Príbeh o vzniku Sviatku práce je pomerne známy, preto si len zrekapitulujeme základné fakty. Odborové zväzy USA a Kanady sa pred vyše 130 rokmi rozhodli, že budú spoločne presadzovať 8-hodinový pracovný čas a 1. mája 1886 spustili generálny štrajk za splnenie tejto požiadavky.
V Chicagu sa na ňom zúčastnilo takmer 25-tisíc robotníkov, na štvrtý deň sa však strhli bitky medzi štrajkujúcimi a štrajkokazmi, ktorých najali zamestnávatelia. Zasiahla polícia, ozvala sa streľba. Pobúrení robotníci zvolali na druhý deň protestné zhromaždenie. Aj tam však zakročili policajti, medzi ktorých nejaký provokatér hodil bombu. Odpoveďou bola spŕška olova, po ktorej na dlažbe ostalo niekoľko mŕtvych. V roku 1887 prebehol súdny proces, piatich obžalovaných odsúdili na smrť a popravili. Išlo o zjavnú justičnú vraždu, lebo provokatéra medzitým odhalili.
O dva roky nato vyhlásil medzinárodný zjazd socialistov v Paríži na pamiatku obetí chicagských udalostí 1. máj za celosvetový Sviatok práce. Už v roku 1890 sa mal stať Dňom medzinárodného vystúpenia robotníkov za 8-hodinový pracovný čas. „Nech vystúpia vo všetkých krajinách a vo všetkých mestách tak, ako im to dovoľujú vnútorné pomery,“ stálo v uznesení zjazdu. Nasledujúce bruselské snemovanie zároveň vyzvalo socialistov, aby túto požiadavku spojili s bojom za zabezpečenie mieru „vzhľadom na stále hrozivejšiu situáciu v Európe“ Prvého mája 1890 sa mohutne demonštrovalo vo všetkých európskych veľkomestách, napríklad v Budapešti vyšlo do ulíc okolo 60-tisíc ľudí. Ale, čuduj sa svete, výzva mala ohlas aj na uhorskom vidieku.
Konzervatívne Národnie noviny, ktoré vychádzali v Turčianskom Sv. Martine, 3. mája napísali, že aj v tomto vtedy 5-tisícovom mestečku „sa javili obavy, či všeobecný pohyb sem nezasiahne, menovite vzhľadom na blízke železničné dielne vo Vrútkach“.
V nasledujúcich rokoch využívali niektoré socialistické strany Prvý máj na presadzovanie nielen ekonomických či sociálnych, ale aj politických požiadaviek ľudí práce, napríklad uzákonenie všeobecného volebného práva alebo zhromažďovacieho práva. Z tohto dôvodu ministerstvo vnútra akcie ohlasované na 1. mája často zakazovalo, alebo povolilo len zhromaždenie, nie však sprievod či pochod. Zamestnanci tovární, ktoré vlastnil štát, sa však 1. mája nesmeli zúčastniť ani na zhromaždeniach. A pracovníci súkromných firiem iba po dohode so svojimi zamestnávateľmi.
Kto zákaz porušil, prišiel o celodennú mzdu alebo aj o prácu. Ale už vtedy sa stávalo, hoci veľmi zriedkavo, že v niektorých menších firmách oslavovali Sviatok práce spolu so zamestnancami aj ich majitelia. Práveže oslavovali – niekedy v hostinci, inokedy pod holým nebom – lebo 1. máj urobili dňom pracovného odpočinku, hoci celoštátne bol bežným pracovným dňom.
Sviatok práce v réžii kapitalistov
V roku 1919 bol 1. máj vyhlásený za štátny sviatok Československej republiky. A hoci zákon nestanovil pre tieto dni zachovanie nedeľného pokoja, v skutočnosti sa tak dialo. Nová právna úprava štátnych sviatkov a pamätných dní z roku 1925 charakterizovala 1. máj ako „symbol sociálneho pokroku“. Prvomájové podujatia mali však v období prvej ČSR pestrý charakter i priebeh – buď oslavný, protestný, alebo čosi medzi tým. Všetko záviselo od ich organizátora, či bol v tom čase pri moci, alebo v opozícii. Masarykovská demokracia sa vyznačovala prebujneným straníctvom, politické strany sa zmocňovali aj štátnych sviatkov a vtláčali im svoj obsah.
Foto: Digitálny archív SNK
Socialisti a komunisti stáli za „červenými“ prvými májmi, a tak ľudáci začali sláviť vlastné "biele máje“. Bývali pokojnejšie, usporiadanejšie, prebiehali takpovediac vo všetkej počestnosti. Ráno sa začínali svätou omšou vo vybraných kostoloch, nasledovalo zhromaždenie pod holým nebom, na ktorom vystúpil najprv kňaz – poslanec – a po ňom predstaviteľ kresťanských odborov. Potom bol na programe sprievod kresťanských, zväčša mládežníckych, spolkov mestom.
Pravda, v prvých rokoch veľkej hospodárskej krízy (1931 a 1932) ľudáci upustili od akýchkoľvek prvomájových podujatí. "Divne padne dnes človekovi oslavovať sviatok práce pri myšlienke na nezamestnaných, ktorých je v našej republike takmer tri štvrte milióna,“ vysvetľoval denník HSĽS Slovák. Komunisti, naopak, svoje májové demonštrácie vtedy pritvrdili a menili na tzv. hladové pochody nezamestnaných. Viaceré z nich mali po zrážkach s políciou krvavú dohru.
„Prvý máj 1932 bol u nás sledovaný žandármi, ktorí sa obuškami snažili rozohnať demonštrantov,“ zaznamenal mestský kronikár v Hlohovci Ferdinand Spal. „Ľudí, ktorí kričali heslá, alebo pochodovali s transparentmi, polícia zatkla a boli odsúdení na jedno až dvojmesačné väzenie.“
V tom čase musel totiž usporiadanie prvomájových osláv povoliť príslušný okresný úrad. Povolenie spravidla uvádzalo aj zoznam hesiel, ktoré môžu počas demonštrácie odznieť alebo sa objaviť na transparentoch. A ktoré patrili medzi zakázané? Napríklad "Ak chceme pomôcť chudobným, musíme zobrať bohatým!,“ Ale aj takéto: "Nech žije revolučný marxizmus!“, "Nech žije Červená armáda, armáda mieru a socializmu!“
Čiže heslá, ktoré vtedy patrili medzi preferované v sovietskom Rusku, kde Sviatok práce bol pod plnou kontrolou boľševickej moci, ktorá ho využívala na sebaoslavu. Žiaduce prvomájové heslá tam stranícka tlač prinášala niekoľko týždňov pred sviatkom. Ťažko si predstaviť, že by sa niekto opovážil niesť v sprievode na Červenom námestí v Moskve čosi iné, tobôž protištátne. Jednak by s takýmto heslom tam nemohol preniknúť vzhľadom na prísne bezpečnostné opatrenia. A keby sa mu predsa podarilo, skončil by najskôr na popravisku.
O prvomájových sprievodoch na Červenom námestí však vtedy nadšene písali ľavicoví spisovatelia v celej Európe, napríklad vo Francúzsku Romain Rolland, v Čechách Julius Fučík a na Slovensku Peter Jilemnický: „V priľahlých uliciach stoja kolóny demonštrantov v osemstupoch, v červenej záplave zástav a štandárd s nápismi, menami organizácií, s číslami zástupov. Čakajú, kedy na ne príde rad. Potom pochodujú pred slávnostnou tribúnou, ktorá je na mauzóleu Lenina, a z nej im mávajú členovia vlády na čele so Stalinom.“ Tak približoval Jilemnický moskovský 1. máj 1928 v knihe Dva roky v krajine sovietov.
Čo je však zaujímavé, ľuďom v českom Zlíne a neskôr i v slovenskom Svite, kde pôsobili Baťove závody, podobné reportáže z Moskvy čímsi pripomínali prvé máje v ich mestách. Veď aj v Zlíne zverejňovali noviny už dva týždne pred Sviatkom práce zoznam zoradísk podľa dielní, predpisoval sa počet alegorických vozov, trasa sprievodu, ba dávali sa do pozornosti odporúčané heslá na transparenty a vhodné mávadlá. Všade sa hrala Pieseň práce, volalo sa na slávu prezidenta Tomáša G. Masaryka a predsedu vlády. Bola tam aj čestná tribúna, nestálo však na nej vedenie štátu, ale Baťovej firmy a „otcovia“ mesta. (Kto neverí, nech si pozrie zbierku starých fotografií na webe.)
Zdá sa, že baťováci chodili do týchto sprievodov radi, aj keď boli pre nich takpovediac dobrovoľne-povinné. „Neúčasť hodnotilo vedenie firmy negatívne,“ zistil český bádateľ Jiří Bakala. Kde však prišiel Tomáš Baťa na nápad prebrať iniciatívu v organizovaní prvomájových osláv od odborov a dať Sviatku práce takúto podobu? Zrejme sa inšpiroval aj vlastnými skúsenosťami, ale mnohému sa priučil vo svete.
Prvýkrát usporiadal Prvý máj u seba doma v roku 1924. Firma ešte nebola veľká, jej pracovníci sa vošli do záhrady Baťovej vily a priľahlého parku. V nasledujúcich rokoch však továreň prudko rástla, baťováci preto museli do sprievodu mestom. V tom čase mal ich šéf za sebou už tri cesty do USA, počas ktorých sa dôkladne zoznámil s tamojším firemným paternalizmom a korporatívnymi (stavovskými) sociálnymi modelmi. O čo išlo?
V Spojených štátoch začal pôsobiť už na začiatku minulého storočia antisocialistický spolok významných priemyselníkov (National Civic Federation), ktorý si predsavzal predchádzať štrajkom a protestom robotníkov vytváraním pre nich lepších životných podmienok. Títo priemyselníci začali investovať časť zisku z výroby do budovania firemných bytov, škôl a nemocníc. „Je to paternalizmus, ktorý zabíja odborové hnutie,“ napísal v roku 1911 časopis Engineering and Mining Journal.
Ako tvrdia Baťovi životopisci, českého podnikateľa zaujal najmä prístup Henryho Forda, ktorý odbory do svojich automobilových závodov jednoducho nepustil. Ford chápal kapitál ako prostriedok ďalšieho rozvoja nielen výroby, ale aj svojich zamestnancov, spotrebiteľov, ba celého ľudstva. Táto filozofia sa neskôr stane laitmotívom Baťových úvah a verejných prejavov. „Ste povinní byť zdraví a bohatí,“ nabádal svojich ľudí. Baťa obdivoval Forda a Ford zase Hitlera. Vraj to bolo vzájomné…
Slávenie v čase dvoch totalít
Hitler sa v roku 1922 ešte angažoval v kampani za zákaz Sviatku práce, po uchopení moci v Nemecku si ho však prisvojil ako Sviatok národnej práce. Slovenský štát slávenie 1. mája najprv v roku 1939 zrušil, ale už v nasledujúcom roku ho obnovil ako „sviatok národnej jednoty a svornosti“. Denník Slovák v predvečer osláv zdôrazňoval, že 1. máj prestáva byť sviatkom robotníkov a patrí celej „pracujúcej pospolitosti“.
„V deň 1. mája nastúpte všetci do mohutného slávnostného sprievodu,“ vyzývala ľudová strana. „Budeme všetci bez rozdielu stavu a vierovyznania jednotne manifestovať za sociálnu spravodlivosť a za lepší zajtrajšok“. To sa už písal rok 1943, väčšinu slovenských Židov medzitým deportovali z krajiny, ďalších umiestnili v tunajších pracovných táboroch.
Navonok sa oslavovala najmä „národná práca“, podobne ako v nacistickom Nemecku, v skutočnosti však bola predmetom velebenia predovšetkým Hlinkova ľudová štátostrana a jej politika. Podľa Maríny Zavackej z Historického ústavu SAV sa aj vďaka takým rituálom, ako boli oslavy 1. mája, podaril po druhej svetovej vojne pomerne hladký prechod k ďalšiemu totalitnému režimu.
O tri roky, po februári 1948, sa májové oslavy postupne znovu zvrhli na preorganizované, zhora predpísané sprievody. „Medzi papalášmi na tribúnach a defilujúcimi pracujúcimi sa vytvorila bariéra,“ opisuje Zuzana Beňušková z Ústavu etnológie SAV. „Vyvýšené tribúny, ktoré mali sakralizovať spoločenské hodnoty a najmä ich pevných ochrancov, túto bariéru len zvýrazňovali. Kto neprišiel do sprievodu, mohol byť označený za nelojálneho k vláde a komunistickej strane.“ Po niekoľkých desaťročiach sa však aj z toho stala tradícia a nad jej ideologickým zneužívaním sa postupne málokto zamýšľal. Ľudia si zvykli…
Sumarizujeme: Sviatok práce, s ktorým prišli ešte v 19. storočí robotnícke organizácie v konfrontácii s kapitálom, sa postupne podarilo ukradnúť a privlastniť zamestnávateľom, politickým stranám a štátom. Dnes sa prvomájové podujatia svojou pestrosťou podobajú u nás najskôr sláveniu 1. mája za prvej ČSR. Čo sa však týka ich obsahu a masovosti, sú niekde úplne inde. Stručne povedané, Prvý máj si aj po vyše štvrťstoročí od prevratu stále hľadá svoje miesto v spoločnosti.
