Malé pestvá v rámci Veľkého teroru

, 02.08.2017 06:00
stalin, zssr
Stalin a po jeho ľavici Ježov, ľudový komisár vnútra. Meral iba 152 centimetrov a trpel kvôli tomu komplexmi. V roku 1940 skončil pred popravčou čatou ako jeho početné obete. Autor:

Do piatich dní nahláste počty osôb, ktoré majú byť zastrelené alebo deportované, a zloženie "trojok" (komisií NKVD), ktoré o tom rozhodli. Tak znel telegram rozposlaný pred 80 rokmi z Kremľa lídrom regionálnych štruktúr komunistickej strany v Sovietskom zväze.

Podpísal ho sám Josif Stalin, čím spustil veľkú čistku, nazývanú historikmi aj Veľkým terorom. Padli mu za obeť státisíce nevinných ľudí. Svet o tom vedel, hoci nie o všetkom a dopodrobna, ale mlčal alebo to považoval za menšie zlo. Aj vo vtedajšom Československu sa našlo len málo vplyvných ľudí, ktorí proti zločinom stalinizmu otvorene protestovali. Určite menej ako tých, čo ich schvaľovali.

<A> Veľký teror mal svoju predohru, veď máloktoré predchádzajúce obdobie v krátkych dejinách sovietskeho Ruska sa zaobišlo bez hrubého násilia a teroru. Ten však bol tentoraz skutočne obrovský a predchádzal mu atentát na údajného „korunného princa“, vtedy 47-ročného predsedu leningradskej straníckej organizácie Sergeja Kirova. Stalin sa podľa niektorých svedectiev rozplakal (čo bol jav dovtedy nevídaný), keď mu oznámili správu o smrti jeho obľúbenca, a hneď v tom videl sprisahanie vnútrostraníckej opozície proti nemu samému.

Pod touto zámienkou nasledovalo hromadné zatýkanie, vyšetrovanie a séria známych moskovských procesov s predstaviteľmi starej boľševickej gardy, ktorá kedysi na čele s Vladimirom I. Leninom organizovala Októbrovú revolúciu: Kremeľ ich nazýval trockistami, čiže prívržencami Leva Trockého, a obviňoval zo zosnovania „teroristických organizácií“. Čiže, aby bolo jasné, sovietsky štát iba odpovedal na rozpútaný teror ešte väčším terorom.....

V priebehu dvoch rokov sa uskutočnili štyri veľké procesy, všetky boli verejné a vďaka tomu sa o nich písalo všade na svete, aj v slovenskej tlači. Rozsudky v prvej z týchto justičných frašiek vyniesli už v polovici augusta 1936, na popravisku skončili najbližší Leninovi spolupracovníci Grigorij Zinoviev, Lev Kamenev a štrnásti ďalší, všetkých obvinili z prípravy teroristických akcií proti sovietskej vláde a z podielu na zavraždení Kirova.

Väčšina českých a slovenských novín pri informovaní o týchto trestoch smrti zastrelením či ich komentovaní buď opakovala správy zo sovietskej tlače, alebo hodnotenia svetových médií. „Stalin chce dokázať svetu, že je za poriadok a odsudzuje teror,“ napísal ľudácky denník Slovák, „ale svet mu i naďalej neverí“. A Slovenská politika, noviny vládnucich agrárnikov, mala pochopenie pre rozhodnutia moskovského súdu, hoci s istými výhradami. „ZSSR nepotrebuje revolucionárov, ale obozretných politikov pozvoľného vývoja… Ale zastrelení museli byť len preto, že Rusko nedospelo ešte k demokracii.“

Podobne hodnotila proces väčšina českých novín, s výnimkou komunistických, ktoré rozsudky prijali bez kritických pripomienok. Hoci Václav Kopecký, člen najvyššieho vedenia KSČ, si v časopise Tvorba jednu predsa dovolil: „Moskovský proces mal iba jedinú chybu, že nemohol uložiť čo najprísnejší trest aj Levovi Trockému, hlavnému vinníkovi vlastizradných sprisahaní proti socialistickej krajine.“ Trockij totiž už osem rokov žil v exile, najnovšie (od januára 1937) až v Mexiku…

Trockého však v tom čase neobhajovali ani české a slovenské občianske strany, a to pre jeho hlásanie permanentnej svetovej revolúcie. Navyše, Československo malo už v tom čase uzavretú spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom a počítalo s ním pri možnej obrane pred nacistickým Nemeckom. Preto vládnuce strany zaujímali zdržanlivý postoj k vnútroštátnym „výstrelkom“ Moskvy a nabádali k tomu aj provládnu tlač.

Chvíľu sa zdalo, že jeden proces s bývalými blízkymi spolupracovníkmi Stalinovi postačí, ale nie, už v januári 1937 sa konal ďalší a opäť s údajnými trockistami (Karl Radek, Georgij Piatakov a spol.) a v júni toho istého roku tretí, tentoraz s vysokými vojenskými veliteľmi (Michail Tuchačevskij a spol.). Moskovské procesy, na ktoré sa upriamili zraky sveta, boli však len špičkou ľadovca. Politické vedenie krajiny medzitým tajne pripravovalo rozsiahle represívne akcie, ktoré sa mali dotknúť miliónov sovietskych občanov.

Čím viac zastrelených, tým lepšie

Stalinov telegram republikovým, krajským a oblastným tajomníkom strany, z ktorého citujeme v úvode článku, vznikol na základe uznesenia politbyra 2. júla 1937 O protiso­vietskych živloch. Podľa súčasného ruského historika Olega Chlevňuka (jeho kniha Stalin: nový životopis vyšla nedávno aj v slovenčine) tento dokument už hovorí jasnou rečou o tom, že Kremeľ si predsavzal fyzicky zlikvidovať „piatu kolónu“, ktorá podľa jeho predstáv by v prípade pravdepodobnej vojny mohla krajine Sovietov zasadiť ranu do chrbta.

Kto vlastne patril medzi protisovietske živly? V uznesení sa spomínajú len bývali kulaci (bohatší sedliaci) a kriminálnici, neskorší vývoj však ukázal, že išlo o oveľa širší okruh osôb. Operatívny rozkaz ľudového komisára vnútra (ministra) Nikolaja Ježova, ktorý pripravil na základe smernice politbyra, hovoril o „ďalších protisovietskych živloch“.

NKVD, tajná politická polícia, ich mala zaevidovať, a tých spomedzi nich, ktorí prejavujú „najväčšie nepriateľstvo“, okamžite zatknúť. Nasledovať malo zrýchlené administratívne konanie v tzv. trojkách, mimosúdnych orgánoch trestného stíhania, ktoré pôsobili práve počas Veľkého teroru . Zriaďovali sa na úrovni zväzovej alebo autonómnej republiky, oblasti a kraja. Napríklad taká oblastná „trojka“ pozostávala z náčelníka oblastnej správy NKVD, tajomníka oblastného výboru strany a prokurátora oblasti.

„Trojky“ sa nemuseli dlho rozhodovať, lebo obete represálií sa podľa rozkazu Ježova delili iba na dve kategórie: 1. najaktívnejších nepriateľov, tých bolo treba okamžite zatknúť a zastreliť, 2. menej aktívnych, tých posielali na osem až desať rokov do táborov a väzníc gulagu. Ústredie uľahčilo „trojkám“ prácu aj stanovením smerných čísel či kvót pre obe kategórie protisovietskych živlov, a to pre každú republiku, kraj alebo oblasť. Celkove sa nariaďovalo zatknúť 259 450 osôb a z nich 72 950 zastreliť. Aj v tejto činnosti bola však vítaná iniciatíva zdola a horlivosť. Preto regionálne stranícke štruktúry ústretovo žiadali ústredie o navýšenie smerných čísel. A centrum im spravidla vyhovelo.

Ježovov rozkaz dostali vedúci miestnych správ NKVD už 25. júla 1937, hoci politbyro ho schválilo o päť dní neskôr, je však viac ako isté, že ľudovému komisárovi vnútra to predtým musel odobriť Stalin. Ako vyplýva z dochovaných archívnych fondov, niektoré oblasti mali problém s naplnením smerných čísel. Nestačili im na to ani bývalí bielogvardejci, ani príslušníci náboženských sekt alebo len osoby podozrivé z „protisovietskej“ činnosti. V takýchto prípadoch si agenti NKVD vyberali obvinených medzi náhodnými ľuďmi v táboroch nútených prác, spisovali na nich fingované vyšetrovacie protokoly už aj s vymyslenými priznaniami a odovzdávali „trojke“ na rozhodnutie.

Príslušníci NKVD odvádzajú bývalých sovietskych...
Príslušníci NKVD odvádzajú bývalých sovietskych čelných politikov Nikolaja Bucharina (v popredí) a Alexeja Rykova počas štvrtého moskovského procesu. Obaja dostali trest smrti. Autor: WIKIPEDIA

Ani to však nestačilo na prekročenie „kvót“, s ktorými počítalo ústredie. Ježovovi ľudia sa v takýchto prípadoch uchyľovali k rôznym trikom, takpovediac malým pestvám, hodným orientálneho despotu z Kremľa. Centrum pritom vychádzalo horlivcom v republikách a oblastiach v ústrety a čiastkovými rozkazmi postupne rozširovalo okruh kategórií „živlov“. Už v auguste 1937 vyšli prvé rozkazy Ježova namierené proti „kontrarevolučným“ cudzincom žijúcim na území ZSSR. Spočiatku proti Nemcom a Poliakom. Neskôr Lotyšom a Estóncom, Rumunom a Macedóncom – celkovo proti desiatim „kontrarevolučným národnostným kontingentom“. Hoci Česi a Slováci neboli v týchto rozkazoch vyslovene menovaní, nakoniec sa v zoznamoch odsúdených na zastrelenie a deportácie ocitli aj oni. Akoby tam boli do počtu…

Teroru sa nevyhli ani Slováci

Bolo ich devätnásť – Slovákov a Čechov, ktorých popravili v období Veľkého teroru. Desiatky ďalších poslali na otrocké práce v táboroch gulagu. Kedy a odkiaľ sa vzali v sovietskom Rusku? Všetci sa tam vysťahovali ešte v 20. rokoch na výzvu pomôcť prvému štátu robotníkov a roľníkov pri výstavbe socializmu.

Prvý vlak s členmi medzinárodného družstva Interhelpo a ich rodinami odišiel zo Žiliny 29. marca 1925 a bolo v ňom 303 cestujúcich vrátane rodiny Štefana Dubčeka s trojročným Šaňom, budúcim prvým mužom Pražskej jari. S odstupom roku ich nasledovali ďalšie tri transporty. Ľudia zvedení a oklamaní komunistickými agitátormi popredali všetok nehnuteľný majetok. Hnuteľný naložili do železničných vozňov spolu so strojným zariadením, ktoré nakúpili za utŕžené peniaze, a vydali sa na niekoľkotýždňo­vú cestu.

Pôvodne sa mali usídliť kdesi v slnečných oblastiach južného Ruska, viezli ich však až na úpätie Ťanšanu, do kirgizského Biškeku. Tam si postavili provizórne obydlia a školu pre svoje deti, ale neskôr aj prvú kirgizskú elektráreň, garbiareň, textilné dielne, pílu a tehelňu.

„V roku 1929 im to všetko znárodnili, najprv však členov družstva prinútili prijať sovietske štátne občianstvo, aby majetok neodoberali cudzincom a nespôsobili medzinárodný škandál,“ približuje historik Pavel Pollák, ktorý už pred polstoročím mal vďaka kontaktom Alexandra Dubčeka možnosť nahliadnuť do tajných archívov v hlavnom meste Kirgizska.

V lete 1937 dostala kirgizská správa NKVD z Moskvy smerné číslo pre pohon na protisovietske živly. Nebolo nič ľahšie, ako zahrnúť medzi ne nepohodlných cudzincov. Tak sa dostali na zoznam určených na zastrelenie aj Slováci Jozef Pálenik, Pavol Kaincz, Jozef Skalický, Ondrej Pelinkáš a ďalší. U jedného z nich našli skupinovú fotografiu bývalého sovietskeho politbyra, na ktorej ešte figurovali postavy Kameneva a Zinovieva, ktorých dal Stalin medzitým zlikvidovať. Nad ich hlavami ktosi urobil obyčajnou ceruzkou krížik. „Kedy ste sa chystali urobiť kríž aj nad súdruhom Stalinom?“ pýtali sa obvineného Slováka vyšetrovatelia NKVD. Odpoveď ani nečakali a „trojke“ to stačilo, aby sa rozhodla pre trest smrti.

A spomínaného Pelinkáša z Handlovej označili orgány NKVD za špióna. „Ste obvinený z toho, že od roku 1924 ste boli agentom československej rozviedky a uskutočňovali provokatérsku činnosť medzi revolučnými robotníkmi,“ uvádza sa v protokole z výsluchu. Darmo obvinený protestoval, len tým urýchlil odvedenie pred popravčiu čatu.

Ďalších, „menej aktívnych“ poslali na desať rokov do gulagu. Mnohí nezniesli neľudské podmienky a zomreli. Ale zbytočne príbuzní vypisovali listy rôznym inštitúciám a pýtali sa, čo sa stalo s ich manželom, otcom, starým otcom – pravdu dlho nezistili. Sovietske úrady mali pokyn odpovedať, že zomrel na zápal pľúc alebo inú zákernú chorobu. Neskôr oznamovali, že dotyčný zahynul na vojne…

Na čo to komu bolo dobré?

Niekedy bolo treba vynútiť priznanie od obvineného. Stávalo sa to najmä v prípadoch verejných procesov, ktoré na rozdiel od uzavretých „trojok“ plnili aj dôležitú propagandistickú úlohu, veď mali domácu medzinárodnú verejnosť presvedčiť o vine „nepriateľov ľudu“. Spočiatku sa tieto monsterprocesy konali len v Moskve, neskôr po celej krajine. Chlevňuk uvádza, že len od 8. augusta do 17. decembra 1937 sa so súhlasom politbyra usporiadalo 35 zinscenovaných politických procesov v rôznych regiónoch ZSSR.

Fanatickým boľševikom medzi obvinenými často nahovorili, že strane pomôžu len tak, ak podpíšu protokol, a tým si zároveň zachránia život. Podpísali a naučili sa ho naspamäť pre potreby súdu. Od ďalších bolo treba priznanie doslova vytĺcť. Mnohí však neuniesli útrapy mučenia a v súdnom procese už neboli použiteľní. (O desaťročie neskôr sa tieto metódy za asistencie sovietskych poradcov začali využívať pri príprave politických procesov aj v Československu a v ďalších krajinách východného bloku.)

Viaceré príklady krutosti z praxe vyšetrovateľov NKVD obsahovala aj správa, ktorú na 20. zjazde sovietskych komunistov predniesol pri „odhaľovaní kultu osobnosti Stalina“ Nikita Chruščov, mimochodom, tiež jeden z významných aktérov Veľkého teroru. (Najprv viedol moskovskú stranícku organizáciu a potom sa stal šéfom strany na Ukrajine – tam i tu patril do „trojky“.)

Verejné procesy splnili svoj účel najmä v kombinácii s chválospevmi na sovietske Rusko z pera renomovaných európskych spisovateľov pozvaných Moskvou. Lion Feuchtwanger sa takto dostal na pojednávanie s Piatakovom a v knihe Moskva 1937 o tom napísal: „Neexistuje nijaký dôvod sa domnievať, že na súdnom konaní je niečo vymyslené alebo umelé.“

Podobne písali Romain Rolland, Bernard Shaw či Bertold Brecht. Len André Gide sa vzoprel a napísal veľa pravdy o skutočných pomeroch v ZSSR, podobne ako Čech Jiří Weil. Petícia proti moskovským procesom, ktorú podpísali básnici František Halas, Jaroslav Seifert a ďalší umelci, však bola nielen vo vtedajšom Československu, ale aj v celej Európe pomerne ojedinelým javom.

Ale prečo niečo vyčítať spisovateľom, keď vtedajší veľvyslanec USA v Moskve Joseph E. Davies po jednom z monsterprocesov vyhlásil: „Predpokladať, že obvinenia sú falošné, by si od žalobcov vyžadovalo takú geniálnu tvorivú fantáziu, akú mal Shakespeare.“

Mnohým sa mohlo zdať, že boľševickí lídri sa nepohodli a ruská revolúcia – podobne ako kedysi francúzska – požiera svoje deti. V tom čase ešte nevedeli, hoci informovanejší už tušili, že čistky sa tentoraz netýkajú len straníckych špičiek. V skutočnosti teror postihol všetky spoločenské elity a vrstvy v ZSSR. Smerné čísla boli niekoľkonásobne prekonané. Len do konca roku 1937 zastrelili príslušníci NKVD namiesto predpísaných 73-tisíc až 353-tisíc a v roku 1938 ďalších 329-tisíc osôb. „Trojky“ po celej krajine odsúdili za ten čas 1 355 000 osôb.

Čoskoro uplynie 50 rokov od vydania prelomovej práce britského historika Roberta Conquesta, ktorý ako prvý použil pre toto obdobie v dejinách ZSSR výraz Veľký teror. Stále však neutíchajú diskusie odborníkov na tému, kto na tom nesie vinu. Len Stalin? Ale prečo to Stalin vlastne urobil? Veď sa zbavil aj mnohých sebe oddaných ľudí a krajinu pred vojnou s Nemeckou nieže posilnil, ale výrazne oslabil. Nevymklo sa mu to náhodou z rúk? Je nepochybné, že čistky inicioval on, ale mohol by si ich dovoliť v takom rozsahu, nebyť masovej podpory zdola? pýta sa Jevgenij Dobrenko, v súčasnosti profesor dejín na Sheffieldskej univerzite.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk