Keď prvý Slovák vo funkcii ministra Vavro Šrobár oslavoval 52. narodeniny, spýtal sa ho generál Eugèn Desiré Mittelhauser, veliteľ francúzskej vojenskej misie v novučkom Československu, čo by si prial k svojmu sviatku. Oslávenec sa s obavami pozrel z okna vládnej budovy v Bratislave na jediný most ponad Dunaj a na jeho druhý breh. Ten ešte stále mala obsadený maďarská červená armáda. Šrobár si vzdychol a riekol: „Petržalku!“
Skutočne, počkali na bezmesačnú noc a v neskorých hodinách 14. augusta 1919 českí a slovenskí legionári a príslušníci Sokola s veliacimi francúzskymi dôstojníkmi pod rúškom hmly preplavili na pontónoch rieku a druhá časť vojakov, ktorí boli bosí, aby ich nebolo počuť, obsadili podmínovaný most. Potom spoločne bez jediného výstrelu zajali spiacu nepriateľskú posádku. Ani nie tak Šrobár, ale Bratislava a s ňou celá republika dostala do daru strategicky dôležité predmostie, rozšírené po druhej svetovej vojne o ďalšie tri obce. Nešlo o nejaký rozmar politika. Petržalka ako súčasť ČSR už bola nakreslená na mapách, ktoré schválila Parížska konferencia, akurát boľševici Bélu Kuna si nedali povedať.
Z dedinky pod Chočom do veľkého sveta
Ako sa dopracoval chlapec z dvanásťdetnej rodiny z dolného Liptova do takéhoto významného postavenia? Na post ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, čo vlastne znamenalo viesť vojnu proti Maďarsku a zároveň, čo bolo omnoho ťažie, začleňovať slovenské územie a jeho zväčša národne neuvedomelé obyvateľstvo do novovytvoreného štátu?
Vavro, či presnejšie Vavrinec Šrobár sa narodil pred 150 rokmi, 9. augusta 1867 v Liskovej neďaleko Ružomberka v katolíckej rodine obľúbeného dedinského richtára. V jeho rodnom dome, ktorý bol súčasne akýmsi strediskom verejného života obce, nedávno zriadili pohostinstvo s príznačným názvom U Šrobárov. Zato vo vynovenom kultúrnom dome mu chystajú pamätnú izbu.
Štefan Šrobár nechal po absolvovaní miestnej ľudovej školy svojich štyroch synov študovať (traja sa vydali na kňazskú dráhu). Vavro mal na piaristickom gymnáziu v Ružomberku problémy s učivom – nevedel po maďarsky. Pentu vychodil na nemeckom gymnáziu v Levoči, v stredoškolských štúdiách pokračoval v Banskej Bystrici, kde sa začalo prebúdzať jeho národné povedomie. Po dvoch rokoch sa však musel pre rozbroje s maďarskými študentmi vrátiť do Levoče, kde doučoval mladších gymnazistov, aby si privyrobil. Pre národné aktivity ho však obvinili z panslavizmu, nepripustili k ústnej maturitnej skúške a vylúčili zo všetkých stredných škôl v Uhorsku.
Foto: Archiv Martina Krna
V knihe Z môjho života, vydanej roku 1946, spomínal: „Byť panslávom znamenalo odvahu, kus smelosti, vernosť k rodu. Pred úradmi a v spoločnosti pansláv bol považovaný za nepriateľa vlasti, nepriateľa štátu, bol vlastizradcom – teda človekom stojacim mimo zákona. Toho bolo slobodno urážať beztrestne. Tomu úrady neposkytovali ochranu. Pansláv bol taký tvor, do ktorého mohol každý kopať, urážať ho a spravodlivosti sa nedovolal.“ A Šrobár si maďarského šovinizmu veru zažil neúrekom.
V roku 1886 vďaka podpore priateľov dokončil gymnázium v Přerove. Tam sa zase trápil s českým pravopisom a najmä so starogréčtinou, z ktorej musel robiť reparát. Ale usilovnosť ho neopúšťala. Po maturite odišiel do Prahy študovať medicínu na Karlovu univerzitu. Veľmi dôkladne – jedenásť rokov.
V roku 1923 sa habilitoval v odbore sociálneho lekárstva na Univerzite Komenského v Bratislave a v roku 1935 dosiahol hodnosť univerzitného profesora, prednášal tu až do odchodu do penzie v roku 1937. Napriek jeho pomerne krátkemu pôsobeniu na lekárskej fakulte, od prvých dní to smerovalo k zriadeniu katedry sociálneho lekárstva a Ústavu sociálneho lekárstva. Ako lekár organizovaním Červeného kríža na Slovensku prispel k rozvoju zdravotníctva, k boju proti tuberkulóze a starostlivosti o zdravie detí.
Foto: Literárny archív Slovenskej národnej knižnice v Martine
Za študentských čias v Prahe spoluzakladal Českoslovanskú jednotu, zapojil sa do hnutia Omladina a pôsobil v spolku slovenských študentov – Detvan (dva roky aj ako jeho predseda), kde sa zoznámil s Matejom Benczurom de Jeszenova (neskôr známym spisovateľom Martinom Kukučínom), Jozefom Gregorom (Tajovským), Ladislavom Nádašim (Jégé), Milanom Rastislavom Štefánikom a s ďalšími budúcimi osobnosťami.
Vzorom sa mu stal profesor Masaryk
Z pedagógov si najviac obľúbil Tomáša Garrigua Masaryka a jeho filozofické prednášky. Osobne sa spriatelili, mladý Šrobár sa stal veľkým stúpencom profesorovho liberálneho pokrokárstva. Žiaľ až natoľko, že za najlepšiu cestu zblíženia Čechov a Slovákov považoval presadzovanie myšlienky jednotného československého národa. Tým si neskôr vyslúžil označenie za najtuhšieho čechoslovakistu na Slovensku. Dramatické udalosti počas druhej svetovej vojny ho síce priviedli k prehodnoteniu týchto stanovísk, zdôrazňoval nevyhnutnosť rovnoprávneho postavenia Slovákov v obnovenej republike. Vystríhal sa však používať výraz „dva národy“, radšej hovoril o československom ľude.
Foto: Archív Martina Krna
Na jeseň 1899 si Šrobár najal v Ružomberku byt a rozbehol lekársku prax. Po pol roku povedal neveľmi nadšene pred oltárom áno dlhoročnej snúbenici z juhomoravského mestečka Strážnice Berte Kučkovej. Trojdetné manželstvo sa v roku 1925 skončilo rozvodom. Druhý raz sa oženil ako 79-ročný s vdovou po priateľovi MUDr. Ivanovi Hálkovi Lujzou Máriou, rodenou Klicperovou.
Popri liečení chorých sa stal dobrým publicistom, ba aj spisovateľom. S Jégém dokonca napísal satirickú divadelnú hru Ako sa u nás žije. Spolu s lekárom a politikom Pavlom Blahom na Masarykov podnet v roku 1898 založili v Skalici a až do roku 1902 vydávali časopis Hlas, ktorý dal pomenovanie novému hnutiu mladej slovenskej inteligencie.
Petržalka ako súčasť ČSR už bola nakreslená na mapách, ktoré schválila Parížska konferencia.
Hlasisti v tomto mesačníku formulovali svoj literárny, politický, ekonomický a sociálny program na pozdvihnutie nášho ľudu z národnej poroby a biedy. Ostro kritizovali politiku Budapešti, ale aj pasivitu martinského vedenia Slovenskej národnej strany. Svoje nádeje na budúcnosť už neupínali na ruské samoderžavie, ale na čo najužšiu spoluprácu s bratmi Čechmi.
Po názorovej roztržke medzi dvoma priateľmi sa redigovanie časopisu presunulo už len na Šrobárove bedrá do Ružomberka. Na tlač išla nemalá suma z rozpočtu lekárskej ordinácie. Keď po dvoch rokoch počet odberateľov klesol na tri stovky, Šrobár sa rozhodol, že Hlas zastaví. Neskôr prispieval do Prúdov, programového periodika mladšej generácie uvedomelých Slovákov.
Foto: Literárny archív Slovenskej národnej knižnice v Martine
Za údajné poburovanie do väzenia
Roku 1906 Slovenská ľudová strana kandidovala doktora Šrobára vo voľbách za poslanca Uhorského snemu za Ružomberský okres. V kampani mu výdatne pomáhal tamojší populárny farár Andrej Hlinka. Šrobárovi chýbalo k víťazstvu necelých šesť desiatok hlasov. Pomsta maďarónov však nedala na seba dlho čakať. Oboch v júni uvrhli do väzenia v kaštieli svätej Žofie a koncom roka spolu s ďalšími trinástimi slovenskými aktivistami súdili v ružomberskom monsterprocese. Hlinkovi udelili za údajné poburovanie ľudu proti Maďarom dva roky a dva mesiace straty slobody, Šrobárovi rok. Odpykali si ich v segedínskom žalári. Tu sa Šrobár spoznal s viacerými politickými väzňami svätoštefanskej koruny, vrátane so zmieneným Bélom Kunom. Kým Hlinka dosť kostrbato prekladal z latinčiny do slovenčiny Bibliu, jeho spoluväzeň študoval Marxov Kapitál a pripravoval knihu o zdravovede.
V Segedíne sa jeho cesta s Hlinkom rozišla. Šrobára pobúrilo aj to, že sa rímskokatolícky kňaz po prepustení z väzenia ponižoval pred spišským biskupom Alexandrom Párvym, len aby mu vrátili ružomberskú faru. Stali sa politickými rivalmi. Kým v Hlinkovi sa prehlboval konzervativizmus, zo Šrobára bol čoskoro antiklerikál, vystúpil z rímskokatolíckej cirkvi na protest proti pomerom, ktoré v nej vládli, hoci bol naďalej veriacim.
Foto: Literárny archív Slovenskej národnej knižnice v Martine
V zmienenej knihe spomienok Šrobár o Hlinkovi píše: „Ako človeka som ho mal rád a boli sme spojení kmotrovstvom. Ale nemôžem sa nepostaviť proti tomu duchu, ktorým bol preniknutý jeho život. Proti duchu pomsty, zrady, chorobnej slávybažnosti, proti akémusi sadistickému smädu po krvi a cynizmu voči slabým a nešťastným. Opúšťal priateľov, nedržal slovo, vyhľadával zvady a v ľuďoch, ktorých očaroval rečami, prebúdzal tie najnižšie pudy: hnev, nenávisť a pomstu. Na týchto základoch budoval stranu a ešte aj dnes sa hlása, že národ má byť alebo by mal byť vedený v Hlinkovom duchu. Ak by sa táto snaha mala uskutočniť, slovenský ľud by sa dožil tragického konca v Európe medzi kultúrnymi národmi.“
Na tribúnach dramatického roka 1918
Počas prvej svetovej vojny žil s manželkou v Dolnom Kubíne. Udržiaval kontakty s Maffiou, hlavným orgánom českého domáceho odboja po odchode Masaryka do zahraničia. V máji 1917 cestoval cez Budapešť do Viedne a Prahy, kde sa v rozhovoroch s Antonínom Švehlom a ďalšími predstaviteľmi zasadzoval za zahrnutie Slovenska do pripravovaného štátoprávneho vyhlásenia českých poslancov. V Prahe sa zúčastnil s delegáciou na čele v Pavlom Országhom Hviezdoslavom aj na pamätných Divadelných slávnostiach, kde sa mohli presvedčiť o veľkom záujme Čechov o Slovensko.
Foto: Literárny archív Slovenskej národnej knižnice v Martine
Ako lekár a osvetár mal dobré vzťahy aj so sociálnymi demokratmi, už dávnejšie prispieval do Robotníckych novín, prednášal odborárom. Preto, keď chystali v roku 1918 prvomájové oslavy v Liptovskom sv. Mikuláši, celkom logicky ho požiadali o hlavný prejav. Na vyše dvojtisícovom zhromaždení na nádvorí pohostinstva Čierny orol (teraz je v budove stála muzeálna expozícia o dejinách poľovníctva a rybárstva v Liptove) žiadal právo na sebaurčenie národov i pre slovenský národ, všeobecné volebné právo, plnú tlačovú slobodu, osemhodinový pracovný čas a prvý raz verejne vyjadril vôľu vytvoriť spoločný štát Čechov a Slovákov. Aby tieto slová nepočul slúžny, podľa dohody robotníci jeho pozornosť upútali hlasnou vravou.
Text rezolúcie, ktorú zoštylizoval Šrobár, uverejnili viaceré zahraničné noviny (čo bolo aj jeho zámerom). A to sa stalo dôvodom, aby ho 14. augusta opäť zatkli a internovali v maďarskom meste Cegléd, kde liečil srbských zajatcov. V polovici októbra Šrobára prepustili, ale on napriek policajnému dozoru odcestoval do búriacej sa Prahy. Ako jediný Slovák sa stal členom päťčlenného vedenia Národného výboru československého a spolu s ďalšími „mužmi 28. októbra“ – s Františkom Soukupom, Aloisom Rašínom, Antonínom Švehlom a Jiřím Stříbrným podpísal manifest Lide československý!
Vavro Šrobár sa znovu prejavil ako muž činu. Z poverenia Národného výboru 6. novembra „preberá“ ako predseda dočasnej vlády na Slovensku štátnu moc pred tisícovým oduševneným zástupom v Skalici, mestečku zaplavenom československými trikolórami. Ustanovením centrálnej vlády 14. novembra právomoc tej dočasnej automaticky zanikla. Šrobár sa vracia do Prahy, kde zaujíma post ministra verejného zdravotníctva a telesnej výchovy. Politická situácia na Slovensku sa pre odpor Maďarov komplikuje, a tak ho 7. decembra vymenovali aj za plnomocného ministra pre správu Slovenska. Od 12. decembra jeho ministerstvo sídli v Žiline a po oslobodení Bratislavy prichádza 4. februára 1919 do hlavného mesta Slovenska, kde sa však vzhľadom na národnostné zloženie obyvateľstva dočkal chladného prijatia.
Krušné chvíle zažil aj 18. júna, keď o desiatej večer vstúpil do jeho izby generál Mittelhauser a požiadal ho, aby sa ani nevyzliekal, ale urýchlene odišiel s celým ministerstvom do Trenčína či Brna. Československé vojsko totiž ustúpilo od Nových Zámkov a cesta na Bratislavu je tým pre Maďarov voľná.
Hlavné mesto zostalo nechránené. V tunajších fabrikách bolo okolo 20-tisíc organizovaných maďarských a nemeckých robotníkov, ktorí čakali na príchod vojsk Maďarskej republiky rád.
Šrobár sa však rozhodol, že v meste na Dunaji zostanú a na front pošlú bratislavskú posádku. Čo sa aj podarilo.
Akurát, že hlavné mesto zostalo nechránené. V tunajších fabrikách bolo okolo 20-tisíc organizovaných maďarských a nemeckých robotníkov, ktorí očividne čakali na príchod vojsk Maďarskej republiky rád. Bokom by nezostali ani revanšisti, ktorí stále pokukovali na Budapešť či Viedeň. A tak vydal rozkaz, aby ihneď tisíc ľudí, predných osobností mesta a odborárov, eskortovali do Luhačovíc a iných moravských a českých miest. Stali sa vlastne rukojemníkmi.
Pätnásť rokov v parlamente potom v odboji
V tejto mimoriadnej funkcii Šrobár zotrval až do parlamentných volieb v apríli 1920. V nich prekvapujúco dominovala vtedy ešte jednotná ľavica – sociálna demokracia a jej predstaviteľ, inak Šrobárov priateľ, Ivan Dérer prevzal post „ministra pre Slovensko". Šrobár sa pred voľbami pokúsil založiť novú, silnú centristickú stranu, orientovanú na Prahu, ktorá by akceptovala aj viaceré slovenské špecifiká. Spolu s národniarmi vytvoril Slovenskú národnú a roľnícku stranu, ktorá však nezožala volebný úspech. SNS sa opäť osamostatnila a zo zvyšku strany sa stal základ pre slovenskú filiálku agrárnikov. Tam však už začal hrať prvé husle ešte ambicióznejší Milan Hodža, s ktorým sa Šrobár tiež pohádal.
V nasledujúcich rokoch sa stáva politikom „v druhej línii“. V rokoch 1921 a 1922 ešte pôsobí ako minister školstva a národnej osvety. Vo voľbách roku 1925 ho kandidujú už nie za poslanca, ale iba za senátora Národného zhromaždenia. Po desiatich rokoch odchádza z politického života a po ďalších dvoch rokoch i do dôchodku, hoci ďalej pracuje ako kúpeľný lekár v Trenčianskych Tepliciach.
Mníchovská zrada a následné rozbitie spoločného štátu s Čechmi oživia jeho záujem o politiku. Po porážke nemeckých vojsk v severnej Afrike a pri Stalingrade zakladá vlastnú pomerne vplyvnú odbojovú skupinu, ktorej jadro tvorili Viliam Pauliny, Imrich Karvaš, Fedor Houdek, Igor Makovický, Peter Zaťko, Anton Štefánek, Martin Mičura, Ján Botto (básnik Ivan Krasko), ale aj kanonik Andrej Cvinček a zastúpení sú i evanjelickí kňazi. Prostredníctvom obchodných agentov Šrobár posiela do cudziny Edvardovi Benešovi správy o situácii na Slovensku, odbojová skupina vytvára revolučné národné výbory. Nadviazala tesné kontakty aj s veliteľskými kruhmi Slovenskej armády, s bratmi Veselovcami, podplukovníkmi Jánom Imrom a Jánom Golianom.
Začiatkom augusta 1943 sa v Bytči antifašisti tajne stretli i s predsedom Slovenského snemu Martinom Sokolom, ktorý ich ubezpečoval, že 90 percent poslancov by hlasovalo za obnovenie ČSR. V nasledujúcej diskusii sa hovorilo o šanci šéfa parlamentu zosadiť prezidenta Jozefa Tisa, rozpustiť HSĽA a jej organizácie, zrušiť slovenskú ústavu a samostatný štát. Memorandum, ktoré vzišlo z tohto rokovania, kuriérnou cestou cez Švajčiarsko poslali do Londýna, ale Beneš ním nebol nadšený. Zrejme pre účasť skompromitovaných ľudákov na eventuálnom štátnom prevrate.
V prvej polovici roku 1944 začínajú šrobárovci spolupracovať i so zamestnancami bratislavskej Ústredne štátnej bezpečnosti, ktorí im poskytovali cenné informácie o chystaných raziách v bytoch odbojárov. Napriek týmto aktivitám zostali podobne ako ďalšie ilegálne skupiny Flóra či Justícia mimo rozhovorov o založení Slovenskej národnej rady ako vrcholného orgánu pripravovaného povstania. Komunisti, osobitne Gustáv Husák, ale aj zástupcovia občianskeho odboja, bývalí mladší Šrobárovi kolegovia z agrárnej strany Ján Ursíny a Jozef Lettrich, boli proti jeho vstupu do SNR. Napriek tomu, že s viacerými jeho „spolubojovníkmi“ už nadviazali spoluprácu. Stále ich iritoval Šrobárov pražský centralizmus, tesné napojenie na Beneša, ale aj podozrivé kontakty s ľudákmi. V neposlednom rade to bol jeho vysoký vek a povestná neopatrnosť v konšpiračnej práci. ÚŠB vedela o každom jeho kroku.
V politike bol vždy pri tom
Šrobár nestratil cit pre politické situácie „byť pri tom“. Je to práve on, kto ,vyhlasuje" Slovenské národné povstanie a obnovenie Československej republiky. Koncom augusta sa totiž skrýva v banskobystrickom byte Viliama Pauliniho a potom na chate na Donovaloch, kde ho zastihne správa o predčasnom vypuknutí SNP. Spolu s pplk. Mirkom Veselom a doktorom Ludvíkom Nábělkom v noci z 29. na 30. septembra koncipujú Proklamáciu Vojenského revolučného vedenia a vyhlásenie Predsedníctva Ústredného národného výboru. V Slovenskom slobodnom vysielači oba dokumenty prečítali 30. septembra o 11. hodine predpoludním podplukovník Vesel a inžinier Jozef Styk. V tom čase ešte boli členovia ilegálnej SNR okrem Ursínyho a Styka mimo povstaleckého územia.
Až 1. septembra sa v Banskej Bystrici na ustanovujúcom zhromaždení konštituovala povstalecká SNR. Husákovi a Ursínymu nezostávalo nič iné, iba akceptovať za jedného z dvoch jej predsedov práve Šrobára. Pretože druhý predseda – za komunistov – Karol Šmidke mal aj iné funkcie, väčšinu zasadaní až do druhej polovice októbra viedol Šrobár. Československá vládna delegácia na čele s Františkom Němcom a SNR vedenej Šrobárom odleteli 23. a 24. októbra z letiska Tri duby na oslobodené územie Podkarpatskej Rusi a odtiaľ do Moskvy. Koncom roka 1944 v Bratislave na nevôľu samotných sudcov zinscenovali proces proti „vlastizradcom“, teda vodcom „banskobystrického puču“.
Foto: Literárny archív Slovenskej národnej knižnice v Martine
Najprísnejší trest dostal Šrobár – doživotné väzenie. Ostatní sa dočkali 20 až 25 rokov trestnice. Pravda, nik z nich nebol v rukách ľudáckych orgánov, na gestape sa v zmätku dobrovoľne prihlásil iba Paulini, ktorý po psychickom i fyzickom „spracovaní“ na súde svedčil, ale aj tak nešťastne skončil v jednom z nacistických táborov. V Berlíne boli relatívne miernymi rozsudkami šokovaní, a tak sa do troch dní musel konať nový súd vytvorený „ad hoc“ a všetkým obžalovaným udelili najvyšší trest. Pravda, v neprítomnosti…
Šrobár sa medzitým zúčastňuje na moskovských rokovaniach o nastolení nových pomerov v Československu. Po oslobodení východného Slovenska slávnostne otvára v Košiciach rokovanie prvej vlády Národného frontu, na ktorom vyhlásili Košický vládny program. V kabinete Zdeňka Fierlingera sa mu prekvapujúco ušlo kreslo ministra financií.
Sotva by sme v našich dejinách našli viac vrcholových politikov, ktorí prešli takými zložitými životnými i spoločenskými peripetiami ako Vavro Šrobár.
Beneš o ňom ako o svojom človeku istý čas uvažoval, že by mohol byť premiérom. Klement Gottwald ho navrhoval na post vicepremiéra, aby bol akýmsi styčným dôstojníkom medzi vládou a prezidentom. Demokratická strana, ktorej členom sa Šrobár stal, bola zásadne proti a podpredsedom vlády sa stal Ursíny. Pod Šrobárovým vedením ministerstvo pripravilo návrat k jednotnej štátnej mene. Hoci slovenská koruna mala v tom čase niekoľkonásobne vyššiu hodnotu ako česká „protektorátna“, menili sa v rovnakom pomere 1:1.
Posledná kapitola života tiež nebola nudná
Po nezhodách s vedením Demokratickej strany sa Šrobár usiloval o založenie tretej veľkej politickej strany na Slovensku, pričom mu spočiatku pomáhal otec Jána Čarnogurského Pavol, ktorý bol za slovenského štátu poslancom. Napokon sa však bývalí umiernení ľudáci tzv. aprílovou dohodou pričlenili k DS a nová Strana slobody, kde bol Šrobár čestným predsedom, nezískala v májových voľbách v roku 1946 ani štyri percentá hlasov.
Po tomto výsledku Šrobár odchádza druhý raz „definitívne“ do penzie, ale počas februárovej politickej krízy mu Gottwald zatelefonuje do Trenčianskych Teplíc, či môže prezidentovi navrhnúť, aby ho vymenoval za člena koaličnej vlády KSČ a tzv. obrodených strán Národného frontu. Šrobár predbežne súhlasil, no chcel klásť podmienky. Po príchode do Prahy 25. februára však zistil, že Beneš už jeho dekrét podpísal.
Po oficiálnom ustanovení novej vlády na Pražskom hrade zostal aj s Janom Masarykom v prezidentskej kancelárii, kde im Beneš oznámil svoj zámer abdikovať. Ako riešil tento problém syn Prezidenta Osloboditeľa 10. marca 1948 nadránom, vieme (či nevieme?). Špekulácie o jeho údajnej samovražde alebo vražde tajnými agentmi sú živé dodnes.
Šrobár však zostal ministrom pre zjednocovanie zákonov až do svojej smrti. Zomrel 6. decembra 1950, keď mu v olomouckej nemocnici neúspešne operovali rakovinový nádor. Pochovali ho so všetkými štátnickými poctami na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.
Mnohí Šrobárovi dodnes nevedia zabudnúť jeho tvrdé presadzovanie čechoslovakizmu v medzivojnovom období, ani to, že na sklonku života pomáhal robiť Gottwaldovi zdanie pokračujúcej demokracie v Československu. Viacerí zas snovali rôzne konšpirácie, pretože sa k nemu ako k najstaršiemu členovi vládnej delegácie po oficiálnych rokovaniach v Moskve diktátor Josif V. Stalin správal mimoriadne familiárne. Sotva by sme v našich dejinách našli viac vrcholových politikov, ktorí prešli takými zložitými životnými i spoločenskými peripetiami ako Vavro Šrobár. Aj keď neraz so stratou desiatky, urobil pre Slovensko v začiatkoch budovania jeho modernej štátnosti nesmierne veľa.