Mária Terézia - výnimočná žena na uhorskom tróne

Nikdy nezabúdajte, že priemerný mier je lepší ako úspešná vojna, odkázala potomkom. Viedla tých vojen niekoľko, vedela teda, o čom hovorí. Prvá a posledná vládkyňa v našich dejinách sa narodila presne pred 300 rokmi. Aká bola, čo pre Uhorsko - a tým aj pre Slovensko - znamenala Mária Terézia?

13.05.2017 17:00
debata (3)
Mária Terézia (13. máj 1717, Viedeň - 29.... Foto: WIKIPEDIA / REPRODUKCIA DIELA MARTINA VAN MEYTENSA - CISÁROVNÁ MÁRIA TERÉZIA (1759)
Mária Terézia Mária Terézia (13. máj 1717, Viedeň - 29. november 1780, Viedeň)

Pri jednej príležitosti sa bola vyjadrila – aby si naklonila uhorskú šľachtu – že je „dobrá Maďarka“ a že srdce má „plné vďačnosti k tomuto národu“, jej bohatý rodokmeň však prezrádza celkom iný pôvod. Narodila sa potomkom starých panovníckych rodov, otec Karol VI. reprezentoval dynastiu Habsburgovcov, dedičných rakúskych arcivojvodov, a matka Alžbeta Kristína pochádzala z rodu brunšvicko-wolfenbüttelských vojvodov (dynastia Welfovcov).

Rodičia boli dlho bezdetní a túžili, samozrejme, po mužskom potomkovi, aby mal kto zdediť trón. V 18. storočí bola žena na tróne stále niečím výnimočným. Myslenie tej doby ovplyvňovali názory sv. Augustína, podľa nich mala byť žena podriadená mužovi, jej úlohou bolo privádzať na svet deti, starať sa o rodinu a nezasahovať do verejného života. Preto, keď sa ich veličenstvám narodil v roku 1716 syn Leopold, bolo že to na viedenskom cisárskom dvore radosti! O pol roka však zomrel na čierne kiahne a v neskorších rokoch rodila cisárovná Alžbeta Kristína už len samé dcéry v tomto poradí: Mária Terézia (1717), Mária Anna (1718) a Mária Amália (1724).

Oslavy narodenia tej prvej sprevádzalo sklamanie – tvrdí rakúsky historik Hannes Etzlstorfer – očividne by sa viac potešili synovi. Tým skôr, že aj Karolov vtedy už nebohý brat Jozef I. Habsburský zanechal po sebe iba dcéry. V stáročnej histórii habsburskej dynastie tak prvýkrát vznikla situácia, keď ostala bez následníka.

Karol VI. bol však zrejme prezieravý panovník, lebo ešte pred narodením svojich detí vydal v roku 1713 tzv. pragmatickú sankciu, zákon, ktorý deklaroval nedeliteľnosť habsburskej monarchie a umožňoval nástupníctvo na tróne aj "po praslici“, čiže v ženskej línii, ak Habsburgovci vymrú po meči.

Teraz bolo dôležité, aby toto Karolovo opatrenie akceptovali všetky krajiny monarchie. Lebo napríklad Čechy s Moravou, ale aj Uhorsko mali v rámci rakúskej ríše určitú autonómiu. České stavy uznali pragmatickú sankciu až po dlhom zápase v roku 1720 a Uhorský snem v Prešporku (Bratislave) ešte neskôr – v júni 1722. Potom ju ostávalo presadiť už "len“ u zahraničných mocností. A hoci s ich vládcami boli Karol VI. alebo jeho manželka pospájaní rôznymi, niekedy až blízkymi príbuzenskými vzťahmi, ani tu to nešlo bez ústupkov a kompromisov.

Napríklad za uznanie upraveného následníctva Anglickom a Holandskom sa cisár musel vzdať úspešnej Východoindickej spoločnosti, ktorú sám založil. Francúzsky súhlas získal len vďaka výmene Lotrinska za Toskánske veľkovojvodstvo. A ruský súhlas ho zatiahol do neúspešnej vojny s Tureckom. Postupne však pragmatickú sankciu uznala väčšina relevantných európskych štátov. No aj tak to bolo – ako neskôr uvidíme – Karolovi VI., a najmä jeho mladej následníčke málo platné.

Myšiak a Rézi sa našli

Aj po narodení Márie Terézie jej rodičia neprestali dúfať, že osud ich nakoniec obšťastní synom následníkom. Preto jej zariadili výchovu v tej dobe bežnú pre malé princezné. Ako píše rakúsky historik Friedrich Weissensteiner, nikto ju nikdy nezasväcoval do štátnych záležitostí a do politických problémov. Iba raz ju vzal otec na nejakú poradu, ktorá sa týkala aktuálnych udalostí v Poľsku. Prítomných vraj prekvapila jasným úsudkom. Keď Karol VI. zomrel a ona sa musela ujať žezla, do pamätného spisu si zaznamenala, že „zostala bez peňazí, bez armády, bez vlastných skúseností a vedomostí a, napokon, no v neposlednom rade, bez akejkoľvek rady“ – čo sa týka vládnutia.

Ale nepredbiehajme. Máriu Teréziu vychovávala vlastne grófka Charlotte Fuchs, ktorá zostala jej dôverníčkou až do konca svojho života (zomrela v roku 1754). Princezná ju oslovovala „mami“ a jej priateľstvo si tak vážila, že grófku ako jediného nečlena rodiny dala pochovať v cisárskej Kapucínskej hrobke.

Po dovŕšení šiestich rokov sa Mária Terézia začala vzdelávať pod vedením jezuitov. Učili ju napríklad jazyky – nemčinu, latinčinu, taliančinu, španielčinu a francúzštinu. Aj ako dospelá však namiesto spisovnej nemčiny používala viedenský dialekt. Ďalšími vyučovacími predmetmi boli svetské a cirkevné dejiny, matematika a kreslenie, hudba a tanec. Najmä hudobnú prípravu mala Mária Terézia veľmi dôkladnú, vari ako žiadna iná habsburská princezná. Učila sa spievať talianske árie a sama sa sprevádzala na klavíri.

Zásnuby a vydaj Márie Terézie sa vybavovali na najvyššej úrovni už v jej útlom detstve. Karol VI. nechcel ponechať nič na náhodu a tzv. sobášna diplomacia patrila v tých časoch medzi dôležité nástroje posilňovania štátu, rozširovania jeho hraníc, vytvárania spojeneckých zväzkov i zabezpečovania mieru. Osobné šťastie princeznej či princa bolo až na druhom mieste, prvoradý bol štátny záujem.

Otec Márie Terézie si zvolil za budúceho zaťa najprv lotrinského princa Klementa, o ktorom sa hovorilo ako o zázračnom dieťati, ten však zomrel ešte ako malý chlapec. Až potom sa rozhodol pre jeho mladšieho brata, princa Františka Štefana. Mária Terézia ho prvýkrát videla, keď mala iba šesť rokov, v tom čase 15-ročný princ bol odvtedy vychovávaný na viedenskom dvore. Karolovi VI. sa zapáčil pre svoju príjemnú povahu natoľko, že v roku 1730 ho vymenoval na čelo miestodržiteľstva v Prešporku, ktorým nahradil tradičný palatínsky úrad, čím si znepriatelil beztak nespokojné s politikou Viedne uhorské stavy.

Aj mladí si rýchlo padli do oka, zásnuby sa však konali až v januári 1736, v tom čase mala nevesta 18 a ženích 27 rokov. Potom si už mohli písať, pred zasnúbením sa to nepatrilo „Miláčik, som Vám nekonečne vďačná, že ste taký pozorný a dali ste mi o sebe vedieť,“ vyznala sa v jednom liste " pretože som sa už trápila ako opustený psík…" So svadbou neotáľali, konala sa už o mesiac. Kým pred ňou nevesta oslovovala ženícha Myšiak, po nej už len „mon cher“ (môj drahý) a on ju Rézi. Hovorili po francúzsky aj preto, lebo rodený Lotrinčan sa po nemecky nikdy nenaučil.

V nasledujúcich rokoch sa Mária Terézia prejavovala aj ako supermatka. Znie to až neuveriteľne, ale v rozmedzí 19. až 39. roku veku porodila svojmu manželovi 16 detí, z nich sa, pravda, dožili dospelosti len štyria synovia a šesť dcér. Panovníčka venovala ich výchove napriek obrovskej pracovnej zaneprázdnosti dosť času, o čom svedčia dochované rozvrhy dňa. V októbri 1740, čiže v čase, keď už nosila pod srdcom štvrté dieťa, budúceho následníka trónu Jozefa, zomrel náhle Karol VI. V ten istý deň sa ujala vlády, aby zistila, že všetko je iné, ako otec dohodol. Viaceré mocnosti totiž odmietli rešpektovať pragmatickú sankciu.

Život a krv za kráľovnú

Ako prvý prejavil nesúhlas otcov švagor, bavorské knieža Karol Albrecht, ktorý si robil nároky na časť dedičstva. Oveľa vážnejším súperom mladej panovníčky však bol pruský vládca Fridrich II. Na trón zasadol len o niekoľko mesiacov skôr, na rozdiel od nej však zdedil po otcovi silnú armádu aj financie. Už koncom roku 1740 začal od Márie Terézie požadovať, aby sa zriekla v jeho prospech hospodársky rozvinutého Sliezska. Ponúkal za to 2 milióny toliarov (strieborných mincí) a podporu pri zvolení Františka Štefana za rímsko-nemeckého cisára.

V tom čase išlo síce iba o titul bez politického významu. Svätá rímska ríša nemeckého národa bola totiž už len formálnym spolkom štátov strednej a západnej Európy. Žena však tento úrad zastávať nemohla a voľba manžela mohla Márii Terézii poskytnúť aspoň odvodený titul cisárovnej. Fridrichov návrh však neprijala a ten odpovedal vojenským útokom a obsadením Sliezska. Tak sa začali vojny o rakúske dedičstvo, ktoré trvali osem rokov.

V apríli 1741 Prusi v bitke pri Molviciach rozdrvili rakúske zbory, čo posmelilo Bavorov, ktorí s podporou Saska, Francúzska a Španielska čoskoro prenikli do Čiech. Viedeň mala na svojej strane Anglicko, jeho podpora však bola spočiatku dosť nevýrazná. V januári 1742 sa Karol Albrecht dal v pražskom Chráme sv. Víta korunovať za českého kráľa a Fridrich II. sa medzitým zmocnil časti Moravy, ba niektoré pruské oddiely prenikli až do Uhorska, obsadili napríklad Skalicu. Zdalo sa, že rakúskej ríši hrozí rozpad a že neskúsená panovníčka nedokáže tomu zabrániť. V kritickej chvíli však počúvla radu manžela a obrátila sa o pomoc na uhorské stavy.

Tomu však predchádzala abdikácia Františka Štefana z postu miestodržiteľa, opätovné zvolanie uhorského snemu (Karol VI. ho nezvolával dlhé roky) a korunovácia Márie Terézie na uhorskú kráľovnú. Prešporok sa na veľkolepú slávnosť pripravil dôkladne, v ústrety Márii vyrazil z tohto korunovačného mesta sprievod predstaviteľov celého Uhorska na 22 kočoch ťahaných štvorzáprahmi. Uvítanie panovníčky sa konalo na uhorskej hranici medzi Hainburgom a Kittsee, hrmeli pritom delá, rečnil ostrihomský arcibiskup, Mária Terézia sa potom presúvala v otvorenom koči sledovaná početným sprievodom na Bratislavský hrad.

Samotný korunovačný obrad sa konal 25. júna 1741 v Dóme sv. Martina. Slávnosť potom pokračovala vo františkánskom kostole a pred kláštorom milosrdných bratov, kde uhorská kráľovná prisahala na kríž. Potom sa dala zaviesť na dunajské nábrežie, kde vysadla na čierneho žrebca a dámskou jazdou vyšla na korunovačný kopček. Mečom tam sekla štyrmi smermi, čo znamenalo, že je pripravená brániť krajinu pred nepriateľmi, ktorí mohli zaútočiť zo všetkých svetových strán.

Útočili však – ako sme si už povedali – najmä zo západu a severozápadu. O stotridsať rokov neskôr priblížil situáciu zo septembra 1741 detskému čitateľovi v prvom dejepise Uhorska pre slovenské ľudové školy Ľudovít V. Rizner. „Trón Márie Terézie nachádzal sa vo veľkom nebezpečenstve. V tomto trápení obrátila sa na Uhrov, ktorí v tom čase snem v Prešporku vydržiavali a vstúpiac so svojím maličkým synkom na ramenách medzi nich – takto hovorila: Opustená od mojich priateľov, prenasledovaná od mojich príbuzných, obraciam sa k vašej vernosti, od vás pomoc očakávam.“

Skutočnosť sa však „trochu“ líšila od tejto jej legendarizovanej podoby. Napríklad Mária nedržala polročného Jozefa, budúceho uhorského kráľa ukázala stavom až o týždeň, keď ho doviezli z Viedne.

„Uhri vytiahli meče a zvolali: Životy a krv za našu drahú kráľovnú!“ pokračoval v rozprávaní dejepisec Rizner. „Onedlho stálo zozbierané vojsko proti nepriateľovi a všetky utratené krajiny naspäť vydobylo.“

V záujme historickej pravdy treba dodať, že pomoc uhorskej šľachty si Viedeň vynútila nákladnými sľubmi a rozsiahlymi ústupkami. Oslobodila ju od platenia daní a uhorskú zvrchovanosť zaručila prijatím celej sústavy zákonov. Až potom začala Pešť verbovať vojsko, v ktorom sa ocitlo aj mnoho Slovákov a Rusínov. Je však pravda, že už v nasledujúcich mesiacoch dosiahli cisárske oddiely viaceré úspechy. A v júli 1742 musel Fridrich II. uzavrieť s Máriou Teréziou Vratislavský mier, ktorým si panovníčka uvoľnila ruky na zúčtovanie s agresívnymi Bavormi a Francúzmi.

Neskôr však nasledovala druhá vojna o Sliezsko. Rakúska ríša oň napokon prišla, ale nerozpadla sa. František Štefan sa v roku 1745 stal rímsko-nemeckým cisárom a Mária Terézia tým pádom „cisárovnou“, ale predovšetkým rešpektovanou panovníčkou.

Na nože s uhorskou šľachtou

Samozrejme, Máriu Teréziu preslávili najmä jej osvietenské reformy. Podľa amerického historika Paula Kennedyho z Yalovej univerzity (USA) vojnový konflikt tak vyčerpal habsburskú monarchiu, že jej vládny systém bolo nevyhnutné reformovať. Ľudské straty sa odhadujú na 300-tisíc vojakov a čo sa týka financií, štátna pokladnica zívala prázdnotou. O tereziánskych reformách sa dá písať či rozprávať donekonečna, tu si stručne pripomeňme aspoň to, že v Uhorsku sa presadzovali oveľa ťažšie ako v západných oblastiach ríše, hoci dostali prívlastok konzervatívne (aj v porovnaní s reformami Jozefa II., ktoré boli radikálnejšie).

Rakúski historici Walter Pohl a Karl Vocelka v tejto súvislosti konštatujú, že Uhorsko na osvietenstvo nebolo pripravené. Podľa Ivana Mrvu z Historického ústavu MS sa prejavil aj ďalší faktor: „Uhorská šľachta si strážila autonómiu krajiny, ktorú jej panovníčka v čase najväčšej núdze roku 1741 potvrdila a rozšírila.“

Preto keď o 23 rokov prišla na uhorský snem s návrhom upraviť poddanské pomery a zdaniť šľachtu, horná i dolná komora sa postavili rozhodne proti tomu. Rozhorčená Mária Terézia potom snem predčasne ukončila a už nikdy ho nezvolala. Podobne ako svojho času jej otec, zrušila palatínsky úrad a obnovila v Prešporku miestodržiteľstvo.

Až potom sa jej začalo dariť aj v Uhorsku. Stačí spomenúť Tereziánsky urbár, nariadenie vydané pred 250 rokmi, ktoré obmedzilo povinnosti poddaných, najmä roboty „na panskom“, ich zníženie až o štyri pätiny. Významné reformy prebehli v uhorskom školstve všetkých stupňov. V každej dedine mala vzniknúť škola, v ktorej sa deti učili čítať, písať a počítať, čím sa položili základy všeobecnej gramotnosti. V Banskej Štiavnici vznikla Banská akadémia, prvá vysoká škola tohto druhu v Európe. František Štefan, ktorý ináč nejavil záujem o štátnické povinnosti a rád ich prenechával manželke – cisárovnej – sa významne pričinil o rozvoj manufaktúr v ríši, a to aj na území západného Slovenska.

A tak by sme vo výpočte reforiem mohli pokračovať. Od roku 1765, po smrti manžela, vládla Mária Terézia už spolu so synom Jozefom II., ktorého zvolili za rímsko-nemeckého cisára. Volali ju odvtedy „matka cisárovná“, ale v zahraničí mala povesť „svokry Európy“, a to zásluhou sobášnej politiky. Svojmu početnému potomstvu sa snažila nájsť vhodných životných partnerov takpovediac v záujme ríše a mieru. Najhoršie dopadla Mária Antónia (Antoinetta), lebo skončila pod gilotínou. Najlepšie asi matkin miláčik Mária Kristína, ktorej jedinej umožnila vydať sa z lásky. Často ju potom navštevovala na Bratislavskom hrade, kde dcéra žila s manželom Albertom, uhorským miestodržiteľom.

Na sklonku života trpela Mária Terézia nadváhou. V roku 1780, na výročný deň manželovej smrti, sa vybrala navštíviť rodinnú hrobku a pri spúšťaní do krypty spadla zo sedadla. „František si ma tam chcel podržať,“ povedala, keď ju vyniesli. O necelé štyri mesiace, 29. novembra, táto výnimočná žena zomrela.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #Mária Terézia