Foto: SITA, Diana Černáková
Ústava Slovenskej republiky vznikala v hektickej dobe a priam bleskovým tempom. V polovici júna 1992 vytvorila druhá Mečiarova vláda komisiu na jej prípravu a vzápätí aj pracovnú skupinu, ktorá dostala poverenie pripraviť návrh ústavy po technicko-legislatívnej stránke. Iste, už predtým vznikli jej rôzne návrhy, a vari najznámejším bol projekt komisie pod vedením profesora Karola Planka, vtedajšieho predsedu Najvyššieho súdu SR. Komisia, ktorú sformovala Slovenská národná rada ešte v roku 1990, pripravila dve verzie ústavy – jednu pre samostatný štát, druhú pre Slovenskú republiku ako súčasť federácie.
Tým sa vlastne riešila vyše 20-ročná podlžnosť z čias federalizácie. Zákon o československej federácii z roku 1968 totiž predpokladal okrem federálnej ústavy aj vznik národných ústav – českej a slovenskej. Predsedníctvo SNR vedené Františkom Mikloškom však oba návrhy odložilo ad acta a sústredilo sa na rokovania s Českou národnou radou o takzvanej štátnej zmluve. Dovedna päť rôznych návrhov slovenskej ústavy vzniklo neskôr úsilím právnych expertov jednotlivých politických strán (SNS, HZDS, KDH, DS), väčšinou však vychádzali z výsledkov práce Plankovej komisie a skončili podobne. Návrh ústavy druhej Mečiarovej vlády sa teda nezrodil celkom na holom mieste a komisia právnikov vedená profesorom Milanom Čičom mala na čo nadväzovať.
„Bolo to niekedy v polovici júna 1992, kedy nás pozvali do Trenčianskych Teplíc, do tamojšieho vládneho zariadenia,“ spomína Ľubomír Fogaš, v tom čase popredný predstaviteľ ľavicových demokratov na Slovensku, ktorý pracoval už v Plankovej komisii. „Traja sme tam boli takmer tri týždne – Milan Čič, Milan Sečánsky (obaja za HZDS) a ja za SDĽ. Do ustanovenia za ministra zahraničných vecí sa práce zúčastňoval aj Jozef Moravčík (HZDS) či Milan Janičina (SNS) a na texte k prokuratúre pracoval Ivan Gašparovič. Jeden deň medzi nás prišiel aj Vladimír Mečiar. Na rozdiel od predchádzajúcich komisií sme mali politickú podporu a pomerne jasné zadanie.“
Mečiar neskôr spomínal, že najväčšie spory v komisii mal práve s Fogašom. Čoho sa týkali? Napríklad otázky, či základný zákon štátu má obsahovať aj listinu základných práv a slobôd v celom rozsahu. Čiže vrátane sociálnych práv. „Moja základná politická úloha ako predstaviteľa ľavicovej strany spočívala v tom, presadiť tú listinu celú,“ rozpráva Fogaš, „čo sa napokon aj podarilo. Predsa už bývalé Československo ratifikovalo medzinárodnú Chartu sociálnych práv. A prečo by zrazu Slovensko malo ustúpiť od toho, čo sa dosiahlo v zápase o kompletnosť Listiny základných ľudských práv a slobôd?“
Politická pravica to neskôr označila za dôsledok "boľševického“ uvažovania tvorcov ústavy a varovala pred tým, že tisíce nezamestnaných sa budú môcť po jej prijatí dožadovať svojho ústavne zakotveného práva na prácu…
„Sadli sme si a prechádzali ústavu hlavu po hlave a každý sa prihlásil, na ktorom článku bude môcť viac pracovať,“ – to už je zo spomienok profesora Čiča. Druhého júla 1992 však Čiča vymenovali za podpredsedu federálnej vlády a potom sa už musel častejšie zdržiavať v Prahe. Zrejme aj preto práce na odôvodnení ústavy koordinovala neskôr ministerka spravodlivosti Katarína Tóthová.
Podklady a pripomienky členov komisie a ďalších právnych expertov dával do ucelenej písomnej podoby predovšetkým vtedajší šéf legislatívnej sekcie na Úrade vlády Štefan Grman. „Materiály som dostával väčšinou od profesora Čiča,“ spomína, „odkiaľ ich nosil on, neviem. Boli to závery rôznych politických rokovaní, spolu s doktorom Jozefom Klapáčom z Ústavu štátu a práva SAV sme ich potom upravovali.“
Opreteky s časom
Čič v jednom interview po rokoch priznal, že sa pri tvorbe slovenskej ústavy inšpiroval najmä ústavou Francúzskej republiky.
„Z hľadiska usporiadania mechanizmov bola pre nás skutočne inšpiratívna najmä francúzska ústava,“ pripúšťa Fogaš. „V tej chvíli však neexistoval žiaden ucelený koncept, ktorý by sa dal vziať za základ. Spomínam si, že Sečánsky nazeral do textu ústavy Slovenského štátu z júla 1939, ale to predsa nemohol byť základ pre ústavu demokratickej republiky. Mali sme poruke aj ústavu Španielska, ktorú prijali iba v roku 1978, čiže relatívne nedávno. Sám som sa dosť zaoberal štúdiom niektorých ústav vo Švajčiarskej konfederácii. Práve vtedy vznikol nový text ústavy kantónu Jura a mnohé jej myšlienky sa mi zdali podnetné, najmä s prihliadnutím na to, že Slovensko bolo stále súčasťou federácie. Ale ešte dôležitejším podkladom boli pre mňa pripomienky z verejnej diskusie koncom roku 1991 k variantnému návrhu ústavy (práca Plankovej komisie), ktorú vyhlásilo predsedníctvo SNR.“
Ale vráťme sa doprostred leta 1992. Pracovné verzie textu ústavy posudzovali v jednotlivých fázach prípravy rôzne porady vládnych politikov, ktoré na Úrad vlády alebo do Trenčianskych Teplíc zvolával premiér Vladimír Mečiar. „Po každej takejto porade bolo treba navrhované znenie ústavy upraviť a pripraviť do aktuálnej podoby,“ spomína Grman.
Medzitým pokračovali rokovania víťazov parlamentných volieb – ODS a HZDS – o budúcej podobe spoločného štátu. V prvej fáze prípravy vládneho návrhu ústavy ešte vôbec nebolo jasné, či to bude federácia a či spoločný štát vôbec prežije. Nezabúdajme, že o jeho rozdelení sa definitívne rozhodlo až koncom augusta 1992. Na začiatku prípravného procesu sa preto ešte nehovorilo o plnej či čistej ústave samostatného štátu, ale o ústave zvrchovanej Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu. A zároveň ako o organickej súčasti federácie. Preto členovia komisie mali pri koncipovaní textu stále pred očami okrem teórie ústavného práva aj platnú federálnu ústavu.
Foto: PROFIMEDIA / ČSTK / PRÁVO
„Do polovice júla 1992 prevládala orientácia na republikovú ústavu v rámci voľnejšej federácie, dokonca s prvkami konfederácie,“ spresňoval v našom rozhovore Sečánsky, ktorý dlho predsedal ústavnoprávnemu výboru Národnej rady „Uvažovalo sa napríklad s kolektívnou hlavou Slovenskej republiky a nie s prezidentom.“
A ako to vtedy videl Fogaš? „Mysleli sme si, že k textu sa ešte po niekoľkých týždňoch vrátime a budeme ho ďalej dotvárať. V tom čase, okolo polovice júla, sme síce vedeli, že už existuje nejaká dohoda medzi Klausom a Mečiarom, ale netušili sme, že sa veci spojené so zánikom federácie natoľko urýchlia. Len tak sa mohlo stať, že náš text išiel do parlamentu ako vládny návrh bez dôvodovej správy. Tá sa tvorila až dodatočne a takpovediac za pochodu.“ Ale nepredbiehajme…
Umieračik spoločnému štátu
V súvislosti s definitívnym rozhodnutím Václava Klausa a Vladimíra Mečiara „ideme sa rozdeliť!“ sa zvyčajne skloňujú pojmy vila Tugendhat a 26. august. Ale takmer o mesiac skôr, 23. júla 1992, na piatom rokovaní HZDS a ODS v Bratislave vznikla dohoda o tom, že obe strany „sa pokúsia zabezpečiť legitimitu procesu zániku česko-slovenskej federácie“. Nielen to, mečiarovci a klausovci sa vtedy zaviazali presadzovať prijatie príslušných zákonov vrátane zákona o delení majetku, a to už 30. septembra 1992. Ba čo viac, už v Bratislave načrtli formy vzájomnej spolupráce po zániku federácie a vzniku dvoch následníckych štátov. Len šesť dní predtým prijala Národná rada Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenska, ktorá naznačovala, čo príde na rad po nej. „Deklarácia bola politickým dokumentom, nie konštitučným aktom, vysielala však signál do sveta o úmysle podniknúť aj ďalší rozhodujúci krok,“ vysvetľuje historik Ivan Laluha, vtedajší predseda poslaneckého klubu HZDS a zároveň šéf zahraničného výboru v parlamente. „Národná rada prijatím deklarácie o zvrchovanosti dala na známosť, že ústava federácie platí na území Slovenska len dovtedy, kým nenadobudne účinnosť Ústava SR.“
V reakcii na to Klaus už na druhý deň, 18. júla, vyhlásil, že česká vláda na svojej najbližšej schôdzi prerokuje aj „ideový projekt“ Ústavy ČR. A tak sa aj stalo, podľa tlačovej správy Klausova vláda tento projekt (,,prvý návrh téz českej ústavy) pripomienkovala „niekoľko hodín“.
Zdalo sa, že postup ODS a HZDS sa podarilo harmonizovať (pravda, Česi sa zaobišli bez deklarácie o zvrchovanosti), ale 7. augusta prišlo náhle k vážnym nezhodám medzi ich poslaneckými klubmi vo federálnom parlamente – poslanci za Mečiarovo hnutie opustili rokovanie. Jablkom sporu sa stalo obsadenie funkcie šéfa spravodajskej služby (Federálnej bezpečnostnej a informačnej služby). Mečiar vyčítal českej strane, že neodvolala riaditeľa FBIS Štefana Bačinského a presadila za jeho námestníka pre HZDS takisto neprijateľného Stanislava Deváteho.
Dvadsiateho prvého augusta nasledovalo odmietnutie ďalších rokovaní s ODS, ktoré sa podľa plánu mali uskutočniť o týždeň v Prahe. „Nenecháme sa vyprovokovať a umožniť slovenskej strane urobiť jednostranné asymetrické kroky,“ vyhlásil na to Klaus.
Čo tým presne myslel český premiér, bolo záhadou, pozorovateľom to však poskytlo výdatnú potravu na rôzne špekulácie. Zhodou okolností sa práve v tom čase objavil na stole vtedajšieho predsedu SNS Jozefa Prokeša text návrhu zmluvy o česko-slovenskej únii z dielne HZDS. Išlo o ďalší projekt akejsi formy konfederácie s dvomi subjektmi medzinárodného práva, dvojakým občianstvom a vyššou silou zákonov tohto dvojštátia (v niektorých sférach) nad zákonmi republík. Prokeša to pobúrilo a dal materiál k dispozícii médiám. Vznikli dohady, či sa Mečiarovo hnutie nezľaklo zániku federácie, či nechce tento proces spomaliť, alebo dokonca mu zamedziť. Podľa projektu by najprv musela zaniknúť federácia, aby jej nástupnícke štáty vzápätí vytvorili nový, voľnejší zväzok.
Predstavitelia ODS okamžite vyhlásii, že to považujú za zlý návrh. „Ide o klasický model toho, po čom Slovensko túži: medzinárodná suverenita s českou poisťovňou,“ vyhlásil podpredseda tejto strany (a zároveň vicepremiér federálnej vlády) Miroslav Macek. A dodal: „Je to opäť hľadanie akejsi tretej cesty.“ Mackov kolega vo vedení ODS František Šedivý označil návrh za kompilát rôznych medzinárodnoprávnych noriem, ktorý by (,,ak ho autori mysleli vážne") viedol v konečnom dôsledku k vzniku pevnejšieho zväzku, ako je federácia. Za HZDS verejne vystúpil s vysvetlením podpredseda federálneho parlamentu Roman Zelenay. „Návrh zmluvy o únii je iba pracovným dokumentom,“ povedal, „neschválilo ho ani politické grémium, ani predstavenstvo hnutia.“
Mečiar zavolal Klausovi a zrušil svoje odmietnutie ďalších rokovaní, naopak, po vzájomnej dohode najbližšie rokovania o jeden deň urýchlili, aj keď zmenili miesto schôdzky: namiesto Prahy sa stretnú v Brne. Nasledovalo stretnutie v tamojšej vile Tugendhat. V jej záhrade pod mohutným platanom debatovali najprv Mečiar s Klausom, a to takmer dve a pol hodiny. Dodnes je obostreté tajomstvom, čo všetko si tam medzi štyrmi očami povedali. Vraj si vyjasňovali vzťahy medzi ODS a HZDS a spory v prístupe k plneniu uzavretých dohôd. Až potom nasledovalo rokovanie delegácií oboch strán.
Spočiatku skoro tri hodiny diskutovali o FBIS. Mečiar už predtým verejne kritizoval federálnu tajnú službu za to, ako si počína na Slovensku. Vraj traja jej príslušníci protizákonne prezerali v budove SNR nejaké písomnosti. Inšpekcia FBIS to síce preverovala, ale údajne nič z obvinení sa nepotvrdilo. Až keď sa delegácie vo vile Tugendhat dohodli, že federálna vláda okamžite odvolá z funkcie riaditeľa Bačinského a že jeho nástupcu navrhne HZDS (mal spolu s námestníkmi riadiť proces likvidácie FBIS a presun jej činnosti na národné tajné služby), mohli sa rokovania venovať hlavnej téme – spôsobu a harmonogramu zániku federácie. Dohoda znela: 1. 1. 1993 vzniknú Česká a Slovenská republiky ako dva samostatné štáty. Do konca septembra 1992 prijme parlament zákon o zániku federácie, ktorý nahradí doterajší zákon o referende. Poslanecké kluby HDS a ODS budú odteraz predkladať na rokovanie parlamentu iba také návrhy, ktoré predtým dohodnú predstavitelia oboch klubov (aby sa už nezopakoval spor o FBIS).
Nemecký denník Berliner Zeitung na okraj rokovaní vo vile Tugendhat 27. augusta 1992 napísal, že Mečiarovi a Klausovi tam išlo najmä o pokojný zánik federácie a o to zabrániť referendu, v ktorom by aj Slováci s najväčšou pravdepodobnosťou dali prednosť spoločnému štátu. Francúzska tlačová agentúra AFP dodala, že spojením hlasov poslancov ODA a HZDS prejdú dohodnuté zákony vo federálnom parlamente bez väčších problémov.
„My, národ slovenský…“
Schvaľovanie a prijatie slovenskej ústavy o štyri dni neskôr už taký ohlas vo svete nemalo, bolo však v centre pozornosti českých médií. Tým skôr, že nedlho predtým Mečiar v ústavnoprávnom výbore Národnej rady nevyberane napadol poslancov SDĽ. Spor sa týkal článkov č. 66 a 67 pôvodného textu navrhovanej ústavy. Podľa nich malo na Slovensku hneď po zverejnení ústavy vzniknúť samostatné colné územie a vlastná emisná banka.
„Navrhovali sme, aby sme účinnosť týchto a podobných ustanovení (napríklad o slovenskom velení armády) odložili do zániku federácie,“ spomína Fogaš. „Bol z toho veľký spor aj medzi mnou a Mečiarom. Nakoniec sa však podarilo nájsť vhodný kompromis. Sformulovali sme jeden článok v záverečných ustanoveniach ústavy, kde sa povedalo, že počas trvania federácie tieto ustanovenia nebudú mať ,plnohodnotnú platnosť‘ a účinnosť.“
Mečiar sa neskôr poslancom SDĽ ospravedlnil a pripustil, že bol „drapľavý“, ako ho citoval Milan Ftáčnik. Pri prijímaní ústavy zaznela kritika z radov opozície, že k jej návrhu neprebehlo ani riadne pripomienkové konanie. Bolo to naozaj tak? „Času bolo tak málo,“ spomína Grman, „že z poverenia premiéra som zvolal do zasadačky vlády zástupcov jednotlivých rezortov na konferenčné prerokovanie návrhu ústavy predtým, ako ho schváli vládny kabinet. Členovia vlády dostali zároveň pokyn premiéra, aby mi odovzdali svoje pripomienky. A nezabúdajme, že vládny návrh ústavy prešiel náročnou oponentúrou vo výboroch Národnej rady.“ Počas dvojdňovej parlamentnej rozpravy, ale aj po prijatí ústavy 1. septembra 1992 – prakticky až dodnes – sa najviac diskutovalo a diskutuje o jej preambule, kde sa pripomína štátotvornosť slovenského národa. „My, národ slovenský,“ to sú tie úvodné inkriminované slová. Obhajcovia formulácie upozorňujú, že preambula je vlastne politickým vyhlásením, základným ideovým východiskom ústavy, nie je teda súčasťou jej normatívneho textu. Podľa Grmana sa rodila asi najťažšie z celej ústavy, lebo mala až osem rôznych verzií. Kto najviac ovplyvnil jej výslednú podobu? Mečiar menoval pred rokmi Mariána A. Húsku, Fogaš si myslí, že výsledný text vznikol v spoluautorstve a tvorili ho viacerí predstavitelia vtedajšej kultúry, medzi nimi určite Ivan Hudec.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Otázka znie, či národný princíp neprevládol v ústave nad občianskym, ako tvrdia jej kritici. Grman si to nemyslí. „Ústava ako celok vychádza dôsledne z občianskeho princípu a zdôrazňuje, že štátna moc pochádza od občana. V preambule sa len krátko pripomína aj to, že slovenský národ dospel po 1 100-ročnej existencii k zavŕšeniu svojej štátnosti. Viem, že mnohým tieto slová vtedy klali oči a niekomu sa dodnes nepáčia, hoci nechápem prečo.“
A čo si o tom myslí Fogaš? „V slovenskej vládnej politike vtedy pôsobilo krídlo, ktoré by sa dalo označiť skôr za nacionalistické ako vlastenecké. Trvali sme však na tom, že preambula ústavy by mala osloviť všetkých občanov, veď literou a duchom ústavy by sa mali riadiť všetci občania, bez rozdielu národnosti či vierovyznania.“
Pripomíname, že text preambuly sa menil ešte aj počas rozpravy o Ústave SR v Národnej rade na základe prednesených pripomienok. Poslancom maďarskej koalície MKDH-Együttélés však ani to nestačilo a krátko pred hlasovaním demonštratívne opustili rokovaciu sálu. Predtým Pál Csáky z MKDH reagoval na Mečiarovo tvrdenie, že návrh ústavy je v otázke národnostných menšín na úrovni európskeho štandardu slovami: "Ide takmer o európske minimum.“
Proti prijatiu ústavy v predloženom znení hlasovali všetci prítomní poslanci KDH. Ján Čarnogurský navrhol vládny návrh ústavy stiahnuť a prijať tzv. skrátenú alebo dočasnú ústavu, ktorú vypracovali kresťanskí demokrati a ktorá by upravovala len vzťahy k ústavným orgánom Slovenskej republiky. Konečné znenie ústavy by sa vypracovalo neskôr. Prijatie plnej ústavy možno chápať voči Českej republike ako krok jednostranný, vyhlásil neskôr Čarnogurský, ktorého návrh v parlamente neprešiel.
Vo verejnom hlasovaní sa napokon za prijatie ústavy vyslovili všetci prítomní zvolení poslanci za HZDS, SNS a väčšina poslancov SDĽ – spolu to bolo 114 hlasov. Proti hlasovalo 16 poslancov, štyria sa zdržali hlasovania.
Brusel nebol proti
Slávnostný akt podpísania ústavy sa odohral o dva dni neskôr, 3. septembra 1992, v Rytierskej sieni Bratislavského hradu, ktorú na túto počesť premenovali na Sieň ústavy.
Vysielala ho v priamom prenose Československá televízia na svojom federálnom okruhu. Na slávnosti sa zúčastnili aj vtedajší predseda federálnej vlády Jan Stráský a predseda Českej národnej rady Milan Uhde (obaja členovia najvyššieho vedenia ODS). Stretlo sa to s ostrou kritikou koaličných partnerov ODS v českej vláde. Podľa podpredsedu Občianskej demokratickej aliancie Daniela Kroupu ich účasť na ceremoniáli v Bratislave znamenala súhlas s prijatím slovenskej ústavy, čo mali zrejme mečiarovci s klausovcami vopred dohodnuté. "Prečo však o tom ODS neinformovala českú verejnosť a poslanecké kluby ČNR?“ pýtal sa.
Kroupov kolega z ODA Pavel Bratinka išiel ešte ďalej a tvrdil, že prijatie Ústavy SR je de iure odštiepením Slovenskej republiky od federácie. Pridal sa k nemu podpredseda strany lidovcov (KDU – ČSL) Jan Kasal, len on to nazval vystúpením z federácie so všetkými dôsledkami. Peter Weiss, predseda SDĽ, mu na to odpovedal prostredníctvom médií: „Kasal zrejme špekuluje s tým – a nie je medzi českými politikmi sám – že by nástupnícke práva po ČSFR pripadli len Českej republike.“
Tvrdenia českých partnerov o údajne protiústavnom konaní Bratislavy odmietol za ODS jej podpredseda Macek. Ocenil v tejto súvislosti fakt, že schválený text neobsahuje okamžitú platnosť ustanovení, týkajúcich sa vzťahu Slovenskej republiky k federácii. „Ide vlastne o naplnenie platnej česko-slovenskej ústavy, ktorá predpokladá prijatie ústav oboch republík,“ vyhlásil Macek, podľa ktorého prijatie Ústavy SR by mohlo dokonca urýchliť vecné riešenie štátoprávnych otázok na federálne úrovni. Vraj aké riešenie? Ale o tom sa predsa rozhodlo už pre týždňom na rokovaniach vo vile Tugendhat…
Česi sa však s prijatím svojej ústavy neponáhľali (prijali ju až 16. decembra 1992). Niektoré pražské médiá na základe toho robili ďalekosiahle závery. „Prijatím ústavy je Slovensko nielen politicky, ale i právne iniciátorom rozpadu,“ napísal časopis Respekt.
Bratislavu však viac zaujímalo, ako jej krok prijmú v Bruseli. V decembri sa totiž končila asociačná dohoda ČSFR s Európskym spoločenstvom (ES, predchodca EÚ). Preto predseda SNR mal 2. septembra stretnutie s veľvyslancami členských štátov ES, akreditovanými v ČSFR. „Veľvyslanci ma ubezpečili, že rozdelenie asociačných dohôd pri zachovaní určitých pravidiel na dve časti, pre SR a ČR, môže byť len otázkou technického rázu,“ vyhlásil po stretnutí Gašparovič. Slovensko kráčalo v ústrety svojej samostatnosti. Ostávali už len štyri mesiace, na tej krátkej ceste však bude ešte plno turbulencií. O nich nabudúce.
Príloha Víkend denníka Pravda prináša cyklus článkov Príbeh Slovenska – 25 rokov. Okrem návratov k dôležitým historickým míľnikom, ktoré pred štvrťstoročím predchádzali rozdeleniu federatívneho Česko-Slovenska a vzniku modernej samostatnej Slovenskej republiky, ide v cykle aj o názorové články a rozhovory. Vo štvrtom pokračovaní Vladimír Jancura približuje turbulentné momenty vzniku a schválenia slovenským parlamentom novodobej Ústavy SR 1. septembra 1992.