickej strany prosil o udelenie milosti pre Tisa. Žiadosť o milosť a odklad výkonu trestu podali i jeho obhajcovia. Rozsudok mal byť vykonaný do 48 hodín, a tak sa bolo treba ponáhľať.
Povereník spravodlivosti Ivan Štefánik už 15. apríla navrhol predsedníctvu Národnej rady zmierniť trest na doživotie. V predsedníctve sa však demokrati nevedeli dohodnúť s komunistami a uzniesli sa povereníkov návrh predložiť na rozhodnutie pražskej vláde. A tam sa za udelenie milosti vyjadrili len lidovci a vicepremiér Ján Ursíny z DS. Štátny tajomník Vladimír Clementis prečítal stanovisko komunistov: „Tiso neprejavil ľútosť nad svojím počínaním, ale vyhlásil, že by postupoval rovnako, keby sa situácia opakovala.“ To zavážilo azda najviac. Neskoro večer 16. apríla premiér Klement Gottwald (zároveň predseda KSČ) navštívil prezidenta Beneša. „Vzhľadom na uznesenie vlády milosť neudeľujem,“ tak znelo rozhodnutie hlavy štátu. Skoro ráno 18. apríla 1947 Tisa popravili. „Cítim sa byť mučeníkom slovenského národa,“ povedal v predvečer popravy svojmu obhajcovi. Nebolo jeho správanie na procese motivované práve tým – získať si povesť martýra?
Optikou povojnovej doby
Už 70-ročná kauza dodnes vyvoláva spory. Pred pätnástimi rokmi som sa spýtal jedného zo žalobcov, doktora Gera – mal už 91 rokov a žil v Hamburgu – ako vníma s odstupu času rozsudok Národného súdu. „Ťažko sa vžiť do vtedajších okolností,“ odpovedal, „pochopte, na rukách nám ešte horeli prsty, vyšli sme z ohňa vojny.“ Bol proces s Tisom spolitizovaný? Zaiste, ako aj norimberský proces a ďalšie procesy, vedené mimoriadnymi súdmi. Možno však preto ich rozsudky spochybňovať či dokonca rušiť a odsúdených rehabilitovať?
Dajme opäť slovo historikovi Wardovi zo Stanfordskej univerzity, ktorý radí pozrieť sa na veci optikou onej doby. „Tisov proces nebol modelom justície podľa dnešných demokratických noriem,“ zdôrazňuje, „bol však typický pre povojnové retribúcie, ktoré mali dvojaký zmysel: po prvé, legitimizovať povojnový politický poriadok a po druhé, nájsť spravodlivosť za ukrutné zločiny spáchané počas druhej svetovej vojny. Nemali by sme zabúdať, že táto druhá agenda bola často taká dôležitá ako prvá, a možno ešte dôležitejšia. Povojnové procesy boli prvými pokusmi vyrovnať sa s holokaustom na Slovensku. Ak aj Tiso bol vo svojom procese obvinený z mnohého, čo nebolo jeho vinou, nebol odsúdený za veľa z toho, čo nevykonal. Mnohé z jeho činov, čo je dôležité, dnes považujeme za vojnové zločiny, ak aj takto neboli právne označené počas procesu.“
Povojnové právne normy s retribučným obsahom sa stali súčasťou právneho poriadku štátov, ktoré ich vtedy prijali. Sú historickým dokumentom tej doby, podobne ako rozsudky retribučných súdov, a žiaden štát zatiaľ nenapadlo ich zrušiť.
