Slovákom dvíhali sebavedomie víťazné štrajky

, 06.07.2017 06:00

Veľký štrajk zamestnancov Volkswagenu Slovakia oživil už takmer zabudnuté stránky z letopisu odborového hnutia na Slovensku. Pripomenul jeho víťazné i prehraté bitky za vyššie mzdy a lepšie podmienky práce. Priblížme si, ako to bolo v dávnejšej minulosti i v novších časoch.

Americkí Slováci z antracitových baní v...
Americkí Slováci z antracitových baní v Pennsylvánii sa v roku 1902 prvýkrát zúčastnili vo veľkom  počte na úspešnom  štrajku za vyššie mzdy. Autor: WIKIMEDIA.ORG

Slováci sa učili abecede štrajku ešte vtedy, keď o spaľovacích motoroch a tobôž o automobilkách nebolo ani chyrovať. A učili sa jej nielen doma, ale najmä vo svete: v Pešti a vo Viedni, v Pittsburghu a Chicagu, v priemyselných centrách starého kontinentu i Nového sveta – všade tam, kde ich vyhnala bieda a kde sa koncentrovali vysťahovalci zo Zemplína i Šariša, zo Spiša alebo z Kysúc.

Učili sa tejto abecede v časoch, keď slovenčina ešte ani nepoznala slovo „štrajk“. „To je po našom nedelkovanie,“ vysvetľoval v roku 1875 čitateľom Lichardovho Obzoru (vychádzal v Skalici) amerikánsky stolár Daniel Šustek, rodák zo Slovenskej Ľupče.

Hľadal som v slovníkoch „nedelkovanie“ a nenašiel som ho ani vo veľkom náučnom Slovníku slovenského jazyka, ktorý vyšiel o takmer sto rokov neskôr. Čiže slovo medzitým nielen beznádejne zastaralo, ale zmizlo zo sveta. Pôvodne však asi znamenalo „ničnerobenie“ ako v nedeľu.

„Štrajk je anglického pôvodu,“ vysvetľoval ďalej Šustek ľuďom v starej vlasti, „a spočíva v tom, že robotníci daktorého závodu alebo remeselníci jedného odboru, hoci pracujú i na rozličných miestach, prestanú odrazu robiť, aby si od majiteľov závodu alebo vôbec od podnikateľov, ktorí dávajú prácu, vynútili nejaké výhody.“

A naozaj, označenie „štrajk“ pre zastavenie (doslova „zanechanie“) práce sa prvýkrát objavilo na Britských ostrovoch v roku 1778 počas nepokojov tamojších námorníkov, ktorí v rámci protestov proti majiteľom obchodných lodí poškodzovali plachty a ďalšie zariadenie lodí.

Angličania sa tiež ako prví začali združovať do odborov. V roku 1834 poslali súdy šiestich poľnohospodárskych robotníkov do vyhnanstva za založenie vôbec prvej odborovej organizácie na ostrovoch. O 34 rokov neskôr vznikla v Británii prvá federácia, združujúca robotnícke odborové zväzy a čoskoro mala milión členov. Medzitým získali tamojší pracujúci právo kolektívne vyjednávať o mzdách a štrajkovať. „Príčinou vzniku odborového hnutia bola zraniteľnosť námezdných pracovníkov vo voľnej trhovej ekonomike,“ píše britský historik Norman Davies.

Na porovnanie, v Uhorsku vtedy naďalej platil stredoveký živnostenský poriadok. Podľa neho bolo možné pracovníka, ktorý predčasne skončil pracovný pomer bez zákonného dôvodu, stíhať nielen pokutou alebo väzením do troch mesiacov straty slobody, ale aj policajne vynútiť jeho návrat do práce.

Navyše, zákon z roku 1852 zakazoval pracovníkom združovať sa do zamestnaneckých organizácií, ktoré sa vtedy nazývali „koalície“. Voči tým spomedzi nich, ktoré mali charakter odborových organizácií, sa používali paragrafy trestného zákonníka namierené proti „tajným spoločnostiam“. Až zákon z roku 1878 (o osem rokov neskoršie ako v západnej časti monarchie, teda aj v Česku), zrušil v Uhorsku trestné postihy za takéto združovanie sa zamestnancov a za štrajky. Ako však uvádzajú odborníci na pracovné právo Juraj Hamuľák alebo Milan Galvas, tento zákon štrajky ani nepovoľoval. Štrajkujúci boli potom na celom území ríše stíhaní inými ustanoveniami trestného zákonníka, napríklad za vydieranie či násilie, čiže ešte prísnejšie ako pred prijatím zákona o „koalíciách“. Úrady preto mohli využívať proti štrajkujúcim všetky možné prostriedky – od policajného šikanovania až po nasadenie armády s použitím sily, vrátane ostrej streľby…

Kto štrajkuje, ten riskuje

Prvá štrajková vlna sa prevalila územím dnešného Slovenska až po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867. O tri roky neskôr zastavili prácu okrem baníkov aj železiarski robotníci v Podbrezovej, Hronci a Piesku a murári v Košiciach. V rokoch 1871 – 1872 vyhlásili štrajk typografi v Bratislave a Martine, ale aj robotníci na stavbe železníc pri Kriváni, Hybiach, Štrbe, ale málokedy sa skončili pre zamestnancov úspešne. Jednou z hlavných príčin bola nedostatočná organizovanosť slovenského robotníctva a jeho neschopnosť získať pre svoje požiadavky širšiu verejnosť.

V Uhorsku sa začalo štrajkujúcim viac dariť až po založení odborov. Zo starších historických publikácií, napríklad od Jána Mlynárika alebo Jána Plevu, sa dozvedáme, že prvú odborársku organizáciu na území Slovenska si založili v roku 1890 hrnčiarski a kachličkárski robotníci v Bratislave a Modre.

Čoskoro sa odbory stali integrálnou súčasťou Sociálnodemokra­tickej strany Uhorska, to znamená, že každý člen odborovej organizácie bol automatický členom strany. V lete 1897 uskutočnili najmasovejší štrajk v dovtedajšej histórii krajiny budapeštianski tehliari a murári. Trval štyri týždne a zúčastnilo sa na ňom dovedna viac ako 35-tisíc robotníkov, medzi ktorými prevažovali Slováci.

Významnou požiadavkou štrajkujúcich bola legislatívna úprava pracovného času. "Kým trestanci v Ilave a Segedíne pracujú po desať hodín,“ upozorňovali Ľudové noviny, "tak naši úbohí robotníci – najmenej dvanásť hodín denne.“ V roku 1905 sa preto v kovospracujúcich podnikoch štrajkovalo aj za skrátenie pracovného týždňa. Štrajk trval päť týždňov, zúčastnilo sa na ňom takmer 30-tisíc robotníkov a skončil sa úspechom, lebo zamestnávatelia pristúpili na kolektívne zmluvy so stanovením minimálnej mzdy, skrátením pracovného času na 9 hodín a stanovením príplatkov za prácu nadčas.

V tom čase mali socialistické odbory v Uhorsku už vyše 53-tisíc členov a na svojom treťom uhorskom zjazde prijali štrajkový poriadok. Podľa neho odbory uznávali a podporovali iba štrajky organizované s ich súhlasom. Chceli tým zabrániť slabo pripraveným štrajkom, vopred odsúdeným na porážku. Len na území Slovenska vtedy každoročne prebehlo okolo 50 štrajkov a zúčastnilo sa na nich dovedna 3– až 5-tisíc zamestnancov. Napríklad v roku 1907, čiže pred 110 rokmi, štrajkovali drevári, v Krompachoch hutníci, v Gelnici a Smolníku baníci atď. Tak to pokračovalo až do prvej svetovej vojny, počas nej platil zákaz štrajkov.

Časť verejnosti  odmietala aj symbolický...
Časť verejnosti  odmietala aj symbolický 2-hodinový generálny štrajk 27. novembra 1989. Vraj mohol rozvrátiť národné hospodárstvo. Autor: 17NOVEMBER1989.SK

Školou „pracovných bojov“ prechádzali medzitým aj Slováci a slovenskí Rusíni v Amerike. Nezabúdajme, že v najväčšej vysťahovaleckej vlne ich tam odišlo takmer pol milióna. Nemali žiadne peniaze a nepoznali jazyk, preto mnohí americkí zamestnávatelia prijímali do práce radšej Slovákov ako Írov. Takíto pracovníci totiž nevedeli protestovať proti nízkym platom či nevyplateným peniazom. Čoho sa rozhorčený Ír, Škót alebo Walesan rezolutne domáhal, nad tým Slovák iba nechápavo alebo rezignovane mávol rukou. Napokon, čo mu zostávalo?

Týmto postojom však Slováci (ale aj Rusíni, Poliaci a ďalší slovanskí prisťahovalci z Rakúsko-Uhorska) zhoršovali životnú úroveň nielen sebe, ale aj Írom a ďalším imigrantom z Britských ostrovov a zo západnej Európy, ktorí ich preto začali považovať za príčinu svojich problémov. Upozorňuje na to americká výskumníčka slovenského pôvodu Liza Alzová. Podľa nej to boli zrejme írski prisťahovalci, ktorí vymysleli Slovákom a vôbec imigrantom z Rakúsko-Uhorska bez ohľadu na ich skutočný etnický pôvod hanlivú prezývku "Hunkies“ . Po čase označovala primitívneho, nevzdelaného a neohrabaného robotníka, spoliehajúceho sa iba na svoje svaly, a typického štrajkokaza.

Situácia sa začala meniť v januári 1891, keď baňou Frick v meste Mammoth (Pennsylvánia) otriasol obrovský výbuch, pri ktorom zahynulo 130 baníkov, z toho 79 Slovákov. Príčina? Vedenie bane nedbalo na bezpečnostné predpisy. V tom istom roku sa vzbúrili robotníci v pittsburskej oceliarni, kde boli katastrofálne pracovné podmienky, a dobili vedúceho tamojšej prevádzky. Po vzbure obvinili aj 44 Slovákov, z toho dvadsiati sa dostali pred súd a z nich traja boli odsúdení na doživotie (nakoniec sa ukázalo, že neprávom, ale niekoľko rokov si odsedeli). Po týchto dvoch tragických udalostiach sa aj slovenskí prisťahovalci začali v masovejšom meradle zapájať do štrajkov organizovaných tamojšími odbormi.

Prelomovým sa v tomto ohľade stal tzv. antracitový štrajk v uhoľných baniach východnej Pennsylvánie. Zúčastnilo sa na ňom okolo 140-tisíc baníkov, z toho 50-tisíc Slovákov a Rusínov. V prípade nesplnenia požiadaviek štrajkujúcich hrozilo zastavenie zimných dodávok antracitu na vykurovanie najväčších amerických miest. Do vyjednávania sa zapojil dokonca vtedajší prezident USA Theodore Roosevelt, keď vymenoval komisiu na prešetrenie celého sporu. Po takmer piatich mesiacoch baníci dosiahli 10-percentné zvýšenie miezd, skrátenie pracovného času z desiatich na deväť hodín a väčšiu stabilitu pracovných miest. „Len vytrvalosti Slovákov možno ďakovať, že sme štrajk vyhrali,“ vyhlásil predák odborového zväzu John Mitchell.

Po tejto skúsenosti sa z amerických Slovákov štrajkokazov stáva tvrdé jadro robotníckych štrajkov. Nielen to, stávajú sa národne uvedomelými. O päť rokov neskôr vypravili baníci z mesta Connellsville, strediska „antracitovej“ Pennsylvánie, vlak plný delegátov na zakladajúce zhromaždenie Slovenskej ligy.

Koniec robotníckych štrajkov?

Aj dnes sa diskutuje o jednote odborov a o škodlivosti rozkolu v hnutí. Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Československej republiky tu rástli odborové zväzy a ich centrály ako huby po daždi. Spravidla sa množili delením, ďalšie sa zakladali takpovediac na zelenej lúke ako konkurenčné a nezriedka podľa straníckeho kľúča. Okrem sociálnodemokra­tických tu boli zrazu kresťanské odbory, národnosocialis­tické, ale aj Červené odbory, komunistické, ktoré sa dostávali do popredia vďaka svojmu radikalizmu. Podľa smerníc Komunistickej internacionály zo septembra 1928 nemali Červené odbory spolupracovať so sociálnodemokra­tickými, ale organizovať vlastné štrajky na čele s komunistami. Štrajk sa však chápal iba ako prostriedok politického boja, ktorého konečným cieľom bolo „zvrhnutie vlády buržoázie“.

Stávalo sa, že jednotlivé odborové centrály na seba narazili v tom istom podniku alebo v konkrétnom pracovnom spore. Ako príklad možno uviesť jeden z najväčších štrajkov počas prvej ČSR, ktorý sa už opakovane uskutočnil na výstavbe železničnej trate Červená Skala – Margecany v máji a júni 1935. Zúčastnilo sa na ňom podľa rôznych údajov 6 700 až 8 500 stavebných robotníkov. Požadovali vyššie mzdy, zlepšenie ubytovacích podmienok a uzatvorenie kolektívnej zmluvy. Kresťanské odbory považovali štrajk za krajný prostriedok, preto aj na Červenej Skale ho podporili až na nátlak svojej členskej základne. Ale predstavitelia Červených a socialistických odborov, ktorí mali na stavbe väčší vplyv, ich nepripustili ani k vyjednávaniam so zamestnávateľmi.

Štrajk sa skončil neúspechom zrejme aj pre roztrieštenosť síl, čo kresťanské odbory využili – ako poznamenáva historik Milan Katuninec – na obvinenie komunistov z uprednostňovania vlastných záujmov pred záujmami robotníkov.

V tom čase už spoločný štát Čechov a Slovákov pozvoľna vychádzal z veľkej hospodárskej krízy, ale na jej začiatku nebolo ničím neobvyklým rozháňanie štrajkujúcich políciou či vojskom a dokonca streľba do nich. Tak sa skončil napríklad aj štrajk v Košútoch koncom mája 1931. Umožňovala to okrem iného neujasnenosť „štrajkovej“ legislatívy s pozostatkami starého uhorského práva.

Dá sa povedať, že kríza bola poučením pre štáty i veľkých zamestnávateľov. Štátne aparáty začali pracovať na „poľudšťovaní“ kapitalizmu, vlády „zahusťovali“ sociálnu sieť pre nezamestnaných a zamestnávatelia si začali viac vážiť pracovníka, vytvárali mu vo výrobe lepšie podmienky. V USA išiel príkladom v tomto smere Henry Ford, u nás najmä Tomáš Baťa, ktorý svojím paternalizmom pri riadení podnikov takmer úplne pacifikoval odbory.

Niekedy si však odbory škodili aj samotné skorumpovanosťou svojich vodcov. Opäť jeden vykričaný prípad z USA 30. rokov, keď šéf Zväzu vodičov nákladných automobilov Jimmy Hoffa sa spojil s mafiou a ďalší odborový vodca Anthony Provenzano sa ňou nechal kúpiť. U nás sa podobné prípady nevyskytli, zato nebolo až takým výnimočným javom, že sa predstavitelia odborov dostali do vleku vládnucich politických strán alebo zasadli v dozorných radách rôznych priemyselných spoločností. O akej nezávislosti odborov tu môže byť čo len reč?

V Slovenskom štáte boli odbory buď zjednotené, alebo rozpustené. Štrajky sa považovali za porušenie pracovného mieru, ich organizátorom hrozili prísne postihy. Po vojne sa chvíľu zdalo, že obnovená ČSR nadviaže na prvú republiku, ale už v roku 1946 sa všetky odborové organizácie zlúčili do jednej, ktorú fakticky ovládol štát. Májová ústava z roku 1948 sa o práve na štrajk vôbec nezmieňovala, podobne ako ústava ČSSR z roku 1960. Účasť na štrajku sa začala považovať za porušenie pracovnej disciplíny. Krátke živelné štrajky po výmene peňazí v roku 1953 v Ružomberku, Lubeníku, Liptovskom Mikuláši, Zlatých Moravciach a Handlovej boli rýchlo potlačené.

Situácia sa nezmenila ani v roku 1976, keď ČSSR prijala medzinárodný pakt, ktorý garantoval právo na štrajk v prípade, že sa uplatňuje v súlade so zákonmi príslušnej krajiny. Ibaže, ako upozorňuje Milan Galvas, vnútroštátne právo neobsahovalo žiadnu úpravu štrajku, a tak právo na štrajk sa u nás nedalo ani potom vykonať.

Po roku 1989 začal platiť zákon o kolektívnom vyjednávaní a právo na štrajk dostalo záruky prijatím Listiny základných práv a slobôd. V nasledujúcich rokoch sa však využívalo zriedka. Odbory častejšie vyhlasovali štrajkovú pohotovosť alebo vyhrážali sa štrajkom. Do rozsiahleho ostrého štrajku vstúpili pred 20 rokmi vodiči Dopravného podniku v Bratislave, súd ho však označil za nezákonný. V roku 2003 zase vyhlásili ostrý štrajk železničiari, ale znovu ho zastavila súdna moc predbežným opatrením. Niečo podobné sa opakovalo o niekoľko rokov pri štrajku zdravotníkov, ktorý sa z Bratislavy postupne rozšíril na celé Slovensko. Mimochodom, nemáte pocit, že v uplynulom štvrťstoročí u nás častejšie štrajkovali príslušníci strednej vrstvy – učitelia či lekári – ako pracovníci priemyslu a stavebníctva? Úspešný štrajk zamestnancov veľkej automobilky možno preto považovať v našich reláciách naozaj za historický.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#štrajk #história #americkí Slováci
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Adventný tanier červený

Adventný tanier červený

29,99
Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk