Invázia na hornatý Guadalcanal spolu s predchádzajúcou porážkou japonskej flotily pri atole Midway v júni 1942 ukázala, že Spojené štáty sú deväť mesiacov po prekvapivom napadnutí námornej základne v Pearl Harbore pripravené bojovať až do úplného víťazstva. Ich ľudské a najmä materiálne zdroje výrazne prevyšovali možnosti krajiny vychádzajúceho slnka, ktorá mohla dúfať len v to, že USA stratia elán. Ako sa ale ukázalo práve na Guadalcanale, Američania ho mali v zásobe dostatok.
V plánoch japonského velenia mal ostrov ležiaci 1700 kilometrov severovýchodne od Austrálie zohrať úlohu akejsi nepotopiteľnej lietadlovej lode. O veľkú časť tých naozajstných Japonci prišli pri Midwayi. Letecká základňa budovaná od jari 1942 na Guadalcanale mohla okrem iného narušiť námorné spojenie medzi Spojenými štátmi, Austráliou a Novým Zélandom. Tamojšie letisko sa malo stať domovom pre viac ako stovku japonských stíhačiek a bombardérov určených tiež na podporu plánovanej ofenzívy na Fidži a Novú Kaledóniu.
Americké velenie preto vypracovalo plán s názvom Watchtower (rozhľadňa), ktorého scenár sa začal napĺňať ráno 7. augusta 1942, keď sa na Guadalcanale a priľahlých ostrovčekoch vylodila námorná pechota. Zatiaľ čo na ostrovoch Tulagi, Gavutu a Tanambogo, kde bola základňa hydroplánov a ďalšie vybavenie slúžiace námorníctvu, kládlo 900 obrancov húževnatý odpor (a takmer všetci zahynuli), útok na Guadalcanale bol prekvapivo úspešný a 8. augusta popoludní Američania obsadili ešte nedokončené letisko.
Neúspešné pokusy Japoncov
Japonci sa stiahli do hustej džungle, odkiaľ počas nasledujúcich mesiacov podnikali opakované pokusy o dobytie letiska, pomenovaného podľa pilota americkej námornej pechoty Loftona Hendersona, ktorý zahynul pri Midwayi. Obe strany tiež postupne posilňovali svoje jednotky na ostrove, celkovo sa počas bojov na ostrove vystriedalo 60 000 amerických a približne 36 000 japonských vojakov. Kým Američania vďaka prevahe vo vzduchu mohli dopravovať mužov aj zásoby cez deň, Japoncom zostávala len noc.
Foto: SHUTTERSTOCK
Pokusy cisárskeho námorníctva použiť na zásobovanie ostrova pomalé nákladné lode sa totiž skončili ich potopením, a tak Japoncom nezostávalo nič iné, ako vojakov na Guadalcanal dopravovať na palubách rýchlejších vojnových lodí. Takzvaný Tokijský expres, tvorený hlavne torpédoborcami, však pod rúškom noci zvládol na ostrov doviezť len mužov a ľahšiu výzbroj. Japonci navyše podcenili nielen odhodlanie, ale aj silu Američanov. Námorných pešiakov bolo na Guadalcanale dvakrát viac, než si mysleli.
Nečakaný záver bojov
Urputné boje sa okrem pevniny zvádzali tiež v priľahlých vodách. V sérii niekoľkých veľkých bitiek sa flotily oboch strán snažili najmä zabrániť protivníkovi v zásobovaní jeho pozemných vojsk. Hoci japonské námorníctvo, ktorého hladinové loďstvo výrazne prevyšovalo možnosti Američanov (ktorí ale na tom boli lepšie pokiaľ išlo o lietadlové lode), zaznamenalo niekoľko úspechov, začalo byť v polovici novembra 1943 zrejmé, že v kľúčovej otázke prísunu posíl na ostrov nie je schopné držať s Američanmi krok.
Koncom roka preto začalo japonské velenie pripravovať evakuáciu svojich vojakov. V priebehu januára 1943 sa v rámci operácie Ki podarilo odviesť z ostrova viac ako 10 000 japonských bojovníkov, ktorí mali to šťastie, že ich nezabila guľka nepriateľa ani epidémia tropických chorôb. Američania však zvýšenú aktivitu nepriateľských plavidiel mylne považovali za prípravu na ďalšiu ofenzívu. O to väčšie bolo ich prekvapenie, keď začiatkom februára zistili, že na ostrove zostali sami.