Keď od nás odišiel TGM

, 14.09.2017 07:00

Prezident Osloboditeľ odišiel od nás, oznamovali pred 80 rokmi české a slovenské noviny na titulných stránkach svojich mimoriadnych vydaní. Zomrel Tomáš Garrigue Masaryk, označovaný aj ako TGM a ľudom nazývaný "tatíček". Mal 87 rokov a už takmer dva roky nevykonával zo zdravotných dôvodov funkciu hlavy Československej republiky, ktorú spoluzakladal, naďalej sa však tešil všeobecnej úcte a autorite.

Traduje sa, že „tatíčkom“, „oteckom“ začal Masaryka volať medzi prvými Milan Rastislav Štefánik, ktorý spoznal vtedy 50-ročného profesora filozofie už ako 20-ročný študent Karlovej univerzity v Prahe na začiatku minulého storočia.

Odvtedy považoval Masaryka aj za svojho učiteľa, na čom sa veľa nezmenilo ani o pätnásť rokov neskôr, keď spolu s Edvardom Benešom a pod vedením TGM sa postavili na čelo česko-slovenského zahraničného odboja proti Rakúsko-Uhorsku. Oslovenie „tatíček Masaryk“ v podmienkach prvej ČSR zľudovelo a stalo sa výrazom až nekritického obdivu k tejto osobnosti. Zároveň vyjadrovalo nesmiernu obľúbenosť prvého prezidenta a rešpekt v najširších vrstvách československej spoločnosti.

V novinových správach o zhoršujúcom sa zdravotnom stave a o úmrtí Masaryka sa však objavovalo predovšetkým pomenovanie „prezident Osloboditeľ“. Bol to vlastne jeho oficiálny titul, uzákonený parlamentom pri Masarykovom odchode z najvyššej funkcie do politického dôchodku v roku 1935.

Tomáš Garrigue Masaryk (7. marec 1850 - 14....
Tomáš Garrigue Masaryk (7. marec 1850 - 14. september 1937). Autor: SHUTTERSTOCK

Ale slovenský krajinský prezident Jozef Országh vo svojej reči k úmrtiu TGM sa neubránil ľudovému prímeru, keď povedal: „Mal nás rád, ako otec miluje svoje deti.“ Aj Lidové noviny v tých smútočných dňoch predstavovali Masaryka českému čitateľovi ako osobnosť prijímanú na Slovensku takisto jednoznačne ako v českých krajinách (čo nebola celkom pravda).

„Slzy žiactva v školách sa pripojili k slzám, ktoré bolo možné pozorovať medzi nespočetnými ľuďmi Slovenska bez rozdielu politického, náboženského alebo národnostného presvedčenia,“ tvrdili Lidové noviny vo svojom spravodajstve 15. septembra 1937.

V skutočnosti, keby mali ľudáci – vtedy členovia najvplyvnejšej politickej strany na Slovensku – vyberať medzi Masarykom a Benešom, dali by asi prednosť druhému menovanému, čo aj dokázali pri voľbe nástupcu „prezidenta Osloboditeľa“ koncom roku 1935. „Lepší on, ako Masaryk,“ povedali si a zdvihli ruky za dovtedajšieho ministra zahraničných vecí.

Hlinkova ľudová strana mala v rukách čierneho Petra. „Voľbu rozhodnete vy Slováci a ja vám to nezabudnem,“ povedal údajne Beneš Andrejovi Hlinkovi. „Dám vám, čo dať môžem a čo nebude prekážať jednote štátu." Predovšetkým krídlo ľudovej strany vedené Jozefom Tisom zahlasovalo potom za Beneša. Pri všetkých predchádzajúcich voľbách prezidenta poslanci ľudovej strany za Masaryka nehlasovali (hodili do urny tzv. biele lístky).

Aj medzi Slovákmi mal však Masaryk množstvo obdivovateľov a sympatizantov. Správa o tom, že nadránom 14. septembra 1937 zomrel, sa bleskovo rozniesla po celom Slovensku a v Bratislave sa už ráno objavovali na štátnych, verejných, ale aj súkromných budovách čierne zástavy. Historický zvon Wederin na veži Katedrály sv. Martina, ktorý kedysi ohlasoval smrť uhorských kráľov, teraz oznamoval úmrtie prvého československého prezidenta.

„To som bol už druhák, v triede viseli dva obrazy – Štefánikov a Masarykov, ten zrazu zahalili čiernym flórom,“ spomína František Beňuš z Topoľčianok, miestny historik a etnograf. Prvýkrát tam videl TGM 17. augusta 1933, pri jeho poslednej návšteve letnej rezidencie prezidentov. Masaryka s jeho sprievodom vítala vtedy celá obec pri slávobráne konča dediny. „Otec si ma vysadil na plecia, aby som lepšie videl, a neprestajne ma pobádal: Kývaj chlapče, kývaj," približuje Beňuš.

„Všetci okolo volali Sláva, sláva!, len kamarát zo susedstva tomu nerozumel a kričal Slama, slama!“ Neskôr už Masaryk veľmi chorľavel a zdržiaval sa len v Lánoch pri Prahe. Do Topoľčianok začal o dva roky v lete jazdiť Beneš s rodinou.“

Patrí však medzi dokázané fakty, že Masaryk mal Topoľčianky rád. „Všade v prírode je krásne, ale jeseň v Topoľčiankach je najkrajšia,“ povedal pri jednej príležitosti a zhrnul tým pocit zo svojich deviatich pobytov. Spisovateľovi Karlovi Čapkovi, ktorý v Topoľčiankach pripravil slávne Rozhovory s TGM, sa zdôveril: „Ja jsem byl vlastně napůl Slovačisko.“

Stáli sme na okraji priepasti… Masarykovská republika nás zachránila.
Jozef Országh, slovenský krajinský prezident

Veď áno, otca mal Slováka z Kopčian, kým matka pochádzala z ponemčeného moravského prostredia. Básnik Ján Smrek napísal, že Masaryk aj cítil slovensky, len „to mal dať aspoň z času na čas znať“.

Dnes sa už málokedy pripomenie členstvo Masaryka v pražskom spolku slovenských študentov Detvan, kde ovplyvnil nielen Štefánika, ale aj Vavra Šrobára a ďalších budúcich liberálne pokrokovo orientovaných slovenských politikov, tzv. hlasistov. „Bez tejto prípravy boli by asi prevratové a poprevratové dni na Slovensku mali iný ráz a snáď aj iný smer a spád,“ napísal Vladimír Clementis krátko po Masarykovej smrti.

Známejšie sú návštevy TGM v Bystričke pri Martine, kde s rodinou zvykol letovať ešte ako univerzitný profesor. Postupne sa stal skutočným znalcom slovenských pomerov, o to viac prekvapuje jeho nepochopenie slovenskej otázky. „Muž, ktorý napísal, že štáty sa udržujú ideálmi, na ktorých vznikli, vložil tomu svojmu do kolísky tri mylné predpoklady,“ tvrdí český historik Antonín Klimek. „Podľa jedného z nich mal existovať jediný štátny národ československý.“

Napriek tomu zostáva TGM „jednou z najvýznamnejších postáv slovenských dejín“. To sú už slová slovenského vedca Dušana Kováča z Historického ústavu SAV, ktoré potvrdzujú aj výskumy verejnej mienky. V jednom z nich – výskumníci zisťovali, kto najvýraznejšie pozitívne ovplyvnil vývoj slovenskej spoločnosti – skončil Masaryk na 4. mieste za Alexandrom Dubčekom, M. R. Štefánikom a Ľudovítom Štúrom (a pred Hlinkom!).

Pred 80 rokmi Masarykove zásluhy o Slovákov a Slovensko vyjadril Jozef Országh v už zmienenom prejave takto: „Stáli sme na okraji priepasti, hrozila nám skaza našej reči po otcoch zdedenej, zánik našej kultúry, boli sme chudobou oslabení, ponížení a znevážení, vyradení z toku života štátneho. Masarykovská republika nás zachránila.“

Činný do posledného dychu

Málo sa vie, že Masaryk bol síce štvornásobným prezidentom ČSR, ale riadne zvolený bol iba trikrát. Pri jeho nástupe do prezidentskej funkcie 14. novembra 1918, čiže krátko po vzniku nového štátu, sa totiž voľba v pravom zmysle slova ani nekonala.

TGM sa vtedy ešte nachádzal v Amerike a do Prahy sa z exilu triumfálne vrátil až o päť týždňov neskôr. Na ustanovujúcej schôdzi Národného zhromaždenia ho zvolili za hlavu štátu v neprítomnosti, zato jednomyseľne.

Riadne zvolený bol prvýkrát až v roku 1920, keď už Československo malo svoju ústavu. Tá zakotvila pravidlo, že funkciu hlavy štátu môže jeden človek vykonávať len dvakrát po sebe, vždy po sedem rokov. Ak by sa tá istá osoba chcela uchádzať o prezidentský post aj tretíkrát, mohla by tak urobiť až po 7-ročnej prestávke.

Výnimočnosť Masarykovho postavenia sa prejavila aj v tom, že naňho sa uvedené pravidlo akoby nevzťahovalo. Alebo áno? Mimochodom, českí ústavní právnici v tomto ohľade dodnes nie sú zajedno. Podľa jedných výnimku v Masarykovom prípade umožňoval špeciálny zákon prijatý v roku 1930 pri jeho osemdesiatinách (tzv. Lex Masaryk), podľa ktorého sa významne zaslúžil o štát.

Kritici namietajú, že v tomto zákone nie je žiadne ustanovenie, ktoré by TGM umožňovalo kandidovať na funkciu prezidenta tretíkrát, či dokonca štyrikrát po sebe.

Zo svedectiev pamätníkov vyplýva, že v roku 1934 už kandidovať nechcel, ale viac-menej musel. Bol z neho 84-ročný starec, ktorého vládnutie sprevádzali viaceré zdravotné krízy, prvá už v roku 1921 a najťažšia práve vo volebnom roku 1934.

Vedúcemu politického odboru prezidentskej kancelárie Josefovi Schieszlovi sa Masaryk zdôveril, že kandiduje len preto, aby neskôr umožnil nástup do tejto funkcie Benešovi, ktorého vybral za „korunného princa“ už dávnejšie. V roku 1934 však Beneš zvolený nemohol byť pre odmietavé stanovisko agrárnikov – v tom čase najsilnejšej politickej strany v ČSR.

A tak 24. mája – len tri týždne po záchvate mozgovej mŕtvice, ktorá ho takmer oslepila a vzala mu cit v pravej ruke – sa TGM stal hlavou štátu štvrtýkrát a naposledy. „Pri skladaní sľubu je hlas prezidenta slabý a neistý,“ poznamenala si Masarykova sekretárka Jarmila Kaloušová. „Aj chôdza je neistá, osobný lekár teraz Lány takmer neopúšťa.“

O mesiac neskôr už mal prezident problémy aj s podpisovaním zákonov, vládnych výnosov či menovacích dekrétov. Bolo zrejmé, že funkciu nezvláda a bude ho treba čoskoro vystriedať. Ale až o rok sa Benešovo postavenie medzi československými politickými špičkami zlepšilo natoľko, aby ho zvolili na najvyšší post.

A tak 14. decembra 1935 mohol Masaryk konečne abdikovať a o štyri dni na to mala krajina nového prezidenta. Požil ešte takmer dva roky a v rámci možností sa snažil byť aktívny. Ba začal sa mu zlepšovať zdravotný stav! „Odpadli tie najťažšie povinnosti a najmä ťaživé vedomie, že už ich nie je schopný zvládať.“ Tak si to vysvetľoval český historik Zdeněk Kárník.

Ale za celý ten čas sa TGM zúčastnil na jedinej oficiálnej akcii. Bolo to 7. júla 1937 na pražskom Strahove, kde sa stretli legionári pri príležitosti 20. výročia bitky pri Zborove. Od roku 1933 prestal navštevovať svoje letné sídlo v Topoľčiankach.

Lány opúšťal len pri automobilových výletoch, ktoré nahradili niekdajšie vychádzky na koni. Na slávnostných prehliadkach sa Masaryk naposledy objavil na svojom novom koni pri oslavách 15. výročia republiky.

Napriek tomu nezaháľal a aj po svojej abdikácii takmer denne prijímal v Lánoch rôzne návštevy, vrátane predstaviteľov politických strán a vlády. Preto jeho postoje naďalej významne ovplyvňovali politickú scénu v Československu.

„Na svete nieto sirôt väčších“

Nová a vlastne posledná zdravotná kríza prepukla 1. septembra 1937 pri večernom počúvaní Schubertovej symfónie. Masaryka opäť postihol ťažký záchvat mŕtvice. Tentoraz už nie je nič utajované (ako to bolo pri predchádzajúcej mŕtvici začiatkom mája 1934), postupne vychádzajú štyri lekárske správy o priebehu choroby. V utorok 7. septembra sa zdalo, že kríza ustupuje, Beneš sa dokonca vybral z Prahy do Topoľčianok si oddýchnuť.

Verejnosť to brala ako signál, že Masarykov stav sa zlepšuje, ale už v noci z 11. na 12. septembra nasledoval ďalší záchvat mŕtvice a spravodajstvo z Lán nadobúda na pesimizme. „Nikto už nedúfa a počítame len hodiny a minúty,“ napísali Lidovky v pondelok 13. septembra.

Ešte v noci dali vedieť Benešovi do Topoľčianok, že Masarykov stav vzbudzuje najvážnejšie obavy, okamžite sa vrátil do Prahy. TGM dodýchal okolo pol štvrtej nad ránom 14. septembra 1937.

Smútok, do ktorého sa v nasledujúcich dňoch ponorila celá krajina, mal rôzne podoby. Vysielanie rozhlasu pripomínalo celý týždeň jednu veľkú panychídu. Básnici sa lúčili s Masarykom príležitostnými veršami.

Jaroslav Seifert vytvoril Osem dní, z tejto básne zľudovel najmä refrén „To kalné ráno, to si pamatuj, mé dítě“. Slovenský katolícky básnik Valentín Beniak zverejnil v Eláne báseň TGM, z ktorej prinášame aspoň záver:

Ja nebudem Vám bubnovať, regiment tamburášov

vo mne sa vzbúril a zamĺknul a moje srdce

v mrákotách zvolalo: môj Pane, Ježiši Kriste, v preťažkej chvíli si prišiel,

na svete nieto sirôt väčších,

zotrvaj s nami!

Čiže Čechom, Slovákom, Rusínom, ba i mnohým Nemcom a Maďarom bez rozdielu vierovyznania i svetonázoru sa zrazu zdalo, že na svete niet väčších sirôt ako oni. Štátny pohreb TGM sa konal 21. septembra 1937.

Praha ešte nezažila taký pohreb. Smútočný obrad, ktorý trval vyše deväť hodín, sa začal na Pražskom hrade, potom vlajkou zahalenú rakvu s Masarykovým telom prevážali šesťzáprahom na delostreleckej lafete na Wilsonovu (dnes Hlavnú) stanicu a odtiaľ vlakom do Lán, kde prezidenta pochovali.

Ako informovali vtedajšie médiá, na pohrebe sa zúčastnila početná delegácia zo Slovenska i delegácie všetkých národnostných menšín v štáte. Celú smútočnú cestu v Prahe aj okolo železničnej trate do Lán lemovali desaťtisíce ľudí. Pre zástupcov európskych krajín na pohreb vypravili špeciálny vlak. V Lánoch niesli rakvu na cintorín miestni občania.

Významná postava našich dejín

Až po pohrebe a s odstupom času bolo zrejmé, ako veľmi bude TGM chýbať štátu, ktorého bol duchovným otcom a ktorého budovanie tak výrazne ovplyvňoval takmer dve desaťročia.

Beneš nedisponoval jeho charizmou ani autoritou, ktorú Československo tak potrebovalo v období nástupu totalitarizmu v Európe, reálnej hrozby zo strany nacistického Nemecka i rastúcich odstredivých tendencií vnútri štátu.

Už o rok ho európske mocnosti nechali oklieštiť a o ďalšieho pol roka Česko-Slovensko celé obetovali v nádeji, že tým utíšia Hitlerov strašný apetít. Nestalo sa tak.

Už skôr, ale najmä potom sa Masarykovi začala pripisovať vina za vytvorenie „umelého štátu“ v strede Európy, ktorý preto nemohol dlhšie pretrvať. TGM mal vraj pri jeho projektovaní veľké oči a po vzniku ČSR neriešil závažné národnostné a sociálne problémy spoločnosti.

Kritici však museli mať tmu pred očami, keď zároveň nebrali do úvahy vtedajšie zložité historické okolnosti a nedoceňovali prínos mladého štátu pre jeho národy v porovnaní s habsburskou monarchiou.

Pravda, našli sa aj výnimky. Ladislav Novomeský v roku 1950 (!), keď sa to už u nás nenosilo, povedal v prednáške k storočnici narodenia Masaryka aj tieto slová: „Nebolo osobnosti v novodobých českých dejinách, ktorá by hlbšie a znateľnejšie zasiahla do osudov a zmýšľania svojho národa a slovenskému dejstvovaniu dalo tiež zreteľne pečať. Prvý a často jediný formoval v mnohých búrlivých politických zápasoch zmýšľanie svojho národa na sklonku minulého a na začiatku tohto storočia tak, aby bolo čo najviac súce pre samostatný život.“

Podľa Miroslava Pekníka z Ústavu politických vied SAV patrí Masaryk medzi výnimočné osobnosti a zanechal hlbokú stopu nielen v českých, ale aj v slovenských novodobých dejinách. „Odkaz takýchto osobnosti žije aj po desaťročiach v latentnej, často pozmenenej forme, aby vystúpil znovu na povrch v čase spoločenskej krízy,“ dodáva Pekník.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#výročie #Tomáš Garrigue Masaryk #smrť #Prvá československá republika
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
23,99
Amore Ľalia Color

Amore Ľalia Color

37,99
Amore Ruža Pink

Amore Ruža Pink

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk