Kto je doma prorokom? Iba niekoľkí jasnozriví zahraniční pozorovatelia si pred štvrťstoročím trúfli predpovedať, že júnové parlamentné voľby budú posledné v dejinách Česko-Slovenska a čoskoro zmetú tento štát z politickej mapy Európy. Po voľbách mu dávali už iba niekoľko týždňov, nanajvýš mesiacov života. V skutočnosti mal ešte pol roka.
„Rozpad sa zdá nielen možný, ale i zrejmý,“ napísal už v prvý deň volieb 5. júna 1992 britský denník The Independent. Komentátor uviedol ako hlavný dôvod rozdielne priority a ciele národnej politiky v oboch častiach Česko-Slovenska. Poľský denník Glob 24 išiel ďalej a riadne zjednodušujúco podčiarkol: „Čechov a Slovákov nespája nič viac než podobné jazyky.“
Článok je súčasťou cyklu Príbeh Slovenska – 25 rokov. Okrem návratov k dôležitým historickým míľnikom, ktoré pred štvrťstoročím predchádzali vzniku modernej samostatnej Slovenskej republiky, ide v cykle aj o názorové články a rozhovory.
Ale domáce politické kruhy (aspoň navonok) ani médiá nepredpokladali až taký dramatický vývoj po voľbách. Prevažoval názor, že spoločný štát sa zachová, aj keď bude usporiadaný po novom. Mnohí analytici sa pravdepodobne dali pomýliť prieskumami verejnej mienky. Podľa ich výsledkov bolo ešte v máji 1992 za úplne rozdelenie federácie a vznik dvoch samostatných štátov na Slovensku len 18 percent a v Česku 13 percent opýtaných.
Z ponúkaných možností spolužitia dávali respondenti v Česku prednosť unitárnemu štátu (29 percent), federácii (28 percent) alebo spolkovej republike (21 percent), kým na Slovensku konfederácii (31 percent), federácii (26 percent) a unitárnemu štátu (11 percent). Rozdielne názory vo verejnosti oboch republík síce dlhodobo pretrvávali, stálo však za pozornosť, že v západnej časti federácie za jediný mesiac ubudlo vyše 10 percent stúpencov štátu s jedinou vládou (unitárneho) v prospech tých, čo preferovali voľnejší zväzok. Zatiaľ však málokoho znepokojoval prudký rast počtu priaznivcov konfederácie na Slovensku. A práve ona sa stane jablkom sváru po voľbách.
Ani prieskumy preferencií strán a hnutí dlhodobo nesignalizovali nejaké veľké zemetrasenie. Podľa nich sa dalo očakávať víťazstvo pravice v Česku a ľavice na Slovensku, kalkulovalo sa však s aktívnou úlohou politického stredu v oboch častiach spoločného štátu. Až posledný prieskum Inštitútu pre výskum verejnej mienky (IVVM) priniesol niekoľko prekvapení. V Česku to bol výrazný prepad pravicovej Občianskej demokratickej aliancie (ODA) a ďalší pokles stredopravého Občianskeho hnutia, čiže vládnych strán. Zato tam „vyskočili“ preferencie Sládkovej fašizujúcej Republikánskej strany. Na Slovensku si opätovne polepšilo HZDS a strácala Občianska demokratická únia (ODÚ) – liberálna strana, ktorá vznikla po rozpade VPN. Nedarilo sa ani jedinej celoštátnej predvolebnej koalícii DS – ODS, ktorú vytvoril na Slovensku Václav Klaus spolu s Jánom Holčíkom v snahe posilniť konzervatívny a federalistický prúd v tunajšej politike
Tri týždne pred voľbami si Klaus ako bývalý prognostik trúfol odhadnúť, že DS – ODS skončí na 2. mieste, hneď za HZDS. Ani v nedeľu 1. júna 1992 na mítingu v Prešove neprestával tvrdiť, že pravica bude mať na Slovensku úspech, veď je taká pracovitá: „Toto je už môj štrnásty míting na Slovensku,“ pochválil sa dosluhujúci federálny minister financií. Nakoniec však DS – ODS nestačil 3,3-percentný zisk hlasov na postup do Národnej rady a niektorí analytici tento prepad dodnes pripisujú Klausovi a jeho váhaniu medzi DS a ODÚ ako možnými koaličnými partnermi.
Koncom mája 1992 publikoval IVVM aj posledný predvolebný rebríček popularity politikov. Na Slovensku ho viedol Vladimír Mečiar, bývalý premiér, ktorého v marci 1991 Predsedníctvo SNR odvolalo z funkcie a teraz sa vracal na politické výslnie. Iba na ilustráciu, aký bol vtedy Mečiar populárny: keď sa v sobotu 31. mája 1992, týždeň pred voľbami konal exhibičný zápas medzi mužstvom HZDS a tímom Slávia Filozof Bratislava (vtedajším majstrom Slovenska v ženskom futbale), prišlo na štadión v Petržalke 20-tisíc divákov. Hromadne vstávali a búrlivo tlieskali Mečiarovi ako strelcovi dvoch gólov.
V Česku bol naďalej najobľúbenejší Václav Havel, ktorý na Slovensku evidentne strácal podporu a svojím predvolebným televíznym prejavom 2. júna 1992 pobúril priaznivcov HZDS. Mnohí si ho vyložili tak, že vyzýval občanov, aby nevolili Mečiarovo hnutie. Havel mal však stále na Slovensku väčšiu popularitu ako federálna vláda alebo federálny parlament (zhromaždenie). Tie sa prepadli na historické minimum, ich rejting sa pohyboval len okolo 30 percent. Pád prestíže federálnych inštitúcií vypovedal nielen o stave mocenskej elity, ale zrejme signalizoval vážne trhliny v trupe štátnej lode.
Ako spojiť vodu s ohňom?
Predvolebná kampaň bola na Slovensku dosť špinavá, poznačila ju najmä aféra Doktor, v ktorej predsedu HZDS obvinili z vedomej spolupráce so Štátnou bezpečnosťou. V rozhovore pre rakúsky denník Die Presse Mečiar tvrdil, že to je iba začiatok a že ho budú umlčiavať na tri etapy. „V tretej mi chcú dokonca vyčítať, že som znásilnil maloletú,“ povedal, „a nie je vylúčené, že v priebehu volebného boja ma na 48 hodín uväznia.“ Nič také sa však nestalo.
Na obvinenia zo spolupráce s ŠtB odpovedal Mečiar žalobami na médiá i politikov. Ale aj tým, že kandidáti na poslancov za HZDS odmietli rešpektovať federálny zákon a neprešli lustráciami. Občanom na predvolebných zhromaždeniach Mečiar sľuboval v prípade víťazstva oslobodenie nielen od federálnej tajnej služby (FBIS), ale aj od radikálnej ekonomickej reformy, ktorá podľa neho bola šitá na mieru českej, a nie slovenskej ekonomiky.
Argumentoval najmä rozdielnym dosahom reštrikčných opatrení v sociálnej oblasti. Kým v Česku miera nezamestnanosti vtedy neprekročila ani 3 percentá, na Slovensku sa už šplhala k 13 percentám.
"Dve reformy v jednom štáte nie sú možné,“ reagoval mladý ekonóm Ivan Mikloš, vtedy podpredseda ODÚ. Týždeň pred voľbami predpovedal svojej pravicovej strane prinajmenšom 15-percentný volebný zisk, nakoniec sa však do parlamentu nedostala.
"Stúpenci federácie majú v nadchádzajúcich voľbách zlé vyhliadky,“ napísal už 18. mája 1992 berlínsky denník Der Tagesspiegel, "lebo všetko svedčí o tom, že na Slovensku zvíťazí HZDS, ktoré je za vyhlásenie zvrchovanosti Slovenskej republiky.“ Českí novinári sa v predvečer volieb vybrali za slovenským spisovateľom a publicistom Ladislavom Mňačkom, vraj čo si o tom všetkom myslí: prežije vôbec Česko-Slovensko rok 1992? "Popularita Mečiara a politika jeho strany nie je to isté,“ odpovedal. "On je tvárny. Bez koalície to nepôjde a tá bez neho i s ním bude profederálna.“
Výsledky volieb vo viacerých ohľadoch prečiarkli predvolebné odhady analytikov. Pri takmer 85-percentnej volebnej účasti zvíťazila v Česku ODS (v koalícii s Bendovými kresťanskými demokratmi), a to s vyše 30-percentným ziskom hlasov. ODA, ktorá sa otvorene zastrájala, že rozbije spoločný štát, ak Slováci neustúpia zo svojich požiadaviek, sa do federálneho parlamentu vôbec nedostala, zato sládkovci zasadli v oboch jeho snemovniach. Posilnili aj českí sociálni demokrati (slovenskí združení v SDSS a vedení Alexandrom Dubčekom zostali so 4 percentami pred bránami parlamentu). Prepadlo Pithartovo Občianske hnutie a s ním mnohí intelektuáli – bývalí disidenti. „Z českej politiky vymizol politický stred,“ oznamovali pražské médiá.
Agentúra AP skonštatovala, že Havlov liberálny humanizmus padol za obeť česko-slovenskej polarizácii a ľavicovo-pravicovému štiepeniu. Na Slovensku vyhralo voľby HZDS tak výrazne, že na získanie kvalifikovanej väčšiny v Slovenskej národnej rade mu chýbali iba dva hlasy. Druhí ľavicoví demokrati (SDĽ Petra Weissa) zaostali za víťazom o 23 percent. KDH Jána Čarnogurského stratilo v porovnaní s predchádzajúcimi voľbami takmer polovicu hlasov.
Strany a hnutia, ktoré by uprednostnili federatívne usporiadanie spoločného štátu a Klausovu liečbu ekonomiky „šokom“, teda vo voľbách neuspeli. Ale jedinou stranou, ktorá sa dostala do parlamentu s volebným programom osamostatnenia Slovenska, bola SNS. So ziskom bezmála 8 percent hlasov skončila až na 4. mieste. Jej vtedajší predseda Jozef Prokeš bezprostredne po voľbách vyhlásil, že o zániku spoločného štátu môže rozhodnúť iba referendum. „Budem rešpektovať rozhodnutie národa,“ dodal.
Čiže boli tu dvaja volební víťazi s rozdielnymi pohľadmi na podobu spoločného štátu a na spôsob i tempo ekonomickej reformy. Ako spojiť vodu s ohňom? Krátko po voľbách sa na to novinári opýtali v Londýne britského premiéra Johna Majora. „Dôležité bude, na aké kompromisy dokážu pristúpiť Klaus a Mečiar pri formovaní federálnej vlády. Podľa mňa je v záujme Česko-Slovenska, aby malo silnú federálnu vládu,“ odpovedal Major. Už nedopovedal, že od toho závisí ďalšia existencia štátu…
V pondelok 8. júna požiadal prezident Havel predsedu ODS, aby začal rokovania o zostavení federálnej vlády. Mečiar sa cítil byť dotknutý, aspoň to tak dával najavo, ako keby sa považoval za rovnocenného víťaza volieb. Pritom počas kampane vyhlasoval, že v žiadnom prípade nepôjde pracovať do Prahy a nepodporí prezidentskú kandidatúru Havla na ďalšie funkčné obdobie. Keď Havel pozval vo štvrtok 11. júna delegáciu HZDS na pražský Hrad, Mečiar na stretnutie s ním nešiel.
Medzitým sa v Brne uskutočnilo prvé kolo oficiálnych rokovaní medzi ODS a HZDS. Tie neoficiálne či neformálne prebiehali totiž od zimy, len o nich verejnosť dlho nevedela. Vôbec prvé sondáže na tému „ako po voľbách“ sa uskutočnili už 11. januára 1992 v pracovni vtedajšieho predsedu Federálneho zhromaždenia Alexandra Dubčeka. Prvýkrát sa o tom zmienil jeden z podpredsedov hnutia Augustín Marián Húska až po desiatich rokoch: „Boli to rokovania, ktoré tvorili, aby som tak povedal, diskusné predpolie.“
Viac prezradil českým politológom Vladimírovi Srbovi a Tomášovi Veselému vtedajší podpredseda ODS Jiří Kovář: „Slovenská strana predložila nejaký okruh otázok, o ktorých si myslela, že by sa o nich malo po voľbách rokovať, my sme k tomu zaujali nejaké stanovisko. Riešilo sa to aj v určitých skupinách, ale väčšinou v najužšom grémiu na pravidelných sedeniach predsedu ODS s podpredsedami.“
Niečo si povedali Klaus a Mečiar na pracovných schôdzkach len medzi štyrmi očami. Zrejme boli voči sebe otvorení a rešpektovali sa. Na rozdiel od iných českých politikov, Klaus na Mečiara počas kampane neútočil a platilo to aj opačne. Ich povolebné rokovania spravidla netrvali dlho a nasledovali v rýchlom slede po sebe. Akoby si potrebovali len overiť, či vývoj situácie nekoriguje ich pôvodné stanoviská. A dohodnúť sa, ako ich oznámia ostatným – funkcionárom a členom svojej strany i širokej verejnosti. Zároveň sa chceli svetu ukázať v čo najlepšom svetle. Pozrite, máme snahu sa dohodnúť, ale volebné programy nás nepustia.
Česko-Slovensku zvonil umieračik
„Naše východiská sa ukázali ako zásadne odlišné od postojov HZDS,“ informoval Klaus na tlačovke po prvom rokovaní v Brne 8. júna 1992. Mečiarovmu hnutiu nejde o spoločný štát, pokračoval, ale o ekonomicko-obranné spoločenstvo, o dva štáty s medzinárodnou subjektivitou. To neznamená, že federácia je už neodvratne stratená, dodal. V kuloároch sa však vyjadroval menej diplomaticky: Radšej dva nezávisle štáty, ako nejaké experimenty!
Zo silnej federálnej vlády rýchlo zišlo. Už 17. júna 1992 na treťom kole rokovaní ODS – HZDS delegácie dospeli k názoru, že federácia je na dlhší čas neudržateľná. Klaus odmietol funkciu premiéra federálnej vlády a s Mečiarom sa dohodli na zostavení vlády ČSFR s dočasným mandátom. Najprv sa hovorilo, že bude fungovať len do referenda a podľa jeho výsledkov sa rozhodne ako ďalej. Rýchlo však zišlo aj z referenda. Mečiar začiatkom augusta povedal, že by bolo nezodpovedné ho vyhlasovať a Klaus dodnes tvrdí, že referendum nemalo zmysel, lebo by nezmenilo slovenskú túžbu po samostatnosti. "A Čechov sa nebolo na čo pýtať,“ dodáva.
Milana Kňažka, vtedy člena užšieho vedenia HZDS, zarazilo, aký slabý bol záujem ODS o udržanie spoločného štátu. „Už sa nepísal rok 1918, kedy česká strana potrebovala Slovensko ako koridor na východ z nemeckého obkľúčenia,“ vysvetľuje historik Jan Rychlík z Karlovej univerzity v Prahe. "Koridory na východ neboli zrazu potrebné, boli, naopak, nežiaduce.“ Po štvrtom kole rokovaní v Bratislave 20. júna obe delegácie už aj verejne pripustili možnosť zániku federácie. Britské noviny Sunday Times vo svojom komentári na druhý deň napísali: "Československo, štát umelo vytvorený zo súhry výnimočných okolnosti v roku 1918, bolo iba vrecom plným problémov a jeho koniec treba napriek všetkým ťažkostiam privítať.“ O mesiac neskôr na piatom kole rokovaní uzavreli Mečiar s Klausom (už ako premiéri oboch národných vlád) dohodu o legitímnom zániku federácie. Niekoľko dní predtým, 17. júla 1992, prijala Národná rada Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Ešte v ten istý deň Havel odstúpil z postu prezidenta ČSFR.
Politická mapa Európy sa vtedy menila z mesiaca na mesiac, štáty sa množili delením, za dva roky – do júna 1992 – ich tu pribudlo štrnásť! Historický čas cválal a svetové veľmoci sa ho už snažili ozubadliť. Čo ak sa „okienko“ dočasne otvorené pre vznik nových štátov znovu zavrie? „Suverenitu dosiaľ nevyhlásili len Srbi, Česi a Slováci,“ naliehavo pripomínal Mečiar ešte na svojich predvolebných zhromaždeniach.
Na vrchole leta 1992 zostávalo do úplného zániku Česko-Slovenska a jeho rozdelenia na dva nástupnícke štáty už len päť mesiacov. Do dejín vojde tento proces ako „zamatový“ rozvod. Krvavé delenie Juhoslávie sa v srdci Európy nezopakuje, nenaplnia sa ani katastrofické scenáre o tom, čo sa bude diať potom. V prvých rokoch svojej samostatnej existencie však zažije Slovensko značné turbulencie, z ktorých sa spamätáva dodnes.