Doba začínala priať donkichotom

, 27.06.2017 07:00
Milan Kundera
Milan Kundera sa na 4. zjazde Zväzu československých spisovateľov nevenoval hodnoteniu dovtedajšieho vývoja socialistickej literatúry v ČSR a jej perspektívam, ale úvahám o vzťahu národa, kultúry a slobody. Autor:

"Za dvadsať rokov sa u nás nevyriešila žiadna ľudská otázka - od primárnych potrieb až po potreby jemnejšie, ktoré nedemokratické systémy ani nemôžu vyriešiť." Aj dnes by takýto ostrý odsudok prednesený na významnom celoštátnom fóre vyvolal nevôľu vládnucich kruhov. Pred polstoročím spôsobil šok, z ktorého sa vtedajšia moc dlho spamätávala. Výrok odznel na 4. zjazde Zväzu československých spisovateľov a predznamenal udalosti, ktoré sa zapíšu do dejín ako Pražská jar. Revoltovali najmä českí delegáti, slovenskí buď mlčali, alebo sa vyjadrovali zdržanlivejšie, za čo neskôr zožali veľa kritiky. Otázne je, či oprávnenej.

Zjazd sa konal 27. až 29. júna 1967 v Prahe a po každom z týchto troch rokovacích dní museli predstavitelia spisovateľského zväzu napochodovať na ústredie KSČ pre ďalšie porcie „hubovej polievky“. Už v prvý deň vedúci straníckej delegácie Jiří Hendrych, tajomník ÚV KSČ, nevydržal toľké dávky „nekonštruktívnej“ kritiky politických pomerov v krajine a so zlostnou poznámkou „všetko ste prehrali“ opustil rokovanie. Pravda, na druhý deň sa musel medzi delegátov vrátiť, jeho stranícky šéf Antonín Novotný, ktorý bol zároveň hlavou štátu, mu vyčítal, že sa zachoval zbabelo, keď ušiel z bojiska.

Čo tak nahnevalo Hendrycha? Po prvé, zjazdové rokovanie sa od samého začiatku odkláňalo od dohodnutého scenára. A pritom stranícke vedenie v dostatočnom predstihu „poradilo“ vedeniu spisovateľskému, čo má obsahovať hlavný referát i záverečná rezolúcia a jasne odporučilo, koho nominovať do nových orgánov zväzu.

V predvečer zjazdu zvolal Hendrych ešte poradu českých spisovateľov – členov KSČ, na ktorej zisťoval nálady a zreteľne dával najavo, čo od zjazdu očakáva politbyro… Varujúco pôsobila už veľká neúčasť pozvaných a predčasný odchod niektorých účastníkov z tohto stretnutia. Hlavného ideológa strany znepokojili aj kritické názory niektorých spisovateľov, ale „zdráhal sa uveriť, že by to bolo predobrazom nadchádzajúceho zjazdu,“ predpokladá český historik Karel Kaplan.

Pre spisovateľov komunistov bývali rady a odporúčania z najvyšších straníckych orgánov takpovediac smernicou pre prácu, ak už nie príkazom. A zrazu to vyzeralo, že tentoraz ich nikto nevydal a zjazd prebiehal v réžii skupiny spisovateľov, ktorá očividne vypovedala poslušnosť straníckej vrchnosti.

Už úvodný referát Milana Kunderu sklamal jej očakávania, lebo sa nevenoval hodnoteniu dovtedajšieho vývoja socialistickej literatúry v ČSR a jej perspektívam, ale úvahám o vzťahu národa, kultúry a slobody. Rečník kritizoval kultúrnu politiku v štáte od roku 1945, ideologizáciu kultúry, pozastavil sa nad absenciou svetovosti českej literatúry i českého národa a vyzval k slobodnej konfrontácii názorov na zjazde. Hendrychovi sa to zjavne nepáčilo, lebo nečakane požiadal o slovo hneď po Kunderovi. Ničím však neprekvapil, opakoval známe frázy o straníckosti kultúry a umenia, preto ďalší rečníci účastníci diskusie reagovali skôr na úvodný referát ako na jeho vystúpenie.

Jednou z ústredných tém zjazdu sa stal problém slobody slova, tvorby a – cenzúry.

Preč s predbežnou cenzúrou!

„Cenzúra núti autorov nepísať, ale ani nepremýšľať, neuvažovať o problémoch a nerozpracovávať také témy, ktoré by ,beztak nevyšli' alebo sotva by vyšli,“ tvrdil Ladislav Novomeský. „Myslím si, že nastal čas zbaviť umenie literárne takisto ako filmové a každé iné, zbaviť publicistiku, ale zbaviť aj štát a stranu tej príťaže, ktorá na nich nemotorne leží vo forme dozoru, nech má meno akékoľvek.“ Sám Novomeský sa zjazdu nemohol zúčastniť pre chorobu, preto jeho diskusný príspevok prečítal iný slovenský básnik – Vojtech Mihálik.

V tom čase sa už cenzorský úrad v Československu nevolal Hlavná správa tlačového dozoru, ale Ústredná publikačná správa, ľudia od pera ho však zo zotrvačnosti stále nazývali „tlačovým dozorom“. Koncom októbra 1966 parlament schválil nový tlačový zákon. Predbežná cenzúra sa podľa neho síce zachovala, „publikačná správa“ však prestala byť súčasťou ministerstva vnútra. Stala sa verejnou inštitúciou, jej rozhodnutia sa mohli dostať pred súd. Tak to malo byť podľa paragrafov nového zákona, tie sa však v praxi často a beztrestne obchádzali. Cenzori premenovaného „tlačového dozoru“ síce prišli o časť sebavedomia, ale naďalej sa snažili zasahovať do výroby novín či do prípravy rozhlasových a televíznych relácií.

Viacerí rečníci navrhovali preto zrušiť predbežnú cenzúru. Český spisovateľ Ivan Klíma v diskusii upozornil, že Rakúsko-Uhorsko tak urobilo už pred sto rokmi a že v niektorých západoeurópskych krajinách je neprípustnosť podobných preventívnych opatrení voči periodickej tlači a ďalším masovým médiám zakotvená priamo v ich ústavách. „Kultúrne spoločnosti dospeli k poznaniu, že ochranné služby cenzúry nikdy nevyvážia škody, ktoré môže napáchať,“ zdôraznil Klíma.

Jeho kolega Pavel Kohout nielenže sa dožadoval zrušenia cenzúry, ale prečítal, so súhlasom väčšiny delegátov, list Alexandra Solženicyna. Ten bol síce adresovaný Zjazdu sovietskych spisovateľov, tam sa však nečítal, iba koloval v odpisoch a zverejnil ho až francúzsky denník Le Monde. Obsah listu korešpondoval s diskusiou na pražskom zjazde – veď takisto navrhoval zrušenie cenzúry a dôslednú rehabilitáciu odsúdených v politických procesoch – ale keďže v Sovietskom zväze ho zakázali publikovať, Hendrych to zhodnotil ako prekročenie všetkých medzí a demonštratívne odišiel z rokovania.

U časti delegátov jeho odchod vyvolal obavy z možných straníckych sankcií. Ďalší, medzi nimi väčšina slovenských delegátov, neboli pripravení na takýto priebeh zjazdu. „Českí kolegovia urobili chybu, keď nás vopred neinformovali, čo chystajú, viacerí by sme ich určite podporili,“ spomína účastník zjazdu Anton Hykisch. „Horšie je, že významná časť funkcionárov Zväzu slovenských spisovateľov nieže ich nepodporila, ale ohradila sa proti údajnému zneužívaniu zjazdu na politické ciele.“ Podľa neho to bol zárodok rozkolu medzi slovenskými spisovateľmi, ktorý sa naplno prejavil až v roku 1968.

Ešte v prvý deň zjazdu sa sformovala skupina protestujúcich proti dovtedajšej podobe rokovania. Na druhý deň po diskusnom príspevku Ludvíka Vaculíka skupina vystúpila so spoločným listom. Prečítal ho básnik Miroslav Válek, vtedajší predseda Zväzu slovenských spisovateľov, preto niektorí českí historici a publicisti majú sklony to hodnotiť ako protest slovenských spisovateľov. Lenže podľa zistení Eleny Londákovej z Historického ústavu SAV iniciátormi celej akcie bol český spisovateľ Ivan Skála spolu s českým literárnym kritikom Jiřím Hájkom.

Tak vznikol otvorený list, ktorého signatári sa dištancovali od „hysterického, emocionálneho a prehnaného kriticizmu zjazdu“. Vyčítali mu, že sa zaoberá viac politickou oponentúrou voči vláde a KSČ ako literárnymi problémami. List podpísali zo slovenskej strany Juraj Špitzer (vtedy šéfredaktor Kultúrneho života), Ladislav Mňačko (krátko pred zjazdom dostal tvrdý stranícky trest za vydanie knihy Ako chutí moc v Rakúsku) Vojtech Mihálik, Miroslav Válek, Vladimír Mináč, Ján Kostra, Alexander Matuška, Karol Rosenbaum, Ladislav Luknár, Ján Poničan a Katarína Lazarová.

Ale medzi signatármi nachádzame rovnako zvučné mená českej literatúry. List totiž podpísali aj Arnost Lustig, Jiří Hanzelka, Jan Procházka, Jan Drda, Jan Pilář, Václav Lacina, Josef Sekera a Vojtěch Cach. Viacerí z menovaných skončili po potlačení Pražskej jari na ulici a v disente.

Už po uvoľnení politických pomerov v apríli 1968 Válek obhajoval správanie slovenských spisovateľov a tvrdil, že oficiálne miesta list zneužili, keď jeho obsah vykladali ako paušálne odsúdenie zjazdu. To predsa nie je pravda, tvrdil, že autori listu boli proti posudzovaniu politických a ideových problémov spisovateľmi, považovali však za správne „hovoriť o nich nie na základe emócií, ale na základe znalosti veci a pocitu zodpovednosti“.

Klíma v jednom rozhovore pred piatimi rokmi charakterizoval postoj slovenských spisovateľov na zjazde ako „diplomatickejší“. Prekvapil ho Špitzer, ktorý svojich českých kolegov cez prestávku brzdil: „Hovoril nám: to ste, kluci, prehnali.“ Špitzer a ďalší slovenskí spisovatelia však mali skúsenosti z roku 1963, keď intelektuálna Bratislava kritikou kultúrnej politiky a cenzúry na svojich snemovaniach (najmä na zjazde slovenských novinárov) predbehla o štyri roky „ofenzívu proti moci“ v podaní pražských intelektuálov. Dôsledky boli drsné vrátane zákazov publikačnej činnosti pre najväčších rebelantov.

V roku 1967 už dominovali na stránkach Kultúrneho života iné témy ako v obsahu pražských Literárnych novín, hoci sotva ich možno nazvať menej tabuizovanými či pálčivými. „Pálili“ však predovšetkým slovenskú spoločnosť, lebo išlo o problém emancipácie slovenského národa a riešenie postavenia Slovenska v rámci spoločného štátu, ktoré podľa Londákovej českú stranu „ak vyslovene neznechucovali, tak ju prinajmenšom nezaujímali“.

Navyše, ako sme už naznačili, českí spisovatelia okolo Literárnych novín svoju zjazdovú „ofenzívu“ so slovenskými kolegami vôbec nekoordinovali. Nielen to, rozdielne názory sa prejavili aj na reformu celoštátnej organizácie spisovateľov. Slováci navrhovali obmedzenie právomocí centra, osamostatnenie národných zväzov, ktoré by zoštíhlený česko-slovenský zväz iba „zastrešoval“ na federálnom princípe. Je zaujímavé, že podobný návrh predložil pred zjazdom aj vtedy 30-ročný Václav Havel, ústredný výbor zväzu ho však pri tvorbe nových stanov neprijal. Návrh z Bratislavy zmietlo zo stola ideologické oddelenie ÚV KSČ. Londáková si myslí, že to poznačilo aj rokovanie IV. zjazdu spisovateľov.

Vrchol zjazdu: Vaculíkova reč

Vráťme sa teda do rokovacej sály na pražských Vinohradoch, kde 28. júna plynul druhý deň zjazdu. Popoludní vystúpil Ludvík Vaculík, ktorý vtedy patril medzi menej známych spisovateľov aj v Česku, a predniesol svoju odbojnú reč. Citujeme z nej v samom úvode, to však nebolo ani zďaleka všetko. „Cítim, že meno našej republiky stratilo dobrý zvuk,“ pokračoval, „vidím, že sme nedodali ľudstvu žiadne pôvodné myšlienky a dobré nápady, že napríklad nemáme svoj návrh, ako vyrábať a neutápať sa v splodinách výroby, že zatiaľ tupo nasledujeme odľudštenú civilizáciu amerikánskeho typu, opakujeme chyby z Východu i Západu…“ Vaculík ďalej kritizoval vzťah komunistov k nestraníkom, obmedzovanie občianskych slobôd a pýtal sa, prečo rehabilitovaným bývalým politickým väzňom štát nevrátil ich majetok.

„Vaculík nehovoril všeobecne, ale o konkrétnej jestvujúcej moci a jej konkrétnych činoch,“ konštatuje Kaplan. „Bola to najostrejšia kritika, ktorá v tej dobe zaznela na takom oficiálnom zhromaždení.“

Delegácia KSČ zažila šok, no už neopustila zasadnutie, ale zvolala schôdzu spisovateľov straníkov, ktorí tvorili medzi delegátmi väčšinu. Schôdza sa zišla ďalší deň ráno, pred začatím záverečného rokovania zjazdu. Hendrych na nej tvrdo odsúdil dovtedajší priebeh a spisovateľom dal ultimátum: buď nedajú na kandidátku vedenia celoštátneho zväzu Kohouta, Klímu, Vaculíka a Havla, alebo zväz bude zrušený. Výsledkom bolo nahradenie menovaných umiernenejšími kandidátmi.

Niekoľko slov o Hendrychovi. V roku 1968 si získal povesť konzervatívca a dogmatika, lebo držal s Novotným do poslednej chvíle, ale podľa Zdeňka Mlynářa, autora bestselleru Mráz prichádza z Kremľa, by ideológia reformného komunizmu u nás v 60. rokoch bez Hendrycha sotva vznikla. S jeho podporou a pod jeho ochranou sa sformovali a pôsobili interdisciplinárne výskumné tímy, zaoberajúce sa perspektívami vedecko-technickej revolúcie a reformou politického systému. Hendrych bol podľa Mlynářa majstrom kompromisov, ale „ostrie ostňov, v ktorých uviazol po januári 1968, už nedokázal otupiť“. Odišiel do dôchodku a keď po roku 1977 stretal v pražských uliciach spisovateľov chartistov, pristavil sa pri nich s otázkou: „Ešte nemáte dosť, donkichoti?!“

IV. zjazd spisovateľov však i jeho zásluhou neskolaboval a mal relatívne pokojný záver. Stranícke špičky na čele s Novotným sa však dožadovali prísnejších opatrení. V roku 1967 sa už za „protištátne“ reči nevešalo a spravidla ani nezatváralo, boli sofistikovanejšie tresty. Literárne noviny mali zakázané publikovať všetky ostrejšie diskusné príspevky zo zjazdu, nesmeli vyjsť ani v Kultúrnom živote. Už v lete sa začalo stranícke disciplinárne konanie so štyrmi autormi najkritickejších vystúpení. Vaculík odmietol prísť pred komisiu a poslal jej svoju stranícku legitimáciu.

Koncom septembra 1967 zasadal Ústredný výbor KSČ a vylúčil zo strany Vaculíka, Liehma a Klímu, pokarhanie s výstrahou uložil Kohoutovi. Českému spisovateľskému zväzu odobral jeho Literárne noviny a previedol ich aj s novou redakciou pod ministerstvo kultúry. Verejnosť ich začala nazývať „Erárne noviny“.

Pôda sa triasla aj pod slovenským spisovateľským zväzom a jeho týždenníkom. Nakoniec sa to skončilo výmenou šéfredaktora a odchodom troch redaktorov vrátane Pavla Lička, ktorý 31. mája 1967 uverejnil na stránkach Kultúrneho života rozhovor so Solženicynom. Bolo to vôbec prvé interview, ktoré veľký ruský spisovateľ poskytol zahraničnému novinárovi. V nasledujúcich dňoch a týždňoch ho prebrali desiatky, ak nie stovky novín a časopisov na celom svete. Okrem toho Ličko vtedy prepašoval na Slovensko strojopisy Solženicynovho románu Rakovina a divadelnej hry Jeleň a táborová prostitútka.

KŽ však prežil a po „zerárnení“ LN mohol dať priestor aj českým autorom, ktorí už nemali svoje „Literárky“. Nie nadlho, lebo 5. januára 1968 prišlo k výmene na najvyššom poste v KSČ, Novotného vystriedal Alexander Dubček a v Československu sa začal rozbiehať obrodný proces…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#zjazd #spisovatelia #Novotný #Československo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk