August '68: Ako to, že k nám nevtrhli aj Rumuni?

, 21.08.2017 07:00
SNP ČSR augusr
Námestie SNP 21. augusta 1968. Pred 49. rokmi napadli členovia Varšavskej zmluvy Československo. Autor:

Nebyť včasného zásahu zvonku, tak sa tu zopakujú krvavé maďarské udalosti z roku 1956. To bolo najčastejšie zdôvodnenie invázie do Československa, a bolo ho počuť ešte dlho po auguste 1968.

Sovieti postupovali podľa už vyskúšaného scenára, len tentoraz zapojili do vojenskej operácie aj spojencov z východného bloku vrátane Maďarska. Nie však Rumunsko, a ani východné Nemecko (NDR). Priblížme si, prečo ich vynechali.

Medzi prvými na Západe prirovnal Pražskú jar k procesom, ktoré v roku 1956 prebehli v Maďarsku, poľsko-americký politológ Zbygniew Brzezinski. Urobil tak v prednáške na Kolumbijskej univerzite už 13. marca 1968. Deň predtým navštívil s niekoľkými predstaviteľmi Štátneho departmentu USA veľvyslanectvo ČSSR vo Washingtone, kde sa dal informovať. „Rozvoj udalostí v Československu však má hlbší význam a vplýva na všetky krajiny socialistického tábora vrátane Sovietskeho zväzu,“ dodal známy politológ.

Približne v tom istom čase vyslovil vážne obavy zo zopakovania maďarských udalostí v Československu Jurij Andropov, len nedávno vymenovaný nový šéf KGB. „V Maďarsku sa to tiež takto začínalo, ten vonkajší chaos má svoj poriadok,“ varoval 15. marca 1968 členov politbyra (užšieho vedenia strany). Podľa súčasného historika Alexandra Stykalina z Ústavu slavistiky Ruskej akadémie vied trpel Andropov „maďarským syndrómom“ – v kritickom čase bol totiž sovietskym veľvyslancom v Budapešti.

Bol tam aj 31. októbra 1956, keď vláda Imre Nagya prijala uznesenie o vystúpení Maďarska z varšavského paktu a vyzvala OSN, USA a ďalšie západné veľmoci, aby garantovali maďarskú neutralitu. Tretieho novembra sa Andropov podieľal na vylákaní ministra obrany, náčelníka generálneho štábu a ďalších maďarských generálov na sovietsku základňu, kde ich zatkli. Organizoval revolučnú robotnícko-roľnícku vládu Jánosa Kádára, ktorá o deň neskôr požiadala velenie Sovietskej armády, aby pomohlo „rozbiť čierne sily reakcie a kontrarevolúcie, a obnoviť socialistické zriadenie“. Približne v tom istom čase spustil maršal Ivan Konev vojenskú operáciu pod kódovým označením Víchor, s cieľom likvidovať protikomunistické povstanie. Výsledok: 270 mŕtvych a 19-tisíc zranených.

Nicolae Ceauşescu na návšteve Československa v...
Nicolae Ceauşescu na návšteve Československa v auguste 1968. Po jeho pravici Ludvík Svoboda a Alexander Dubček. Autor: WIKIMEDIA / ROMANIAN NATIONAL ARCHIVES

Z novších historických výskumov vyplýva, že už vtedy sa chceli do ozbrojenej „internacionálnej pomoci“ zapojiť ďalšie členské štáty varšavského paktu, a z hľadiska našej témy je zaujímavé, že najaktívnejšie vystupovala Bukurešť. Vtedajší rumunský vodca Gheorghe Gheorghiu–Dej navrhol v októbri 1956 Nikitovi Chruščovovi spoločnú vojenskú akciu v Maďarsku a ponúkol do nej rumunské jednotky. Vo svojich memoároch to spomína aj niekdajší sovietsky líder: „Odmietol som, neželal som si národnostné konflikty medzi Rumunmi a Maďarmi,“ napísal Chruščov.

Keď sa o rumunskej iniciatíve dozvedeli čelní predstavitelia Československa, tiež nechceli ostať pozadu. Vtedajší prezident Antonín Zápotocký a premiér Viliam Široký sa podľa zistení českého historika Karla Kaplana prihovárali za tvrdé opatrenia na „udržanie ľudovodemokra­tického zriadenia“ v Maďarsku vrátane vojenského zásahu. Československo bolo ochotné ho nielen podporiť, ale sa aj „aktívne zúčastniť“.

Z dochovaných materiálov zároveň vyplýva, že Moskva odmietla i československú ponuku. Niektorí vojenskí historici však predpokladajú, že rumunské a československé jednotky napokon zohrali istú úlohu v zabezpečovaní úspechu operácie Víchor. Mali za úlohu uzatvoriť na hraniciach severovýchodné územie Maďarska a zároveň utvoriť akýsi „obranný štít“, ktorý sa potom stal súčasťou sovietskej vojenskej likvidácie povstania. (Na slovenskej strane štátnej hranice sa v jeseni 1956 postupne sústredilo 30-tisíc mužov v zbrani a 350 tankov.) „Zradca“ Nagy bol zatknutý a do apríla 1957 väznený v Snagove na území – pozor! – Rumunska. Principiálny postoj Bukurešti počas maďarských udalostí ocenil Chruščov tak, že súhlasil v roku 1958 so stiahnutím sovietskych vojsk z Rumunska (mali tam základne od skončenia druhej svetovej vojny).

Vieme, čo bolo ďalej. Západný svet odsúdil brutálne potlačenie nepokojov cudzou mocou v Maďarsku, ale vlády mocností rešpektovali jaltské dohody, okrem toho ich vtedy plne zamestnávala suezská kríza, a tak ostalo pri deklaráciách. Kádár sa potom pustil do budovania „guľášového“ socializmu, najprv však dal popraviť Nagya a jeho spoločníkov. Sovietsky blok sa na dvanásť rokov stabilizoval. Vírus nespokojnosti znovu dal o sebe vedieť až počas Pražskej jari, Sovieti však už boli poučenejší a zavolali si na pomoc aj spojencov (nech sa zodpovednosť rozloží na celý blok). Medzi jednotkami, ktoré 21. augusta 1968 vtrhli na Slovensko porátať sa s tunajšími „kontrarevolu­cionármi“, nechýbali, paradoxne, ani maďarské pluky…

Ceaușescu videl v Dubčekovi spojenca

Pripomeňme si, že vojenský pakt s názvom Varšavská zmluva vznikol ako protipól NATO v roku 1955 a založilo ho osem štátov: Albánsko, Bulharsko, Československo, Maďarsko, NDR (východné Nemecko), Poľsko, Rumunsko a ZSSR. Albánsko sa však od roku 1962 prestalo zúčastňovať na činnosti Varšavskej zmluvy. Dôvod? Po vyhrotení čínsko-sovietskych sporov ju komunistický vodca „krajiny orlov“ Enver Hodža preorientoval na užšie vzťahy s Pekingom, a styky s Moskvou sa dostali na bod mrazu. Pri formovaní koalície proti „kontrarevolúcii“ v Československu preto Albánsko vôbec neprichádzalo do úvahy. Predbehneme udalosti a poznamenáme, že Tirana odsúdila vojenskú intervenciu a v septembri 1968 vystúpila z varšavského paktu. Medzitým však výrazne ochladli aj vzťahy Bukurešti s Moskvou. Zhoršili sa už v posledných rokoch vlády Gheorghiu-Deja (zomrel v marci 1965), za jeho nástupcu Nicolae Ceaușesca sa však Rumunsko čoraz viac dostávalo spod diktátu Moskvy a robilo si pomerne samostatnú zahraničnú politiku. Prejavilo sa to nielen v zbližovaní Bukurešti s Pekingom, ale aj so Spojenými štátmi a vôbec so Západom.

Išlo to tak ďaleko, že v čase tzv. šesťdňovej vojny Rumunsko podporilo Izrael, ba zachovalo s ním diplomatické styky, hoci ZSSR a jeho satelity stranili Arabom a prerušili vzťahy so židovským štátom. Rumuni za to zožali kritiku na medzinárodnej porade komunistických a robotníckych strán vo februári 1968 v Budapešti. Až takú ostrú, že ich delegácia demonštratívne opustila zasadanie.

Napriek tomu Rumunsko zostávalo vo Varšavskej zmluve a Ceaușescu sa naďalej zúčastňoval na rokovaniach jej najvyššieho orgánu – Politického poradného výboru. Ako tvrdí ruský historik a diplomat Valerij Musatov, pre Moskvu bolo vtedy dôležité zachovať aspoň navonok jednotu spoločenstva socialistických štátov. Rozhodla sa však nezasväcovať Ceaușesca do plánov riešenia československej krí­zy.

V Kremli dobre vedeli o tom, že Ceaușescu sympatizuje s Alexandrom Dubčekom a jeho politikou. Preto už v marci 1968 vytvorili takzvaný „klub piatich“ (ZSSR, Poľsko, Maďarsko, NDR a Bulharsko), ktorý sa schádzal rokovať o Československu bez predstaviteľov Rumunska. Rumunov nepozvali ani na schôdzku v Drážďanoch, kde si československá delegácia prvýkrát vypočula varovanie, že režimu hrozí „plazivá kontrarevolúcia“.

Niekoľko hodín po vpáde vojsk dal Nicolae Ceaușescu zvolať veľké zhromaždenie v centre Bukurešti, na ktorom odsúdil okupáciu.

Ako píše rumunský historik Vasile Buga, niežeby sa Ceaușescovi páčili reformy Pražskej jari, demokratizácia politiky a celej spoločnosti – bol predsa diktátorom a stúpencom ortodoxného socializmu – ale na obrodnom procese v Československu mu imponovalo úsilie vydobyť si väčšiu nezávislosť vo vzťahoch s Moskvou. V českých a slovenských reformných komunistoch preto videl potenciálnych spojencov Rumunska. Solidaritu a podporu im vyjadril Ceaușescu osobne, a to len týždeň pred inváziou, keď navštívil Prahu, aby tu podpísal novú medzištátnu zmluvu o spojenectve a spolupráci.

V rovnaký deň, 13. augusta, sovietsky vládca Leonid Brežnev naposledy zavolal Dubčekovi, aby mu pripomenul, že neplní sľuby, dané 1. augusta na ich schôdzke v Čiernej nad Tisou: obnoviť cenzúru tlače, vymeniť ministra vnútra atď. Dubček odpovedal, že to tak rýchlo nejde. Tento dlhý telefonický rozhovor vraj Brežneva definitívne presvedčil, že „Saša“ je beznádejný prípad a treba zasiahnuť vojensky.

Niekoľko hodín po vpáde vojsk dal Nicolae Ceaușescu zvolať veľké zhromaždenie v centre Bukurešti, na ktorom odsúdil okupáciu. Podľa Bugu sa chystalo dokonca vystúpenie z paktu, sprevádzané obavami, či teraz nie je na muške interventov práve Rumunsko. „Obavy vyplývali z pohybu sovietskych jednotiek blízko spoločnej štátnej hranice,“ vysvetľuje Buga, „ďalší vývoj udalostí však ukázal, že išlo najskôr o zastrašovanie rumunského vedenia a nie o zámer vtrhnúť do Rumunska.“

Zišlo aj z Ceaușescových plánov dať zbohom Varšavskej zmluve a vyhlásiť neutralitu, vyhovoril mu ich Josip Broz Tito, keď na spoločnej schôdzke otvorene povedal,, že v prípade ozbrojeného konfliktu so ZSSR nemôže rumunský líder počítať s pomocou Juhoslávie.

Ako Ulbrichtovi pokazili radosť

Až do roku 1989 sa verilo, že medzi inváznymi vojskami boli aj jednotky NDR. A ďalších takmer dvadsať rokov sa hľadali dôkazy, že neboli. Až začiatkom roku 2008 sa podarilo rakúskym historikom nájsť v sprístupnených ruských archívoch dokumenty, ktoré to potvrdzovali. Rozhodujúci bol prepis rozhovoru Brežneva s vtedajším československým prezidentom Ludvíkom Svobodom počas moskovských rokovaní 23. augusta 1968.

Na otázku generála Svobodu, či sa na operácii zúčastnili aj východní Nemci, Brežnev odpovedal, že nie, že v poslednej chvíli ich Moskva zadržala na hraniciach a že „súdruhovia z NDR nemali z toho radosť“. Údajne sa tak stalo na žiadosť Vasila Biľaka a Drahomíra Koldera z protidubčekov­ského krídla vo vedení KSČ, čiže tých, ktorých mená figurovali na pozývacom liste.

Podľa zistení Rüdigera Wenzkeho z Centra pre vojenskú históriu pri bundeswehre, dve divízie NDR mali podľa pôvodného plánu obsadiť okresy v západných a severných Čechách – prvá mala dôjsť do Děčína a Litoměříc, druhá smerovala na Plzeň. Mali tam zriadiť vojenské komandatúry, čo znamená asi toľko, že nemeckí dôstojníci by tam bývali rozhodovali o všetkom spoločenskom dianí. Pozývatelia spojeneckých vojsk si zrejme napokon uvedomili, že verejnosti by to pripomenulo smutné udalosti, ktoré nasledovali po Mníchovskej dohode z jesene 1938…

Vtedajší vodca NDR Walter Ulbricht sa naozaj musel cítiť ponížený, keď ho Kremeľ v poslednej chvíli zavrátil.

Na spojeneckom cvičení Šumava na území ČSSR začiatkom leta 1968 sa však východní Nemci zúčastnili. Toto cvičenie, ako je už dokázané, bolo generálkou na samotnú intervenciu. U očitých svedkov, ktorí neskôr tvrdili, že ich dedinou alebo mestečkom prechádzali počas okupácie aj vojaci NDR, tak mohlo prísť k časovej zámene.

Legenda o účasti východných Nemcov na invázii však vznikla najmä zásluhou nočnej správy sovietskej tlačovej agentúry, ktorú hneď prevzali médiá na celom svete. Oznamovala, že československú hranicu prekročili „spriatelené vojská“, medzi ktorými bola aj Ľudová armáda NDR. V skutočnosti hranicu prekročila iba skupina štábnych dôstojníkov tejto armády s pozorovateľskou misiou. Je však zaujímavé, že oficiálna propaganda NDR túto legendu živila a snažila sa vyvolať dojem, že na potlačení Pražskej jari sa podieľali aj východní Nemci. V novinách sa objavovali fotografie oných štábnych dôstojníkov, ktorí sa na územie ČSSR dostali. Vtedajší vodca NDR Walter Ulbricht sa naozaj musel cítiť ponížený, keď ho Kremeľ v poslednej chvíli zavrátil. Veď v „klube piatich“ bol spolu s poľským kolegom Władysławom Gomulkom najväčším radikálom, od samého začiatku trval na razantnom potlačení ohnísk československej ideologickej „nákazy“ a neskrýval obavy, že môže „preskočiť“ na okolité štáty bloku.

Slováci si spomenuli na Horthyho

Východných Nemcov zavrátili, ale Maďarov k nám Sovieti so sebou vzali. Na invázii sa zúčastnila jedna ich posilnená motostrelecká divízia a ďalšia jednotka v rámci sovietskeho leteckého zväzku. Podľa vojenských odborníkov išlo dovedna asi o 30-tisíc vojakov.

„Na Slovensku najmä účasť posilnenej maďarskej divízie pri obsadzovaní južných oblastí republiky pripomenula udalosti po Viedenskej arbitráži, okupáciu tohto územia horthyovským Maďarskom,“ konštatuje historik Michal Štefanský, ktorý sa pred štvrťstoročím zúčastnil na práci vládnej komisie pre analýzu udalostí v rokoch 1967 až 1970.

Podľa niektorých svedectiev politické vedenie Maďarska presviedčalo Kremeľ pred intervenciou, že jeho jednotky by sa mali vyhnúť územiu, kde žije maďarské etnikum. Sovietski stratégovia si však asi mysleli, že maďarskí vojaci si ľahšie porozumejú s miestnymi slovenskými Maďarmi. Skutočnosť bola iná, a najmä v prvých dňoch okupácie vznikali rôzne incidenty.

Jeden z najvážnejších zažilo Štúrovo, keď maďarská jednotka tam násilne obsadila oddelenie Verejnej bezpečnosti. V niekoľkých obciach s prevahou obyvateľov maďarskej národnosti ľudia zastavovali kolóny tankov, bránili im v postupe a presviedčali vojakov, aby sa vrátili, skade prišli. „Naše jednotky nezískali žiadnu podporu od miestnych Maďarov,“ stálo v správe maďarského konzulátu v Bratislave pre jeho ústredie.

Maďarské jednotky sa z československého územia stiahli spolu s vojskami ďalších troch štátov – satelitov po 18. októbri 1968.

Ruská historička Jelena Maščenková po preštudovaní tzv. prezidentského archívu v Moskve dospela k záveru, že maďarský vodca János Kádár vystupoval proti vojenskému potlačeniu Pražskej jari do poslednej chvíle. Blízky Dubčekov priateľ a spolupracovník Ivan Laluha si to nemyslí: „K dispozícii je predsa záznam z poslednej porady najvyšších predstaviteľov piatich komunistických strán pred intervenciou, bolo to 18. augusta, a práve Kádár na nej povedal, že už nevidí iné východisko.“

Krátko predtým sa Kádár stretol s Dubčekom v Komárne a žiadal ho, aby vyšiel Brežnevovi v ústrety. Dubček mal ku Kádárovi osobitný vzťah, jeho zlyhanie ho aj neskôr trápilo. V máji 1987 mu tajne poslal list s prosbou prehodnotiť účasť Maďarska na augustovej intervencii. „Sám som ten list niesol do Rajky a z tamojšej pošty ho poslal do Budapešti, odpovede sme sa však nedočkali,“ dodáva Laluha.

Maďarské jednotky sa z československého územia stiahli spolu s vojskami ďalších troch štátov – satelitov po 18. októbri 1968. Na Slovensku tu boli ešte Bulhari s jediným plukom svojej armády, ktorý obsadzoval spolu so sovietskymi jednotkami Brezno a Zvolen. Najbližší spojenci Moskvy už tu boli zbytoční, v ten októbrový deň sa totiž podpísala dohoda o podmienkach „dočasného“ pobytu sovietskych vojsk v Československu. Ako každé naše provizórium trvalo aj toto neuveriteľne dlho, priam večne, viac ako dvadsať rokov…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#august 1968
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk