Tisov režim sa snažil svojich politických a ideových odporcov izolovať už od vzniku Slovenského štátu v marci 1939. Podľa nepresných štatistík prešlo odvtedy do leta 1944 len tzv. zaisťovacím táborom v Ilave (bol obdobou koncentráku) okolo 2 800 politických väzňov.
Ďalší sa striedali alebo zostávali vo väzniciach v Bratislave, Leopoldove, Nitre či inde. V nitrianskej väznici krajského súdu sústredili justičné orgány štátu od mája 1944 takmer tri desiatky komunistov.
Boli medzi nimi aj predvojnoví poslanci a senátori za KSČ, členovia troch ilegálnych ústredných výborov, ktorých postupne odhalili, zatkli a odsúdili na dlhodobé tresty odňatia slobody. Spomeňme aspoň najznámejších: Viliama Širokého, Jána Osohu, Ľudovíta Benadu a Júliusa Ďuriša.
V 50. rokoch vo väzení skončili vodcovia SNP aj mnohí vojenskí partizánski velitelia.
Vedenie v poradí už piateho ilegálneho ÚV KSS – Karol Šmidke, Gustáv Husák a Ladislav Novomeský – počítalo s oslobodením týchto väzňov na začiatku Povstania.
Na jeho prípravách sa všetci traja aktívne zúčastňovali spolu s predstaviteľmi zakázaných demokratických strán a predstaviteľmi hlavných zložiek občianskeho odboja v rámci ilegálnej Slovenskej národnej rady. Pôvodne sa však predpokladalo, že Povstanie vypukne až vtedy, keď sa Červená armáda dostane do blízkosti slovenských hraníc.
Deň D mal nastať niekedy začiatkom roku 1945, keď sovietske jednotky obsadia Krakov, veliteľ povstaleckých vojsk Ján Golian to správne odhadoval na 20. januára. Ale vzhľadom na nepredvídané udalosti, predovšetkým unáhlené diverzné akcie partizánov, vyvraždenie nemeckej vojensko-diplomatickej misie v martinských kasárňach a následnú nemeckú okupáciu Slovenska, muselo sa Povstanie začať o päť mesiacov skôr.
Foto: Web umenia / Ministerstvo vnútra SR - Štátny archív v Banskej Bystrici
Vodcovia protifašistického odboja do poslednej chvíle čakali na návrat delegácie SNR z Moskvy a na informácie o možnostiach koordinovaného postupu s velením Červenej armády. Potom už nemohli ozbrojené vystúpenie ďalej odkladať a začali realizovať jeho náhradný defenzívny scenár.
V dosť neprehľadnej situácii reagovali niektoré vojenské posádky na Golianov rozkaz oneskorene, ďalšie, predovšetkým na západnom Slovensku, sa k Povstaniu vôbec nepridali. Zlyhala bratislavská posádka, čo organizátorov znepokojilo možno ešte viac, ako odzbrojenie dvoch východoslovenských divízií Nemcami.
Na mnohých miestach sa preto muselo improvizovať, a to aj pri oslobodzovaní politických väzňov. Historik Povstania Jozef Jablonický už pred rokmi podrobne opísal, čo sa v skutočnosti dialo.
Napríklad v Ilave sami politickí väzni zorganizovali 1. septembra vzburu a útek. Pred ranným nástupom sa s pomocou dvoch príslušníkov strážneho oddielu zmocnili kľúčov od väzenskej brány a bolo to.
V Seredi, kde sa nachádzal židovský koncentračný tábor, sa skupina miestnych antifašistov pokúsila získať na stranu Povstania najprv vojenskú posádku. V tom im zabránili niektorí dôstojníci, na povstalecké územie sa však rozhodli odísť miestni žandári a vzali so sebou aj príslušníkov žandárskej expozitúry z koncentráku, v ktorom vtedy živorilo viac ako tisíc osôb. Pred svojím odchodom žandári tábor jednoducho rozpustili.
A ako to bolo v Nitre?
Šmigovský zostal verný Tisovi
„Tridsiateho augusta dopoludnia mi v Bratislave Husák povedal, že na strednom Slovensku sa začali vojenské akcie, ale ja pocestujem do Nitry, kde je už zariadené, že vypustia politických väzňov,“ spomínal po rokoch Anton Rašla, povstalecký prokurátor. „Vojaci ich mali dopraviť do Banskej Bystrice a ja som mal vojakom robiť doprovod, prípadne im vysvetliť, kto sú tí väzni.“
Ich oslobodenie bolo dohovorené aj s niekoľkými väzenskými dozorcami, ale už v Nitre Rašla zistil, že akcia pod heslom „Martin Rázus“ sa nerealizovala, lebo Povstanie v meste pod Zoborom zlyhalo, presnejšie: tamojšia vojenská posádka pod velením majora Jána Šmigovského sa nepridala k Povstaniu, zostala verná Tisovi a slovenskej vláde v Bratislave.
Podľa Jablonického zistení v Nitre sa neuskutočnili ani nijaké prípravy na miestnu povstaleckú akciu. O Šmigovskom sa vo vojenských kruhoch vedelo, že je oddaným prívržencom Tisovho režimu, už od roku 1939 bol vojenským poradcom Hlinkovej gardy.
Preto Golianovo vojenské ústredie určilo za veliteľa povstaleckej akcie v Nitre Jana Černeka, veliteľa tamojšieho Doplňovacieho okresného veliteľstva. Ale stalo sa tak iba krátko pred vypuknutím SNP, doslova na jeho prahu. „Černek sa napriek tomu naivne nazdával, že bez problémov prevezme od Šmigovského velenie,“ približoval situáciu Jablonický.
Černek sa od rána 30. augusta nachádzal v Zlatých Moravciach. Ešte pred ním, popoludní dorazil z Bystrice do Nitry vojenský kuriér poručík Pavol Švihra s Golianovým rozkazom odísť do Povstania. Šmigovský po otvorení obálky s rozkazom narýchlo zvolal poradu dôstojníkov, ktorým oznámil, že sa bude riadiť iba rozkazmi z Bratislavy, buď od prezidenta, alebo z ministerstva národnej obrany. Švihru chcel dať zatknúť, tomu sa však podarilo v poslednej chvíli uniknúť.
Foto: VHÚ v Bratislave
Až večer 30. augusta, približne vtedy ako Rašla z Bratislavy, prišiel do Nitry zo Zlatých Moraviec Černek. Šmigovský mu v kasárňach zopakoval to, čo v posledných hodinách vyhlásil už niekoľkokrát, že totiž zostáva verný Tisovi a že velenie posádky neodovzdá bez súhlasu ministerstva. Černek sa potom v meste pokúšal presvedčiť niektorých dôstojníkov, ale ani jeden nebol ochotný pridať sa k Povstaniu. Čo potom urobil Černek? Nasadol na vlak a odišiel do Bystrice.
Z politických väzňov, ktorí vtedy čakali za mrežami na svoje oslobodenie a odchod do Povstania, žije ešte Bratislavčan Pavel Branko, zatknutý štátnou bezpečnosťou (ÚŠB) v lete 1942 a o dva roky neskôr odsúdený na dvanásť rokov straty slobody v procese so skupinou Uhlárik a spol.
„Spávali sme oblečení a obutí, pripravení na okamžitú akciu,“ spomína Branko, ktorý mal vtedy 23 rokov. Vedeli, ako sa vyvíjajú veci za múrmi väznice? „Špičky zrejme vedeli, nás pešiakov však o tom neinformovali,“ odpovedá. „Špičky“, to boli hlavne Široký, Ďuriš a Benada. Lebo podľa starších zistení historičky Anny Štvrteckej taký Osoha nebol zasvätený do tajných plánov, hoci patril medzi najznámejších funkcionárov ilegálnej KSS ako člen jej prvých troch ústredných výborov.
Práve medzi Osohom a Širokým vznikli spory po tom, čo sa útek väzňov odročil na neurčito. Osoha bol zato, aby sa oň na vlastnú päsť pokúsila menšia skupina väzňov, zatiaľ čo Široký rešpektoval inštrukciu a súhlasil len s takým odchodom do Povstania, ktorý sa zvonku zabezpečí pre všetkých politických väzňov.
Husák v prvom vydaní svojho Svedectva o SNP tvrdil, že „v kritickom čase bola v nitrianskej väznici deň-dva možnosť oslobodiť sa aj vlastnou iniciatívou uväznených“. Vraj sa o tom dozvedel po skončení vojny, zdroj svojich informácií neuviedol.
Jablonický však o takejto možnosti pochyboval, lebo v kritickom čase, t. j. 31. augusta a 1. septembra veliteľ nitrianskej posádky a veliteľ väznice posilnili v nej bezpečnostné opatrenia. Každý pokus o útek by teda narazil na vážne prekážky. Okrem toho 1. septembra prišla do Nitry kolóna áut s nemeckou bezpečnostnou políciou.
Šmigovský okupantov uvítal a hneď začal s nimi spolupracovať. Na druhý deň dorazili do mesta aj jednotky nemeckej bojovej skupiny Schill, ktoré vďaka týmto okolnostiam mohli rozvíjať útok proti povstalcom na Ponitrí.
Mohol za to Husák?
Po vojne začali funkcionári KSS zoskupení okolo Širokého rozširovať informáciu, že oslobodenie nitrianskych politických väzňov znemožnil Husák. Prečo by to robil? Vraj v obave, že Široký ohrozí jeho vtedajšie vedúce postavenie v strane a v politickom vedení Povstania.
Husák mal podľa tejto verzie dokonca poslať komusi „podvodný list“, aby sa akcia pod heslom „Martin Rázus“ neuskutočnila. „Súdruh Široký spolu s ďalšími straníckymi funkcionármi mali zostať vo väzení bez ohľadu na to, že im hrozila smrť od fašistických vrahov,“ tvrdil Karol Bacílek v prejave, prednesenom 31. mája 1952 na slávnosti k päťdesiatinám Viliama Širokého v Národnom divadle v Bratislave. (V tom čase bol už Bacílek ministrom národnej bezpečnosti a Široký vicepremiérom ČSR, zatiaľ čo z politického väzňa Husáka sa snažili násilím dostať „priznanie“ vyšetrovatelia ŠtB.)
Podobne sa vtedy vyjadroval Ďuriš. Ale aj najnovšie výskumy uskutočnené najmladším pokolením slovenských historikov túto verziu odmietajú. Napríklad Tomáš Černák v nedávno vydanej knihe o Husákovi približuje jeho viaceré pokusy oslobodiť väzňov ešte aj po 1. septembri, keď Nitra už bola obsadená Nemcami.
Foto: archív
„Husák napriek tomu znovu zašiel za Golianom a žiadal ho o nasadenie vojska i partizánov na prepad Nitry,“ konštatuje Černák. „Argumentoval mimoriadnym politickým významom celej akcie a dôležitosťou osoby Viliama Širokého, ktorého musia za každú cenu dostať na slobodu.“
Okolo 600 mužov sa 4. septembra 1944 pohlo smerom na Nitru, ale museli sa vrátiť, aby ich mohli nasadiť proti útočiacim Nemcom v priestore Priekopa – Martin, kde vznikla pre povstalcov kritická situácia.
A tak politickí väzni zostali za múrmi nitrianskej väznice. Ako kedysi napísala Štvrtecká, v ich duši „ostal tieň, ľútosť, vypovedaná i nevypovedaná výčitka… výčitky voči Husákovi prerástli v nevraživosť“. Čo si o tom myslí Pavel Branko? „Na slobodu sme sa nedostali určite nie pre Husákove intrigy, ale preto, že veliteľ tamojšej vojenskej posádky podplukovník Šmigovský sa odmietol pripojiť k Povstaniu.“
Neskôr ich všetkých presunuli do Leopoldova. S približovaním frontu totiž Tisova vláda začala svojich politických väzňov zvážať do väzníc v západnej časti krajiny. Tam ich vydala gestapu, ktoré takmer všetkých postupne deportovalo do koncentračných táborov, predovšetkým do Mauthausenu.
Niekdajší nitrianski a potom leopoldovskí väzni sa vo februári 1945 ocitli v bratislavskom väzení. Odtiaľ sa dvom podarilo utiecť, a to práve Širokému a Ďurišovi. Veľkú zásluhu mal na tom vtedajší prokurátor Július Viktory, ktorý spolupracoval s odbojom.
Nemohol dostať na slobodu aj ďalších? „Vylúčené, tajný nočný útek z Nemcami obsadenej Bratislavy sa mohol podariť dvom, ale nie 280,“ odpovedal Branko. " Viktory si vybral špičky, inak sa nedalo."
Široký s Ďurišom sa potom dostali na územie kontrolované už Červenou armádou, zatiaľ čo ich spoluväzni putovali do Mauthausenu. Deportácie sa uskutočňovali spravidla vlakom, v tomto prípade však transport pozostával z piatich nákladiakov a 19. februára 1945 ho na ceste pri rakúskom mestečku Melk omylom bombardovali spojenecké lietadlá.
Opakované nálety úplne zničili štyri autá, 24 väzňov pritom zahynulo a 45 bolo zranených, piaty nákladiak, v ktorom viezli aj Branka, však akoby zázrakom nezasiahlo. Niektorí väzní využili zmätok a dali sa na útek, medzi nimi Benada a Dubček, otec Alexandra Dubčeka, po niekoľkých dňoch ich však prenasledovatelia na základe udania dolapili a dopravili do Mauthausenu, kde sa 5. mája 1945 dočkali oslobodenia americkou armádou.
Široký opäť na koni
<A> Čo nasledovalo po vojne? Najprv Národný súd v Bratislave odsúdil 25. septembra na trest smrti Jána Šmigovského. V zdôvodnení rozsudku sa zdôrazňovala jeho zrada na Povstaní. Podľa Jablonického „súd zakrýval neschopnosť povstalcov pri debakli Nitry“.
Historik bol tiež presvedčený, že povojnoví víťazi zaobchádzali so Šmigovským „zaujato a bez milosti, hoci nepredstavoval ten najhorší prípad“. Milosť mu skutočne neudelili a o dva týždne ho popravili na zadnom nádvorí Krajského súdu v Bratislave.
O dva mesiace skôr, na augustovej konferencii KSS v Žiline dosadil Klement Gottwald na jej čelo svojho človeka, a tým bol Široký. Jeho zvolenie síce sprevádzali hlasné protesty a výkriky stúpencov protikandidáta, ktorým bol Šmidke, ale stalo sa. Znamenalo to podstatné oslabenie vplyvu povstaleckého vedenia strany.
Foto: archív Pravdy
Čoskoro sa bývala koalícia komunistov a demokratov úplne rozpadla a ich spojenectvo pred Povstaním i počas neho vystriedala neľútostná predvolebná súťaž či skôr boj o mocenský monopol. Husákovi a spol. však väčšie nebezpečenstvo hrozilo od „svojich“ ako od politických protivníkov. Naplno si to uvedomil, keď ho začali stíhať za „buržoázny nacionalizmus“. Aj za tým stál, ako sa ukázalo, Široký a jeho skupina.
„Protipovstalecký komplex zásadným spôsobom ovplyvňoval Širokého prístup k tzv. buržoáznym nacionalistom, hoci nebol jediným dôvodom averzie voči nim,“ vysvetľuje Jan Pešek z Historického ústavu SAV. „Vybavovanie si účtov s povstaleckým vedením však predstavovalo moment prvoradého významu.“
Prejavilo sa to aj v prípravnej fáze vykonštruovaného procesu s Husákom a ďalšími „buržoáznymi nacionalistami“. Podľa viacerých indícii Široký sa podieľal aj na koncipovaní obžaloby v tejto justičnej inscenácii.
Nebyť toho, že proces sa konal až v apríli 1954, teda po Stalinovej smrti, hrozil Husákovi trest smrti, tak sa to obišlo „len“ s doživotím. Na procese mu vyčítali ako neodpustiteľnú vinu aj nitriansku kauzu na začiatku Povstania pri oslobodzovaní politických väzňov v Nitre.
Jozef Lietavec (v roku 1954 povereník vnútra) vo svojej výpovedi tvrdil, že Husák sabotoval a maril ich oslobodenie.
Jeho svedectvo znelo presvedčivo, lebo počas Povstania bol Lietavec šéfom dôležitého odboru na povereníctve vnútra, ktoré vtedy viedol práve Husák. Z nepochopiteľných dôvodov tam Lietavca dosadil on sám…
Ale v prvej polovici 50. rokov skončili vo väzení nielen politickí vodcovia Povstania, ale aj mnohí jeho vojenskí a partizánski velitelia. Ako hovorí Stanislav Mičev, riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici, vtedajšia moc mala obavy z ľudí schopných revolty, ktorí dokázali zdvihnúť hlavy v čase Povstania. Čo ak to urobia znovu?
A nedokázala im odpustiť úspech či slávu. Veľa sa na tom nezmenilo až do roku 1963, keď padol Viliam Široký, ktorý celé desaťročie predsedal československej vláde…
