Keď Česi stratili záujem o Slovensko

, 17.07.2017 12:00
Deklarácia, zvrchovanosť, Pravda,
Titulná strana denníka Pravda z 18. júla 1992. Autor:

Príloha Víkend denníka Pravda v rámci svojej pravidelnej rubriky Neznáma história prináša cyklus článkov Príbeh Slovenska - 25 rokov. Vladimír Jancura v nich mapuje najdôležitejšie míľniky, ktoré pred štvrťstoročím predchádzali rozdeleniu federatívneho Česko-Slovenska a vzniku modernej samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993. Druhá časť cyklu pripomína výročie schválenia Deklarácie o zvrchovanosti Slovenska.

Prvý krok na ceste k osamostatneniu sa Slovenska. Týmito slovami hodnotili pred štvrťstoročím viacerí politici a pozorovatelia vyhlásenie zvrchovanosti Slovenskej republiky národným parlamentom. Zazneli však aj tvrdšie komentáre – doma i v zahraničí – ktoré deklaráciu označili za začiatok rozbíjania spoločného štátu a separácie Slovenska. Tak vznikal mýtus o tom, že niekdajšiu federáciu pochovali Slováci a chudákom Čechom nezostalo iné, ako sa s tým zmieriť.

Deklaráciu o zvrchovanosti prijímala Slovenská národná rada na svojom zasadnutí 17. júla 1992. V jej úvodných vetách išlo o veľmi stručné prihlásenie sa k európskym demokratickým tradíciám a hodnotám. „Uznávajúc právo národov na sebaurčenie, vyhlasujeme, že aj my si chceme slobodne utvárať spôsob a formu národného a štátneho života, pričom budeme rešpektovať práva všetkých, každého občana, národov, národnostných menšín a etnických skupín, demokratické a humanistické odkazy Európy a sveta.“

Článok je súčasťou cyklu Príbeh Slovenska – 25 rokov. Okrem návratov k dôležitým historickým míľnikom, ktoré pred štvrťstoročím predchádzali vzniku modernej samostatnej Slovenskej republiky, ide v cykle aj o názorové články a rozhovory.

Kľúčovou však bola záverečná veta: „Touto deklaráciou Slovenská národná rada vyhlasuje zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa.“ Práve táto veta vyvolala v pléne SNR a potom aj za múrmi starej budovy parlamentu na Župnom námestí, kde vtedy poslanci zasadali, hotovú búrku.

Pritom nešlo o prvý pokus vyhlásiť zvrchovanosť Slovenska. Už v predchádzajúcom volebnom období sa o to viackrát – naposledy koncom marca 1992 – pokúšali poslanci za SNS, vedenej vtedy Jozefom Prokešom. Presadzovali to však ako ústavný zákon, a trojpätinovú väčšinu pre svoj návrh nemohli získať. Prvého apríla skupina poslancov za SKDH (odštiepeného krídla KDH, ktoré sa medzitým konštituovalo ako samostatná politická strana) prišla pre zmenu s návrhom politickej deklarácie o zvrchovanosti v nádeji, že bude prechodnejší ako predloha zákona.

„Slovenská republika je zvrchovaným štátom svojbytného slovenského národa a národnosti žijúcich na jej území,“ uvádzalo sa v tomto krátkom, vari 10-riadkovom dokumente. Niektorí poslanci z pravicových strán tvrdili, že prijatie deklarácie s touto vetou môže len zvýšiť napätie medzi Prahou a Bratislavou a poukázali na bratovražedné boje, ktoré vtedy prebiehali v Moldavsku a Juhoslávii. Spisovateľ Anton Hykisch, spoluzakladateľ SKDH, ich upozornil na platný ústavný zákon o česko-slovenskej federácii, kde sa Slovenská republika charakterizuje ako suverénny národný štát svojbytného slovenského národa. „Mohli sme to spokojne odpísať z terajšieho ústavného zákona,“ povedal. „A tu ide len o politické vyhlásenie, ktoré vyjadruje istú vôľu, nemá nijaké právne dôsledky, má však politické následky, čo neskrývame.“

O deklarácii z dielne SKDH sa však 1. apríla 1992 napokon nehlasovalo. Zabránili tomu procedurálne námietky a niektorým poslancom chýbala dôvodová správa… Teraz, 17. júla, šesť týždňov po parlamentných voľbách, veľmi podobný návrh vyhlásenia už predkladalo víťazné Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), ktoré ovládalo Národnú radu.

František Mikloško (KDH) na úvod zasadnutia navrhol, aby sa do jeho programu zaradilo aj vyhlásenie referenda o vystúpení Slovenskej republiky z česko-slovenskej federácie, návrh však neprešiel, a tak jediným bodom programu bola Deklarácia o zvrchovanosti, ktorú prečítal predseda SNR Ivan Gašparovič. A kto ju napísal? K spoluautorstvu sa neskôr hlásili viacerí poslanci aj neposlanci, išlo však o kolektívne dielo, ktoré sa rodilo postupne v niekoľkých variantoch, z ktorých nakoniec vznikol optimálny výsledný návrh.

V rozprave mali k nemu výhrady predovšetkým kresťanskí demokrati, slovenskí aj maďarskí. Ján Čarnogurský, predseda KDH a donedávna aj slovenský premiér, nazval to, čo sa práve deje, hazardnou hrou.

„Znepokojenie vyvoláva už to, že s deklaráciou prišlo hnutie, ktoré neustále s niekým zápasí, vždy má nejakého nepriateľa a pravidelnou súčasťou jeho politických metód sú vyhrážky,“ povedal. „Deklarácia sa z čistého aktu nášho národa stáva nástrojom nátlakovej politickej hry, smerujúcej k politickej destabilizácii tohto priestoru Európy.“ Vzápätí oznámil, že KDH preto deklaráciu nepodporí. K Čarnogurskému sa pridal Pál Csáky, predseda MKDH: „Uznávame právo slovenského národa na sebaurčenie, ale požadujeme, aby toto právo prináležalo všetkým občanom Slovenskej republiky.“

Za deklaráciu sa postavil klub Strany demokratickej ľavice (SDĽ), Milan Ftáčnik však v rozprave zdôraznil, že ľavicoví demokrati budú presadzovať, aby naplnenie zvrchovanosti a rozhodovanie o budúcnosti Slovenska prebiehalo ústavnou cestou.

Vladimír Mečiar (v tom čase už druhýkrát slovenský premiér a predseda HZDS) reagoval vo svojom vystúpení na časté námietky proti prijímaniu osobitnej deklarácie, že totiž zvrchovanosť Slovenska zaručuje už federálna ústava. „Deklarácia práve odstraňuje dvojakosť jej výkladu, lebo federálna ústava síce vo svojej prvej časti hovorí o zvrchovanosti (Slovenskej republiky), ale v druhej časti ju vylučuje,“ vyhlásil. Zároveň poslancov ubezpečil, že deklaráciou ešte nevzniká samostatný štát, lebo ide iba o politický dokument, a nie o konštitučný akt.

„Rešpektujeme súčasný ústavný stav,“ vyhlásil, "federálna ústava stratí svoju platnosť až v okamihu nadobudnutia platnosti ústavy Slovenskej republiky.“ Nepovedal však, že deklarácia je len predohrou k prijatiu tzv. čistej slovenskej ústavy a že na jej konečnom texte už horúčkovito pracuje niekoľko odborných tímov pod vedením najvyšších predstaviteľov HZDS.

Deklaráciu podporil v príhovore aj Michal Kováč, v tom čase predseda Federálneho zhromaždenia (celoštátneho parlamentu). „Je to rozhodný krok na ceste k zavŕšeniu vlastnej štátnosti,“ povedal. Budúci prvý prezident Slovenskej republiky zároveň prečítal posolstvo 52 slovenských poslancov FZ, ktorí sa pripojili k deklarácii SNR.

„Dajte zvoniť päť minút“

Hlasovalo sa podľa poslaneckých klubov a v abecednom poriadku, verejne a menovite, čo znamená, že každý poslanec po tom, čo vtedajší predseda SNR Ivan Gašparovič prečítal jeho meno, sa postavil a povedal, či je za, alebo proti. Tento hlasovací rituál navrhol poslanec Vladimír Miškovský (vtedy SNS), návrh poslankyne za SDĽ Gabriely Rothmayerovej, aby sa hlasovalo tlačidlami elektronického zariadenia a zdvihnutím ruky, neprešiel.

Z prítomných 147 poslancov bolo 113 za návrh, 24 proti a 10 sa zdržalo hlasovania. Proti boli poslanci KDH, MKDH a Spolužitia (Együttélés). Po skončení hlasovania a ohlásení jeho výsledkov prepukol veľký potlesk prívržencov deklarácie.

Mečiar potom slávnostne odovzdal jeden jej exemplár predsedovi Matice slovenskej Jozefovi Markušovi a druhý predsedovi Svetového kongresu Slovákov Mariánovi Šťastnému.

Historik Ivan Laluha, vtedy predseda poslaneckého klubu za HZDS a šéf zahraničného výboru SNR, si spomína, ako k nemu už po hlasovaní pristúpil jeden starší poslanec KDH a so slzami v očiach sa mu priznal, že je šťastný z výsledku, hoci musel hlasovať proti (lebo tak sa dohodlo v ich klube). Kto to bol? Anton Neuwirth, neskôr veľvyslanec Slovenskej republiky vo Vatikáne.

Profesor Laluha je presvedčený, že viacerí kresťanskí demokrati by pri tajnom hlasovali zdvihli ruky za deklaráciu, pravda, nesmel by to byť návrh HZDS. A dodáva: "Pre samoľúbosť a tvrdohlavosť vedúcich politikov KDH sa vtedy nepodarilo rozšíriť sociálnu a politickú základňu utvárania slovenskej štátnosti.“

SKDH sa po prehratých parlamentných voľbách do parlamentu nedostalo. Hykisch sledoval televízny prenos zo schvaľovania Deklarácie o zvrchovanosti vo svojej štiavnickej chalupe. So stisnutým hrdlom, spomína, sa pozeral na bývalých kolegov, poslancov KDH, ako postupne vstávajú a odriekajú formulku, že hlasujú proti. „Neskôr sme sa mnoho ráz mali česť dozvedieť, že to mal byť protest proti zvrchovanosti z rúk Vladimíra Mečiara,“ dodáva. „Ibaže akosi doteraz nikto nevysvetlil verejnosti, prečo sa Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky prijímala až po Mečiarovom víťazstve.“

"Nechceli sme byť pri žiadnom kroku, ktorý zavádza dvojprávny stav,“ vysvetľoval s odstupom dvoch desaťročí František Mikloško. "Aj keď deklarácia bola len deklaráciou, na konci sa už hovorilo o samostatnosti.“

Ale vráťme sa späť… Na námestí pod balkónom historickej budovy SNR sa od rána 17. júla 1992 zhromaždil postupne dav asi 300 prívržencov samostatnosti Slovenska. Na balkón vyšli predstavitelia HZDS, SNS a spoločenských iniciatív, ktorí za Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenska bojovali už od marca 1991, predovšetkým zo Spolku slovenskej inteligencie Korene.

Pôvodne mal s prijatou deklaráciou zoznámiť zhromaždených profesor Laluha, ale nestalo sa tak. „Mal som v rukách jej text, aby som ho prečítal,“ vysvetľuje, „ale pristúpil ku mne Mečiar s poznámkou, aby som to prenechal Slovenskej národnej strane, lebo si to zaslúži. S pochopením som potom text odovzdal Prokešovi.“

Deklarácia bola podľa Ivana Laluhu jasnou...
Deklarácia bola podľa Ivana Laluhu jasnou správou o blížiacom sa zavŕšení slovenskej štátnosti. Autor: Robert Hüttner, Pravda

Po prečítaní deklarácie nasledoval búrlivý potlesk a jasanie davu. S improvizovaným prejavom sa zhromaždeným vzápätí prihovoril Mečiar. V tom čase opúšťali budovu poslanci KDH. „Nechajte ich pokojne odísť, pretože odchádzajú do minulosti,“ vyzval Mečiar okolostojacich… Odpovedali piskotom a nadávkami. „Inzultácii Jána Čarnogurského zabránila iba polícia,“ uviedli na druhý deň niektoré české médiá.

Je zaujímavé, že Deklaráciu privítala aj veľká čas katolíckej cirkvi a jej hierarchie na Slovensku, o ktorú sa kresťanskí demokrati tradične opierajú. Arcibiskup Ján Sokol sledoval hlasovanie priamo v budove Národnej rady a 15. júla dostali farské rady v Trnavskej diecéze jeho inštrukciu nasledujúceho obsahu: „V piatok 17. 7. 1992 po vyhlásení deklarácie treba o 19. hodine zvoniť päť minúť. K večernej omši alebo v nedeľu vezmite omšovú formulu Za vlasť a po modlitbe po prijímaní prečítajte tento list.“

Ako vyplýva z viacerých svedectiev mnohí farári v Trnavskej diecéze konali podľa uvedenej inštrukcie. Kostolné zvony sa rozozvučali aj v ďalších krajoch Slovenska. Katolícki biskupi označili vyhlásenie zvrchovanosti za „historickú chvíľu pre vlasť".

Už dva týždne pred prijatím deklarácie sa dohodli organizátori osláv tejto udalosti z Matice slovenskej a Koreňov, že v piatok večer o 21. hodine vzplanú tzv. vatry zvrchovanosti na Devíne, na Kriváni, na Kojšovskej holi a na ďalších miestach. Všade tam sa potom recitovali vlastenecké básne a spievali hymnické piesne. Profesor Laluha sa zúčastnil na oslavách v Kremnických Baniach, v geografickom strede Európy. Vznikla z toho tradícia, ktorá, ako sám hovorí, „nie každému sa páči“.

Tak sa potom radšej rozíďme

V čase, keď po celom Slovensku zneli zvony oslavujúce zvrchovanosť, vystúpil vo federálnej televízii prezident Václav Havel, aby oznámil svoju abdikáciu. Dôvod? „Viedlo ma k tomu zistenie, že záväzky, vyplývajúce zo sľubu vernosti ČSFR a jej ústave, nemôžem už naďalej plniť spôsobom, ktorý by bol v súlade s mojím založením, presvedčením a svedomím,“ povedal. Spomenul nedávnu voľbu hlavy spoločného štátu, v ktorej opakovane prepadol, a to najmä pričinením slovenských poslancov (prezidenta vtedy volil federálny parlament). A zmienil sa aj o deklarácii, ktorú SNR prijala iba pred niekoľkými hodinami. Nerád by sa vraj stal prekážkou „emancipačných snáh Slovenskej republiky, ktorých výrazom je aj Deklarácia o zvrchovanosti“.

V českých a zahraničných médiách Havlova abdikácia zatienila prijatie slovenskej deklarácie, mnohí komentátori však tieto udalosti dávali do súvislosti. „Havel svojím rozhodnutím zdramatizoval vývoj udalostí,“ napísala z Prahy agentúra AFP. „Jasne dal na vedomie Čechom a cudzine, že Slováci sa vydali na cestu oddelenia, z ktorého niet návratu a že jeho zotrvávanie na čele federácie už nemá zmysel.“

Podľa nemeckej agentúry ADN bolo prekvapením iba načasovanie demisie. „Odstúpenie a vyhlásenie nezávislosti Slovenska patrí dohromady,“ uviedla agentúra. Je až na počudovanie, ako si zahraniční spravodajcovia veselo zamieňali – či už vedome, alebo nie – pojmy „suverenita“, „zvrchovanosť“, „nezávislosť“ „rozdelenie“ a „separácia“.

Na českej politickej scéne dávala odstúpenie Havla do súvisu s deklaráciu väčšina jej vtedajších aktérov, s výnimkou predstaviteľov ODS. Samotný Klaus na tlačovke odmietol prikladať tomuto politickému aktu väčší význam, akurát ho rozčúlilo, že neobsahuje ani zmienku o Česku, Čechoch a o spoločnom štáte.

Na Slovensku označili deklaráciu za príčinu Havlovej abdikácie len predstavitelia tvrdej opozície. „Bola to zrejme posledná kvapka pri rozhodovaní sa prezidenta Havla,“ vyhlásil Ján Čarnogurský. Predsedu SDĽ Petra Weissa Havlov krok prekvapil práve vzhľadom na jeho pochopenie pre emancipačné snahy Slovenska. Podobne sa vyjadril Mečiar: „Veď pán prezident mi osobne včera úprimne blahoželal k vyhláseniu zvrchovanosti!“

Havel svoju zdanlivú dvojtvárnosť vysvetlil v rozhovore pre časopis Respekt. „Zdá sa, že potreba slovenskej spoločnosti postaviť sa na vlastné nohy, a to so všetkými dôsledkami, ktoré to pre ňu bude mať – je silnejšia, ako sme si my stúpenci federácie mysleli… Zdá sa, že sa končí 74-ročná československá štátnosť a začína sa štátnosť iná…“

V českých médiách sa hneď objavili komentáre na tému, že s odchodom Havla z politiky to nebude až také vážne. Vyjadrili to titulky á la „Odišiel, aby sa vrátil“ a úvahy o Havlovi ako jedinom vhodnom kandidátovi na úrad prezidenta českého štátu.

Praha však ešte čakala na ďalšie kroky Bratislavy. Všeobecne prevládal názor, že deklarácia je len začiatok, iba politici Občianskej demokratickej aliancie (ODA) tvrdili, že znamená koniec federácie. Zabudli pripomenúť, že o jej možnom skorom zániku sa delegácie HZDS a ODS dohodli už pred mesiacom, 20. júna 1992 na bratislavskom Bôriku. HZDS tam opätovne presadzovala model česko-slovenskej konfederácie (únie), zatiaľ čo ODS trvala na funkčnej federácii.

„Prišlo k slovnej potýčke medzi Mečiarom a Klausom,“ rozpráva Laluha, ktorý bol účastníkom týchto rokovaní. „Klaus vstal a s celou českou delegáciou odišiel do jednej zo susedných miestností. Po chvíli, keď sa atmosféra upokojila, poslal nás Mečiar – Milana Čiča a mňa – za nimi, aby sme zistili, čo vlastne chcú. Podpredseda ODS František Šedivý nám odovzdal husto popísaný papierik s tým, aby sme ho odovzdali Mečiarovi. Neprečítal som ho, nepatrilo sa to, myslím si však, že tam stálo niečo v zmysle: Tak potom sa radšej pokojne rozíďme.“

V politickej dohode z Bôrika, ktorú uverejnili noviny o dva dni, volili strany menej expresívny slovník: „Skôr ako konfederácii dáva ODS prednosť dvom celkom samostatným štátom, t. j. ústavnému rozdeleniu súčasného štátu.“ Na tlačovke po tomto rokovaní Mečiar tvrdil, že „samostatný slovenský štát nie je programovým cieľom HZDS“ a že rokovanie o ňom bolo vnútené českou stranou koncepciou buď – alebo. „Ak o ňom rokujeme,“ pokračoval predseda HZDS, „tak nie preto, že chceme, ale preto, že musíme.“ O niekoľko dní neskôr to v naliehavejšej podobe zopakoval aj v rozhovore pre parížsky Le Monde: „Nechceme nezávislosť, tlačia nás do nej. Slováci chcú zabrániť okamžitému rozpadu štátu.“

Teraz po vyhlásení zvrchovanosti Slovenskej republiky sa s menšími obmenami dialo to isté. Mečiar avizoval ďalšie rokovania s českou stranou o štátoprávnom usporiadaní na úrovni národných rád. V pondelok 20. júla sa stretol v Brne Gašparovič so svojím českým náprotivkom Milanom Uhdem. Zrejme predebatovali aj otázku voľby novej hlavy štátu po Havlovi, podľa ústavy sa tak malo stať do štrnástich dní. Gašparovič zastával názor, že rozumnejšie bude najprv vypracovať a prijať ústavy, ktoré zakotvujú funkcie prezidentov republík. „Tí by sa mohli striedať na poste prezidenta budúceho štátneho útvaru,“ vysvetľoval. Aj to zapadalo do vtedajších predstav slovenskej politickej reprezentácie o „ekonomicko-obrannej únii“ či konfederácii. Ale už na druhý deň vyšla správa ČSTK, podľa ktorej predsedníctvo Českej národnej rady považuje za nevyhnutné uzavrieť rokovania o vytvorení dvoch samostatných republík do 30. septembra 1992. Návrh rokovať už len o „pokojnom a korektnom“ rozchode poslalo vedenie ČNR ešte v ten istý deň partnerskej SNR.

Bratislavu takáto náhlivosť musela zaskočiť. Podľa Laluhu mal Mečiar predstavu, že federálny kabinet bude po vyhlásení zvrchovanosti existovať ešte aspoň rok – rok a pol a za ten čas sa Slovensko pripraví na prechod k samostatnosti. Podobný názor zastáva aj historik česko-slovenských vzťahov Jan Rychlík z Karlovej univerzity: „Po schválení Deklarácie o zvrchovanosti sa HZDS snažilo zastaviť alebo aspoň spomaliť ďalší rozpad štátu,“ tvrdí. „Slovenská strana sa necítila byť na vyhlásenie samostatnosti pripravená a potrebovala preto získať čas. Česká strana však už o Slovensko stratila záujem.“

Bacha na českého brata

Prejavilo sa to aj na ďalšom, v poradí už piatom povolebnom rokovaní delegácii HZDS a ODS, ktoré sa začalo už v stredu 22. júla opäť v Bratislave a skončilo sa až nad ránom 23. júla 1992. Jeho výsledkom bola dohoda o tom, že obe strany „sa pokúsia zabezpečiť legitimitu procesu zániku česko-slovenskej federácie“. Zaviazali sa presadzovať prijatie príslušných zákonov, vrátane zákona o delení majetku do 30. septembra 1992. Zároveň načrtli formy vzájomnej spolupráce po zániku federácie a vzniku následníckych štátov, čo predpokladalo uzavrieť dohody o colnej únii, o zóne voľného obchodu, dohodu o voľnom pohybe práce a kapitálu atď.

Denník Koridor, blízky HZDS, vyšiel na druhý deň s titulkami Razantný finiš rozdelenia federácie a „Bacha“ na českého brata. Mečiar neskrýval údiv nad netrpezlivosťou Prahy. Podľa Rychlíka sa česká politická pravica obávala, že spomalenie rozpadu federácie by vyvolalo hospodársky chaos a finančné straty, ktoré by museli niesť českí daňoví poplatníci, preto trvala na rýchlom a úplnom rozdelení.

Mečiar už 25. júla verejne priznal, že jeho vláda začala prípravy na rozdelenie spoločného štátu, vrátane hľadania náhradných trhov, ako sa vyjadril. Vraj Slovensko s tým začalo neskoro, lebo česká strana sa už nachádza v záverečnej etape týchto príprav. Odvolal sa v tejto súvislosti na tajnú správu českej vlády (ešte Pitthartovej), ktorá sa mu dostala do rúk. Vyzval Prahu, aby krízový plán zverejnili.

Vyšlo najavo, že scenár obsahoval všetko „vrátane krízového zásobovania naftou“, ako prezradil poslanec Jiří Payne. Česká vláda sa obávala dôsledkov rozpadu federácie od pamätnej „pomlčkovej“ vojny. Preto jej experti už koncom roku 1991 zvažovali, ako tomu predísť a spísali katastrofický scenár takého vývoja.

Dnes sa vtipkuje, že otcom zakladateľom samostatného Slovenska je vlastne Klaus, ktorý po voľbách v júni 1992 neustále „tlačil na pílu“. Laluha s tým celkom nesúhlasí. „Česká strana reprezentovaná Klausom a ODS však v tom období naozaj urýchlila definitívny vznik slovenskej – ale aj českej – štátnosti,“ dodáva.

Aký zmysel a význam malo v tomto kontexte prijatie Deklarácie o zvrchovanosti? Podľa jedných historikov bola priam nevyhnutným predpokladom prijatia ústavy (čo sa stalo už o šesť týždňov), podľa iných išlo len o gesto. Laluha si to nemyslí: "Ústava by sa síce prijala aj bez deklarácie, ale takto sme verejnosť – domácu i zahraničnú – dopredu informovali, čo sa chystá a na čo sme odhodlaní sa podujať. Zároveň sme otestovali rôzne spoločenské skupiny, ako zareagujú na pripravované kroky.“

Deklarácia bola podľa neho jasnou správou o blížiacom sa zavŕšení slovenskej štátnosti.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#zvrchovanosť #Príbeh Slovenska - 25 rokov #Ján Čarnogurský #Československo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
45,99
Nevinnosť Yellow

Nevinnosť Yellow

19,99
Antúria ružová

Antúria ružová

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk