Syn proti matke, štát proti cirkvi

, 24.05.2017 06:00
Mária Terézia, Jozef II.
Medzi kritikov Márie Terézie patril jej syn Jozef II., s ktorým vládli spoločne 15 rokov. Autor:

Reformátori to nikdy nemali ľahké. Aj Mária Terézia, ktorej tristoročné jubileum sme si pripomenuli, nenachádzala pochopenie pre zamýšľané zmeny dokonca ani v najbližšom okolí. Jedným sa videli neprípustné, priam kacírske, keďže obmedzovali moc cirkvi a vysokej šľachty. Ďalší ich považovali za pomalé a málo radikálne vzhľadom na neutešené pomery doma a rýchly vývoj vo svete. Medzi týchto kritikov patril predovšetkým syn veľkej panovníčky Jozef II., s ktorým dlho vládli spoločne.

V stredoeurópskom priestore dodnes kolujú historky o sexuálnej neviazanosti Márie Terézie a v ľudovom podaní aj štipľavé vtipy o jej údajnej nenásytnosti, s ktorou striedala milencov. Pritom v skutočnosti bola vernou manželkou a na druhý deň po úmrtí manžela Františka I. Lotrinského, iba ako 48-ročná, si ostrihala dlhé vlasy, obliekla čierne šaty, nasadila vdovský čepiec a takto chodila až do smrti.

Podľa českého historika Františka Morkesa ohováračské historky a anekdoty boli len reakciou na reformy, ktoré v čase panovania Márie Terézie začali zasahovať až do súkromného života obyvateľov habsburskej monarchie. Dovtedy obľúbené a bežné mimomanželské styky boli zrazu súdne stíhané a dokonca trestané väzením…

Kráľovná, ktorá porodila svojmu manželovi 16 detí, bola totiž dosť prudérna. Navyše, v jej poradcovskom zbore boli stúpenci cirkevných reforiem a podaktorí zrejme vyznávali jansenizmus. To bol nábožensko-politický smer, ktorý kritizoval vtedajšiu cirkevnú prax, kládol vysoké nároky na morálku veriacich a v mnohom sa prikláňal k protestantizmu. Ako však upozorňuje vo svojom diele popredný rakúsky znalec tereziánskeho obdobia, profesor novodobých dejín Ernst Wangermann, katolícka cirkev v monarchii vtedy skutočne prežívala krízu a bolo jasné, že „dovtedajší model si vyžaduje zmeny“.

Životopisci panovníčky zhodne tvrdia: bola to zbožná katolíčka. Podľa svedectva jej najbližšieho poradcu, grófa Ernsta Emanuela von Silva-Tarouca , každé ráno navštevovala bohoslužbu a aj v priebehu bežného dňa venovala veľa času modlitbám a duchovnému čítaniu. V roku 1749 nariadila trestať jedným až dvoma rokmi väzenia prebehlíkov z katolíckej cirkvi, ale aj tých, čo navádzali ľudí na zmenu vierovyznania… Ako je potom možné, že sa rozhodla pre podriadenie cirkvi štátu a výrazné oslabenie jej vplyvu?

Ako odňať cirkvi cenzúru

Jednotlivé tereziánske reformy na seba nadväzovali, čo ich tvorcom diktovala už logika vecí. Po neúspešných a vyčerpávajúcich vojnách o Sliezsko s pruským kráľom Fridrichom II. potrebovala habsburská monarchia obnoviť hospodársky rast a postarať sa o vlastnú bezpečnosť. To vyžadovalo uskutočniť na vtedajšiu dobu nielen smelé hospodárske a sociálne reformy (napríklad obmedziť pracovný čas poddaných s perspektívou zrušenia nevoľníctva), ale zároveň prebudovať štátnu správu a právny systém.

Týkalo sa to napríklad aj reformy cenzúrneho systému, ktorý v rakúskej ríši dovtedy ovládala katolícka cirkev, predovšetkým rehoľa jezuitov, a odteraz to mala byť výsada štátu. Prvým opatrením bol zákaz zverejňovať výnosy pápeža bez súhlasu panovníčky. Druhým zriadenie komisie, z ktorej osvietenci postupne vytláčali jezuitov, a kolektívne posudzovanie nových kníh. Tretím bolo vydanie katalógu zakázaných kníh a rôznych tlačovín na základe expertných posudkov.

Tým sa nahrádzala svojvôľa jednotlivých cenzorov a záujmy cirkvi či dokonca jednej rehole pri hodnotení tlačenej produkcie záujmami a potrebami osvietenského štátu. Zreteľne sa to prejavilo najmä počas vedenia cenzúrnej komisie Gerhardom van Swieten, predstaviteľom jansenizmu a dvorným lekárom panovníčky. V čase jeho predsedníctva bolo zakázané verejné pálenie kníh, čo bol dovtedy bežný jav.

Žiaľ, Viedni sa vtedy nepodarilo poštátniť cenzúrny systém vo všetkých korunných krajinách rakúskeho cisárstva, v jeho jednotlivých kráľovstvách. „Tak ako mnohé tereziánske reformy aj táto len s oneskorením a čiastočne zasiahla Uhorsko,“ konštatuje Ivona Kollárová, historička knižnej kultúry zo Slovenskej akadémie vied. Iba tak sa mohlo stať, že v Bratislave ešte aj v roku 1764 verejne spálili spis Adama Františka Kollára, terchovského rodáka a odborného poradcu Márie Terézie pre uhorské záležitosti. Darmo, že vyšiel vo Viedni s odporúčaním samotnej panovníčky, uhorský snem nariadil knihu „popraviť“ na námestí.

Čo v nej bolo také pohoršujúce? Šľachtu v Uhorsku najviac pobúrilo právne zdôvodnenie nároku rakúskych cisárov, ktorí boli zároveň uhorskými kráľmi, na zdaňovanie jej majetkov. Snem však oficiálne autorovi spisu vyčítal najmä „urážanie uhorskej vlády a roznecovanie nenávisti medzi národom a kráľom". Samotné oslabenie cenzúry by však nestačilo v štáte, kde knihy vlastne ani nebolo treba veľmi zakazovať, lebo prevažná väčšina obyvateľstva nevedela písať ani čítať. Podľa francúzskeho historika Henry Bogdana si Mária Terézia uvedomovala, že povznesenie monarchie nedosiahne bez hlbšej reformy systému vzdelávania a školstva. Zmeny vo vládnom systéme, vznik nových úradov a ďalších inštitúcií vyvolali totiž prudký dopyt po vzdelancoch.

To bol jeden dôvod, bol však aj druhý: ekonomika založená na novej, manufaktúrnej a čiastočne už i priemyselnej výrobe si vyžadovala všeobecne vzdelaných ľudí, nielen odborníkov. Mária Terézia postupne pochopila, že v zamýšľaných hospodárskych a sociálnych reformách nebude môcť pokračovať, kým nevnesie vzdelanie do života najširších vrstiev.

Možno na to prišla sama, možno jej to vnukli jej múdri radcovia, to už je jedno. Napokon, Mária Terézia žila v období osvietenstva a sama reprezentovala tzv. osvietenský absolutizmus, čiže spôsob vládnutia, keď sa panovník usiluje zlepšiť situáciu v štáte rôznymi reformami. Dôležité je, že ona sama chcela pozdvihnúť vzdelanosť v celej ríši a zvýšiť tak kultúrnu úroveň obyvateľstva. A kde je vôľa, tam je predsa i cesta…

Jozef II. poháňal matku

Málo sa pripomína, že Mária Terézia vládla sama nie 40, ale „iba“ 25 rokov. Po smrti manžela Františka Štefana v auguste 1765 bol totiž jej spoluvládcom takmer 15 rokov najstarší syn Jozef II. Matka si síce zachovala rozhodujúci vplyv na riadenie štátu, najmä na sklonku života však v mnohom ustupovala následníkovi trónu. A ten mal odlišné, často až revolučné názory na pripravované reformy, bol za ich prehĺbenie i urýchlenie. Zrejme nešlo iba o generačnú záležitosť – pri nástupe na trón mal Jozef II. iba 24 rokov – ale aj o iný náhľad na svet. Mária Terézia synovi vyčítala, že pohŕda ľuďmi a chce všetko lámať. Veľmi kritický postoj zaujímal najmä proti časti duchovenstva a činnosti niektorých reholí.

Katolícka historiografia síce pripúšťa, že Jozef II. nebol neverec ani nepriateľsky naladený k cirkvi, ale zrejme nepochopil jej výchovné poslanie v spoločnosti, čím „veľmi poškodzoval najvyššie cirkevné záujmy“. Tak ho hodnotil aj známy slovenský cirkevný historik Jozef Špirko (1896 – 1954) vo svojom fundamentálnom diele o dejinách katolíckej cirkvi.

Je fakt, že Jozef II. hneď po korunovácii v dôvernom spise pre kráľovnú ostro kritizoval prehnanú náboženskú výchovu v školách a žiadal oslabiť moc cirkvi vo vzdelávacom systéme. Mal plnú podporu vicekancelára Johanna Antona von Pergena, člena Štátnej rady vo Viedni, ktorý už vtedy pripravoval projekt reformy. Tá by úplne sekularizovala školstvo, čiže zosvetštila ho a vyňala z cirkevnej právomoci. Mária Terézia bola za kompromisné riešenie, štát mal podľa nej vykonávať len dozor nad školstvom a centrálne ho riadiť, lebo, ako sa vyjadrila v roku 1770, „škola je a vždy budem politikum“. Výchovu a vzdelávanie by však rada ponechala kňazom, predovšetkým jezuitom, ktorí, napokon, vychovávali kedysi aj ju.

Predpokladá sa, že k rozsiahlym školským reformám doviedlo Máriu Teréziu až zrušenie jezuitského rádu pápežským výnosom o tri roky neskôr. Pontifik Klement XIV. tým ustúpil tlaku predovšetkým románskych štátov, ktoré vyhnali jezuitov zo svojho územia už pred vydaním spomínanej pápežskej buly. Prečo to urobili? Podľa niektorých cirkevných historikov i samotných jezuitov išlo o sprisahanie jansenistov a slobodomurárov, ktorí vraj závideli príslušníkom tejto rehole (Tovarišstva Ježišovho) ich výsledky vo vzdelávaní a priveľký vplyv na panovníkov. Klement XIV. sa pravdepodobne obával rozkolu v cirkvi (schizmy) a obetoval rehoľu, aby tomu predišiel. Niektorí svetskí historici sa však prikláňajú k názoru, že monopol jezuitov na výchovu a vzdelávanie sa stával brzdou pokroku. Kládli priveľký dôraz na vyučovanie náboženstva, často na úkor iných predmetov, a tak škola zaostávala za potrebami štátu a ekonomiky.

A čo bolo základom tereziánskej školskej reformy? „Vo všetkých mestách a dedinách s farou sa zriaďovali tzv. triviálne školy,“ vysvetľuje František Morkes, „kde okrem troch základných predmetov – čítania, písania a počítania – sa vyučovalo ešte náboženstvo a na vidieku aj základy hospodárenia, zatiaľ čo v mestách zručnosti, potrebné pre priemysel.“ Vo väčších mestách mali vzniknúť tzv. hlavné školy, rozširujúce vedomosti z „triviálok“ (takisto diferencovane), a v tých najväčších mestách sa zakladali „normálky“, ktoré završovali všeobecné vzdelanie. Zásadnými zmenami prechádzali aj vyššie stupne školskej sústavy vrátane univerzít.

V prvej fáze prestavby si školy museli ešte vypomôcť s bývalými jezuitmi, ktorí sa stali buď obyčajnými kňazmi, alebo prestúpili do iných reholí. Nároky na učiteľa sa však menili, preto vznikli „preparandy“, akési pedagogické rýchlokurzy, ktoré trvali tri až šesť mesiacov, a až po ich absolvovaní sa bolo možné prihlásiť na učiteľskú skúšku. Pýtate sa, z čoho sa zosvetšťovanie školstva financovalo? Z tzv. študijného fondu, ktorý panovníčka zriadila vďaka vyvlastneniu jezuitského majetku.

Mária Terézia chcela pôvodne mať rovnako zreformované školstvo v celej ríši, v Uhorsku však narazila na nesúhlas šľachty i kléru. Slovenský historik pedagogiky Peter Vajcik už dávnejšie konštatoval, že to vyplynulo najmä z relatívnej samostatnosti uhorských výkonných orgánov v rámci monarchie: „Miestodržiteľstvo v Bratislave vyvinulo značný odpor proti unifikácii uhorského školstva so školstvom rakúskym.“

Reforma školstva v Uhorsku, a teda aj na území Slovenska, sa preto uskutočnila – s výnimkou univerzít – ináč ako na západe habsburskej monarchie. Napríklad ani vyvlastnenie jezuitských majetkov tu nemohlo prebehnúť tak ako v Čechách a na Morave. Podľa ustanovení uhorských snemov sa získané prostriedky mohli použiť iba na katolícke ciele (na Slovensku nimi študijný fond dotoval katolícke gymnáziá). Napriek týmto i ďalším odlišnostiam znamenala školská reforma obrovský pokrok aj v našich končinách.

Stalo sa tak aj zásluhou Adama Františka Kollára, ktorý sa tajne (aby opäť nerozhneval uhorskú šľachtu) podieľal na vypracovaní osobitnej štátnej normy pre školstvo v Uhorsku. Vyšla tri roky po rakúskej norme v latinčine pod názvom Ratio educationis a okrem organizácie školstva obsahovala aj študijný a disciplinárny poriadok. „Ratio educationis je na svoju dobu vynikajúce dielo,“ zhrnul profesor Vajcik. „Podľa neho má byť cieľom výchovy občan, prakticky a primerane vzdelaný svojmu spoločenskému postaveniu.“

Iná otázka už je, ako sa tento zámer uplatňoval v praxi.

Ratio educationis A.F.Kollára z roku 1777 okrem...
Ratio educationis A.F.Kollára z roku 1777 okrem organizácie školstva obsahovala aj študijný a disciplinárny poriadok.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Wikipedia

Podcenil silu druhej strany

V roku 1780 Mária Terézia zomrela a jej syn začal vládnuť sám. V školstve zaviedol povinnú dochádzku (od 6 do 12 rokov), zatiaľ čo jeho matka sa uspokojila so zásadou „povinné je vyučovanie, nie dochádzka“. Ako však dosiahnuť povinnú dochádzku v agrárnom Uhorsku, kde sa deti musia „povinne“ podieľať na sezónnych poľnohospodárskych prácach? Pokúsil sa aj o germanizáciou uhorského školstva, proti sa postavili nielen cirkvi s ich školami, ale aj stolice, vtedajšie územné a viac-menej samosprávne celky. Odmietali nemčinu, želali si ponechať ako vyučovací jazyk úradnú latinčinu alebo prejsť na maďarčinu.

Pár viet na okraj „agrárneho Uhorska“. Tereziánske reformy nezmenili jeho zastaranú hospodársku štruktúru. Koncom 18. storočia sa Uhorsko dostávalo ekonomicky do koloniálneho pomeru k rakúskym krajinám. Zavinil to do značnej miery konzervativizmus uhorskej šľachty a nechuť zľaviť zo svojej výsady nezdaniteľnosti. Viedeň odpovedala tvrdou colnou politikou. Tovar z Uhorska sa považoval za cudzozemský a podliehal 30-percentnému clu, rakúske výrobky sa však označovali za tuzemské s 3-percentným clom. Navyše, aj poľnohospodárske produkty sa vyvážali do rakúskych krajín za výhodné ceny pre Viedeň. To brzdilo rozvoj priemyslu v Uhorsku.

Ale poďme ďalej. Kým panovníčka konzultovala svoje reformy s pápežmi a dosiahla tým nemálo (spomeňme aspoň obmedzenie zriaďovať nové kláštory a rozmnožovať cirkevné majetky, zrušila oslobodenie kléru od daní atď.), Jozef II. postupoval na vlastnú päsť a rušil ďalšie rehole: kartuziánov, karmelitánov, františkánov. V kláštoroch ostatných rádov určil počty rehoľníkov a zakázal im prijímať novicov bez súhlasu vlády. Začal dokonca zasahovať do čisto liturgických a bohoslužobných záležitosti, čo poburovalo už nielen uhorský, ale aj rakúsky episkopát.

Pápež Pius VI. cisára spočiatku miernil, ten však pokračoval v radikálnych reformách. Zrušil cenzúru, nariadil náboženskú znášanlivosť (známy tolerančný patent) a povolil niekoľko dovtedy zakázaných nekatolíckych i nekresťanských vierovyznaní. Napokon v roku 1785 zrušil nevoľníctvo. Jozef II. zomrel o päť rokov neskôr a už jeho nástupca Leopold II. odvolal pár jozefínskych dekrétov.

Uhorský snem zriadil špeciálnu komisiu, ktorá dostala úlohu prepracovať Ratio educationis, čo sa aj stalo v roku 1806. Začalo sa s maďarizáciou školstva. Aj zákaz jezuitskej rehole vydržal iba niekoľko desaťročí. Predbehol Jozef II. svoju dobu? Ukazuje sa, že nielen svoju. Očividne podcenil silu a výdrž katolíckej cirkvi. A konzervatívnej šľachty.

Tereziánske reformy však bezpochyby zanechali v dejinách zreteľnú stopu. A to aj na území a v pamäti národov, ktoré kedysi tvorili Uhorské kráľovstvo. Mohla však byť aj hlbšia, nebyť ich historického zaostávania za niekdajšími rakúskymi krajinami, horších podmienok a väčšieho odporu, na ktorý tu novoty narážali. Ale aj v dôsledku unáhlenosti niektorých reforiem a možno aj nedôslednosti a polovičatosti štátneho centra pri ich presadzovaní.

Napokon, tak už to s reformátormi a ich reformami býva…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#reformy #Mária Terézia #Jozef II.
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Adventný tanier červený

Adventný tanier červený

29,99
Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk